Tajomstvo efektívneho nenásilného odporu

Jamila Raqib, výkonná riaditeľka Inštitútu Alberta Einsteina, hovorí, že násiliu nezamedzíme tak, že ľuďom povieme, že je morálne zlé. Namiesto toho musíme nájsť alternatívne spôsoby vedenia konfliktu, ktoré sú rovnako silné a efektívne. Raqib podporuje nenásilný odpor ľudí, ktorí žijú pod tyraniou – a ide tu o viac ako iba o pouličné protesty. Rozširuje povzbudivé príklady kreatívnych stratégií, ktoré viedli ku zmenám po celom svete a propaguje posolstvo nádeje pre budúcnosť bez ozbrojeného konfliktu. Raqib hovorí: „Najväčšia nádej pre ľudstvo nespočíva v odsudzovaní násila, ale v tom, že z násilia urobíme niečo, čo bude zastaralé.“

Vojna bola súčasťou môjho života,
odkedy si pamätám.

Narodila som sa v Afganistane
len šesť mesiacov po sovietskej invázii

a hoci som bola príliš mladá,
aby som chápala, čo sa deje,

hlboko som vnímala utrpenie
a strach okolo mňa.

Tieto zážitky mali veľký vplyv na to, ako
teraz premýšľam o vojnách a konfliktoch.

Dozvedela som sa, že keď ľudia
majú zásadný problém,

tak pre väčšinu z nich

vzdať sa neprichádza do úvahy.

Pre tieto typy konfliktov,

keď sú porušované ľudské práva,

keď krajiny sú okupované,

keď sú ľudia utláčaní a ponižovaní –

potrebujú účinný spôsob,
ako odporovať a brániť sa.

To znamená, že bez ohľadu na to,
aké deštruktívne a strašné je násilie,

ak to ľudia vidia ako svoju jedinú voľbou,

použijú to.

Väčšinu z nás znepokojuje
množstvo násilia vo svete.

Ale vojnu neukončíme tak,

že povieme ľuďom,
že násilie je morálne zlé.

Namiesto toho im musíme ponúknuť nástroj,

ktorý je prinajmenšom
rovnako silný a účinný ako násilie.

A to je práca, ktorú robím.

Posledných 13 rokov

som po celom svete učím ľudí,

ktorí sú v najťažších situáciách,

ako môžu pri vedení konfliktu
nenásilne bojovať.

Väčšina ľudí spája tento typ boja
s Gándhím a Martinom L. Kingom.

Ale ľudia používali nenásilný boj
už tisíce rokov.

V skutočnosti väčšina práv,
ktoré dnes máme v tejto krajine, –

ako ženy,

ako menšiny,

ako robotníci,

ako ľudia s inou sexuálnou orientáciou,

ako občania znepokojení
životným prostredím –

tieto práva nám neboli dané,

ale vydobili ich ľudia,
ktorí za ne bojovali

a ktorí sa pre ne obetovali.

Ale pretože sme sa z toho nepoučili,

nenásilný boj je ako technika
široko nepochopený.

Nedávno som sa stretla
so skupinou etiópskych aktivistov

a oni mi povedali niečo, čo počujem často.

Povedali, že už sa pokúsili
o nenásilné akcie,

ale nefungovalo to.

Pred rokmi usporiadali protest,

vláda všetkých zatkla a bolo po proteste.

Predstava, že nenásilný boj
je ekvivalentný s pouličným protestom,

je skutočný problém.

Protesty môžu byť skvelým spôsobom,
ako ukázať, že ľudia chcú zmenu,

ale sami o sebe
vlastne zmenu nevytvárajú –

aspoň nie zmenu, ktorá je zásadná.

(smiech)

[SKONCUJME S TÝM]

Mocní protivníci nedajú ľuďom to, čo chcú,

iba preto, že o to pekne požiadali...

alebo nie až tak pekne.

[Toto sa mi nepáči]

(smiech)

Nenásilný boj funguje tak,
že zničíte protivníka,

ale nie fyzicky,

ale identifikovaním inštitúcií,
ktoré protivník potrebuje na prežitie,

a potom im odpojíte tieto zdroje energie.

[ĽUD ŽIADA KONIEC REŽIMU]

Nenásilní aktivisti môžu
oslabiť armádu tak,

že oslabia vojakov.

Môžu narušiť ekonomiku
prostredníctvom štrajkov a bojkotov.

Môžu oslabiť vládnu propagandu tak,

že vytvoria alternatívne médiá.

Existuje celý rad metód, ako to urobiť.

Môj kolega a mentor, Gene Sharp,

identifikoval 198 metód nenásilnej akcie.

A protest je len jednou z nich.

Uvediem príklad z nedávnej doby.

Ešte pred niekoľkými mesiacmi

bola Guatemala ovládaná
skorumpovanými vojenskými činiteľmi,

ktorí mali prepojenia
na organizovaný zločin.

Ľudia o tom všeobecne vedeli,

ale väčšina z nich sa cítila
bezmocná s tým niečo urobiť, –

až pokým jedna skupina občanov,
iba 12 obyčajných ľudí,

uverejnila pre svojich priateľov
na Facebooku výzvu na stretnutie

na hlavnom námestí,
držiac transparenty s odkazom:

„Renuncia YA“ –

Už odstúp.

Na ich prekvapenie

prišlo 30 000 ľudí.

Zostali tam niekoľko mesiacov, pretože
protesty sa rozšírili po celej krajine.

V istom bode

organizátori priniesli stovky vajec
k rôznym vládnym budovám

s odkazom:

„Ak nemáte -huevos-“ –

gule –

„zbaviť úrad skorumpovaných poslancov,

môžete si požičať naše.“

(smiech)

(potlesk)

Prezident Molina reagoval tak,

že povedal, že on nikdy neodstúpi.

Aktivisti si uvedomili,
že nemôžu iba protestovať

a žiadať prezidenta, aby odstúpil.

Bolo potrebné nenechať mu
žiadnu inú možnosť.

Takže usporiadali generálny štrajk,

v ktorom ľudia v celej krajine
odmietli pracovať.

Len v Guatemala City

viac ako 400 obchodov a škôl
zavrelo svoje dvere.

Medzitým

farmári v celej krajine
zablokovali hlavné cesty.

Do piatich dní

prezident spolu s desiatkami ďalších
vládnych úradníkov

konečne odstúpili.

(potlesk)

Veľmi ma inšpirovala

kreativita a statočnosť ľudí,
ktorí používajú nenásilné akcie

v takmer každej krajine na svete.

Napríklad,

nedávno skupina aktivistov v Ugande

priviezla a vypustila prasce do ulíc.

Tu vidíte, že polícia bola zmätená,
nevedeli, čo s nimi majú robiť.

(smiech)

Prasce boli namalované
farbou vládnucej strany.

Jedno prasa malo dokonca klobúk,

klobúk, ktorí ľudia poznali.

(smiech)

Aktivisti po celom svete sú stále lepší
v získavaní palcových titulkov,

ale tieto izolované akcie
dokážu veľmi málo,

ak nie sú súčasťou širšej stratégie.

Žiaden generál by nerozkázal
napochodovať vojakom do boja,

ak by nemal plán, ako vyhrať vojnu.

A takto väčšina nenásilných akcií funguje.

Nenásilný boj je rovnako zložitý
ako vojenský boj,

ak nie viac.

Zúčastnení musia byť dobre vyškolení
a musia mať jasné ciele,

vodcovia protestu musia mať stratégiu,
ako dosiahnuť tieto ciele.

Technika vojny sa vyvíjala
počas tisícov rokov

s masívnymi zdrojmi.

Niektorí z našich najlepších mozgov
zasvätili svoj život,

aby jej lepšie porozumeli
a vylepšili jej fungovanie.

Nenásilný boj je málokedy
systematicky študovaný,

a hoci ich počet neustále rastie,

stále existuje iba niekoľko
desiatok ľudí na svete, ktorí ho vyučujú.

To je nebezpečné,

pretože teraz vieme, že naše staré postupy

nie sú dostatočné pre nové výzvy,
ktorým čelíme.

Americká vláda nedávno priznala,

že vo vojne proti ISIS
je v patovej situácii.

Ale to, čo väčšina ľudí nevie je,

že ľudia sa postavili proti ISIS
formou nenásilnej akcie.

Po obsadení Mosulu v júni 2014
ISIS oznámil,

že pre verejné školy zavádza
nové učebné osnovy,

ktoré boli na základe
ich extrémistickej ideológie.

Ale hneď prvý deň

neprišlo do školy ani jedno dieťa.

Rodičia ich tam jednoducho
odmietli poslať.

Novinárom povedali,
že radšej budú učiť svoje deti doma,

než by im tam mali vymývať mozgy.

Toto je iba jeden príklad
aktívneho odporu,

len v jednom meste.

Ale čo keby bol koordinovaný

s desiatkami ďalších akcií
nenásilného odporu,

ktoré by sa konali proti ISIS?

Čo keby bol bojkot rodičov
súčasťou širšej stratégie,

ako identifikovať a odrezať zdroje,
ktoré ISIS potrebuje na svoje fungovanie;

robotníci potrební na výrobu potravín;

inžinieri potrební pri ťažbe
a rafinácii ropy;

infraštruktúra a komunikačné siete;

dopravné systémy;

miestne podniky,
na ktoré sa ISIS spolieha.

Môže byť ťažké predstaviť si poraziť ISIS

akciami, ktoré sú nenásilné.

Ale je čas čeliť zmene spôsobu,
ako uvažujeme o konflikte,

a o možnostiach, ktoré máme.

Tu je myšlienka hodná šírenia:

Poďme si povedať viac o tom,
kde nenásilné akcie fugovali

a ako ich urobiť silnejšími,

podobne ako to robíme
s inými systémami a technológiami,

ktoré sú neustále zdokonaľované,
aby lepšie vyhovovali ľudským potrebám.

Možno môžeme vylepšiť
nenásilné akcie do bodu,

keď sa budú čoraz viac
používať namiesto vojny.

Upustí sa od násilia ako
od nástroja konfliktu,

podobne ako to bolo s lukmi a šípmi,

pretože sme ich nahradili zbraňami,
ktoré sú účinnejšie.

S ľudskou inováciou môžeme
urobiť nenásilný boj silnejším

než najnovšie a najmodernejšie
vojenské technológie.

Najväčšia nádej pre ľudstvo
nespočíva v odsudzovaní násilia,

ale v tom, že z násilia urobíme niečo,
čo bude zastaralé.

Ďakujem.

(potlesk)