Bolo by v mnohých ohľadoch fajn, keby sme vnímali svet objektívne. My sa však na všetky možné situácie pozeráme cez farebné okuliare. Zoberme si niečo také jednoduché ako pivo. Ak by som vám dal ochutnať rôzne pivá, aby ste ohodnotili ich silu a horkosť, rôzne pivá by dopadli rôzne. Ale čo ak by sme chceli byť objektívni? V prípade piva by to šlo zariadiť jednoducho: Čo ak by ste ochutnávali naslepo? Pivá by boli rovnaké ako predým, len by ste nevedeli, ktoré je ktoré. To by už dopadlo trošku inak. Väčšina pív by skončila na rovnakom mieste. Prakticky by ste ich nevedeli rozlíšiť, samozrejme s výnimkou … Guinessa. (smiech) Podobne to funguje aj s fyziológiou. Čo sa stane, ak od svojej fyziológie očakávate určitú vec? My sme napríklad ľuďom predávali istý liek proti bolesti. Niektorým draho a niektorým lacno. A ten drahý zaberal lepšie. Ľuďom viac pomáhal od bolesti, lebo očakávanie naozaj mení ľudskú fyziológiu. A ako všetci vieme zo športu, ak fandíte určitému tímu, budete zápas vnímať z pohľadu vášho mužstva. Vo všetkých týchto prípadoch naše predstavy a očakávania zafarbujú náš svet. A ako je to s dôležitejšími témami? S otázkami týkajúcimi sa spoločenskej spravodlivosti? Rozmýšľali sme, ako by sme takto „naslepo“ mohli zistiť, čo si ľudia myslia o nerovnosti. Zamerali sme sa teda na tému nerovnosti a urobili veľký prieskum v USA a iných krajinách. Pýtali sme sa dve otázky: Vedia ľudia, akú úroveň nerovnosti máme? A potom, akú úroveň nerovnosti by sme chceli mať. Zastavme sa pri prvej otázke. Predstavte si, že všetkých občanov USA zoradím sprava doľava od najchudobnejších po najbohatších. A potom ich rozdelím do piatich blokov: najchudobnejších 20 %, ďalších 20 % ďalších a ďalších, a potom najbohatších 20 %. A potom sa vás spýtam, koľko bohatstva podľa vás je v každom z týchto blokov? Zjednoduším to, predstave si, že sa vás pýtam, koľko bohatstva obsahujú dolné dva bloky, čo je dolných 40 % ľudí. Zamyslite sa na chvíľku a pripravte si číslo. Väčšinou sa príliš nezamýšľame. Pripravte si konkrétne číslo. Máte? OK, takto to vidí priemerný Američan. Dolných 20 % podľa neho vlastní 2,9 % bohatstva, nasledujúci blok 6,4 %, Spolu teda niečo vyše 9 %. Ďalšia skupina vlastní 12 %, potom 20 %, a najbohatších 20 % ľudí vraj vlastní 58 % bohatstva. Môžete si to porovnať s vaším výsledkom. Aká je skutočnosť? Trošku iná. Dolných 20 % má 0,1 % majetku, ďalších 20 % vlastní 0,2 %. Spolu teda 0,3 %. Ďalšia skupina má 3,9 %, potom 11,3 % a najbohatší vlastnia 84 – 85 % bohatstva. Je veľký rozdiel v tom, čo si myslíme, že máme, a čo máme naozaj. A ako by sme to chceli mať? Ako také niečo vôbec zistiť? My sme si pri výskume toho, čo ľudia naozaj chcú, pomohli filozofom Johnom Rawlsom. Ak si spomínate, John Rawls definoval spravodlivú spoločnosť takto: „Ak by ste o nej všetko vedeli, boli by ste ochotní vstúpiť do nej v akomkoľvek postavení.“ Je to krásna definícia, lebo ak ste bohatí, budete možno chcieť bohatým pridať a chudobným ubrať a ak ste chudobní, chcete zrejme väčšiu rovnosť. Ale ak neviete, aká bude vaša nová situácia, musíte sa na to pozrieť z každej stránky. Je to niečo ako ochutnávka naslepo, keď sa musíte rozhodnúť predtým, než zistíte, ako sa veci majú. Rawls to nazval „závojom neznalosti“. Ďalšej veľkej skupiny amerických respondentov sme sa pýtali cez tento závoj neznalosti: Aká by mala byť majetková štruktúra krajiny, v ktorej by ste chceli žiť bez ohľadu na to, aké tam bude vaše postavenie? Dostali sme toto: Koľko ľudia chceli dať dolným 20 %? Chceli im dať okolo 10 % majetku. Druhej skupine 14 %, potom 21, 22 a 32 %. Nikto v celej vzorke nechcel úplnú rovnosť. Nikto nepovažoval socializmus za úžasnú myšlienku. Čo to znamená? Odhaľuje to vedomostnú medzeru medzi tým, čo máme, a čo si myslíme, že máme. A snáď ešte väčší je rozpor medzi tým, čo považujeme za spravodlivé, a tým, čo si myslíme, že máme. Týmto spôsobom sa, mimochodom, môžeme pýtať nielen na majetok. A môžeme sa pýtať ľudí z rôznych kútov sveta. Pýtali sme sa liberálov aj konzervatívcov, a ich odpovede boli veľmi podobné. Bohatí a chudobní odpovedali prakticky rovnako. Muži aj ženy, poslucháči verejnoprávneho rozhlasu aj čitatelia časopisu Forbes. Ľudia z Anglicka, Austrálie, USA – veľmi podobné odpovede. Pýtali sme sa dokonca ľudí z rôznych odborov. Na Harvarde sme obišli všetky katedry a až na pár ľudí z Harvard Business School, ktorí by pridali bohatým a ubrali chudobným, bola podobnosť zarážajúca. Niektorí z vás chodili na Harvard Business School, že? Pýtali sme sa aj na to, aký je dnes asi pomer príjmov riaditeľa podniku a nekvalifikovaného robotníka? Toto si mysleli respondenti. A čo považovali za primerané? A aká je skutočnosť? Zdá sa, že v skutočnosti to nie je také zlé. Červená a žltá sa príliš nelíši. Ale to len preto, že som ich nenakreslil v rovnakej mierke. Je ich zle vidieť, ale aj žltá a modrá tam sú. A čo iné veci súvisiace s majetkom? Majetok nie je len o majetku. Pýtali sme sa napríklad na zdravie, na dostupnosť liekov na predpis, na strednú dĺžku života, na dojčenskú úmrtnosť. Tie by ako mali byť rozdelené? Čo vzdelanie pre mladých? A čo pre starších? Z toho celého sa ukázalo, že ľuďom sa majetková nerovnosť nepáči, ale nerovnosť v ďalších oblastiach, ktoré s majetkom súvisia, je ešte neprijateľnejšia. Napríklad nerovnosť prístupu k zdraviu alebo ku vzdelaniu. Tiež sme zistili, že by ľudia chceli zmeniť najmä nerovnosti týkajúce sa tých, ktorí o sebe nemôžu rozhodnúť: predovšetkým malých detí, lebo tým neprisudzujeme zodpovednosť za ich situáciu. Čo z toho pre nás vyplýva? Sú tu dva rozpory: medzi realitou a tým, čo si myslíme, a tiež tým, čo si želáme. Zamyslime sa nad tým prvým: Ako ľudí vzdelávať? Ako dosiahnuť, aby inak zmýšľali o nerovnosti a jej dôsledkoch, ako je zdravie, vzdelanie, závisť, kriminalita atď.? Potom ten rozpor v tom, čo je žiadúce. Aké zmeniť zmýšľanie ľudí o tom, čo naozaj chcú? Tá Rawlsova defininícia, jeho pohľad na svet, prístup „ochutnávky naslepo“ z obrázku stiera našu sebeckú motiváciu. Ako dostať tento prístup do povedomia ľudí, a to vo veľkom meradle? Je tu ešte jeden rozpor: medzi tým, ako tieto veci berieme a čo s tým robíme. Čiastočne to pochopíme, keď sa na ľudí pozrieme ako na malé deti, ktoré o sebe príliš rozhodovať nemôžu, lebo ľudia sú, zdá sa, ochotní takto fungovať. Na záver by som povedal, že keď pôjdete nabudúce na pivo alebo na víno, skúste rozlíšiť, čo z vašich vnemov je realita a čo je placebo efekt, plynúci z vášho očakávania. A skúste to rozlíšiť aj pri iných rozhodnutiach vo vašom živote a tiež pri politických otázkach, ktoré sa týkajú nás všetkých. Ďakujem pekne. (potlesk)