Akú sociálnu spravodlivosť chceme? Budete prekvapení.

Správy o stúpajúcej sociálnej nerovnosti nás všetkých znepokojujú. Ale prečo? Dan Ariely predstavuje prekvapivé závery svojho výskumu o tom, čo považujeme za spravodlivé pri rozdelení bohatstva v spoločnosti. A potom si to porovnáme s reálnymi štatistikami.

Bolo by v mnohých ohľadoch fajn,
keby sme vnímali svet objektívne.

My sa však na všetky možné situácie
pozeráme cez farebné okuliare.

Zoberme si niečo také jednoduché ako pivo.

Ak by som vám dal ochutnať rôzne pivá,

aby ste ohodnotili ich silu a horkosť,

rôzne pivá by dopadli rôzne.

Ale čo ak by sme chceli byť objektívni?

V prípade piva by to šlo
zariadiť jednoducho:

Čo ak by ste ochutnávali naslepo?

Pivá by boli rovnaké ako predým,
len by ste nevedeli, ktoré je ktoré.

To by už dopadlo trošku inak.

Väčšina pív by skončila
na rovnakom mieste.

Prakticky by ste ich nevedeli rozlíšiť,

samozrejme s výnimkou …

Guinessa.

(smiech)

Podobne to funguje aj s fyziológiou.

Čo sa stane, ak od svojej fyziológie
očakávate určitú vec?

My sme napríklad ľuďom
predávali istý liek proti bolesti.

Niektorým draho a niektorým lacno.

A ten drahý zaberal lepšie.

Ľuďom viac pomáhal od bolesti,

lebo očakávanie naozaj
mení ľudskú fyziológiu.

A ako všetci vieme zo športu,

ak fandíte určitému tímu,

budete zápas vnímať
z pohľadu vášho mužstva.

Vo všetkých týchto prípadoch
naše predstavy a očakávania

zafarbujú náš svet.

A ako je to s dôležitejšími témami?

S otázkami týkajúcimi sa
spoločenskej spravodlivosti?

Rozmýšľali sme, ako by sme
takto „naslepo“ mohli zistiť,

čo si ľudia myslia o nerovnosti.

Zamerali sme sa teda na tému nerovnosti

a urobili veľký prieskum
v USA a iných krajinách.

Pýtali sme sa dve otázky:

Vedia ľudia, akú úroveň nerovnosti máme?

A potom, akú úroveň nerovnosti
by sme chceli mať.

Zastavme sa pri prvej otázke.

Predstavte si, že všetkých občanov USA

zoradím sprava doľava
od najchudobnejších po najbohatších.

A potom ich rozdelím do piatich blokov:

najchudobnejších 20 %, ďalších 20 %

ďalších a ďalších,
a potom najbohatších 20 %.

A potom sa vás spýtam, koľko bohatstva
podľa vás je v každom z týchto blokov?

Zjednoduším to,
predstave si, že sa vás pýtam,

koľko bohatstva obsahujú dolné dva bloky,

čo je dolných 40 % ľudí.

Zamyslite sa na chvíľku
a pripravte si číslo.

Väčšinou sa príliš nezamýšľame.

Pripravte si konkrétne číslo.
Máte?

OK, takto to vidí
priemerný Američan.

Dolných 20 % podľa neho
vlastní 2,9 % bohatstva,

nasledujúci blok 6,4 %,

Spolu teda niečo vyše 9 %.

Ďalšia skupina vlastní 12 %,

potom 20 %,

a najbohatších 20 % ľudí
vraj vlastní 58 % bohatstva.

Môžete si to porovnať s vaším výsledkom.

Aká je skutočnosť?

Trošku iná.

Dolných 20 % má 0,1 % majetku,

ďalších 20 % vlastní 0,2 %.

Spolu teda 0,3 %.

Ďalšia skupina má 3,9 %,

potom 11,3 %

a najbohatší vlastnia 84 – 85 % bohatstva.

Je veľký rozdiel v tom, čo si myslíme,
že máme, a čo máme naozaj.

A ako by sme to chceli mať?

Ako také niečo vôbec zistiť?

My sme si pri výskume toho,
čo ľudia naozaj chcú,

pomohli filozofom Johnom Rawlsom.

Ak si spomínate, John Rawls definoval
spravodlivú spoločnosť takto:

„Ak by ste o nej všetko vedeli,
boli by ste ochotní vstúpiť do nej

v akomkoľvek postavení.“

Je to krásna definícia,

lebo ak ste bohatí, budete možno chcieť

bohatým pridať a chudobným ubrať

a ak ste chudobní, chcete
zrejme väčšiu rovnosť.

Ale ak neviete,
aká bude vaša nová situácia,

musíte sa na to pozrieť z každej stránky.

Je to niečo ako ochutnávka naslepo,

keď sa musíte rozhodnúť predtým,
než zistíte, ako sa veci majú.

Rawls to nazval „závojom neznalosti“.

Ďalšej veľkej skupiny
amerických respondentov

sme sa pýtali cez tento závoj neznalosti:

Aká by mala byť majetková štruktúra
krajiny, v ktorej by ste chceli žiť

bez ohľadu na to,
aké tam bude vaše postavenie?

Dostali sme toto:

Koľko ľudia chceli dať dolným 20 %?

Chceli im dať okolo 10 % majetku.

Druhej skupine 14 %,

potom 21, 22 a 32 %.

Nikto v celej vzorke
nechcel úplnú rovnosť.

Nikto nepovažoval socializmus
za úžasnú myšlienku.

Čo to znamená?

Odhaľuje to vedomostnú medzeru

medzi tým, čo máme,
a čo si myslíme, že máme.

A snáď ešte väčší je rozpor medzi tým,
čo považujeme za spravodlivé,

a tým, čo si myslíme, že máme.

Týmto spôsobom sa, mimochodom,
môžeme pýtať nielen na majetok.

A môžeme sa pýtať ľudí
z rôznych kútov sveta.

Pýtali sme sa
liberálov aj konzervatívcov,

a ich odpovede boli veľmi podobné.

Bohatí a chudobní odpovedali
prakticky rovnako.

Muži aj ženy,

poslucháči verejnoprávneho rozhlasu
aj čitatelia časopisu Forbes.

Ľudia z Anglicka, Austrálie, USA –

veľmi podobné odpovede.

Pýtali sme sa dokonca
ľudí z rôznych odborov.

Na Harvarde sme obišli všetky katedry

a až na pár ľudí
z Harvard Business School,

ktorí by pridali bohatým
a ubrali chudobným,

bola podobnosť zarážajúca.

Niektorí z vás chodili
na Harvard Business School, že?

Pýtali sme sa aj na to,
aký je dnes asi

pomer príjmov riaditeľa podniku
a nekvalifikovaného robotníka?

Toto si mysleli respondenti.

A čo považovali za primerané?

A aká je skutočnosť?

Zdá sa, že v skutočnosti
to nie je také zlé.

Červená a žltá sa príliš nelíši.

Ale to len preto, že som ich
nenakreslil v rovnakej mierke.

Je ich zle vidieť,
ale aj žltá a modrá tam sú.

A čo iné veci súvisiace s majetkom?

Majetok nie je len o majetku.

Pýtali sme sa napríklad na zdravie,

na dostupnosť liekov na predpis,

na strednú dĺžku života,

na dojčenskú úmrtnosť.

Tie by ako mali byť rozdelené?

Čo vzdelanie pre mladých?

A čo pre starších?

Z toho celého sa ukázalo,

že ľuďom sa majetková nerovnosť nepáči,

ale nerovnosť v ďalších oblastiach,
ktoré s majetkom súvisia,

je ešte neprijateľnejšia.

Napríklad nerovnosť prístupu
k zdraviu alebo ku vzdelaniu.

Tiež sme zistili,
že by ľudia chceli zmeniť

najmä nerovnosti týkajúce sa tých,
ktorí o sebe nemôžu rozhodnúť:

predovšetkým malých detí,

lebo tým neprisudzujeme
zodpovednosť za ich situáciu.

Čo z toho pre nás vyplýva?

Sú tu dva rozpory: medzi realitou a tým,
čo si myslíme, a tiež tým, čo si želáme.

Zamyslime sa nad tým prvým:

Ako ľudí vzdelávať?

Ako dosiahnuť, aby inak zmýšľali
o nerovnosti a jej dôsledkoch,

ako je zdravie, vzdelanie,
závisť, kriminalita atď.?

Potom ten rozpor v tom, čo je žiadúce.

Aké zmeniť zmýšľanie ľudí o tom,
čo naozaj chcú?

Tá Rawlsova defininícia,
jeho pohľad na svet,

prístup „ochutnávky naslepo“

z obrázku stiera našu sebeckú motiváciu.

Ako dostať tento prístup
do povedomia ľudí,

a to vo veľkom meradle?

Je tu ešte jeden rozpor:

medzi tým, ako tieto veci berieme
a čo s tým robíme.

Čiastočne to pochopíme,
keď sa na ľudí pozrieme ako na malé deti,

ktoré o sebe príliš rozhodovať nemôžu,

lebo ľudia sú, zdá sa,
ochotní takto fungovať.

Na záver by som povedal, že keď pôjdete
nabudúce na pivo alebo na víno,

skúste rozlíšiť, čo z vašich vnemov
je realita a čo je placebo efekt,

plynúci z vášho očakávania.

A skúste to rozlíšiť aj pri iných
rozhodnutiach vo vašom živote

a tiež pri politických otázkach,

ktoré sa týkajú nás všetkých.

Ďakujem pekne.

(potlesk)