Úprimne povedané, na veľké vykrikovanie nemám povahu. Ale pre moju profesiu je to dobrá vlastnosť. Som ľudsko-právny advokát a videl som na svete príšerné veci. Začínal som v USA na prípadoch policajnej šikany. A potom ma v roku 1994 vyslali do Rwandy, aby som pod OSN riadil vyšetrovanie genocídy. Ukázalo sa, že slzy príliš nepomáhajú pri vyšetrovaní genocídy. To, čo som tam videl, cítil a čoho som sa dotýkal, sa nedá slovami vyjadriť. Ale môžem vám povedať jedno: Pri genocíde v Rwande svet obrovsky zlyhal v obyčajnom súcite. Slovo compassion (súcit) pochádza z dvoch latinských slov: cum passio, ktoré jednoducho znamenajú „spolu trpieť“. Boli chvíle, keď ma veci, ktoré som tam videl a zažil pri odkrývaní ľudského utrpenia, priviedli k slzám. Vtedy som si len hovoril, že súcit prišiel neskoro. Že ja a celý svet sme mali konať skôr a genocídu zastaviť. Ale v svojej kariére som bol tiež svedkom jedného z najväčších úspechov celosvetového súcitu. Boja proti globálnej chudobe. Pravdepodobne sa doň každý z nás nejako zapojil. Na začiatku vás možno oslovili slová piesne „We Are the World“ alebo obrázok sponzorovaného dieťaťa u vás na chladničke a možno ste namiesto narodeninovej párty poslali peniaze na pitnú vodu. Už neviem, aké bolo moje prvé stretnutie s problémom chudoby, ale pamätám si to najšokujúcejšie. Bolo ním stretnutie s Venus, matkou zo Zambie. Má tri deti a je vdova. Vo svojich jediných šatách prišla do hlavného mesta – 20 kilometrov peši –, aby nám vypovedala svoj príbeh. Sedeli sme spolu celé hodiny a ona ma uviedla do sveta chudoby. Opisovala, aké to je, keď uhlíky kuchynského ohňa definitívne vychladnú. Keď sa minie posledná kvapka oleja. Keď sa, napriek všetkej snahe, minie posledné jedlo. Musela sa pozerať, ako Peter, jej najmladší syn, trpí podvýživou. Ako sa mu nohy pomaly ohýbajú a nedokážu ho ďalej niesť. Ako sa mu kalí zrak. A nakoniec, ako jeho telo chladne. Takéto príbehy nás už 50 rokov privádzajú k súcitu. Nás, ktorých deti majú jedla nadostač. Svetová chudoba nám nielenže nie je ľahostajná, snažíme sa aj konať a utrpenie zastaviť. Vždy sa dá namietnuť, že nerobíme dosť alebo že naša pomoc nie je dosť účinná, ale pravda je takáto: Boj proti svetovej chudobe je zrejme najširší, najdlhšie trvajúci prejav ľudského súcitu v ľudskej histórii. Ale dovolím si vyjadriť jednu znepokojivú skutočnosť, ktorá možno navždy zmení váš pohľad na tento boj. Rád by som začal tým, čo už zrejme viete. Pred 35 rokmi, v čase, keď som maturoval, nám vraveli, že denne kvôli chudobe umiera 40-tisíc detí. Dnes to číslo kleslo na 17-tisíc. Samozrejme je to stále príliš veľa, ale znamená to, že 8 miliónov detí ročne nemusí umrieť kvôli chudobe. Navyše počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe – teda tých, čo musia vyžiť z jedného a štvrť dolára denne – klesol z 50 % svetovej populácie na 15 %. To je veľký pokrok, ktorý predstihol všeobecné očakávanie. Pre vás, rovnako ako pre mňa, je isto povzbudivé vidieť, že náš súcit má tú moc zastaviť utrpenie miliónov ľudí. Ale je jedna vec, ktorá sa často nespomína. Ak ako limit chudoby stanovíme 2 doláre denne, ukáže sa, že v extrémnej biede žije prakticky rovnaké množstvo ľudí, ako keď som chodil na strednú – pred 35 rokmi. Prečo teda toľko miliárd uviazlo v extrémnej chudobe? Vráťme sa na chvíľu k Venus. Po celé desaťročia nás s manželkou viedol obyčajný súcit k sponzorovaniu detí, k financovaniu mikroúverov, k podpore štedrej rozvojovej pomoci. Ale kým som nestretol Venus, netušil som, že žiadna z týchto vecí nemohla zabrániť tomu, aby ona videla svojho syna umierať. „Mali sme sa dobre,“ rozprávala Venus, „kým Brutus nezačal robiť problémy.“ Brutus je Venusin sused a „robiť problémy“ začal v deň po smrti jej manžela. Jednoducho vošiel a vyhodil ju aj deti z domu, prisvojil si ich pozemky a vykradol ich trhový stánok. Vidíte, Venus uvrhlo v biedu násilie. Vtedy som si uvedomil, že moja podpora chudobných detí ani žiaden mikroúver či klasický program proti chudobe takého Brutusa nezastaví. Lebo to ani nie je ich cieľ. Ešte jasnejšie som si to uvedomil pri stretnutí s Griseldou. Je to jedno úžasné dievča z chudobnej guatemalskej obce. Za tie roky sme sa naučili, že zrejme to najlepšie, čo môžeme urobiť pre to, aby sa Griselda a jej rodina vyhrabali z chudoby, je poslať ju do školy. Odborníci to volajú „dievčenský efekt“. Keď som ale stretol Griseldu, do školy nechodila. V podstate skoro nevychádzala z domu. Pár dní predtým, keď sa so svojou rodinou vracala z kostola – za bieleho dňa – vrhli sa na ňu chlapi z obce a brutálne ju znásilnili. Vidíte, Griselda mohla chodiť do školy, len to pre ňu nebolo bezpečné. A nie je jediná. Celosvetovo sú chudobné ženy a dievčatá vo veku 15 až 44 rokov skupinou najohrozenejšou domácim a sexuálnym násilím. Tieto dve formy násilia spôsobujú viac úmrtí a ujm na zdraví než malária, autonehody a vojny dokopy. Pravdou je, že chudobní tohto sveta sú uväznení v celých systémoch násilia. V Južnej Ázii som napríklad prechádzal okolo mlyna na ryžu a videl muža vláčiaceho na chrbte 50-kilové vrecia ryže. Ale vtedy som netušil, že to bol otrok, ktorého na mlyne držali od čias, čo som ja chodil na strednú. Ani desaťročia rozvojovej pomoci priamo v danej obci nezachránili jeho ani stovky ďalších otrokov; nezabránili bitkám, znásilneniam a mučeniu na tomto mlyne. V skutočnosti po pol storočí boja proti chudobe je na svete viac zotročených ľudí než kedykoľvek v ľudskej histórii. Podľa odborníkov je dnes asi 35 miliónov ľudí držaných v otroctve. To je celá populácia Kanady, krajiny, kde sa práve nachádzame. Preto som túto epidémiu násilia začal časom volať „efekt kobylky“. Pretože na život chudobných dopadne ako mor a zničí všetko. Naozaj, keď sa v prieskume pýtame tých najchudobnejších, povedia nám, že najviac sa boja násilia. A to násilie, ktorého sa boja, nie sú genocídy alebo vojny; je to násilie bežného dňa. Keďže som právnik, hneď mi napadlo, že treba zmeniť zákony. Všetko toto násilie na chudobných bude protizákonné. Ale potom som zistil, že to už dávno je. Nejde o to, že by sa na chudobných zákony nevzťahovali; jednoducho sa nedodržujú. V rozvojovom svete bývajú orgány činné v trestnom konaní také nefunkčné, že podľa nedávnej správy OSN „väčšina chudobných žije bez právnej ochrany.“ Úprimne, vy ani ja si poriadne nevieme predstaviť, čo to znamená, pretože sme sa s tým naživo nestretli. Policajnú ochranu považujeme za samozrejmú. Nič túto samozrejmosť nevyjadruje lepšie ako tri čísla: 9 – 1 – 1, číslo tiesňového volania na políciu v USA a v Kanade. Priemerný čas, za ktorý po volaní dorazí policajná hliadka, je asi 10 minút. Berieme to ako úplnú samozrejmosť. Ale čo keby nebolo žiadnej polície, ktorá by vám prišla na pomoc? Jedna žena z Oregonu nedávno zakúsila, aké to je. Bola sobotná noc a ona bola sama doma, keď sa k nej začal dobíjať istý muž. To bola jej najhoršia nočná mora, lebo len pred dvoma týždňami skončila po útoku toho muža v nemocnici. Vydesená vzala telefón a spravila to, čo by spravil každý: vytočila 911 – a zistila, že kvôli nízkemu rozpočtu zrušili v jej okrese policajné hliadky cez víkend. Počúvajte. Operátorka: Nemám k vám koho poslať. Žena: Aha. Operátorka: Keď sa k vám vláme a zaútočí na vás, asi nepomôže, keď ho pošlete preč. Nie je náhodou opitý alebo niečo? Žena: Už som ho posielala preč. Vie, že volám políciu. Už sa raz dovnútra dobil, vyrazil dvere a zaútočil na mňa. Operátorka: Mhm. Žena: No, takže … Operátorka: Máte ako odísť z domu? Žena: Nemám, on blokuje jediný východ. Operátorka: Viete, ja vám môžem len radiť a zajtra to nahlásiť polícii. Ale ak sa mu podarí vlámať a bude mať nedajbože zbraň alebo vám skúsi ublížiť, tak to príliš nepomôže. Polícia vo vašom okrese dnes nepracuje. Nemám tam koho poslať. Gary Haugen: Je tragické, že tú ženu našli dobitú, uškrtenú a znásilnenú. Lebo tak vyzerá svet, kde chýba ruka zákona. To je svet miliárd najchudobnejších. Ako to vyzerá? Ak napríklad v Bolívii znásilní muž chudobné dieťa, má väčšiu šancu, že umrie následkom pošmyknutia v sprche, než že ho niekedy za ten zločin odsúdia. Alebo ak v Južnej Ázii zotročíte chudobného, štatisticky vám viac hrozí úder blesku než väzenie. A tak epidémia každodenného násilia môže besnieť ďalej. A ničí našu snahu pomôcť miliardám ľudí dostať sa z pekla dvoch dolárov denne. [Každodenné násilie besnie ďalej] Pretože dáta neklamú. Ukazuje sa, že čokoľvek by ste chudobným poskytli, ak nezabránite tomu, aby im to vzal nejaký násilník, budete dlhodobo sklamaní neúspechom vášho úsilia. Človek by si myslel, že zefektívnenie základnej policajnej ochrany v rozvojovom svete bude v svetovom boji proti chudobe prioritou číslo jedna. Nie je to tak. Nedávny audit medzinárodnej pomoci nenapočítal ani jedno percento zdrojov určených na ochranu chudobných pred každodenným násilím. A keď už sa o násilí na chudobných hovorí, je to často v dosť čudnom kontexte. Organizácia za pitnú vodu rozpráva srdcervúci príbeh o dievčatách znásilnených cestou k studni a riešenie vidí v novej studni, ktorá im cestu výrazne skráti. Koniec príbehu. Ani slovo o násilníkoch, ktorí si v danej komunite ďalej žijú. Ak by u nás na niektorom internáte znásilnili študentku na ceste do knižnice, nikdy by sme riešenie nevideli v presťahovaní knižnice bližšie k izbám. Ale zo záhadných dôvodov nám to pri chudobných nevadí. Faktom je, že tradiční odborníci na hospodársky rozvoj a zmierňovanie chudoby nevedia, čo si s týmto problémom počať. Takže robia čo? Mlčia o tom. Ale hlbšou príčinou zanedbanej policajnej ochrany chudobných v rozvojovom svete je fakt, že miestni bohatí ju nepotrebujú. Nedávno som bol na Svetovom ekonomickom fóre a riaditeľom veľkých korporácií podnikajúcich v rozvojovom svete som položil túto otázku: „Ako chránite svojich ľudí a majetok pred všetkým tým násilím?“ Pozrú sa jeden na druhého a prakticky jednohlasne vravia: „Platíme za to.“ Je to tak, súkromné bezpečnostné zložky sú v rozvojovom svete štyri-, päť-, sedemkrát silnejšie než polícia. V Afrike sú najväčším zamestnávateľom na kontinente bezpečnostné firmy. Bohatí si môžu dovoliť za svoju bezpečnosť platiť a bohatnú ďalej, ale chudobní platiť nemôžu, a tak zostávajú úplne bez ochrany a klesajú až na dno. To je obrovská krivda a škandál. A nemusí to tak byť. Príslušné orgány sa dajú napraviť. To násilie sa dá zastaviť. Takmer všetky trestnoprávne systémy sú na začiatku náchylné ku korupcii, ale to sa dá snahou a odhodlaním zmeniť. Cesta vpred je úplne jasná. Po prvé: Zastavenie násilia sa musí stať základom boja proti chudobe. Žiadnu debatu o svetovej chudobe, ktorá sa vyhýba téme násilia, nemôžeme považovať za serióznu. Po druhé, musíme začať solídne finančne a odborne podporovať rozvojové krajiny pri transformácii orgánov činných v trestnom konaní – nie súkromných agentúr –, ktoré budú chrániť všetkých bez rozdielu. Takáto transformácia je možná a v skutočnosti už prebieha. Nedávno podporila Gatesova nadácia projekt v druhom najväčšom filipínskom meste, kde miestni právnici spolu s miestnymi úradmi dokázali tak zatočiť s korupciou v polícii a na súdoch, že už v priebehu štyroch rokov sa nútená prostitúcia chudobných detí merateľne znížila o 79 %. Viete, keď sa obzrieme do histórie, to, čo najviac nevieme pochopiť, je zlyhanie ľudského súcitu. Keď nás raz budú súdiť naši vnuci, spýtajú sa: „Babka, dedko, kde ste boli? Kde si bol, dedko, keď Židov utekajúcich z nacistického Nemecka odmietali na našich hraniciach? Kde si bol? A babka, kde si bola, keď našich americko-japonských susedov posielali do táborov? A dedko, kde si bol, keď bili našich afroamerických susedov len preto, že sa chceli zaregistrovať k voľbám?“ A keď sa nás rovnako spýtajú: „Babka, dedko, kde ste boli, keď sa dve miliardy najchudobnejších prepadali do bezvládia každodenného násilia?“ Dúfam, že budeme môcť prehlásiť, že sme mali súcit a ozvali sme sa, že sme ako generácia mali silu to násilie zastaviť. Ďakujem pekne. (potlesk) Chris Anderson: To bolo presvedčivé. Ešte nám porozprávaj, ako sa vám napríklad darí zlepšovať výcvik policajtov. Je to náročný proces? Gary Haugen: Konečne začína byť zreteľne vidieť, že tieto systémy kolabujú a aké to má dôsledky. V súčasnosti k zmene nechýba politická vôľa. Chce to len väčšiu finančnú podporu a prenos skúseností. Samozrejme budú aj politickí oponenti, ale ten boj sa dá vyhrať; projekty, ktoré sme už po svete rozbehli s Medzinárodnou misiou spravodlivosti, sú veľmi povzbudivé. CA: Ešte nám povedz, na koľko asi vyjde materiálna podpora polície v jednej krajine – viem, že to je len časť problému. GH: Napríklad v Guatemale máme projekt, v rámci ktorého školíme miestnu políciu, súdy, prokurátorov, aby dokázali takéto zločiny účinne postihovať. Počet obvinených páchateľov sexuálneho násilia vzrástol o vyše 1 000 %. Projekt bol veľmi skromne financovaný, asi milión dolárov ročne. Za tie peniaze je to fakt terno, investícia do trestnoprávneho systému, ktorý bude fungovať, ak má dobre vyškolených, motivovaných a vedených zamestnancov. A v týchto krajinách, kde ani stredná trieda nevidí žiadnu budúcnosť kvôli totálnej nestabilite a privatizácii bezpečnostných služieb, predstavujú takéto projekty nádej na zmenu. CA: Ale aby sa tá zmena udiala, treba podchytiť všetky časti reťazca – okrem polície je to ešte čo? GH: Orgány činné v trestnom konaní – na začiatku reťazca je polícia, tam začína výkon spravodlivosti, ale potom sa vec predá prokurátorovi a ten to posunie na súd. Obete násilia tiež potrebujú podporu sociálnych služieb počas celého procesu. Takže treba stratégiu, ktorá myslí na to všetko. V minulosti boli isté pokroky v súdnictve, ale chýbal dôkazový materiál od polície. Polícia zasahovala, keď išlo o drogy alebo terorizmus, ale obyčajného chudobného nevedela profesionálne ochrániť. Ak sa to podarí všetko podchytiť, aj chudobným sa môže dostať ochrany, na akú sme zvyknutí my – hoci sa nám nemusí zdať dokonalá. Každopádne lepšie sa žije s pocitom, že môžete vytočiť 911 a niekto vám príde pomôcť. CA: Gary, myslím, že sa ti tu dnes – a tiež prostredníctvom tvojej knihy – podarilo upozorniť svetovú verejnosť na tento problém. Ďakujeme. Gary Haugen. (potlesk)