Deň, keď som povstal sám

Fotograf Boniface Mwangi chcel protestovať proti korupcii v jeho rodnej Keni. Pripravil si plán, ako sa on a niekoľko jeho priateľov postaví a preruší veľký verejný prejav prezidenta. Ale keď tento moment nastal, bol jediným, kto povstal. Čo nasledovalo mu ukázalo, kým skutočne je. Ako sám hovorí: „Sú dva najsilnejšie momenty v našom živote. Deň, keď sa narodíme, a deň, keď zistíme prečo.“
Video obsahuje názorné obrazy násilia.

Ľudia v mojej zemi ma nazývajú provokatér,

výtržník, burič,

rebelant, aktivista,

hlas ľudu.

Taký som ale vždy nebýval.

Ako chlapec som mal prezývku.

Volali ma Softy,

(smiech)

čo v preklade znamená jemný,
neškodný chlapec.

Vyhýbal som sa problémom rovnako,
ako každý iný.

V detstve ma učili byť ticho.

Nehádať sa a robiť to, čo povedia.

V nedeľnej škole, ma učili to isté.
Nehádať sa, neoponovať.

Dokonca aj vtedy, keď mám pravdu.

Politická situácia v krajine
to ešte upevňovala.

(smiech)

Keňa je krajinou, v ktorej si vinný,

kým sa neukáže, že si bohatý.

(smiech)

Ak si chudobný,

je päťkrát väčšia pravdepodobnosť,

že budeš zastrelený políciou,
ktorá ťa má chrániť

ako to, že budeš
zastrelený kriminálnikom.

Toto upevňovala
politická situácia v krajine.

Keňský prezident Moi bol diktátor.

Krajinu spravoval železnou päsťou

a ktokoľvek, kto pochyboval
o jeho autorite,

bol zatknutý, mučený, uväznený,

alebo dokonca zabitý.

Ľudí teda učili byť šikovnými zbabelcami

a vyhýbať sa problémom.

Byť zbabelcom nebola urážka.

Byť zbabelcom bol kompliment.

Hovorili nám, že zbabelec
sa vráti domov k matke.

To znamenalo, že ak sa vyhneme problémom,

zostaneme nažive.

Zvykol som o tom pochybovať.

Pred ôsmimi rokmi sme mali v Keni voľby

a výsledky boli prudko spochybnené.

Čo nasledovalo potom,

bolo strašné násilie, znásilňovanie

a smrť vyše 1000 ľudí.

Mojou úlohou bolo zdokumentovať násilie.

Ako fotograf som zachytil tisícky snímkov

a po dvoch mesiacoch,

sa dvaja politici stretli,

dali si spolu čaj,

podpísali mierovú dohodu
a krajina fungovala ďalej.

Bol som veľmi znepokojený,

pretože som videl násilie na vlastné oči.

Videl som zabíjanie.
Videl som vysťahovanie.

Stretol som ženu, ktorú znásilnili,

to ma znepokojilo, no všetci o tom mlčali.

Predstierali sme.

Všetci sme sa stali šikovnými zbabelcami.

Rozhodli sme sa
nerobiť problémy a byť ticho.

O 10 mesiacov neskôr
som odišiel z práce.

Už som to viac nemohol vydržať.

Po odchode z práce,
som zmobilizoval mojich priateľov,

aby rozprávali o násilí v krajine,

o stave nášho národa.

A tak sme sa rozhodli, že

1. júna 2009 pôjdeme na štadión

a pokúsime sa získať
prezidentovu pozornosť.

Je to národný sviatok,

ktorý je vysielaný po celej krajine.

Prišiel som teda na štadión,

no moji priatelia tam neboli.

Zostal som tam sám

a nevedel som, čo robiť.

Bol som vydesený,

ale veľmi dobre som vedel,
že v ten deň sa musím rozhodnúť.

Som schopný žiť ako ostatní?

Žiť ako zbabelec?

Alebo vstanem?

A keď prezident začal svoju reč,

zrazu som stál na nohách a kričal naňho.

Kričal som, aby si spomenul
na obete násilia po voľbách,

aby zastavil korupciu,

keď vtom sa na mňa vrhla polícia ako supy.

Chytili mi ústa a

vyvliekli ma zo štadiónu.

Vonku ma zmlátili a zavreli do väzenia.

Tú noc som strávil na studenej

betónovej zemi vo väzení

a to ma prinútilo rozmýšľať.

Rozmýšľať, prečo sa cítim takto.

Moji priatelia a rodina si mysleli,
že som blázon, kvôli tomu, čo som spravil,

no tie fotky ma stále znepokojovali.

Fotky, ktoré som zachytil,
boli pre ľudí len ďalšie obrázky

Väčšina z nich nevidela násilie.

Bol to pre nich len príbeh.

Tak som sa rozhodol,
že spravím pouličnú výstavu,

aby som ukázal
obrazy násilia celej krajine

a prinútil ľudí sa zamyslieť.

Precestovali sme krajinu a ukázali fotky.

A táto púť ma priviedla
na cestu aktivistu,

keď som sa rozhodol nebyť už viac ticho

ale hovoriť o týchto veciach.

Cestovali sme

a hlavná časť našej výstavy

bola určená pre politické grafity,

týkajúce sa situácie v krajine,

korupcie a zlej vlády.

Dokonca sme spravili symbolické pohreby.

Do parlamentu sme priniesli živé prasatá,

ako symbol nenásytnosti politikov.

Urobili to aj v Ugande
a v iných krajinách,

no najdôležitejšie je,
že obrázky si všimli médiá

a rozšírili ich po celej
krajine a kontinente.

Pred 7 rokmi som tam stál sám,

no dnes patrím do komunity ľudí,
ktorí držia so mnou.

Už nie som sám, keď vstanem
a hovorím o tomto všetkom.

Patrím do skupiny mladých,
ktorí sú zapálení pre krajinu,

ktorí chcú priniesť zmenu

a už sa viac neboja.

Už to viac nie sú šikovní zbabelci.

Toto bol môj príbeh.

V ten deň na štadióne

som vstal ako šikovný zbabelec.

A tým jedným činom

som dal zbohom 24 rokom zbabelca.

V živote sú 2 najsilnejšie dni:

deň, keď sa narodíš, a deň,

keď skutočne zistíš prečo.

V ten deň na štadióne,
keď som kričal na prezidenta,

som zistil, prečo som sa narodil.

Zistil som, že ak pôjde o nesprávosť,

už nebudem viac ticho.

A TY už vieš, prečo si sa narodil?

Ďakujem.

(potlesk)

Tom Rielly: Bol to úžasný príbeh.

Mám len pár otázok.

Takže, PAWA254:

Vytvorili ste štúdio,

miesto, kam môžu mladí ísť

a využiť silu digitálnych médií.

Čo sa deje s PAWA teraz?

Boniface Mwangi:
Máme komunitu filmárov, grafikov

hudobníkov, a keď je v krajine problém,

stretneme sa, uvažujeme
a hľadáme vysvetlenie.

Náš najmocnejší nástroj je teda umenie.

Pretože žijeme v unáhlenom svete

a ľudia nemajú čas ani čítať,

ukrývame našu aktivitu
a posolstvo do umenia.

Takže robíme hudbu, grafity a umenie.

Môžem ešte niečo dodať?

TR: Samozrejme.
(potlesk)

BM: Napriek tomu, že som bol zatknutý,
zbitý a ohrozený,

od tej chvíle, ako som našiel odvahu,

odvahu vstať za niečo,
v čo skutočne verím,

už sa viac nebojím.

Volali ma Softy, no to už viac nie som ja,

pretože som zistil, kto skutočne som.

A čo chcem skutočne robiť.

A robiť to, je tak nádherné.

Nie je nič silnejšie, ako vedieť,

že toto je moje poslanie.

Pretože nebudete vystrašení,
budete si len ďalej žiť svoj život.

Ďakujem.

(potlesk)