Bruce Schneier: Bezpečnostný prízrak

Pocit bezpečia a realita bezpečia sa nie vždy zhodujú, vraví expert na počítačovú bezpečnosť Bruce Schneier. Na TEDxPSU, vysvetľuje prečo míňame miliardy na riešenie rizík zo správ, ako "bezpečnostné divadlo," ktoré sa odohráva na vašom letisku, keď ignorujeme iné, bežnejšie riziká -- a ako môžeme prelomiť tento vzorec.

Bezpečnosť to sú dve rôzne veci:

je to pocit a je to skutočnosť.

A sú rozdielne.

Môžete sa cítiť bezpečne,

aj keď nie ste.

Môžete byť v bezpečí,

aj keď sa tak necítite.

Máme dva odlišné koncepty

priradené k jednému slovu.

A čo by som chcel touto prednáškou

je rozdeliť ich od seba --

zistiť kde sa rozchádzajú

a ako sa spájajú.

Jazyk je vlastne problémom.

Nie je veľa dobrých slov

na koncepty, o ktorých budeme hovoriť.

Ak sa pozriete na bezpečnosť

cez ekonomické termíny,

je to výmena.

Vždy, keď dostávate bezpečnosť,

niečoho sa vzdávate.

Či už je to osobné rozhodnutie --

nainštalovanie alarmu proti vlámaniu vo vašom dome --

alebo národné rozhodnutie -- či napadnete nejakú cudziu krajinu --

niečo za niečo vymieňate,

či už peniaze za čas, pohodlie, možnosti,

možno základné slobody.

A otázka, ktorú by ste sa mali pýtať, keď sa pozeráte bezpečnosť čohokoľvek,

nie je, či nás to robí bezpečnejšími,

ale či sa to oplatí.

Počas minulých rokov

ste počuli, že svet je bezpečnejší bez Saddama Husseina pri moci.

To môže byť pravda, ale nie je to tak veľmi dôležité.

Otázkou je, oplatilo sa to?

Môžete si spraviť vlastné rozhodnutie,

a potom sa rozhodnete, či sa ta invázia oplatila.

To je, ako sa rozmýšľa o bezpečnosti --

v pojmoch nákladov.

Často tu nie je "správne" a "nesprávne."

Niektorí máte doma systém proti vlámaniu,

niektorí nie.

Záleží na tom, kde žijete,

či žijete sami alebo s rodinou,

koľko super vecí máte,

nakoľko ste ochotní akceptovať

riziko krádeže.

Aj v politike

sú iné názory.

Často sú tieto náklady

o niečom viac ako o bezpečnosti

a myslím, že to je veľmi dôležité.

Ľudia majú prirodzenú intuíciu

o týchto nákladoch.

Robíme ich každý deň --

poslednú noc v hotelovej izbe,

keď som sa rozhodol zamknúť na dvakrát,

alebo vy vo vašom aute, keď ste išli sem,

keď ideme na obed

a rozhodujeme, že jedlo nie je jed a že ho zjeme.

Robíme tieto kompromisy stále znova

niekoľkokrát za deň.

Často si ich ani nevšimneme.

Sú časťou prežívania; všetci to robíme.

Každý druh ich robí.

Predstavte si zajaca na poli ako je trávu;

a tento zajac uvidí líšku.

Zajac spraví bezpečnostné porovnanie:

"Mám zostať alebo utiecť?"

A keď sa nad tým zamyslíte,

tie zajace, ktoré dobre robia tieto porovnania,

zvyknú byť nažive a rozmnožovať sa,

a zajace, ktorú sú v tom zlé

budú zožrané alebo vyhladujú.

Mysleli by ste,

že my, ako úspešný druh na tejto planéte --

vy, ja, každý --

by mali byť naozaj dobrí v týchto porovnaniach.

Ale zdá sa, stále znova,

že sme v tom beznádejne zlí.

Myslím, že je to fundamentálne zaujímavá otázka.

Dám vám tú krátku odpoveď.

Odpoveď je, že reagujeme na pocit bezpečia

a nie na realitu.

Väčšinu času to funguje.

Väčšinu času

pocit a realita sú to isté.

Určite je to pravda

pre väčšinu ľudskej prehistórie.

Vyvinuli sme schopnosť,

lebo to má evolučný zmysel.

Jeden spôsob ako o tom uvažovať

je, že sme vysoko optimalizovaní

na rizikové rozhodnutia,

ktoré sú vlastné pre život v malých rodinných skupinách

vo východo-afrických planinách 100 000 rokov prnl. --

v New Yorku 2010 nie tak úplne.

Je niekoľko klamov vo vnímaní rizika.

Je na to veľa dobrých experimentov.

A isté klamy sa objavujú stále znova a znova.

Dám vám štyri.

Máme tendenciu preháňať senzačné a ojedinelé riziká

a zmenšovať bežné rizika --

lietanie versus šoférovanie.

Neznáme je vnímané

ako rizikovejšie ako to bežné.

Jeden príklad by bol

strach ľudí z únosu neznámymi,

aj keď údaje potvrdzujú, že únosy príbuznými sú oveľa častejšie.

To je pre deti.

Po tretie, personifikované riziká

sú vnímané ako väčšie ako anonymné riziká --

takže Bin Laden je hroznejší, lebo má meno.

A po štvrté,

ľudia podceňujú riziká

situácií, ktoré kontrolujú,

a preceňujú ich v situáciách, kde kontrolu nemajú.

Takže keď začnete skákať s padákom a fajčiť,

zľahčujete riziká.

Ak sa risk na vás prirúti -- terorizmus bol dobrým príkladom --

preceňujete ho, lebo sa necítite, že ho máte pod kontrolou.

Je mnoho ďalších takých klamov, kognitívnych predsudkov,

ktoré ovplyvňujú naše rizikové rozhodnutia.

Je istá heurestika dostupnosti,

čo znamená, že

odhadujeme pravdepodobnosť niečoho

podľa toho, ako ľahko si vieme predstaviť príklady.

Viete si predstaviť, ako to funguje.

Ak počujete veľa o útoku tigrov, musí byť na okolí veľa tigrov.

Nepočujete o útokoch levov, nie sú tu žiadne levy.

To funguje, kým nevynájdete noviny.

Lebo čo robia noviny,

opakujú stále znova

ojedinelé riziká.

Hovorím ľuďom, že kým je to v správach, neobávajte sa.

Lebo z definície:

správy sú niečo, čo sa takmer nikdy nedeje.

(Smiech)

Keď je niečo tak bežné, už to nie sú správy --

havárie áut, domáce násilie --

to sú riziká, o ktoré sa strachujete.

Sme aj druhom rozprávačov.

Reagujeme viac na príbehy ako na dáta.

A je v tom aj istá anti-matematika.

Ten vtip "jeden, dva, tri, veľa" je vlastne pravdivý.

Sme veľmi dobrí s malými číslami.

Jedno mango, dve mangá, tri mangá,

10 000 máng, 100 000 máng --

to je stále viac máng ako dokážete zjesť kým zhnijú.

Takže jedna polovica, štvrtina, pätina -- v tom sme dobrí.

Jedno v milióne, jedno v miliarde,

oboje sú takmer nikdy.

Máme teda problém s rizikami,

ktoré nie sú bežné.

Tieto kognitívne predsudky

sú filtrom medzi nami a realitou.

A ako výsledok

sa pocity a realita rozchádzajú,

stávajú sa odlišnými.

Buď máte pocit -- cítite sa viac v bezpečí ako ste.

Je to falošný pocit bezpečia.

Alebo naopak,

a to je falošný pocit nebezpečia.

Píšem veľa o "bezpečnostnom divadle,"

čo sú produkty, ktoré ľuďom dodávajú pocit bezpečia,

ale vlastne nič nerobia.

Nie je žiadne skutočné slovo pre veci, ktoré nás robia bezpečnejšími,

ale nepridávajú nám ten pocit.

Možno je to to, čo má robiť pre nás CIA.

Späť k ekonomike.

Ak ekonomika, ak trh, poháňa bezpečnosť,

a ak ľudia robia kompromisy

založené na ich pocitoch bezpečia,

potom rozumná vec pre spoločnosti,

z ekonomických pohnútok,

je dávať ľuďom pocit bezpečia.

A sú dva spôsoby ako na to.

Prvý, môžete ľudí spraviť bezpečnejšími

a dúfať, že si to všimnú.

Alebo druhý, môžete im dodať pocit bezpečia

a dúfať, že si to nevšimnú.

Takže, čo spôsobuje, či si ľudia všimnú?

Nuž, zopár vecí:

porozumenie bezpečnosti,

rizikám, hrozbám,

a protiopatreniam, ako fungujú.

Ale keď veci poznáte,

je pravdepodobnejšie, že vaše pocity odrážajú realitu.

Dostatok príkladov zo života pomáha.

Všetci poznáme mieru kriminality v našom susedstve,

lebo tam žijeme a máme o tom pocit,

ktorý v podstate odráža realitu.

Bezpečnostné divadlo je odhalené,

keď je zjavné, že nefunguje poriadne.

Ok, takže, čo spôsobí, že si to ľudia všimnú?

Nuž, zlé porozumenie.

Ak nerozumiete rizikám, ak nerozumiete nákladom,

ste náchylní spraviť zlé kompromisy

a vaše pocity neodrážajú realitu.

Nedostatok príkladov.

Je tu hlboký problém

s málo pravdepodobnými udalosťami.

Ak, napríklad,

sa terorizmus prakticky nikdy nedeje,

je naozaj ťažké posúdiť

efektívnosť protiteroristických opatrení.

To je prečo pokračujete v obetovaní pannien

a prečo vaša obrana s jednorožcom funguje.

Nie je dostatok príkladov zlyhania.

Plus, pocity, ktoré zahmlievajú problémy --

kognitívne predsudky o ktorých som už hovoril,

obavy, povery,

v princípe neadekvátny model reality.

Nechajte ma, nech to skomplikujem.

Mám pocity a realitu.

Chcem pridať tretí element. Chcem pridať model.

Pocit a model v našich hlavách,

realita je vonkajší svet.

Nemení sa, je skutočná.

Takže, pocity sú založené na intuícii.

Model je založený na rozume.

To je v základe ten rozdiel.

V primitívnom a prostom svete

nie je, v podstate, dôvod na model,

lebo pocit je blízko k realite.

Nepotrebujete model.

Ale v modernom a komplexnom svete

potrebujete modely

na pochopenie veľa rizík, ktorým čelíme.

Nie je pocit o baktériách.

Potrebujete model, aby ste tomu rozumeli.

Tento model

je inteligentná reprezentácia reality.

Je, samozrejme, limitovaná vedou,

technológiou.

Nemohli by sme mať bakteriálne teórie nákaz

predtým, ako sme vynašli mikroskop, ktorým ich vidíme.

Je to obmedzené našimi kognitívnymi predsudkami.

Ale má schopnosť

potlačiť naše pocity.

Kde získavame tieto modely? Dostávame ich od iných.

Dostávame ich z náboženstva, kultúry,

učiteľov, starších.

Pred pár rokmi

som bol v Južnej Afrike na safari.

Stopár, s ktorým som bol, vyrastal v Krugerovom národnom parku.

Mal niekoľko veľmi komplexných modelov prežitia.

A záležalo na tom, či ste boli napadnutí

levom, leopardom, hrochom alebo slonom --

a kedy ste museli ujsť a kedy ste mali vyliezť na strom --

kedy ste na strom vyliezť nemohli.

Ja by som zomrel za jeden deň,

ale on sa tam narodil

a rozumel tomu, ako prežiť.

Ja som sa narodil v New Yorku.

Mohol som ho zobrať do New Yorku a on by za deň zomrel.

(Smiech)

Lebo sme mali rôzne modely

založené na rôznych skúsenostiach.

Modely môžu pochádzať z médií,

od našich zvolených predstaviteľov.

Pomyslite na modely terorizmu,

detských únosov,

leteckej bezpečnosti, bezpečnosti áut.

Modely môžu pochádzať z priemyslu.

Dva, ktoré sledujem, sú monitorovacie kamery,

preukazy,

dosť našich počítačových bezpečnostných modelov odtiaľ pochádza.

Veľa modelov pochádza z vedy.

Modely zdravia sú dobrým príkladom.

Pomyslite na rakovinu, vtáčiu chrípku, prasaciu chrípku, SARS.

Všetky naše pocity bezpečia

o týchto nákazách

pochádzajú z modelov,

ktoré nám dala, naozaj, veda filtrovaná cez médiá.

Takže modely sa môžu zmeniť.

Modely nie sú statické.

Ako si zvykáme v našom prostredí,

náš model sa môže dostať bližšie k pocitom.

Príkladom môže byť,

ak pôjdete späť 100 rokov,

keď sa elektrina len stávala bežnou,

bolo okolo nej veľa obáv.

Boli ľudia, ktorí sa báli stlačiť zvonček na dverách,

lebo v ňom bola elektrina a tá bola nebezpečná.

Pre nás -- my sme veľmi zbehlí s elektrinou.

Vymieňame žiarovky

bez toho, aby sme na ne mysleli.

Náš model bezpečnosti okolo elektriny

je niečo, do čoho sa rodíme.

Nezmenilo sa to, ako sme vyrastali.

A sme v tom dobrí.

Alebo pomyslite na riziká

na Internete skrz generácie --

ako k Internetovej bezpečnosti pristupujú vaši rodičia

v porovnaní s vami,

v porovnaní s našimi deťmi.

Modely postupne upadajú do pozadia.

Intuitívne je len iné slovo pre bežné.

Keď je váš model blízko realite

a konverguje s pocitmi,

často ani neviete, že je tam.

Pekným príkladom

bola minuloročná prasacia chrípka.

Keď sa prvýkrát objavila prasacia chrípka,

prvé správy spôsobili veľa prehnaných reakcií.

Malo to meno,

čo ju robilo desivejšie ako bežnú chrípku,

aj keď bola viac smrteľná.

Ľudia si mysleli, že doktori by si s tým mali poradiť.

To bol ten pocit straty kontroly.

A tieto dve veci

spravili riziko väčšie ako bolo.

Ako sa novota ošúchala, prešli mesiace,

bola miera tolerancie,

ľudia si na to zvykli.

Neboli žiadne nové dáta, ale bolo menej strachu.

Na jeseň

si ľudia mysleli,

že to doktori už mali vyriešiť.

A vznikol rozkol --

ľudia si mali vybrať

medzi strachom a prijatím --

vlastne strachom a ľahostajnosťou --

tak nejak si vybrali podozrevanie.

A keď sa poslednú zimu objavila vakcína,

bolo veľa ľudí -- prekvapujúce číslo --

ktorí ju odmietli --

pekný príklad

ako sa menia pocity bezpečnosti ľudí, ako sa menia ich modely,

tak nadivoko,

bez nových informácií,

bez nových vstupov.

To sa teraz deje dosť často.

Pridám ešte jednu komplikáciu.

Máme pocit, model, realitu.

Mám veľmi relativistický pohľad na bezpečnosť.

Myslím, že závisí na pozorovateľovi.

A väčšina bezpečnostných rozhodnutí

zahŕňa rôznych ľudí.

Tým, ktorým o niečo ide,

so špecifickými kompromismi,

sa budú snažiť rozhodnutie ovplyvniť.

Volám to ich agenda.

Vidíte agendu --

toto je marketing, toto je politika --

snažiace sa vás presvedčiť preferovať jeden model pred druhým,

snažiace sa vás presvedčiť ignorovať model

a veriť vašim pocitom,

marginalizujúc ľudí s modelmi, ktoré sa vám nepáčia.

To nie je neobvyklé.

Príklad, skvelý príklad, je riziko fajčenia.

V histórii posledných 50 rokov riziká fajčenia

ukazujú, ako sa model mení,

a tiež ukazujú, ako sa priemysel bráni

modelu, ktorý sa mu nepáči.

Porovnajte to s debatou o pasívnom fajčení

asi 20 rokov pozadu.

Pomyslite na pásy v aute.

Keď som bol dieťa, nikto si nedával pásy.

Dnes váš žiadne dieťa nenechá jazdiť,

kým nemáte zapnutý pás.

Porovnajte to s diskusiou o airbagoch --

asi 30 rokov pozadu.

Všetko príklady meniacich sa modelov.

Čo si zoberieme, je, že meniť modely je ťažké.

Modely sa ťažko rozhýbu.

Ak sa zhodujú s vašimi pocitmi,

tak ani neviete, že máte model.

A je aj ďalší kognitívny predsudok,

nazvem ho predsudok potvrdenia,

kde zvykneme prijímať dáta,

ktoré potvrdzujú naše názory,

a odmietať dáta, ktoré naším názorom odporujú.

Takže, dôkazy proti nášmu modelu

asi budeme ignorovať, aj keď sú presvedčivé.

Musí to byť veľmi presvedčivé, než začneme venovať pozornosť i im.

Nové modely, ktoré zahŕňajú dlhé časové obdobia, sú ťažké.

Globálne otepľovanie je dobrý príklad.

Sme zlí

s modelmi, ktoré preklenujú 80 rokov.

Vieme si poradiť do ďalšej žatvy.

Vieme si často poradiť, kým vyrastú naše deti.

Ale 80 rokov, s tým takí dobrí nie sme.

Je to veľmi ťažký model na prijatie.

Môžeme mať oba modely v našej hlave naraz,

alebo ten typ problému,

kde zastávame oba názory spoločne,

alebo kognitívnu disonanciu.

Nakoniec,

nový model nahradí starý model.

Silné pocity môžu vytvoriť model.

11. september vytvoril bezpečnostný model

v hlavách mnohých ľudí.

Taktiež, osobné skúsenosti so zločinom to vedia,

osobné zdravotné vydesenie,

zdesenie o zdraví v správach.

Stretnete sa s takzvanými žiarovkovými udalosťami

u psychiatrov.

Môžu vytvoriť model instantne,

lebo sú veľmi emotívne.

Takže, v technologickom svete

nemáme skúsenosti

na posúdenie modelov.

Spoliehame sa na iných. Spoliehame na sprostredkovanie.

Funguje to, kým to má naprávať iných.

Spoliehame na štátne agentúry,

aby nám povedali, ktoré lieky sú bezpečné.

Priletel som sem včera.

Nekontroloval som lietadlo.

Spoľahol som sa na dáku inú skupinu,

aby určila, či je moje lietadlo bezpečné pre let.

Sme tu, nikto z nás sa nebojí, že na nás spadne tá strecha,

nie preto, že by sme ju kontrolovali,

ale preto, že sme si dosť istí,

že stavebné predpisy sú tu v poriadku.

Je to model, ktorý jednoducho akceptujeme

vlastne vo viere.

A to je ok.

No, čo chceme,

je, aby sa ľudia dostatočne zoznámili

s lepšími modelmi --

aby sa to odrazilo v ich pocitoch --

umožnilo im to robiť bezpečnostné kompromisy.

Lebo až sa tie vymknú z ruky,

máte dve možnosti.

Prvá, môžete opraviť pocity ľudí,

priamo pôsobiť na city.

To je manipulácia, ale môže fungovať.

Druhá, viac čestná možnosť,

je opraviť ten model.

Zmena sa deje pomaly.

Debata o fajčení trvala 40 rokov,

a to bola z tých jednoduchých.

Niektoré z týchto vecí sú ťažké.

Veľmi ťažké,

informácie vyzerajú ako naša najlepšia nádej.

A klamal som.

Pamätáte, keď som vravel pocit, model a realita.

Vravel som, že realita sa nemení. Ale mení sa.

Žijeme v technologickom svete;

realita sa mení stále.

Možno máme, že -- po prvýkrát v našom druhu --

pocit naháňa model, model naháňa realitu, realita sa hýbe --

a možno sa nikdy nestretnú.

Nevieme to.

Ale v dlhšom čase,

aj pocity aj realita sú dôležité.

A chcel by som skončiť s dvoma krátkymi príkladmi na ilustráciu.

1982 -- neviem, či si toto ľudia pamätajú --

bola krátka epidémia

otravami Tylenolom v Spojených štátoch.

Je to strašný príbeh. Niekto vzal fľašku Tylenolu,

dal do nej jed, zavrel ju a položil naspäť do regálu.

Niekto iný ju kúpil a zomrel.

To vydesilo ľudí.

Bolo pár napodobňujúcich útokov.

Nebolo to žiadne reálne riziko, ale ľudia boli vydesení.

A to je,

ako vznikol priemysel nemanipulovateľných liekov.

Tie bezpečné vrchnáky, ktoré z toho vzišli.

Je to úplné bezpečnostné divadlo.

Na domácu úlohu vymyslite 10 spôsobov, ako to obísť.

Dám vám jeden, injekcia.

Ale ľuďom to zlepšilo pocit.

Spravilo to ich pocit bezpečia

bližší k realite.

Posledný príbeh, pred pár rokmi jedna známa porodila.

Navštívil som ju v nemocnici.

Vysvitlo, že keď sa teraz dieťa narodí,

dajú mu náramok s RFID

a korešpondujúci dajú matke,

takže keď niekto iný ako matka zoberie dieťa z oddelenia

spustí sa alarm.

Povedal som, "To je celkom milé.

Rozmýšľam, aké rozšírené je kradnutie bábätiek

v našich nemocniciach."

Prišiel som domov, vyhľadal som to.

Prakticky sa to nikdy nestalo.

Ale keď o tom rozmýšľate,

keď ste v nemocnici

a musíte matke odobrať dieťa,

preč s miestnosti aby ste spravili nejaké testy,

tak by ste mali mať nejaké dobré bezpečnostné divadlo,

lebo vám odtrhne ruku.

(Smiech)

Takže je to pre nás dôležité,

pre nás, ktorí dizajnujeme bezpečnosť,

ktorí riešime bezpečnostnú politiku,

alebo riešime verejnú politiku

spôsobmi, ktoré ovplyvňujú bezpečnosť.

Nie je to len realita, je to pocit a realita.

A čo je dôležité,

je, aby boli v podstate rovnaké.

Je dôležité, že keď naše pocity odrážajú realitu,

robíme lepšie bezpečnostné kompromisy.

Ďakujem.

(Potlesk)