Vidíme realitu takú, aká je?

Kognitívny vedec Donald Hoffman sa pokúša zodpovedať veľkú otázku: Vnímame svet taký, aký skutočne je... alebo aký potrebujeme, aby bol? V tomto ohromujúcom prejave premýšľa, ako naše mysle pre nás utvárajú realitu.

Milujem veľké záhady

a som fascinovaný najväčšou
nevyriešenou záhadou vo vede,

možno preto, že je to osobné.

Je to o tom, kto sme,

a nemôžem si pomôcť nebyť zvedavý.

Tá záhada je toto:

Aký je vzťah medzi mozgom

a vedomými zážitkami,

ako je zážitok chuti čokolády

alebo dotyku hodvábu?

Táto záhada nie je nová.

V roku 1868 Thomas Huxley napísal,

„Čím to je, že niečo také pozoruhodné
ako stav vedomia

prichádza ako výsledok
podráždenia nervového tkaniva

a je taký nevysvetliteľný

ako zjavenie džina,
keď Aladin pretrel jeho lampu.“

Huxley vedel, že aktivita mozgu

a vedomé zážitky sú vo vzájomnom vzťahu,

ale nevedel prečo.

Pre vedu jeho čias to bola záhada.

V ďalších rokoch po Huxleym

sa veda naučila veľa o aktivite mozgu,

ale vzťah medzi aktivitou mozgu

a vedomými zážitkami je stále záhadou.

Prečo? Prečo sme spravili
taký malý pokrok?

Niektorí experti si myslia,
že nemôžme vyriešiť tento problém,

pretože nám chýbajú potrebné
predstavy a inteligencia.

Neočakávame od opíc,
že vyriešia problémy kvantovej mechaniky,

a taktiež neočakávame,
že náš druh vyrieši tento problém.

Nuž, ja nesúhlasím. Som optimistickejší.

Myslím si, že sme proste
urobili mylný predpoklad.

Keď to napravíme,
mohli by sme vyriešiť tento problém.

Dnes by som vám rád povedal,
aký je ten predpoklad,

prečo je mylný a ako to napravíme.

Začnime otázkou:

Vidíme realitu takú, aká je?

Otvorím oči

a mám zážitok, ktorý by som opísal
ako červenú rajčinu vzdialenú 1 meter.

Ako výsledok, uverím, že v skutočnosti,

je tam červená paradajka
vzdialená 1 meter.

Potom zatvorím oči a môj zážitok
sa zmení na šedé pole,

ale platí stále, že v skutočnosti tam je
červená paradajka vzdialená 1 meter?

Myslí si, že áno, ale môžem sa mýliť?

Mohol by som zle interpretovať
povahu môjho vnímania?

Naše vnímanie sme si
nesprávne už vykladali.

Mysleli sme si, že Zem je plochá,
pretože tak vyzerá.

Pytagoras objavil, že sme sa mýlili.

Potom sme si mysleli, že Zem
je nehybným stredom vesmíru,

opäť, pretože tak vyzerá.

Kopernik a Galileo objavili,
že sme sa opäť mýlili.

Galilea potom napadlo, či by sme mohli
zle interpretovať naše skúsenosti

aj v iných smeroch.

Napísal: „Myslím, že chute,
pachy, farby a tak ďalej

sídlia vo vedomí.

Preto, ak by živé bytosti boli odstránené,
všetky tieto vlastnosti by boli zničené.“

To je ohromujúce tvrdenie.

Mohol by mať Galileo pravdu?

Mohli by sme naozaj interpretovať
naše skúsenosti až tak zle?

Čo k tomu môže povedať moderná veda?

Neurovedci nám hovoria,
že asi tretina mozgovej kôry

sa zaoberá videním.

Ak otvoríte oči
a poobzeráte sa po tejto miestnosti,

miliardy neurónov
a bilióny synapsií sa na tom zúčastňujú.

Je to trochu prekvapujúce,

pretože o videní uvažujeme,

že je ako kamera.

Iba vytvorí snímku
objektívnej reality, takej, aká je.

Je tam síce časť videnia,
ktorá je ako kamera:

oko má šošovku, ktorá zaostruje
obraz na zadnú časť oka,

kde je 130 miliónov fotoreceptorov,

takže oko je ako 130-megapixelová kamera.

Ale to nevysvetľuje miliardy neurónov

a bilióny synapsií,
ktoré sa podieľajú na videní.

Načo sú tieto neuróny?

Neurovedci nám tvrdia,
že vytvárajú, v reálnom čase,

všetky tvary, objekty, farby
a pohyby, ktoré vidíme.

Vyzerá to, že iba robíme
snímok tejto miestnosti aká je,

ale v skutočnosti,
vytvárame všetko, čo vidíme.

Nevytvárame celý svet naraz.

Vytvárame iba to,
čo momentálne potrebujeme.

Máme k dispozícii mnoho ukážok,
ktoré sú celkom presvedčivé,

že vytvárame to, čo vidíme.

Ukážem iba dve.

V tomto príklade vidíte červené kruhy
s vyseknutými časťami,

ale ak kruhy trochu pootočím,

zrazu uvidíte 3D kocku
vystupujúcu z obrazovky.

Obrazovka je samozrejme plochá,

takže trojrozmerná kocka, ktorú vnímate,

musí byť váš výtvor.

V ďalšom príklade

vidíte žiariace modré pruhy
s pekne ostrými hranami

pohybujúce sa po poli bodiek.

V skutočnosti sa žiadne bodky nehýbu.

Všetko, čo robím snímku po snímke,
je zmena farby bodiek

z modrej na čiernu alebo naopak.

Ale keď to robím rýchlo,

váš vizuálny systém vytvorí
žiariace modré pruhy

s ostrými hranami a pohybom.

Je omnoho viac príkladov,
ale toto sú len dva o tom,

že vytvárate to, čo vidíte.

Ale neurovedci idú ďalej.

Hovoria, že skutočnosť pretvárame.

Takže keď mám zážitok,
ktorý popisujem ako červenú rajčinu,

ten zážitok je vlastne
presná rekonštrukcia

vlastností skutočnej červenej rajčiny,

ktorá by existovala,
aj keby som sa nepozeral.

Ale prečo by neurovedci hovorili,
že nielen vytvárame,

ale že pretvárame?

Štandardne predložený argument

je zvyčajne evolučný.

Tí z našich predkov,
ktorý videli presnejšie,

mali konkurenčnú výhodu oproti tým,
ktorí videli menej presne,

a preto s väčšou pravdepodobnosťou
preniesli svoje gény ďalej.

Sme potomkovia tých,
ktorí videli presnejšie,

a tak si môžeme byť istí,
že v normálnom prípade,

sú naše vnemy presné.

Vidíte to v štandardných učebniciach.

Jedna učebnica napríklad hovorí:

„Evolučne povedané,

videnie je užitočné práve preto,
že je také presné.“

Takže predstava je, že presné vnemy
sú vhodnejšie vnemy.

Dajú vám výhodu pri prežití.

Je to tak?

Je to správny výklad evolučnej teórie?

Nuž, pozrime sa na pár
príkladov v prírode.

Austrálsky chrobák z rodu krascovitých

je jamkovitý, lesklý a hnedý.

Samička je nelietavá.

Samček lieta a samozrejme hľadá samičku.

Keď nejakú nájde, tak pristane a spári sa.

Je však ďalší druh vo vnútrozemí,

Homo sapiens.

Samec tohto druhu má masívny mozog,

ktorý používa na lov studeného piva.

(smiech)

A keď ho nájde, tak ho vypije

a niekedy fľašu zahodí na zem.

Stáva sa, že tieto fľaše
sú jamkovité, lesklé

a majú ten správny odtieň hnedej,
aby pošteklili fantáziu týchto chrobákov.

Samce sa hemžia okolo fliaš
a snažia sa spáriť.

Strácajú všetok záujem o skutočné samičky.

Klasický prípad samčeka,
ktorý opustil samičku kvôli fľaši.

(smiech) (potlesk)

Tento druh takmer vyhynul.

Austrália musela zmeniť fľaše,
aby zachránila svojich chrobákov.

(smiech)

Samčekovia úspešne nachádzali
samičky po tisíce,

možno milióny rokov.

Vyzeralo to, že vidia realitu takú,
aká je, ale zrejme nie.

Evolúcia im poskytla pomôcku.

Samička je čokoľvek jamkovité,
lesklé a hnedé.

Čím väčšie, tým lepšie.

(smiech)

Ani pri prechádzaní po celej fľaši
samček neodhalil svoj omyl.

Môžete si povedať, chrobáky, iste,
to sú veľmi jednoduché tvory,

ale isto nie cicavce.

Cicavce sa nespoliehajú na triky.

Nuž, nebudem na tom trvať,
ale predstavu máte. (smiech)

Toto vyvoláva dôležitú technickú otázku:

Uprednostňuje prirodzený výber naozaj
videnie reality takej, aká je?

Našťastie sa nemusíme hlásiť a hádať;

evolúcia je matematicky presná teória.

Môžeme použiť rovnice evolúcie,
aby sme to overili.

Môžeme mať rôzne organizmy
súťažiace v umelých svetoch

a zistiť, ktoré prežívajú
a ktorým sa darí,

koho zmyslové systémy sú spôsobilejšie.

Kľúčovým pojmom v týchto
rovniciach je „spôsobilosť“.

Zoberme si tento biftek:

Čo robí tento biftek
pre spôsobilosť zvieraťa?

Pre hladného leva, ktorý chce jesť
– zvyšuje spôsobilosť.

Pre sýteho leva, ktorý sa chce páriť
– nezvyšuje spôsobilosť.

A pre králika v akomkoľvek stave
– nezvyšuje spôsobilosť.

Takže spôsobilosť záleží
na realite takej, aká je, áno,

ale taktiež na organizme,
jeho stave a jeho činnosti.

Spôsobilosť nie je tá istá vec
ako realita taká, aká je,

a je to spôsobilosť
a nie realita taká, aká je,

ktorá hrá hlavnú úlohu
v rovniciach evolúcie.

Takže v mojom laboratóriu

sme spustili státisíce
evolučných herných simulácií

s množstvom rôznych
náhodne vybratých svetov

a s organizmami, ktoré súťažia
o zdroje v týchto svetoch.

Niektoré z týchto organizmov
vidia všetku realitu,

iné vidia len časť reality,

a niektoré nevidia nič z reality,

iba spôsobilosť.

Kto vyhrá?

Nerád vám kazím radosť,
ale vnímanie reality spôsobuje vymieranie.

V takmer každej simulácii,

organizmy, ktoré nevidia nič z reality,

ale sú iba naladené na spôsobilosť

vedú k zániku všetkých organizmov,
ktoré vnímajú realitu takú, aká je.

Takže faktom je,
evolúcia neobľubuje vieryhodné

alebo presné vnímanie.

Také vnímanie reality vyhynie.

Toto je trochu šokujúce.

Ako je možné, že nevidieť svet presne

nám dáva výhodu pre prežitie?

Toto je trochu neintuitívne.

Ale spomeňme si na chrobáka.

Ten chrobák prežil tisíce,
možno milióny rokov,

pomocou jednoduchých trikov a okľúk.

Rovnice evolúcie nám hovoria,

že všetky organizmy, vrátane nás,
sú na rovnakej lodi ako ten chrobák.

Nevidíme realitu takú, aká je.

Sme tvarovaní trikmi
a pomôckami, ktoré nás udržujú pri živote.

Napriek tomu,

potrebujeme pomôcť s našimi intuíciami.

Ako môže byť nevnímanie
reality takej, aká je, užitočné?

No, našťastie, máme
veľmi užitočnú metaforu:

pracovná plocha na vašom počítači.

Vezmime si tú modrú ikonu
pre TED Talk, ktorú píšete.

Tá ikona je modrá a obdĺžniková

a je pravom dolnom rohu pracovnej plochy.

Znamená to, že textový súbor,
ktorý je v počítači, je modrý,

obdĺžnikový a je
v pravom dolnom rohu počítača?

Samozrejme, že nie.

Každý, kto si to myslel,
nepochopil účel rozhrania.

Nie je tam na to, aby vám ukázalo
realitu počítača.

V skutočnosti, je tam,
aby skrylo túto realitu.

Nepotrebujete vedieť o diódach

a rezistoroch
a všetkých megabajtoch softvéru.

Ak by ste sa tým museli zaoberať,
asi by ste nikdy nenapísali textový súbor

alebo neupravili fotografiu.

Takže myšlienka je taká,
že evolúcia nám dala rozhranie,

ktoré skrýva realitu
a vedie k adaptívnemu správaniu.

Priestor a čas
ako ich vnímate práve teraz,

sú vašou pracovnou plochou.

Fyzické objekty sú ikony na tejto ploche.

Je tam zrejmá námietka.

Hoffman, ak si myslíte,
že vlak prichádajúci rýchlosťou 320 km/h

je iba ikona na pracovnej ploche,

prečo sa pred neho nepostavíte?

A keď budete preč a vaša teória s vami,

budeme vedieť,
že ten vlak je viac než len ikona.

Ale nepostavil by som sa pred ten vlak

pre ten istý dôvod,

prečo by som len tak
nehodil tú modrú ikonu do koša:

nie preto, že beriem tú ikonu doslovne –

ten súbor nie je modrý alebo obdĺžnikový –

ale beriem ho vážne.

Mohol by som prísť o týždne práce.

Podobne, vývoj nás sformoval

s vnemovými symbolmi, ktoré sú
navrhnuté tak, aby nás udržali nažive.

Mali by sme ich brať vážne.

Ak vidíš hada, nechytaj ho.

Ak vidíš útes, neskáč z neho.

Sú navrhnuté tak, aby sme boli v bezpečí,
a mali by sme ich brať vážne.

Neznamená to, aby sme ich brali doslovne.

To je logická chyba.

Ďalšia námietka: Toto nie je nič nové.

Fyzici nám povedali už dávno,
že kov toho vlaku sa javí ako pevný,

ale ide o prevažne prázdny priestor
s mikroskopickými časticami.

Nie je to nič nové.

Nuž, nie úplne.

Je to ako povedať, ja viem,
že tá modrá ikona na pracovnej ploche

nie je skutočnosť počítača,

ale ak zoberiem lupu a pozriem sa zblízka,

uvidím malé pixely,

a to je realita počítača.

Nuž, nie úplne – stále ste
na pracovnej ploche a o to tu ide.

Tie mikroskopické častice
sú stále v priestore a čase:

sú stále na používateľskom rozhraní.

Hovorím niečo radikálnejšie ako tí fyzici.

Nakoniec, môžete namietať,

pozri, my všetci vidíme vlak,

preto nikto z nás nevytvoril ten vlak.

Ale pamätajte na tento príklad.

V tomto príklade, všetci vidíme kocku,

ale obrazovka je plochá,

takže kocka, ktorú vidíme,
je kocka, ktorú vytvárame.

Všetci vidíme kocku.

Pretože my všetci, každý z nás,
vytvárame kocku, ktorú vidíme.

To isté je pravda o vlaku.

My všetci vidíme vlak, pretože
všetci vidíme vlak, ktorý sme vytvorili

a to isté je pravda
o všetkých fyzických objektoch.

Zvykli sme si myslieť, že vnímanie
je ako okno do reality takej, aká je.

Teória evolúcie nám hovorí,
že toto je nesprávna interpretácia

našich vnemov.

Namiesto toho,
realita je viac ako 3D plocha,

ktorá je navrhnutá tak,
aby skryla zložitosť reálneho sveta

a viedla k adaptívnemu správaniu.

Priestor ako ho vnímate je vaša plocha.

Fyzické objekty sú iba ikony
na tejto ploche.

Mysleli sme si, že Zem je plochá,
pretože tak vyzerala.

Potom sme si mysleli, že Zem
je nehybným stredom reality,

pretože tak vyzerala.

Mýlili sme sa.

Nesprávne sme si vyložili naše vnemy.

Teraz veríme, že časopriestor a objekty

sú prirodzenosťou reality takej, aká je.

Teória evolúcie nám hovorí,
že sa opäť raz mýlime.

Nesprávne sme si vyložili obsah
našich vnemových zážitkov.

Je niečo, čo existuje, keď sa nepozeráte,

ale nie je to časopriestor
a fyzické objekty.

Je pre nás ťažké vzdať sa
časopriestoru a objektov

ako je pre toho chrobáka
vzdať sa jeho fľaše.

Prečo? Pretože sme slepí
k našej vlastnej slepote.

Ale máme výhodu nad chrobákom:

našu vedu a technológie.

Nazrením cez objektív ďalekohľadu

sme objavili, že Zem
nie je nehybným stredom reality,

a nazrením cez objektív teórie evolúcie

sme objavili, že časopriestor a objekty

nie sú prirodzenosťou reality.

Keď mám vnemový zážitok,
ktorý opisujem ako červenú rajčinu,

interagujem s realitou,

ale tá realita nie je červená rajčina
a nič ako červená rajčina.

Podobne, keď mám vnemový zážitok,
ktorý opisujem ako leva alebo biftek,

interagujem s realitou,

ale tá realita nie je lev alebo biftek.

A tu je ten vtip:

Keď mám vnemový zážitok,
ktorý popíšem ako mozog alebo neuróny,

interagujem s realitou,

ale tá realita nie je mozog alebo neuróny

a nič ako mozog alebo neuróny.

A tá realita, čokoľvek to je,

je skutočným zdrojom príčiny a následku

vo svete – nie mozgy, nie neuróny.

Mozgy a neuróny
nespôsobujú žiadnu príčinu.

Nespôsobujú žiadne z našich
vnemových zážitkov,

ani naše správanie.

Mozgy a neuróny sú druhovo špecifické
sady symbolov, pomôcka.

Čo to znamená pre záhadu vedomia?

Otvára to nové možnosti.

Napríklad,

možno je realita nejaký obrovský stroj,
ktorý zapríčiňuje naše vedomé skúsenosti.

Pochybujem o tom,
ale stálo by to za preskúmanie.

Možno, že realita je nejaká obrovská,
interagujúca sieť vedomých agentov,

jednoduchých i zložitých,
ktorá zapríčiňuje vzájomné vedomé zážitky.

Toto nie je taká bláznivá
myšlienka, ako sa zdá,

a v súčasnosti ju skúmam.

Ale tu je pointa:

Ak sa zbavíme našej silne intuitívnej,

ale silne nesprávnej domnienky
o povahe reality,

otvorí to nové spôsoby premýšľania
o najväčších tajomstvách života.

Stavím sa, že realita sa ukáže
byť viac fascinujúcou

a neočakávanou,
než sme si kedy dokázali predstaviť.

Teória evolúcie nám predkladá
konečnú výzvu:

Výzvu zistiť, že vnímanie
nie je o videní pravdy,

je o tom, mať deti.

A mimochodom, aj tento TED
je iba vo vašej hlave.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)

Chris Anderson:
Ak si to tam naozaj ty, ďakujem.

Je toho toľko.

Myslím, že niektorí ľudia z toho
môžu upadnúť do depresie

pri pomyslení, že ak vývoj
neobľubuje realitu,

nepodkopáva to do určitej miery
všetko naše úsilie,

našu schopnosť myslieť si,
že si môžeme myslieť pravdu,

prípadne aj vrátane
tvojej vlastnej teórie, ak tam mieriš?

Donald Hoffman: To nám
nemôže stáť v ceste k úspešnej vede.

To čo máme, je teória,
ktorá sa ukázala byť nesprávna,

že vnímanie je ako realita
a realita je ako vnímanie.

Ukázalo sa, že táto teória je nesprávna.

Ok, zahoďme túto teóriu.

To nás neodradí od utvárania
rôznych nových teórií

o povahe reality,

takže je to vlastne pokrok rozoznať,
že naše teórie boli nesprávne.

Čiže veda pokračuje ako bežne.
Žiadny problém.

CA: Takže myslíte, že je to možné
– (smiech) –

Super, ale to, čo hovoríš,
je myslím, že evolúcia

ťa stále môže priviesť k zmyslu.

DH: Áno. To je veľmi dobrá poznámka.

Evolučné simulácie, ktoré som ukázal,
boli konkrétne o vnímaní

a ukázali, že naše vnemy boli utvárané

tak aby nám neukazovali
realitu takú, aká je,

ale to neznamená, že to bude rovnaké
s našou logikou a matematikou.

Ešte sme neurobili takéto simulácie,
ale domnievam sa, že zistíme,

že sú nejaké tlaky výberu
pre našu logiku a matematiku

byť aspoň nasmerovaný k pravde.

Myslím, ak ste ako ja,
matematika a logika nie je ľahká.

Nechápeme to úplne presne,
ale aspoň tlaky výberu nie sú

jednoznačne mimo od matematiky a logiky.

Myslím, že zistíme, že musíme
prebádať každú kognitívnu schopnosť

jednu po druhej a zistiť
ako ich evolúcia ovplyvnila

To, čo je pravda podľa vnemov, nemusí
byť pravda podľa matematiky a logiky.

CA: Chcem povedať, to, čo navrhuješ,
je druh interpretácie sveta

moderného Georga Berkeleyho:

vedomie je príčinou hmoty, nie naopak.

DH: No, je to trošku
odlišné od Berkeleyho.

Berkeley sa považoval za deistu
a domnieval sa, že fundamentálnou

príčinou reality je Boh.

Ja ale nepotrebujem ísť
tak ďaleko ako Berkeley,

takže je to trošku odlišné od Berkeleyho.

Nazývam to vedomý realizmus.
Je to veľmi odlišný prístup.

CA: Don, mohol by som sa s tebou
rozprávať hodiny a dúfam, že to urobíme.

Ďakujem veľmi pekne.
DH: Ďakujem. (potlesk)