Vojna bola súčasťou môjho života, odkedy si pamätám. Narodila som sa v Afganistane len šesť mesiacov po sovietskej invázii a hoci som bola príliš mladá, aby som chápala, čo sa deje, hlboko som vnímala utrpenie a strach okolo mňa. Tieto zážitky mali veľký vplyv na to, ako teraz premýšľam o vojnách a konfliktoch. Dozvedela som sa, že keď ľudia majú zásadný problém, tak pre väčšinu z nich vzdať sa neprichádza do úvahy. Pre tieto typy konfliktov, keď sú porušované ľudské práva, keď krajiny sú okupované, keď sú ľudia utláčaní a ponižovaní – potrebujú účinný spôsob, ako odporovať a brániť sa. To znamená, že bez ohľadu na to, aké deštruktívne a strašné je násilie, ak to ľudia vidia ako svoju jedinú voľbou, použijú to. Väčšinu z nás znepokojuje množstvo násilia vo svete. Ale vojnu neukončíme tak, že povieme ľuďom, že násilie je morálne zlé. Namiesto toho im musíme ponúknuť nástroj, ktorý je prinajmenšom rovnako silný a účinný ako násilie. A to je práca, ktorú robím. Posledných 13 rokov som po celom svete učím ľudí, ktorí sú v najťažších situáciách, ako môžu pri vedení konfliktu nenásilne bojovať. Väčšina ľudí spája tento typ boja s Gándhím a Martinom L. Kingom. Ale ľudia používali nenásilný boj už tisíce rokov. V skutočnosti väčšina práv, ktoré dnes máme v tejto krajine, – ako ženy, ako menšiny, ako robotníci, ako ľudia s inou sexuálnou orientáciou, ako občania znepokojení životným prostredím – tieto práva nám neboli dané, ale vydobili ich ľudia, ktorí za ne bojovali a ktorí sa pre ne obetovali. Ale pretože sme sa z toho nepoučili, nenásilný boj je ako technika široko nepochopený. Nedávno som sa stretla so skupinou etiópskych aktivistov a oni mi povedali niečo, čo počujem často. Povedali, že už sa pokúsili o nenásilné akcie, ale nefungovalo to. Pred rokmi usporiadali protest, vláda všetkých zatkla a bolo po proteste. Predstava, že nenásilný boj je ekvivalentný s pouličným protestom, je skutočný problém. Protesty môžu byť skvelým spôsobom, ako ukázať, že ľudia chcú zmenu, ale sami o sebe vlastne zmenu nevytvárajú – aspoň nie zmenu, ktorá je zásadná. (smiech) [SKONCUJME S TÝM] Mocní protivníci nedajú ľuďom to, čo chcú, iba preto, že o to pekne požiadali... alebo nie až tak pekne. [Toto sa mi nepáči] (smiech) Nenásilný boj funguje tak, že zničíte protivníka, ale nie fyzicky, ale identifikovaním inštitúcií, ktoré protivník potrebuje na prežitie, a potom im odpojíte tieto zdroje energie. [ĽUD ŽIADA KONIEC REŽIMU] Nenásilní aktivisti môžu oslabiť armádu tak, že oslabia vojakov. Môžu narušiť ekonomiku prostredníctvom štrajkov a bojkotov. Môžu oslabiť vládnu propagandu tak, že vytvoria alternatívne médiá. Existuje celý rad metód, ako to urobiť. Môj kolega a mentor, Gene Sharp, identifikoval 198 metód nenásilnej akcie. A protest je len jednou z nich. Uvediem príklad z nedávnej doby. Ešte pred niekoľkými mesiacmi bola Guatemala ovládaná skorumpovanými vojenskými činiteľmi, ktorí mali prepojenia na organizovaný zločin. Ľudia o tom všeobecne vedeli, ale väčšina z nich sa cítila bezmocná s tým niečo urobiť, – až pokým jedna skupina občanov, iba 12 obyčajných ľudí, uverejnila pre svojich priateľov na Facebooku výzvu na stretnutie na hlavnom námestí, držiac transparenty s odkazom: „Renuncia YA“ – Už odstúp. Na ich prekvapenie prišlo 30 000 ľudí. Zostali tam niekoľko mesiacov, pretože protesty sa rozšírili po celej krajine. V istom bode organizátori priniesli stovky vajec k rôznym vládnym budovám s odkazom: „Ak nemáte -huevos-“ – gule – „zbaviť úrad skorumpovaných poslancov, môžete si požičať naše.“ (smiech) (potlesk) Prezident Molina reagoval tak, že povedal, že on nikdy neodstúpi. Aktivisti si uvedomili, že nemôžu iba protestovať a žiadať prezidenta, aby odstúpil. Bolo potrebné nenechať mu žiadnu inú možnosť. Takže usporiadali generálny štrajk, v ktorom ľudia v celej krajine odmietli pracovať. Len v Guatemala City viac ako 400 obchodov a škôl zavrelo svoje dvere. Medzitým farmári v celej krajine zablokovali hlavné cesty. Do piatich dní prezident spolu s desiatkami ďalších vládnych úradníkov konečne odstúpili. (potlesk) Veľmi ma inšpirovala kreativita a statočnosť ľudí, ktorí používajú nenásilné akcie v takmer každej krajine na svete. Napríklad, nedávno skupina aktivistov v Ugande priviezla a vypustila prasce do ulíc. Tu vidíte, že polícia bola zmätená, nevedeli, čo s nimi majú robiť. (smiech) Prasce boli namalované farbou vládnucej strany. Jedno prasa malo dokonca klobúk, klobúk, ktorí ľudia poznali. (smiech) Aktivisti po celom svete sú stále lepší v získavaní palcových titulkov, ale tieto izolované akcie dokážu veľmi málo, ak nie sú súčasťou širšej stratégie. Žiaden generál by nerozkázal napochodovať vojakom do boja, ak by nemal plán, ako vyhrať vojnu. A takto väčšina nenásilných akcií funguje. Nenásilný boj je rovnako zložitý ako vojenský boj, ak nie viac. Zúčastnení musia byť dobre vyškolení a musia mať jasné ciele, vodcovia protestu musia mať stratégiu, ako dosiahnuť tieto ciele. Technika vojny sa vyvíjala počas tisícov rokov s masívnymi zdrojmi. Niektorí z našich najlepších mozgov zasvätili svoj život, aby jej lepšie porozumeli a vylepšili jej fungovanie. Nenásilný boj je málokedy systematicky študovaný, a hoci ich počet neustále rastie, stále existuje iba niekoľko desiatok ľudí na svete, ktorí ho vyučujú. To je nebezpečné, pretože teraz vieme, že naše staré postupy nie sú dostatočné pre nové výzvy, ktorým čelíme. Americká vláda nedávno priznala, že vo vojne proti ISIS je v patovej situácii. Ale to, čo väčšina ľudí nevie je, že ľudia sa postavili proti ISIS formou nenásilnej akcie. Po obsadení Mosulu v júni 2014 ISIS oznámil, že pre verejné školy zavádza nové učebné osnovy, ktoré boli na základe ich extrémistickej ideológie. Ale hneď prvý deň neprišlo do školy ani jedno dieťa. Rodičia ich tam jednoducho odmietli poslať. Novinárom povedali, že radšej budú učiť svoje deti doma, než by im tam mali vymývať mozgy. Toto je iba jeden príklad aktívneho odporu, len v jednom meste. Ale čo keby bol koordinovaný s desiatkami ďalších akcií nenásilného odporu, ktoré by sa konali proti ISIS? Čo keby bol bojkot rodičov súčasťou širšej stratégie, ako identifikovať a odrezať zdroje, ktoré ISIS potrebuje na svoje fungovanie; robotníci potrební na výrobu potravín; inžinieri potrební pri ťažbe a rafinácii ropy; infraštruktúra a komunikačné siete; dopravné systémy; miestne podniky, na ktoré sa ISIS spolieha. Môže byť ťažké predstaviť si poraziť ISIS akciami, ktoré sú nenásilné. Ale je čas čeliť zmene spôsobu, ako uvažujeme o konflikte, a o možnostiach, ktoré máme. Tu je myšlienka hodná šírenia: Poďme si povedať viac o tom, kde nenásilné akcie fugovali a ako ich urobiť silnejšími, podobne ako to robíme s inými systémami a technológiami, ktoré sú neustále zdokonaľované, aby lepšie vyhovovali ľudským potrebám. Možno môžeme vylepšiť nenásilné akcie do bodu, keď sa budú čoraz viac používať namiesto vojny. Upustí sa od násilia ako od nástroja konfliktu, podobne ako to bolo s lukmi a šípmi, pretože sme ich nahradili zbraňami, ktoré sú účinnejšie. S ľudskou inováciou môžeme urobiť nenásilný boj silnejším než najnovšie a najmodernejšie vojenské technológie. Najväčšia nádej pre ľudstvo nespočíva v odsudzovaní násilia, ale v tom, že z násilia urobíme niečo, čo bude zastaralé. Ďakujem. (potlesk)