Prečo by mali ženy rozprávať príbehy o ľudstve

Po mnoho stáročí (a pre mnoho dôvodov) kritikmi uznávaný kreatívny génius bol chápaný ako jedinec mužského pohlavia. Divadelná režisérka Jude Kellyová zdôrazňuje vo svojom vášnivom, no odôvodnenom prejave, pochybný obraz interpretácie skutočných ženských príbehov a práv. Myslí si, že existuje potrebnejší a širší pohľad na svet a apeluje na umelcov – mužov i ženy – aby kreslili, maľovali, písali, točili filmy a snívali o rodovo rovnej spoločnosti.

Prečo pokladáme

príbehy rozprávané mužmi
za všeobecne významné,

no príbehy rozprávané ženami
len za príbehy o ženách?

Moja stará mama odišla zo školy
ako dvanásťročná.

Mala 14 detí.

Moja mama odišla zo školy
ako pätnásťročná.

Bola sekretárkou.

Ja som vyštudovala univerzitu
a stala sa divadelnou režisérkou.

Za tento pokrok vďačím ľuďom,
ktorých nikdy nestretnem,

ktorí bojovali za ženské práva,

za to, aby ženy mohli voliť,
študovať, mohli napredovať.

A mojou úlohou je dosiahnuť to isté,
takisto ako aj vašou.

Prečo nie?

(potlesk)

Pred 7 rokmi som založila festival
WOW – Ženy sveta

a teraz sa organizuje v 20 krajinách
na 5 kontinentoch.

A jednou z týchto krajín
je Somaliland v Afrike.

Cestovala som tam minulý rok

a s veľkou obľubou som tam
navštevovala jaskyne.

Jaskyne Laas Geel.

Tieto jaskyne ukrývajú jedny
z najstarších jaskynných malieb.

Tieto maľby sú odhadom
9 000 až 11 000 rokov staré.

Umenie:

Čo sa podarilo ľudstvu od jeho počiatkov.

Ako o sebe hovoríme,

ako chápeme svoje identity,

ako sa pozeráme na prostredie okolo,

čo si myslíme jeden o druhom,

pre zmysel našich životov.

Na to slúži umenie.

Pozrime sa na tento malý obrázok.

Myslím si, že to je malé dievča.

Zdalo sa mi, že vyzerá ako ja,
keď som bola malé dievča.

A pomyslela som si, kto namaľoval
toto veselé, mladé dievča?

Tak som sa spýtala správcu jaskyne.

Spýtala som sa: „Povedzte mi o mužoch
a ženách, čo toto namaľovali.“

A on sa na mňa podozrievavo pozrel
a povedal:

„Ženy nekreslili tieto maľby.“

A ja som odvetila: „Nuž, bolo to
pred 11 000 rokmi.“

Opýtala som sa: „Ako viete?“

(smiech)

A on povedal: „Ženy tieto veci nerobia.

Muži zanechávajú tieto stopy. Nie ženy.“

Nebola som veľmi prekvapená,

pretože toto je postoj,
s ktorým sa stretávam neustále

po celý môj život ako divadelná režisérka.

Učia nás, že božské vedomosti
pochádzajú od mužov,

či ide o imáma, kňaza, rabína,
svätého muža.

Takisto nás učia, že kreatívni
géniovia sú mužského pohlavia,

že mužské je to,

čo nám raz povie, kto naozaj sme,

že to mužské vyrozpráva príbeh

v mene nás všetkých,

kým ženy umelkyne budú rozprávať
len o ženských skúsenostiach,

o ženských veciach,
o tom, čo prináleží ženám

a prenechajú všetok záujem mužom

a iba niektorým.

A je to práve presvedčenie,

ktoré nás učili,

a ktoré rozhoduje o tom,
či sme pripravení veriť

že na príbehoch rozprávaných
ženami naozaj záleží.

A pokiaľ nie sme pripravení veriť,
že na príbehoch žien záleží,

nezáleží ani na ženských právach

a zmena nemôže nastať.

Chcem vám povedať príklad
pomocou dvoch príbehov,

ktoré sú pokladané za všeobecne dôležité

E.T. a Hamlet.

(smiech)

Vzala som svoje deti, keď boli malé,

Caroline mala osem a Robby päť rokov

do kina na film E.T.

Je to úžasný príbeh
o malom mimozemšťanovi,

ktorý sa ocitne v americkej rodine

s mamou, dvoma bratmi a sestrou,

ale chce sa vrátiť domov.

Navyše dvaja veľmi zlí vedci

na ňom chcú robiť pokusy

a hľadajú ho.

Takže deti prídu s plánom.

Rozhodnú sa, že ho vezmú naspäť
na jeho vesmírnu loď,

a to čo najrýchlejšie.

Vložia ho do košíka na bicykli

a vyštartujú.

Ale nanešťastie, zlí vedci to zistia
a skúšajú ich chytiť,

majú sirény a pištole,

majú megafóny, je to veľmi napínavé,

skrížia deťom cestu,

deti nemajú šancu ujsť.

A potom, z ničoho nič, zázračne,
bicykel vzlietne do vzduchu,

ponad oblaky,

ponad mesiac,

a podarí sa im E.T.-ho zachrániť.

Tak sa pozriem na tváre mojich detí.

A Robby je okúzlený,
je tam s nimi, tiež zachraňuje E.T.-ho,

je šťastným chlapcom.

A potom sa otočím na Caroline
a ona si ide vyplakať oči.

Tak sa jej spýtam: „Čo sa deje?“

A ona mi odpovie: „Prečo aj ja
nemôžem zachrániť E.T.-ho?“

A ja si uvedomím:

nezachránili ho proste deti,

to boli chlapci,

všetko chlapci.

A Caroline, ktorá sa celá vložila
do tohto príbehu,

nebola pozvaná ho zachrániť.

A cítila sa ponížená a odmietnutá.

Tak som napísala Stevenovi Spielbergovi.

(smiech) (potlesk)

Napísala som: „Neviem, či chápete

psychologický význam toho, čo sa stalo

a či ste pripravený platiť
účty za terapie?“

(smiech)

Je to už dvadsať rokov
a ja stále nemám odpoveď,

ale verím, že príde.

(smiech)

Ale myslím, že to je zaujímavé,

pretože keď si prečítate zhodnotenia
toho, čo E.T. znamenal,

on veľmi špecificky prehlasuje,

„Chcel som, aby svet pochopil,

že musíme milovať
a vyzdvihovať odlišnosť.“

Ale akosi zabudol do tohto
myslenia zahrnúť

aj odlišnosť žien.

Myslel si, že píše príbeh o ľudstve.

Caroline si myslela, že prehliada

polovicu ľudstva.

On si myslel, že píše príbeh
o ľudskej dobrote;

ona si myslela, že píše
o chlapčenskom hrdinskom dobrodružstve.

A toto je časté.

Muži si myslia, že rozprávajú
za celú spoločnosť,

ale ako by mohli?

Veď píšu zo skúsenosti a pohľadu muža.

Musíme sa na to pozrieť samy.

Musíme byť pripravené pozrieť si opäť
všetky filmy, prečítať knihy,

všetky naše obľúbené veci

a povedať si: „Toto je vlastne písané
mužským umelcom –

nie len umelcom.“

Musíme vidieť, že veľa týchto príbehov

je napísaných z mužskej perspektívy.

Čo je v poriadku,

ale potom ženy potrebujú
druhú polovicu práv

na inscenáciu, film, román,

práv na kreativitu.

Dovoľte mi ešte spomenúť Hamleta.

Byť či nebyť?

To je otázka.

Ale nie moja otázka.

Mojou otázkou je: Prečo som ako
mladá žena bola učená,

že toto je typický príklad ľudskej krízy

a ľudskej prežívania?

Je to obdivuhodný príbeh,

ale vlastne je o mladom mužovi,
vystrašenom, že nezvládne

byť silnou postavou vo svete mužov,

pokiaľ sa nepomstí za vraždu svojho otca.

Hovorí nám silné slová o tom,
ako je samovražda jedným z riešení

ale pravdou je, že ten človek,
ktorý spáchal samovraždu – Ofélia,

po tom, ako ním bola ponížená a zneužitá,

nikdy nedostane priestor hovoriť
publiku o svojich pocitoch.

A potom, keď skončí s Oféliou,
obráti hnev na svoju matku,

pretože ona má tú drzosť
zaľúbiť sa do jeho strýka

a užívať si milovanie.

(smiech)

Je to skvelý príbeh,

ale je to príbeh o konflikte muža,
kríze muža, boji muža.

Ale mne bolo povedané,
že je to príbeh o ľuďoch,

aj keď sú v ňom len dve ženy.

A pokiaľ sa to nenaučím inak,

vždy si budem myslieť,

že príbehy žien neznamenajú toľko,
čo príbehy mužov.

Žena mohla napísať Hamleta,

ale napísala by ho inak,

a nedosiahol by celosvetové uznanie.

Ako povedala spisovateľka
Margaret Atwoodová

„Keď muž píše o umývaní riadov,

je to realizmus.

Keď o tom píše žena,

ide o nešťastný genetický predpoklad.“

(smiech)

Nejde o niečo, čo je otázkou minulosti.

Keď som ja bola malé dievča,

túžiace po práci divadelnej režisérky,

mužský prednášajúci mi povedal:

„V Británii sú tri ženy režisérky,

Joan Knightová, lesbička,
Joan Littlewoodová, ktorá je na dôchodku,

a Buzz Goodbodyová, ktorá sa zabila.

Tak, ktorá z týchto troch chceš byť ty?“

(smiech)

A teraz, nehľadiac na
nechutné poníženie lesbičiek,

faktom je, že ma chcel ponížiť.

Myslel si, že som bláznivá,
keď chcem byť režisérkou.

Povedala som to svojej priateľke
dirigentke Marin Alsopovej,

ona odvetila: „Môj učiteľ hudby
hovoril presne to isté.“

Povedal: „Ženy nedirigujú.“

Ale po rokoch sme zanechali svoje stopy.

A človek si pomyslí: „Už sa to zmení.“

Ale obávam sa, že nezmenilo.

Súčasný riaditeľ konzervatória v Paríži

nedávno povedal: „Chce to fyzickú silu

zložiť symfóniu,

ženy sú na to prislabé.“

(smiech)

Maliar George Baselitz povedal:

„Faktom je, že ženy nevedia maľovať.

Teda vedia maľovať, ale nie dobre.“

Spisovateľ V.S. Naipaul
pred dvoma rokmi vyhlásil:

„Stačí, keď prečítam dva odseky z knihy
a viem, či ju písala žena,

potom prestanem čítať,
pretože ma to nie je hodné.“

Publikum: Wau!

A tak ďalej.

Musíme nájsť spôsob,

ako zakázať mladým ženám
a dievčatám myslieť si,

že na ich príbehoch nezáleží,

či nemajú právo byť rozprávačmi.

Pretože akonáhle pocítite,
že nesmiete zaujať miesto v popredí

a rozprávať v mene ľudstva,

budete si myslieť,
že môžete zaujať len vybranú skupinu.

Budete robiť menšie činnosti,
na menších stupňoch,

vaša ekonomická sila oslabne,

váš dosah bude menší,

a vaša povesť umelca bude oslabená.

A my konečne ponúkame umelcom,
tento úžasný, významný priestor vo svete,

pretože sú našimi rozprávačmi.

Prečo by vás to malo zaujímať,
ak nie ste umelcom?

Predpokladajme, že ste účtovníčka,
podnikateľka alebo medička,

či vedkyňa:

Mala by ste sa zaujímať o ženy umelkyne?

Určite áno,

pretože, ako ste mohli vidieť
z týchto jaskynných malieb,

všetky civilizácie,

všetko ľudstvo,

sa spoľahlo na umelcov,
aby rozpovedali ich príbeh,

a keď bude ľudský príbeh rozprávaný mužmi,

stavte sa,

že bude o mužoch.

Tak to zmeňme.

Zmeňme všetky naše inštitúcie

a nielen tie na západe.

Nezabudnite, že toto posolstvo
o neschopnosti žien

stať sa kreatívnymi géniami,

je odovzdávané ženám v Nigérii,
Číne, Rusku,

v Indonézii.

Všade na svete sa dievčatám
a ženám hovorí,

že nedokážu uchopiť
myšlienku kreatívnej inšpirácie.

A ja sa vám chcem spýtať:

Veríte tomu aj vy?

Alebo veríte, že ženy môžu byť
kreatívnymi géniami?

(potlesk, ovácie)

Tak potom, prosím poďme vpred,

podporujme ženy umelkyne,

kupujme ich práce,

trvajme na tom, aby ich hlas bolo počuť,

nájdime platformy, odkiaľ ich bude počuť.

A zapamätajme si,

že ak chceme prekonať túto dobu

vo svete, v ktorom sme nerovnocenní,

pomôžu nám umelci,
ktorí si dokážu predstaviť iný svet.

A ja vyzývam umelcov, ženy i mužov,

aby si predstavili rodovo rovný svet.

Maľujme ho. Kreslime ho.

Píšme o ňom. Filmujme ho.

A ak si ho dokážeme predstaviť,

tak budeme mať energiu a výdrž

pracovať na ňom.

Keď vidím toto dievča

spred 11 000 rokov,

chcem vedieť, že malé dievča v tejto dobe

sa môže hrdo postaviť
a byť oprávnená snívať,

byť oprávnená mať svoj osud,

byť oprávnená rozprávať
v mene celého sveta,

byť uznaná

a odmenená.

Ďakujem.

(potlesk)