Dobrý deň.
Ak ste počas posledných týždňov
trochu sledovali diplomatické aktuality,
možno ste počuli o takzvanej kríze
medzi Čínou a Spojenými štátmi.
Ide o kybernetické útoky,
ktorých obeťou sa stala
americká spoločnosť Google.
Hovorili sme o všeličom,
aj o kybernetickej vojne.
Avšak pravdepodobne ide
len o špionážnu operáciu,
prirodzene, relatívne nemotornú.
Táto udalosť však spôsobila rastúcu
úzkosť v západnom svete
ohľadom kybernetických zbraní.
Nakoľko sú to nebezpečné zbrane,
ide o nový typ,
mohli by zatiahnuť svet
do elektronického konfliktu,
ktorý by sa mohol zmeniť na ozbrojený,
pretože virtuálne zbrane
ničia aj fyzický svet.
V roku 1982, uprostred studenej vojny
v Sovietskej Sibírii
vybuchlo potrubie
a spôsobilo detonáciu v okolí 3 km,
čo je ekvivalent štvrtiny
bomby v Hirošime.
Dnes to vieme, odhalil to
bývalý tajomník amerického letectva
Ronalda Reagana, Thomas Reid.
Tento výbuch bol v skutočnosti výsledkom
sabotážnej operácie CIA,
ktorej sa v tej dobe podarilo dostať
do počítačového systému
správy potrubia.
Neskôr americká vláda odhalila,
že v septembri roku 2008
sa v Brazílii záhadne utopili
viac ako 3 milióny obyvateľov
štátu Espirito Santo,
stali sa obeťami vydierania kyberpirátov.
Ešte viac znepokojujúce pre Američanov
je Saint de Saints v decembri 2008.
Počítačový systém CENTCOM,
(centrálne veliteľstvo ozbrojených síl),
ktoré riadi vojny v Iraku a Afganistane,
bol napadnutý hackermi,
ktorí použili
jednoduché USB Killer kľúče,
vďaka ktorým sa
dokázali nabúrať
do týchto počítačových systémov,
všetko vidieť, všetko počuť
a možno aj napadnúť niektoré zo systémov.
Američania berú túto hrozbu veľmi vážne.
Citujem generála Jamesa Cartwrighta,
miestopredsedu národného
veliteľstva Spojených štátov,
ktorý povedal správe Kongresu,
že kyberútoky by mohli byť rovnako silné
ako zbrane hromadného ničenia.
Okrem toho sa Američania rozhodli venovať
vyše 30 miliárd dolárov
v nasledujúcich 5 rokoch
na rozvoj svojich kybervojenských kapacít.
Všade na svete dnes vidíme
niečo ako kyberzbrojenie
kybervojenskými jednotkami,
ktoré sú vyrábané krajinami
ako Severná Kórea
alebo aj Irán.
Ale to, o čom nikdy nepočujeme
od Pentagonu
alebo francúzskeho Ministerstva
obrany, je,
že problém nie je len zistiť,
kto je náš nepriateľ,
ale samá podstata kyberzbraní.
Aby sme to pochopili, potrebujeme vedieť,
ako v minulosti
vojenské technológie dokázali
nastolovať a ukončovať svetový mier.
Napríklad, keby sme mali to šťastie
vidieť TEDxParis pred 350 rokmi,
rozprávali by sme
o vojenskej inovácii v tej dobe,
a to masívnych opevneniach štýlu Vauban.
Mohli by sme tak predpovedať
stabilnú éru vo svete alebo v Európe,
čo bol prípad Európy medzi 1650 a 1750.
Ak by sme túto konferenciu mali
pred 30 alebo 40 rokmi,
mohli by sme zaznamenať
príchod nukleárnych zbraní
a hrozbu vzájomného zničenia,
ktoré zabránili
priamemu konfliktu medzi dvomi veľmocami.
Naopak, keby sme túto konferenciu
mali pred 60 rokmi,
mohli by sme vidieť, ako nástup
obrnených a vzdušných síl
zľahčujúcich útok,
činí uskutočniteľnou doktrínu Blitzkriegu
a možnosť vojny v Európe.
Takže, vojenské technológie
dokážu ovplyvniť svetové dianie
a nastoliť alebo zničiť svetový mier.
A to je problém kyberzbraní.
Prvý problém:
Predstavte si, že potenciálny protivník
oznámi, že zvyšuje
svoje kybervojenské schopnosti,
ale len so zámerom brániť svoju krajinu.
Výborne, ale ako sa to líši
od útočnej jednotky?
A tento problém rastie
s nejasnosťou doktríny používania.
Len pred tromi rokmi Spojené štáty
a Francúzsko
oznámili, že investujú
do vojenského kyberpriestoru
kvôli obrane ich počítačových systémov.
Ale dnes obe tieto krajiny hovoria,
že najlepšou obranou je útok.
A tak sa akurát pripájajú k Číne,
ktorá má už 15 rokov doktrínu používania
zároveň obrannú aj útočnú.
Druhý problém:
Vaša krajina sa môže stať
terčom kyberútoku,
celé regióny ponorené v úplnej tme,
je možné, že by ste ignorovali
identitu, dokonca aj tú agresorovu.
Výnimočnosť kyberzbraní je tá,
že môžu byť použité bez zanechania stôp.
A to poskytuje útoku výraznú výhodu.
Pretože strana, ktorá sa bráni,
nevie proti komu reagovať.
A ak reaguje proti tomu nesprávnemu,
môže si vytvoriť nepriateľa naviac
a byť diplomaticky izolovaná.
To nie je len teoretický problém.
V máji 2007 sa Estónsko stalo
obeťou kyberútokov,
ktoré ohrozili
komunikačný a bankový systém krajiny.
Estónsko obvinilo Rusko.
Ale NATO, ktoré chráni Estónsko,
sa prejavilo veľmi opatrne.
Prečo?
Pretože NATO si nemohlo byť na 100 % isté,
že za útokmi bol naozaj Kremeľ.
Aby som to zhrnul: Na jednej strane,
keď potenciálny protivník oznámi,
že vyvíja kybervojenskú jednotku,
nevieme, či sa pripraviť
na útok alebo obranu.
Na strane druhej
vieme, že tieto zbrane zvýhodňujú útok.
V jednom dôležitom dokumente z roku 1978
profesor Robert Jervis
z Kolumbijskej univerzity v New Yorku
popísal model pomáhajúci pochopiť
vznik konfliktov.
Atmosféra, v ktorej
nevieme, či potenciálny nepriateľ
pripravuje obranu alebo útok
a či zbrane zvýhodňujú útok,
sa stáva atmosférou najnáchylnejšou
na rozpútanie konfliktu.
A takáto atmosféra je v súčasnosti
vytváraná následkom kyberzbraní.
Historicky ide o tú istú atmosféru
ako v Európe
tesne pred prvou svetovou vojnou.
Kyberzbrane sú
z vlastnej podstaty nebezpečné
a naviac sa vynárajú v dnešnom svete,
ktorý je omnoho neistejší.
Ak si pamätáte na studenú vojnu,
studená vojna bola veľmi tvrdá,
ale relatívne jednoduchá,
pretože mala len dvoch hráčov,
a tak bol možný istý druh súladu
medzi dvomi veľmocami.
Ale dnes vchádzame do mnohopólového sveta,
v ktorom sa koordinácia
stáva omnoho zložitejšou.
V Kodani sme videli riziko,
že koordinácia
sa príchodom kyberzbraní
stane ešte náročnejšou na uskutočnenie.
Prečo? Jednoducho preto,
že národ si nebude istý,
či sa ho chystá susediaca krajina
napadnúť alebo nie.
A národy budú možno žiť v hrozbe,
ktorú nazval držiteľ Nobelovej ceny
Thomas Shelling
vzájomný strach z prekvapivého útoku:
keďže neviem, či sa ma
môj sused chystá napadnúť,
a asi sa to nikdy nedozviem,
možno ho predstihnem
a zaútočím ako prvý.
Až tento týždeň,
v článku z 26. 01. 2010 v New York Times
bolo prvýkrát odhalené,
že Národná bezpečnostná agentúra
zvažovala možnosť preventívnych útokov
v prípade, že by sa Amerika
stala terčom kyberútokov.
A vyzerá to tak,
že tieto preventívne útoky
nezostanú výhradne
záležitosťou kyberpriestoru.
V máji 2009 generál Kevin Chilton,
veliteľ amerických nukleárnych síl,
oznámil, že v prípade
elektronického útoku na Ameriku
prichádzajú do úvahy všetky možnosti.
Kyberzbrane neodstránia
klasické a nukleárne zbrane.
Len prispievajú k teroru,
ktorý už existuje.
Zvyšujú riziko rozpútania konfliktu.
Veľmi významné riziko,
ako sme si mohli všimnúť.
Riziko, ktorému budeme možno musieť čeliť
pomocou kolektívnej bezpečnosti
my všetci:
európski spojenci, členovia NATO,
s našimi spojencami
a kamarátmi Američanmi,
s našimi ďalšími západnými spojencami,
a možno pri troche snahy
s našimi ruskými a čínskymi partnermi.
Pretože informačné technológie,
o ktorých hovoril Joël de Rosnay,
ktoré vznikli v rámci vojenského výskumu,
budú čoskoro schopné
útočiť a ničiť,
čo môže zajtra, ak na to nedohliadneme,
zraziť na kolená a zničiť mier vo svete.
Ďakujem.
(potlesk)