Môj syn bol strelec z Columbine. Toto je môj príbeh.

Sue Klebold je matkou Dylana Klebolda, jedného z dvoch strelcov zodpovedných za masaker na strednej škole v Columbine, pri ktorej zabili 12 študentov a jedného učiteľa. Roky strávila zhromažďovaním najmenších detailov svojho rodinného života, snažiac sa pochopiť, ako mohla zabrániť násilnostiam svojho syna. V tomto náročnom, nervy drásajúcom príspevku sa Kleboldová pokúša nájsť spojenie medzi duševným zdravím a násilím, v snahe primäť rodičov, učiteľov a lekárov, aby pokračovali v skúmaní prepojenia medzi samovražednými a vražednými sklonmi.

Hlas môjho syna som naposledy počula,

keď vychádzal z dverí

cestou do školy.

Do tmy zakričal iba jedno slovo:

„Ahoj.“

Bol 20. apríl 1999.

Neskôr v to ráno
na strednej škole v Columbine

zabili môj syn Dylan a jeho kamarát Eric

12 študentov a učiteľa

a zranili viac ako 20 ďalších,
než si sami siahli na život.

Bolo zabitých 13 nevinných ľudí,

ktorí po sebe zanechali smútiacich
a traumatizovaných blízkych.

Iní utrpeli zranenia,

niektoré s trvalými následkami.

Avšak obludnosť tejto tragédie

nemožno vyjadriť
iba počtom úmrtí a zranení.

Nemožno vyčísliť duševnú ujmu

ľudí, ktorí sa v škole nachádzali,

alebo tých, ktorí sa podieľali
na záchranných prácach či opravách škôd.

Rozsah tragédie, akou bola
Columbine, nemožno presne posúdiť,

obzvlášť ak môže slúžiť ako návod

pre ďalších strelcov
plánujúcich vlastné zverstvá.

Columbine bola ako prílivová vlna

a potom ako sa prevalila,

trvalo miestnej komunite
i spoločnosti celé roky,

než pochopila jej dopad.

Strávila som roky v snahe
pochopiť synov odkaz.

To kruté počínanie, ktoré
definovalo koniec jeho života,

mi ukázalo, že bol úplne
iným človekom, než akého som poznala.

Neskôr sa ma ľudia pýtali:

„Ako si to mohla nevedieť?“

„Čo za matku si to bola?“

Sama si stále kladiem rovnaké otázky.

Pred tou streľbou som sa
považovala za dobrú mamu.

Viesť svoje deti k tomu,
aby sa stali starostlivými,

zdravými a zodpovednými dospelými,

bolo najdôležitejšou úlohou môjho života.

Avšak táto tragédia ma presvedčila,
že ako rodič som zlyhala,

a tento pocit zlyhania je sčasti
dôvodom, prečo tu dnes stojím.

Okrem jeho otca

som to bola ja, kto Dylana
poznal a miloval najviac.

Ak si mal niekto uvedomiť, čo sa deje,

mala som to byť ja, však?

Ale ja som nevedela nič.

Dnes som tu, aby som sa podelila

o pocity matky niekoho,
kto zabíja a ubližuje.

Celé roky po tej tragédii
som sa prehrabávala spomienkami

v snahe prísť na to, kde presne
som ako rodič zlyhala.

Jednoduché odpovede však neexistujú.

Neviem ponúknuť žiadne riešenia.

Jediné, čo môžem,

je podeliť sa o to, čo som sa naučila.

Keď sa rozprávam s ľuďmi,
ktorí ma pred streľbou nepoznali,

potýkam sa s tromi výzvami.

Prvá: keď vkročím do miestnosti ako táto,

nikdy neviem, či niekto
z prítomných neutrpel stratu

spôsobenú mojím synom.

Cítim potrebu reagovať na utrpenie
spôsobené členom mojej rodiny,

ktorý to už nemôže urobiť sám.

Takže najprv sa z celého srdca

ospravedlňujem, ak vám
môj syn spôsobil bolesť.

Mojou druhou výzvou je,

že musím žiadať o porozumenie, ba i súcit,

keď hovorím o synovej smrti
ako o samovražde.

Dva roky pred svojou smrťou

napísal na kúsok papiera v zápisníku,

že sa sám reže.

Že strašne trpí

a chce si zohnať zbraň,
aby mohol ukončiť svoj život.

O tomto všetkom som sa dozvedela
až niekoľko mesiacov po jeho smrti.

Keď hovorím o jeho smrti
ako o samovražde,

nesnažím sa zľahčovať krutosť,
ktorú preukázal pred smrťou.

Snažím sa pochopiť,

ako viedlo jeho samovražedné zmýšľanie

k vražde.

Po prečítaní množstva materiálov
a po mnohých rozhovoroch s expertmi

som dospela k presvedčeniu,

že jeho účasť na streľbe
nepramenila z túžby zabiť,

ale z túžby umrieť.

Treťou výzvou, ktorej čelím, keď rozprávam
o synových vraždách a samovražde,

je to, že hovorím o duševnom zdraví –

– prepáčte –

– že hovorím o duševnom zdraví

či skôr, ako to radšej nazývam,
o zdraví mozgu, čo je konkrétnejší pojem.

A pritom jedným dychom
hovorím aj o násilí.

Posledné, čo chcem, je
ešte viac zvýšiť nepochopenie,

ktorým sú duševné choroby
obklopené už teraz.

Len veľmi malé percento tých,
ktorí trpia duševnou poruchou,

sa správajú násilne voči ostatným.

Avšak medzi tými,
ktorí spáchali samovraždu,

je podľa odhadov
75 až možno vyše 90 percent

ľudí s nejakou formou duševnej poruchy.

Ako všetci dobre viete,

náš zdravotný systém nie je
schopný pomôcť každému

a nie každý s deštruktívnymi myšlienkami

spĺňa kritériá

pre špecifickú diagnózu.

Mnohým ľuďom s pretrvávajúcimi pocitmi

strachu, hnevu alebo beznádeje

nie je poskytnuté vyšetrenie či liečba.

Príliš často si získajú našu pozornosť,
až keď dospejú do krízy správania.

Ak sú správne odhady,

že približne 1 až 2 percentá
všetkých samovrážd

je spojených s vraždou ďalšej osoby,

potom v dôsledku pribúdajúcich samovrážd,
keďže v istých skupinách ich počet rastie,

bude rásť aj počet samovrážd
spojených s vraždou.

Chcela som pochopiť, čo sa odohrávalo
v Dylanovej mysli pred jeho smrťou

a tak som začala hľadať odpovede u ľudí,
ktorí tiež zažili samovraždu blízkeho.

Robila som výskum a ako dobrovoľníčka
pomáhala pri dobročinných zbierkach.

A vždy, keď som mala príležitosť,

rozprávala som sa ľuďmi, ktorí prekonali
svoju vlastnú samovražednú krízu

alebo pokus.

Jeden z najprínosnejších rozhovorov

som mala s kolegyňou,

ktorá začula, ako sa vo svojej kóji
rozprávam s niekým iným.

Počula, ako som povedala,
že Dylan ma nemohol milovať,

ak bol schopný vykonať taký hrozný čin.

Neskôr, keď ma zastihla samu,

ospravedlnila sa, že načúvala,

povedala mi však, že sa mýlim.

Povedala mi, že keď bola
mladou slobodnou matkou

s tromi malými deťmi,

začala trpieť ťažkými depresiami a musela
byť pre vlastné bezpečie hospitalizovaná.

V tom čase bola presvedčená o tom,

že jej deti na tom budú lepšie ak umrie,

preto sa rozhodla ukončiť svoj život.

Uisťovala ma, že materinská láska
je to najsilnejšie puto na Zemi

a že svoje deti milovala viac
než čokoľvek iné na svete.

Ale kvôli svojej chorobe

bola presvedčená,
že bez nej im bude lepšie.

Čo tým povedala a čo
som sa naučila aj od iných

je, že to takzvané
„rozhodnutie“ či „voľbu“

umrieť vlastnou rukou

nevykonávame rovnakým spôsobom,
akým si vyberáme auto

alebo program na sobotný večer.

Ľudia, ktorí sú v kriticky
samovražednom stave,

sa nachádzajú v štvrtom štádiu
zdravotnej pohotovosti.

Ich myslenie je narušené a strácajú
schopnosť sebaovládania.

Aj keď sú schopní plánovať
a konať premyslene,

ich zmysel pre realitu
je skreslený bolesťou,

cez ktorú interpretujú skutočnosť.

Niektorí ľudia dokážu
tento stav veľmi dobre skrývať

a často na to majú dobré dôvody.

Mnohí z nás v určitých chvíľach
myslia na samovraždu,

ale vytrvalé a neprestajné
samovražedné myšlienky

a premýšľanie nad
spôsobmi ich uskutočnenia

sú symptómami choroby.

A ako pri mnohých chorobách

musí byť tento stav rozpoznaný a liečený

skôr, než dôjde k strate života.

Ale smrť môjho syna
nebola iba samovraždou,

zahŕňala hromadnú vraždu.

Chcela som zistiť ako sa jeho samovražedné
správanie zmenilo na vražedné.

Ale výskumov je málo
a jednoduché odpovede neexistujú.

Áno, pravdepodobne trpel depresiami.

Bol perfekcionista
a spoliehal sa sám na seba,

čo znižovalo šancu,
že vyhľadá pomoc u iných.

V škole predtým zažil spúšťacie udalosti,

ktoré v ňom zanechali pocity
pokorenia, poníženia a hnevu.

Mal tiež zložité kamarátstvo

s chlapcom, ktorý zdieľal
jeho pocity zúrivosti a odcudzenia

a ktorý mal vážne duševné problémy,

bol manipulatívny a mal vražedné sklony.

A na vrchole tohto životného obdobia

extrémnej zraniteľnosti a krehkosti

získal Dylan prístup k zbraniam,

napriek tomu, že sme doma
nikdy žiadne nemali.

Je desivé ako jednoducho si mohol
17-ročný chlapec kúpiť zbraň,

či už legálne alebo nelegálne,
bez môjho dovolenia alebo vedomia.

A z nejakých dôvodov je to, o 17 rokov
a niekoľko školských strelieb neskôr,

stále desivo jednoduché.

To, čo Dylan v ten deň
vykonal, mi zlomilo srdce.

A ako to pri traumách často býva,

odnieslo si to moje telo a moja myseľ.

Dva roky po streľbe som
ochorela na rakovinu prsníka.

A dva roky potom som
začala mať psychické problémy.

Okrem neustáleho, nekončiaceho zármutku

som bola vydesená z toho,
že stretnem príbuzného niekoho,

koho Dylan zabil,

alebo, že ma budú obťažovať novinári

či nejaký rozhnevaný občan.

Bála som sa zapnúť správy

zo strachu, že začujem ako ma označujú
za strašného rodiča či odpudivú osobu.

Začala som trpieť záchvatmi paniky.

Prvý záchvat prišiel
štyri roky po streľbe,

keď som sa pripravovala
na svedecké výpovede

a vedela som, že budem musieť
osobne čeliť rodinám obetí.

Druhé kolo začalo šesť rokov po streľbe,

keď som sa pripravovala
na svoje prvé verejné vystúpenie

o samovraždách spojených s vraždou.

Obe epizódy trvali niekoľko týždňov.

Záchvaty prichádzali kdekoľvek:

v železiarstve, v mojej kancelárii

alebo dokonca aj pri
čítaní knihy v posteli.

Moja myseľ sa zrazu zasekla
v akomsi vírivom cykle hrôzy

a bez ohľadu na to,
ako veľmi som sa snažila

upokojiť alebo si to sama vyhovoriť,

nešlo to.

Mala som pocit, ako keby
sa ma môj mozog pokúšal zabiť

a potom strach zo strachu

pohltil všetky moje myšlienky.

Vtedy som si prvýkrát sama zažila,

aké to je, mať poruchu mysle.

A vtedy som sa naozaj stala
obhajkyňou zdravého mozgu.

Vďaka terapii, liekom a sebaopatere

sa môj život nakoniec vrátil

do stavu, ktorý bolo za daných okolností
možné považovať za normálny.

Keď sa pozriem späť
na všetko, čo sa udialo,

uvedomujem si, že synov
postupný úpadok do choroby

prebiehal pravdepodobne
počas asi dvojročného obdobia,

čo by bolo viac než dosť času pomôcť mu,

ak by niekto vedel, že pomoc potrebuje,

a vedel tiež, ako na to.

Vždy, keď sa ma niekto pýta:

„Ako to, že si to nevedela?“,

je to ako rana do žalúdka.

Nesie to v sebe obvinenie
a napája sa na môj pocit viny,

ktorého sa, napriek všetkej tej terapii,

nikdy úplne nezbavím.

Ale niečo som sa naučila:

Ak by láska stačila na to,

aby zabránila niekomu
so sklonom k samovražde,

aby si ublížil,

samovraždy by takmer neexistovali.

Ale láska nestačí

a samovraždy prevládajú.

Sú druhou najčastejšou príčinou smrti

u ľudí vo veku 10 až 34 rokov.

A 15 percent americkej mládeže

sa priznalo k plánovaniu samovraždy

počas uplynulého roku.

Naučila som sa, že bez ohľadu na to,
ako veľmi chceme veriť, že to dokážeme,

nie sme schopní rozpoznať alebo ovládať

všetko, čo si naši milovaní
myslia alebo cítia.

A tá tvrdohlavá viera, že
práve my sme v niečom iní,

že niekoho, koho máme radi,
by nikdy nenapadlo ublížiť sebe

alebo niekomu inému,

môže spôsobiť, že prehliadneme to,

čo je nám skryté a pritom
to máme priamo pred očami.

A ak dôjde na najhoršie,

musíme sa naučiť odpustiť
sami sebe nevedomosť

či neschopnosť položiť tie správne otázky

alebo nájsť ten správny prístup.

Vždy musíme predpokladať,

že niekto z našich milovaných môže trpieť,

bez ohľadu na to, čo hovorí

alebo ako sa správa.

Mali by sme načúvať celou svojou bytosťou,

nesúdiť

a neponúkať riešenia.

Viem, že budem žiť s touto tragédiou,

s týmito mnohými tragédiami,

po zvyšok svojho života.

Viem, že v mysliach mnohých

je nemožné porovnať moju stratu
so stratou ostatných rodín.

Viem, že môj zápas
nijako neuľahčuje ten ich.

Viem, že existujú aj takí,
ktorí si myslia,

že vôbec nemám právo na bolesť,

ale iba na celoživotné pokánie.

V konečnom dôsledku sa dá
všetko, čo viem, zhrnúť do tohto:

Tragickým faktom je, že dokonca ani tí
najostražitejší a najzodpovednejší z nás

nemusia byť schopní pomôcť,

ale v mene lásky

sa nikdy nesmieme prestať snažiť

spoznať nespoznateľné.

Ďakujem.

(potlesk)