Zombie šváby a iné príbehy parazitov

My, ľudia, oceňujeme našu slobodnú vôľu a nezávislosť. Ale je tu tajomný vplyv, ktorý sme možno prehliadali. Ako vedecký publicista Ed Yong vysvetľuje v tejto fascinujúcej, zábavnej a znepokojivej prednáške, parazity zdokonalili umenie manipulácie na úžasnú úroveň. Takže ovplyvňujú aj nás? Je to viac ako pravdepodobné.

Črieda pakoní, húf rýb,

kŕdeľ vtákov.

Veľa zvierat vytvára veľké skupiny,

ktoré patria k najkrajším úkazom

prírodného sveta.

Ale prečo tieto zoskupenia vznikajú?

Bežné odpovede zahŕňajú

bezpečnosť masy, lovenie vo svorke,

alebo združovanie za účelom párenia

a všetky tieto vysvetlenia,

aj keď často pravdivé,

stoja na odvážnej premise
o zvieracom správaní,

že zvieratá kontrolujú svoje správanie,

že majú kontrolu nad svojimi telami.

A to často nie je pravda.

Toto je artemia, slanovodná žiabronôžka.

Možno ju poznáte pod názvom „Sea-Monkey“.

Je malá a obvykle žije osamote,

ale vyskytuje sa
aj vo veľkých červených rojoch,

ktoré majú niekoľko metrov

a tie vznikajú kvôli parazitom.

Tieto kôrovce sú napadnuté pásomnicou.

Pásomnica je v podstate dlhé, živé črevo

s genitáliami na jednom konci a
zubatými ústami na druhom.

Ako novinár na voľnej nohe,
mám pochopenie.

(smiech)

Pásomnica odoberá živiny z tela artémie,

ale robí aj ďalšie veci.

Kastruje ich,

mení ich farbu
z priesvitnej na svetlo červenú,

predlžuje ich život

a ako zistil biológ Nicolas Rode,

núti ich plávať v skupinách.

Prečo? Lebo pásomnica,
ako veľa iných parazitov,

má komplikovaný životný cyklus,

zahŕňajúci rôznych hostiteľov.

Kreveta je len jeden krok na jej púti.

Jej konečným cieľom je toto,

veľký plameniak.

Len v plameniakovi
sa pásomnica môže množiť,

tak aby sa tam dostala,
manipuluje ovládnuté krevety,

aby vytvorili tieto nápadné farebné roje,

ktoré si plameniak skôr všimne

a zje,

a to je tajomstvo roja artémií.

Nie sú spoločenské z ich vlastnej voľby,

ale preto, lebo sú ovládané.

Nie je to bezpečnosť skupiny.

Je to vlastne úplný opak.

Pásomnica prevezme ich mozgy a telá,

zmení ich na nosiče,

ktorými sa dostanú do plameniaka.

A tu je ďalší príklad

parazitickej manipulácie.

Toto je samovražedný svrček.

Svrček prehltol larvu
gordického červa,

alebo strunovca.

Červ v ňom vyrástol do dospelej veľkosti,

ale potrebuje sa dostať do vody na párenie

a robí to uvoľňovaním proteínov,

ktoré popletú svrčkov mozog,

vyvolajú chaotické správanie.

Keď sa svrček blíži k vodnej ploche,

ako tento bazén,

skočí doň a utopí sa

a červ sa vykrúti von

z jeho samovražednej mŕtvoly.

Svrčky sú vlastne priestranné.
Kto to tušil?

Pásomnica a strunovec nie sú sami.

Sú súčasťou celej plejády

parazitov, ktoré ovládajú myslenie,

húb, vírusov, červov a hmyzu a ďalších,

ktoré sa špecializujú
na podvracanie a ovládanie

vôle svojich hostiteľov.

Prvý raz som sa o tomto spôsobe života

dozvedel zo „Zázrakov života“
Davida Attenborougha

spred 20 rokov

a neskôr z nádhernej knihy

„Vládca parazit“ môjho priateľa
Carla Zimmera.

Odvtedy píšem o týchto stvoreniach.

Málo tém z biológie ma viac očarilo.

Je to ako keby parazity ovládli môj mozog.

Pretože, koniec-koncov, sú vždy pôsobivé

a rozkošne strašidelné.

Keď píšete o parazitoch,

váš slovník sa rozšíri o frázy ako:

„zožraný zaživa“, „prepukne z jeho tela“.

(smiech)

Ale je v tom viac.

Som publicista a ďalší v hľadisku

potvrdia, že milujeme príbehy.

Parazity nás vyzývajú odolať vábeniu

očividných príbehov.

Ich svet je plný dejových zvratov

a nečakaných vysvetlení.

Prečo, napríklad,

sa táto húsenica

začne divoko otriasať,

keď sa k nej

a k tým bielym zámotkom,
ktoré, zdá sa, stráži,

priblíži iný hmyz?

Chráni snáď svojich súrodencov?

Nie.

Húsenica bola napadnutá

parazitickou osou,
ktorá do nej nakládla vajíčka.

Vajíčka sa vyliahli a mladé osy

zožrali húsenicu zaživa

než vypukli z jej tela.

Vidíte, ako som to myslel?

Ale húsenica nezomrela.

Niektoré osy tam zostali

a ovládali ju, aby bránila ich súrodencov,

ktorí metamorfujú

na dospelých v tých zámotkoch.

Táto húsenica je zombie strážcom,

ktorý chráni potomstvo

kreatúr, ktoré ju zabili.

(potlesk)

Ešte toho máme dosť.
Mám len 13 minút. (smiech)

Niektorí z vás pravdepodobne

čakajú na nejakú útechu

pri myšlienke, že tieto veci sú kuriozity

prírodného sveta, že sú to extrémy

a tento postoj je pochopiteľný,

lebo zo svojej podstaty sú parazity malé

a strávia veľa času

vnútri tiel iných vecí.

Ľahko ich prehliadneme,

ale to neznamená, že nie sú dôležité.

Pred pár rokmi, pán Kevin Lafferty

zobral skupinu vedcov do troch
kalifornských ústí riek,

aby navážili, rozpitvali

a zaznamenali všetko čo mohli nájsť,

a čo našli,

boli extrémne množstvá parazitov.

Veľmi časté boli motolice,

drobné červy, špecializované
na kastráciu hostiteľov,

ako tento nešťastný slimák.

Jedna motolica je maličká, mikroskopická,

ale dokopy vážia toľko,

ako všetky ryby v ústiach

a 3 – 9x viac, ako všetky vtáky.

A spomeňte si na strunovca,
ktorého som vám ukazoval,

tú vec so svrčkom?

Japonský vedec Takuya Sato

zistil, že v jednom potoku

tieto veci dotlačia toľko svrčkov

a koníkov do vody,

že tento utopený hmyz

tvorí až 60 percent potravy
miestnych pstruhov.

Manipulácia nie je zvláštnosťou.

Je to kritická a bežná časť

sveta okolo nás

a vedci teraz našli

stovky príkladov takýchto manipulátorov

a hlavne začínajú rozumieť,

ako presne tieto kreatúry ovládajú
svojich hostiteľov.

Toto je jeden z mojich
obľúbených príkladov.

Toto je ampulex compressa,

smaragdová švábia osa

a je všeobecne uznávané,

že smaragdová švábia osa, ktorá má

oplodnené vajíčka,

musí hľadať švába.

Keď ho nájde,

pichne ho žihadlom,

ktoré je aj zmyslovým orgánom.

Tento objav má len tri týždne.

Bodne ho žihadlom,
ktoré je zmyslovým orgánom,

vybaveným malými senzorickými výčnelkami,

ktoré jej dovoľujú nahmatať
charakteristické textúry

švábieho mozgu.

Takže ako slepá osoba snoriacia v batohu,

nájde mozog a vypustí jed

do dvoch veľmi špecifických
zhlukov neurónov.

Izraelskí vedci Frederic Libersat
a Ram Gal

zistili, že tento jed je veľmi špecifickou
chemickou zbraňou.

Nezabije švába, ani ho neomráči.

Šváb by mohol odísť,

odletieť, utiecť, ak by chcel,

ale on nechce,

lebo ten jed zruší jeho motiváciu k pohybu

a výhradne to.

Osa v podstate odškrtne políčko
„uteč z nebezpečenstva“

v operačnom systéme švába,

čo jej dovolí odviesť bezbrannú obeť

za tykadlá späť do jej brlohu

ako keď venčíte psa.

A keď už je tam, nakladie vajíčko,

vajíčko sa vyliahne... zožraný zaživa...
vypukne z tela...

bla bla bla, veď viete.

(smiech) (potlesk)

Ja by som povedal, že po pichnutí

už šváb nie je švábom.

Je skôr rozšírením osy,

tak ako svrček bol rozšírením strunovca.

Títo hostitelia to neprežijú
ani nerozmnožia.

Majú asi taký vplyv na svoj osud,

ako moje auto.

Ak sa raz parazity dostanú dnu,

hostitelia už nemajú slovo.

Samozrejme, pre ľudí

nie je manipulácia neznáma.

Berieme látky na zmenu chémie
v našich mozgoch

a zmeny našich nálad

a čo sú argumenty, reklama,
alebo veľké myšlienky,

ak nie pokusom ovplyvniť niekoho myseľ?

Ale naše pokusy to dosiahnuť

sú hrubé a neohrabané v porovnaní

s precíznou špecifickosťou parazitov.

Don Draper si mohol len
priať byť elegantným

a precíznym ako smaragdová švábia osa.

Myslím, že to je časť toho,
čo robí parazity

tak temné a fascinujúce.

Veľmi oceňujeme našu slobodnú vôľu

a našu nezávislosť

a predstava ich straty

neviditeľným silám

oslovuje naše najhlbšie
spoločenské obavy.

Orwelliánske dystópie a temné intrigy

a myseľ ovládajúci superzloduchovia –

to sú trópy našich najtemnejších fikcií,

ale v prírode sa to deje neustále.

To ma vedie k zjavnej

a znepokojujúcej otázke:

Sú tu temné, tajomné parazity,

ktoré ovplyvňujú naše správanie

bez toho, aby sme o tom vedeli,

teda okrem NSA?

Ak tu také sú –

(smiech) (potlesk)

Svieti mi na čele červená bodka, že?

(smiech)

Ak tu také sú, toto je nádejný kandidát.

Toto je toxoplasma gondii,
skrátene „Toxo“,

lebo desivá príšera

si vždy zaslúži milú prezývku.

Toxo napadá cicavce,

široké spektrum cicavcov,

ale pohlavne sa môže rozmnožovať
len v mačkách.

A vedci ako Joanne Webster ukázali,

že ak sa Toxo dostane do potkana či myši,

premení hlodavca na
„strelu navádzanú na mačky“.

Ak nakazený potkan zacíti vábivú vôňu

mačacieho moču,

beží k zdroju vône,

namiesto pochopiteľnejšieho „preč“.

Mačka zje potkana. Toxo má sex.

Je to klasická rozprávka

„jedz, lov a miluj“
(orig. kniha „Jedz, modli sa a miluj“)

(smiech) (potlesk)

Ste veľmi láskaví a štedrí ľudia.

Ahoj Elizabeth, mala si úžasnú prednášku.

Ako parazit ovláda hostiteľa

týmto spôsobom?

To presne nevieme.

Vieme, že Toxo uvoľňuje enzým,

ktorý vytvára dopamín, substanciu,

ktorá sa podieľa na odmeňovaní
a motivácii.

Vieme, že cieli na určité časti
mozgu hlodavcov,

vrátane tých, ktoré sa podieľajú
na sexuálnom vzrušení.

Ale ako táto skladačka pasuje dokopy

nie je také zjavné.

Čo zjavné je, je, že táto vec

je jedna bunka.

Nemá to nervový systém.

Nemá to vedomie.

Nemá to ani telo.

Ale manipuluje to cicavca?

My sme cicavce.

Sme inteligentnejší
ako potkan, to určite,

ale naše mozgy majú
rovnakú základnú stavbu,

rovnaké typy buniek,

rovnaké chemikálie v nich

a rovnaké parazity.

Odhady sa rôznia, ale niektoré naznačujú,

že jeden z troch ľudí na svete

má v mozgu Toxo.

Typicky to nevedie k zjavnej chorobe.

Parazit zostáva v latentnom stave

na dlhý čas.

Ale sú určité dôkazy, že takíto ľudia,

ktorí sú prenášačmi, skórujú trochu inak

v osobnostných dotazníkoch.

majú trochu vyššie riziko dopravnej nehody

a sú isté dôkazy,
že ľudia so schizofréniou

sú náchylnejší k nákaze.

Myslím, že tieto dôkazy
sú stále nepresvedčivé

a aj medzi výskumníkmi Toxa

sa názory rôznia, či tento parazit

naozaj ovplyvňuje naše správanie.

Ale vzhľadom na rozšírenosť
takýchto manipulácií

je úplne nepravdepodobné,

aby boli ľudia jediným druhom,

ktorý by tým nebol nejak dotknutý.

A myslím, že táto vlastnosť,

neustále podrývať naše
premýšľanie o svete,

robí parazity úžasnými.

Neustále nás pozývajú nazerať
na prírodný svet inak

a pýtať sa, či správania,
ktoré pozorujeme,

či už sú jednoduché a zjavné,

alebo mätúce a záhadné,

nie sú výsledkom indivíduí,

čo sa chovajú z vlastného popudu,

ale že sú pozmeňované

kontrolou niekoho iného.

A aj keď táto idea môže byť znepokojivá

a zvyky parazitov môžu byť odporné,

myslím, že ich schopnosť prekvapovať nás

ich robí podobne krásnymi
a charizmatickými

ako sú panda, motýľ či delfín.

Na konci „O pôvode druhov“

Charles Darwin píše o vznešenosti života

a o nekonečných formách najkrásnejších

a najočarujúcejších

a myslím, že poľahky mohol hovoriť

o pásomnici, ktorá socializuje krevety,

alebo o osách, čo majú kráčajúce šváby.

Ale to možno zo mňa hovorí parazit.

Ďakujem.

(potlesk)