Skrytá príčina svetovej chudoby – je najvyšší čas konať

Vďaka kolektívnemu súcitu sa od 80. rokov globálna chudoba stále znižuje, hovorí ľudsko-právny advokát Gary Haugen. Ale kvôli jednému skrytému problému sa napriek všetkej rozvojovej pomoci nedarí chudobu vykynožiť. Haugen odhaľuje túto temnú príčinu a zdôrazňuje, že je treba zakročiť hneď.

Úprimne povedané,

na veľké vykrikovanie nemám povahu.

Ale pre moju profesiu
je to dobrá vlastnosť.

Som ľudsko-právny advokát

a videl som na svete príšerné veci.

Začínal som v USA
na prípadoch policajnej šikany.

A potom ma v roku 1994 vyslali do Rwandy,

aby som pod OSN
riadil vyšetrovanie genocídy.

Ukázalo sa, že slzy príliš nepomáhajú

pri vyšetrovaní genocídy.

To, čo som tam videl, cítil
a čoho som sa dotýkal,

sa nedá slovami vyjadriť.

Ale môžem vám povedať jedno:

Pri genocíde v Rwande

svet obrovsky zlyhal v obyčajnom súcite.

Slovo compassion (súcit)
pochádza z dvoch latinských slov:

cum passio, ktoré jednoducho
znamenajú „spolu trpieť“.

Boli chvíle, keď ma veci,
ktoré som tam videl a zažil

pri odkrývaní ľudského utrpenia,

priviedli k slzám.

Vtedy som si len hovoril,

že súcit prišiel neskoro.

Že ja a celý svet

sme mali konať skôr a genocídu zastaviť.

Ale v svojej kariére som bol tiež svedkom

jedného z najväčších úspechov
celosvetového súcitu.

Boja proti globálnej chudobe.

Pravdepodobne sa doň
každý z nás nejako zapojil.

Na začiatku vás možno oslovili

slová piesne „We Are the World“

alebo obrázok sponzorovaného dieťaťa
u vás na chladničke

a možno ste namiesto narodeninovej párty
poslali peniaze na pitnú vodu.

Už neviem, aké bolo moje prvé stretnutie
s problémom chudoby,

ale pamätám si to najšokujúcejšie.

Bolo ním stretnutie s Venus,

matkou zo Zambie.

Má tri deti a je vdova.

Vo svojich jediných šatách

prišla do hlavného mesta –
20 kilometrov peši –,

aby nám vypovedala svoj príbeh.

Sedeli sme spolu celé hodiny

a ona ma uviedla do sveta chudoby.

Opisovala, aké to je,
keď uhlíky kuchynského ohňa

definitívne vychladnú.

Keď sa minie posledná kvapka oleja.

Keď sa, napriek všetkej snahe,

minie posledné jedlo.

Musela sa pozerať, ako Peter,

jej najmladší syn, trpí podvýživou.

Ako sa mu nohy pomaly ohýbajú
a nedokážu ho ďalej niesť.

Ako sa mu kalí zrak.

A nakoniec, ako jeho telo chladne.

Takéto príbehy nás už 50 rokov
privádzajú k súcitu.

Nás, ktorých deti majú jedla nadostač.

Svetová chudoba nám
nielenže nie je ľahostajná,

snažíme sa aj konať a utrpenie zastaviť.

Vždy sa dá namietnuť, že nerobíme dosť

alebo že naša pomoc nie je dosť účinná,

ale pravda je takáto:

Boj proti svetovej chudobe
je zrejme najširší,

najdlhšie trvajúci prejav ľudského súcitu

v ľudskej histórii.

Ale dovolím si vyjadriť
jednu znepokojivú skutočnosť,

ktorá možno navždy zmení
váš pohľad na tento boj.

Rád by som začal tým, čo už zrejme viete.

Pred 35 rokmi,
v čase, keď som maturoval,

nám vraveli, že denne
kvôli chudobe umiera 40-tisíc detí.

Dnes to číslo kleslo na 17-tisíc.

Samozrejme je to stále príliš veľa,

ale znamená to, že 8 miliónov detí ročne

nemusí umrieť kvôli chudobe.

Navyše počet ľudí

žijúcich v extrémnej chudobe –

teda tých, čo musia vyžiť
z jedného a štvrť dolára denne –

klesol z 50 % svetovej populácie

na 15 %.

To je veľký pokrok,

ktorý predstihol všeobecné očakávanie.

Pre vás, rovnako ako pre mňa,

je isto povzbudivé vidieť,

že náš súcit má tú moc

zastaviť utrpenie miliónov ľudí.

Ale je jedna vec,
ktorá sa často nespomína.

Ak ako limit chudoby
stanovíme 2 doláre denne,

ukáže sa, že v extrémnej biede

žije prakticky rovnaké množstvo ľudí,

ako keď som chodil na strednú –

pred 35 rokmi.

Prečo teda toľko miliárd
uviazlo v extrémnej chudobe?

Vráťme sa na chvíľu k Venus.

Po celé desaťročia nás s manželkou
viedol obyčajný súcit

k sponzorovaniu detí,
k financovaniu mikroúverov,

k podpore štedrej rozvojovej pomoci.

Ale kým som nestretol Venus,

netušil som, že žiadna z týchto vecí

nemohla zabrániť tomu,
aby ona videla svojho syna umierať.

„Mali sme sa dobre,“ rozprávala Venus,

„kým Brutus nezačal robiť problémy.“

Brutus je Venusin sused
a „robiť problémy“ začal

v deň po smrti jej manžela.

Jednoducho vošiel
a vyhodil ju aj deti z domu,

prisvojil si ich pozemky
a vykradol ich trhový stánok.

Vidíte, Venus uvrhlo v biedu násilie.

Vtedy som si uvedomil,

že moja podpora chudobných detí

ani žiaden mikroúver
či klasický program proti chudobe

takého Brutusa nezastaví.

Lebo to ani nie je ich cieľ.

Ešte jasnejšie som si to uvedomil
pri stretnutí s Griseldou.

Je to jedno úžasné dievča

z chudobnej guatemalskej obce.

Za tie roky sme sa naučili,

že zrejme to najlepšie,

čo môžeme urobiť pre to,

aby sa Griselda a jej rodina
vyhrabali z chudoby,

je poslať ju do školy.

Odborníci to volajú „dievčenský efekt“.

Keď som ale stretol Griseldu,
do školy nechodila.

V podstate skoro nevychádzala z domu.

Pár dní predtým,

keď sa so svojou rodinou
vracala z kostola –

za bieleho dňa –

vrhli sa na ňu chlapi z obce

a brutálne ju znásilnili.

Vidíte, Griselda mohla chodiť do školy,

len to pre ňu nebolo bezpečné.

A nie je jediná.

Celosvetovo sú chudobné ženy a dievčatá

vo veku 15 až 44 rokov

skupinou najohrozenejšou
domácim a sexuálnym násilím.

Tieto dve formy násilia
spôsobujú viac úmrtí a ujm na zdraví

než malária, autonehody a vojny dokopy.

Pravdou je, že chudobní tohto sveta
sú uväznení v celých systémoch násilia.

V Južnej Ázii som napríklad
prechádzal okolo mlyna na ryžu

a videl muža vláčiaceho na chrbte

50-kilové vrecia ryže.

Ale vtedy som netušil,

že to bol otrok,

ktorého na mlyne držali od čias,
čo som ja chodil na strednú.

Ani desaťročia rozvojovej pomoci
priamo v danej obci

nezachránili jeho
ani stovky ďalších otrokov;

nezabránili bitkám, znásilneniam

a mučeniu na tomto mlyne.

V skutočnosti po pol storočí
boja proti chudobe

je na svete viac zotročených ľudí

než kedykoľvek v ľudskej histórii.

Podľa odborníkov je dnes

asi 35 miliónov ľudí držaných v otroctve.

To je celá populácia Kanady,

krajiny, kde sa práve nachádzame.

Preto som túto epidémiu násilia

začal časom volať „efekt kobylky“.

Pretože na život chudobných
dopadne ako mor

a zničí všetko.

Naozaj, keď sa v prieskume pýtame
tých najchudobnejších,

povedia nám, že najviac sa boja násilia.

A to násilie, ktorého sa boja,

nie sú genocídy alebo vojny;

je to násilie bežného dňa.

Keďže som právnik, hneď mi napadlo,

že treba zmeniť zákony.

Všetko toto násilie na chudobných
bude protizákonné.

Ale potom som zistil, že to už dávno je.

Nejde o to, že by sa na chudobných
zákony nevzťahovali;

jednoducho sa nedodržujú.

V rozvojovom svete

bývajú orgány činné v trestnom konaní
také nefunkčné,

že podľa nedávnej správy OSN

„väčšina chudobných
žije bez právnej ochrany.“

Úprimne, vy ani ja
si poriadne nevieme predstaviť,

čo to znamená,

pretože sme sa s tým naživo nestretli.

Policajnú ochranu
považujeme za samozrejmú.

Nič túto samozrejmosť
nevyjadruje lepšie ako tri čísla:

9 – 1 – 1,

číslo tiesňového volania na políciu

v USA a v Kanade.

Priemerný čas, za ktorý po volaní
dorazí policajná hliadka,

je asi 10 minút.

Berieme to ako úplnú samozrejmosť.

Ale čo keby nebolo žiadnej polície,
ktorá by vám prišla na pomoc?

Jedna žena z Oregonu
nedávno zakúsila, aké to je.

Bola sobotná noc
a ona bola sama doma,

keď sa k nej začal dobíjať istý muž.

To bola jej najhoršia nočná mora,

lebo len pred dvoma týždňami

skončila po útoku toho muža v nemocnici.

Vydesená vzala telefón
a spravila to, čo by spravil každý:

vytočila 911 –

a zistila, že kvôli nízkemu rozpočtu

zrušili v jej okrese
policajné hliadky cez víkend.

Počúvajte.

Operátorka: Nemám k vám koho poslať.

Žena: Aha.

Operátorka: Keď sa k vám vláme
a zaútočí na vás,

asi nepomôže, keď ho pošlete preč.

Nie je náhodou opitý alebo niečo?

Žena: Už som ho posielala preč.
Vie, že volám políciu.

Už sa raz dovnútra dobil,
vyrazil dvere a zaútočil na mňa.

Operátorka: Mhm.

Žena: No, takže …

Operátorka: Máte ako odísť z domu?

Žena: Nemám, on blokuje jediný východ.

Operátorka: Viete, ja vám môžem len radiť

a zajtra to nahlásiť polícii.

Ale ak sa mu podarí vlámať
a bude mať nedajbože zbraň

alebo vám skúsi ublížiť,
tak to príliš nepomôže.

Polícia vo vašom okrese dnes nepracuje.

Nemám tam koho poslať.

Gary Haugen: Je tragické, že tú ženu

našli dobitú, uškrtenú a znásilnenú.

Lebo tak vyzerá svet,
kde chýba ruka zákona.

To je svet miliárd najchudobnejších.

Ako to vyzerá?

Ak napríklad v Bolívii
znásilní muž chudobné dieťa,

má väčšiu šancu, že umrie
následkom pošmyknutia v sprche,

než že ho niekedy za ten zločin odsúdia.

Alebo ak v Južnej Ázii
zotročíte chudobného,

štatisticky vám viac hrozí úder blesku

než väzenie.

A tak epidémia každodenného násilia
môže besnieť ďalej.

A ničí našu snahu pomôcť miliardám ľudí

dostať sa z pekla dvoch dolárov denne.

[Každodenné násilie besnie ďalej]

Pretože dáta neklamú.

Ukazuje sa, že čokoľvek by ste

chudobným poskytli,

ak nezabránite tomu,

aby im to vzal nejaký násilník,

budete dlhodobo sklamaní
neúspechom vášho úsilia.

Človek by si myslel, že zefektívnenie
základnej policajnej ochrany

v rozvojovom svete

bude v svetovom boji proti chudobe
prioritou číslo jedna.

Nie je to tak.

Nedávny audit medzinárodnej pomoci

nenapočítal ani jedno percento zdrojov

určených na ochranu chudobných
pred každodenným násilím.

A keď už sa o násilí na chudobných hovorí,

je to často v dosť čudnom kontexte.

Organizácia za pitnú vodu
rozpráva srdcervúci príbeh

o dievčatách znásilnených cestou k studni

a riešenie vidí v novej studni,

ktorá im cestu výrazne skráti.

Koniec príbehu.

Ani slovo o násilníkoch,
ktorí si v danej komunite ďalej žijú.

Ak by u nás na niektorom internáte

znásilnili študentku na ceste do knižnice,

nikdy by sme riešenie nevideli

v presťahovaní knižnice bližšie k izbám.

Ale zo záhadných dôvodov
nám to pri chudobných nevadí.

Faktom je, že tradiční odborníci

na hospodársky rozvoj
a zmierňovanie chudoby

nevedia, čo si s týmto problémom počať.

Takže robia čo?

Mlčia o tom.

Ale hlbšou príčinou

zanedbanej policajnej ochrany

chudobných v rozvojovom svete

je fakt, že miestni bohatí ju nepotrebujú.

Nedávno som bol
na Svetovom ekonomickom fóre

a riaditeľom veľkých korporácií
podnikajúcich v rozvojovom svete

som položil túto otázku:

„Ako chránite svojich ľudí a majetok
pred všetkým tým násilím?“

Pozrú sa jeden na druhého
a prakticky jednohlasne vravia:

„Platíme za to.“

Je to tak, súkromné bezpečnostné zložky
sú v rozvojovom svete

štyri-, päť-, sedemkrát
silnejšie než polícia.

V Afrike

sú najväčším zamestnávateľom
na kontinente bezpečnostné firmy.

Bohatí si môžu dovoliť za svoju bezpečnosť
platiť a bohatnú ďalej,

ale chudobní platiť nemôžu,
a tak zostávajú úplne bez ochrany

a klesajú až na dno.

To je obrovská krivda a škandál.

A nemusí to tak byť.

Príslušné orgány sa dajú napraviť.

To násilie sa dá zastaviť.

Takmer všetky trestnoprávne systémy

sú na začiatku náchylné ku korupcii,

ale to sa dá snahou a odhodlaním zmeniť.

Cesta vpred je úplne jasná.

Po prvé: Zastavenie násilia

sa musí stať základom boja proti chudobe.

Žiadnu debatu o svetovej chudobe,

ktorá sa vyhýba téme násilia,

nemôžeme považovať za serióznu.

Po druhé, musíme začať solídne
finančne a odborne podporovať

rozvojové krajiny pri transformácii

orgánov činných v trestnom konaní –

nie súkromných agentúr –,

ktoré budú chrániť všetkých bez rozdielu.

Takáto transformácia je možná

a v skutočnosti už prebieha.

Nedávno podporila Gatesova nadácia projekt

v druhom najväčšom filipínskom meste,

kde miestni právnici
spolu s miestnymi úradmi

dokázali tak zatočiť
s korupciou v polícii a na súdoch,

že už v priebehu štyroch rokov

sa nútená prostitúcia chudobných detí

merateľne znížila o 79 %.

Viete, keď sa obzrieme do histórie,

to, čo najviac nevieme pochopiť,

je zlyhanie ľudského súcitu.

Keď nás raz budú súdiť naši vnuci,

spýtajú sa:

„Babka, dedko, kde ste boli?

Kde si bol, dedko, keď Židov
utekajúcich z nacistického Nemecka

odmietali na našich hraniciach?

Kde si bol?

A babka, kde si bola,

keď našich americko-japonských susedov
posielali do táborov?

A dedko, kde si bol, keď bili

našich afroamerických susedov

len preto, že sa chceli
zaregistrovať k voľbám?“

A keď sa nás rovnako spýtajú:

„Babka, dedko, kde ste boli,

keď sa dve miliardy najchudobnejších

prepadali do bezvládia
každodenného násilia?“

Dúfam, že budeme môcť prehlásiť,
že sme mali súcit a ozvali sme sa,

že sme ako generácia mali silu
to násilie zastaviť.

Ďakujem pekne.

(potlesk)

Chris Anderson: To bolo presvedčivé.

Ešte nám porozprávaj,
ako sa vám napríklad darí

zlepšovať výcvik policajtov.

Je to náročný proces?

Gary Haugen:
Konečne začína byť zreteľne vidieť,

že tieto systémy kolabujú
a aké to má dôsledky.

V súčasnosti k zmene
nechýba politická vôľa.

Chce to len väčšiu finančnú podporu
a prenos skúseností.

Samozrejme budú aj politickí oponenti,

ale ten boj sa dá vyhrať;

projekty, ktoré sme už po svete rozbehli

s Medzinárodnou misiou spravodlivosti,
sú veľmi povzbudivé.

CA: Ešte nám povedz, na koľko asi vyjde

materiálna podpora polície
v jednej krajine

– viem, že to je len časť problému.

GH: Napríklad v Guatemale máme projekt,

v rámci ktorého školíme
miestnu políciu, súdy, prokurátorov,

aby dokázali takéto zločiny
účinne postihovať.

Počet obvinených páchateľov
sexuálneho násilia

vzrástol o vyše 1 000 %.

Projekt bol veľmi skromne financovaný,
asi milión dolárov ročne.

Za tie peniaze je to fakt terno,

investícia do trestnoprávneho systému,
ktorý bude fungovať,

ak má dobre vyškolených,
motivovaných a vedených zamestnancov.

A v týchto krajinách,
kde ani stredná trieda

nevidí žiadnu budúcnosť

kvôli totálnej nestabilite
a privatizácii bezpečnostných služieb,

predstavujú takéto projekty
nádej na zmenu.

CA: Ale aby sa tá zmena udiala,
treba podchytiť všetky časti reťazca

– okrem polície je to ešte čo?

GH: Orgány činné v trestnom konaní –

na začiatku reťazca je polícia,

tam začína výkon spravodlivosti,

ale potom sa vec predá prokurátorovi

a ten to posunie na súd.

Obete násilia tiež potrebujú
podporu sociálnych služieb

počas celého procesu.

Takže treba stratégiu,
ktorá myslí na to všetko.

V minulosti boli isté pokroky v súdnictve,

ale chýbal dôkazový materiál od polície.

Polícia zasahovala, keď išlo
o drogy alebo terorizmus,

ale obyčajného chudobného

nevedela profesionálne ochrániť.

Ak sa to podarí všetko podchytiť,

aj chudobným sa môže dostať ochrany,

na akú sme zvyknutí my

– hoci sa nám nemusí zdať dokonalá.

Každopádne lepšie sa žije s pocitom,
že môžete vytočiť 911

a niekto vám príde pomôcť.

CA: Gary, myslím, že sa ti tu dnes –

a tiež prostredníctvom tvojej knihy –

podarilo upozorniť svetovú verejnosť
na tento problém.

Ďakujeme.

Gary Haugen.

(potlesk)