Treba sa obávať kybervojny? | Guy-Philippe Goldstein | TEDxParis

Guy-Philippe Goldstein poukazuje na to, ako môžu kyberútoky, striedavo zasahujúce do digitálneho a reálneho sveta, rozpútať ozbrojený konflikt a ako môžme zabrániť tomuto ohrozeniu bezpečnosti vo svete. Takiež predstavuje geopolitické následky kybervojen.

Zaznamenané na TEDxPARIS 30. 01. 2010

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Dobrý deň.

Ak ste počas posledných týždňov

trochu sledovali diplomatické aktuality,

možno ste počuli o takzvanej kríze

medzi Čínou a Spojenými štátmi.

Ide o kybernetické útoky,

ktorých obeťou sa stala
americká spoločnosť Google.

Hovorili sme o všeličom,
aj o kybernetickej vojne.

Avšak pravdepodobne ide
len o špionážnu operáciu,

prirodzene, relatívne nemotornú.

Táto udalosť však spôsobila rastúcu
úzkosť v západnom svete

ohľadom kybernetických zbraní.

Nakoľko sú to nebezpečné zbrane,

ide o nový typ,

mohli by zatiahnuť svet
do elektronického konfliktu,

ktorý by sa mohol zmeniť na ozbrojený,

pretože virtuálne zbrane
ničia aj fyzický svet.

V roku 1982, uprostred studenej vojny

v Sovietskej Sibírii

vybuchlo potrubie
a spôsobilo detonáciu v okolí 3 km,

čo je ekvivalent štvrtiny
bomby v Hirošime.

Dnes to vieme, odhalil to

bývalý tajomník amerického letectva
Ronalda Reagana, Thomas Reid.

Tento výbuch bol v skutočnosti výsledkom
sabotážnej operácie CIA,

ktorej sa v tej dobe podarilo dostať

do počítačového systému
správy potrubia.

Neskôr americká vláda odhalila,
že v septembri roku 2008

sa v Brazílii záhadne utopili
viac ako 3 milióny obyvateľov

štátu Espirito Santo,
stali sa obeťami vydierania kyberpirátov.

Ešte viac znepokojujúce pre Američanov

je Saint de Saints v decembri 2008.

Počítačový systém CENTCOM,

(centrálne veliteľstvo ozbrojených síl),
ktoré riadi vojny v Iraku a Afganistane,

bol napadnutý hackermi,

ktorí použili

jednoduché USB Killer kľúče,
vďaka ktorým sa

dokázali nabúrať
do týchto počítačových systémov,

všetko vidieť, všetko počuť
a možno aj napadnúť niektoré zo systémov.

Američania berú túto hrozbu veľmi vážne.

Citujem generála Jamesa Cartwrighta,

miestopredsedu národného
veliteľstva Spojených štátov,

ktorý povedal správe Kongresu,

že kyberútoky by mohli byť rovnako silné

ako zbrane hromadného ničenia.

Okrem toho sa Američania rozhodli venovať

vyše 30 miliárd dolárov
v nasledujúcich 5 rokoch

na rozvoj svojich kybervojenských kapacít.

Všade na svete dnes vidíme

niečo ako kyberzbrojenie

kybervojenskými jednotkami,

ktoré sú vyrábané krajinami
ako Severná Kórea

alebo aj Irán.

Ale to, o čom nikdy nepočujeme
od Pentagonu

alebo francúzskeho Ministerstva
obrany, je,

že problém nie je len zistiť,
kto je náš nepriateľ,

ale samá podstata kyberzbraní.

Aby sme to pochopili, potrebujeme vedieť,
ako v minulosti

vojenské technológie dokázali
nastolovať a ukončovať svetový mier.

Napríklad, keby sme mali to šťastie
vidieť TEDxParis pred 350 rokmi,

rozprávali by sme
o vojenskej inovácii v tej dobe,

a to masívnych opevneniach štýlu Vauban.

Mohli by sme tak predpovedať

stabilnú éru vo svete alebo v Európe,

čo bol prípad Európy medzi 1650 a 1750.

Ak by sme túto konferenciu mali
pred 30 alebo 40 rokmi,

mohli by sme zaznamenať
príchod nukleárnych zbraní

a hrozbu vzájomného zničenia,
ktoré zabránili

priamemu konfliktu medzi dvomi veľmocami.

Naopak, keby sme túto konferenciu
mali pred 60 rokmi,

mohli by sme vidieť, ako nástup

obrnených a vzdušných síl

zľahčujúcich útok,

činí uskutočniteľnou doktrínu Blitzkriegu

a možnosť vojny v Európe.

Takže, vojenské technológie

dokážu ovplyvniť svetové dianie

a nastoliť alebo zničiť svetový mier.

A to je problém kyberzbraní.

Prvý problém:

Predstavte si, že potenciálny protivník

oznámi, že zvyšuje
svoje kybervojenské schopnosti,

ale len so zámerom brániť svoju krajinu.

Výborne, ale ako sa to líši
od útočnej jednotky?

A tento problém rastie

s nejasnosťou doktríny používania.

Len pred tromi rokmi Spojené štáty
a Francúzsko

oznámili, že investujú
do vojenského kyberpriestoru

kvôli obrane ich počítačových systémov.

Ale dnes obe tieto krajiny hovoria,

že najlepšou obranou je útok.

A tak sa akurát pripájajú k Číne,

ktorá má už 15 rokov doktrínu používania

zároveň obrannú aj útočnú.

Druhý problém:

Vaša krajina sa môže stať
terčom kyberútoku,

celé regióny ponorené v úplnej tme,

je možné, že by ste ignorovali

identitu, dokonca aj tú agresorovu.

Výnimočnosť kyberzbraní je tá,

že môžu byť použité bez zanechania stôp.

A to poskytuje útoku výraznú výhodu.

Pretože strana, ktorá sa bráni,

nevie proti komu reagovať.

A ak reaguje proti tomu nesprávnemu,

môže si vytvoriť nepriateľa naviac

a byť diplomaticky izolovaná.

To nie je len teoretický problém.

V máji 2007 sa Estónsko stalo
obeťou kyberútokov,

ktoré ohrozili
komunikačný a bankový systém krajiny.

Estónsko obvinilo Rusko.

Ale NATO, ktoré chráni Estónsko,

sa prejavilo veľmi opatrne.
Prečo?

Pretože NATO si nemohlo byť na 100 % isté,

že za útokmi bol naozaj Kremeľ.

Aby som to zhrnul: Na jednej strane,

keď potenciálny protivník oznámi,
že vyvíja kybervojenskú jednotku,

nevieme, či sa pripraviť
na útok alebo obranu.

Na strane druhej

vieme, že tieto zbrane zvýhodňujú útok.

V jednom dôležitom dokumente z roku 1978

profesor Robert Jervis
z Kolumbijskej univerzity v New Yorku

popísal model pomáhajúci pochopiť
vznik konfliktov.

Atmosféra, v ktorej

nevieme, či potenciálny nepriateľ

pripravuje obranu alebo útok

a či zbrane zvýhodňujú útok,

sa stáva atmosférou najnáchylnejšou

na rozpútanie konfliktu.

A takáto atmosféra je v súčasnosti

vytváraná následkom kyberzbraní.

Historicky ide o tú istú atmosféru
ako v Európe

tesne pred prvou svetovou vojnou.

Kyberzbrane sú
z vlastnej podstaty nebezpečné

a naviac sa vynárajú v dnešnom svete,

ktorý je omnoho neistejší.

Ak si pamätáte na studenú vojnu,

studená vojna bola veľmi tvrdá,

ale relatívne jednoduchá,
pretože mala len dvoch hráčov,

a tak bol možný istý druh súladu

medzi dvomi veľmocami.

Ale dnes vchádzame do mnohopólového sveta,

v ktorom sa koordinácia
stáva omnoho zložitejšou.

V Kodani sme videli riziko,

že koordinácia

sa príchodom kyberzbraní
stane ešte náročnejšou na uskutočnenie.

Prečo? Jednoducho preto,
že národ si nebude istý,

či sa ho chystá susediaca krajina
napadnúť alebo nie.

A národy budú možno žiť v hrozbe,

ktorú nazval držiteľ Nobelovej ceny
Thomas Shelling

vzájomný strach z prekvapivého útoku:

keďže neviem, či sa ma
môj sused chystá napadnúť,

a asi sa to nikdy nedozviem,

možno ho predstihnem

a zaútočím ako prvý.

Až tento týždeň,

v článku z 26. 01. 2010 v New York Times

bolo prvýkrát odhalené,

že Národná bezpečnostná agentúra

zvažovala možnosť preventívnych útokov

v prípade, že by sa Amerika
stala terčom kyberútokov.

A vyzerá to tak,
že tieto preventívne útoky

nezostanú výhradne
záležitosťou kyberpriestoru.

V máji 2009 generál Kevin Chilton,

veliteľ amerických nukleárnych síl,

oznámil, že v prípade
elektronického útoku na Ameriku

prichádzajú do úvahy všetky možnosti.

Kyberzbrane neodstránia

klasické a nukleárne zbrane.

Len prispievajú k teroru,
ktorý už existuje.

Zvyšujú riziko rozpútania konfliktu.

Veľmi významné riziko,
ako sme si mohli všimnúť.

Riziko, ktorému budeme možno musieť čeliť

pomocou kolektívnej bezpečnosti

my všetci:

európski spojenci, členovia NATO,

s našimi spojencami
a kamarátmi Američanmi,

s našimi ďalšími západnými spojencami,

a možno pri troche snahy

s našimi ruskými a čínskymi partnermi.

Pretože informačné technológie,
o ktorých hovoril Joël de Rosnay,

ktoré vznikli v rámci vojenského výskumu,

budú čoskoro schopné

útočiť a ničiť,

čo môže zajtra, ak na to nedohliadneme,

zraziť na kolená a zničiť mier vo svete.

Ďakujem.

(potlesk)