Mapy šťastia

Mobilné mapové aplikácie nám pomáhajú nájsť najrýchlejšiu cestu do cieľa. Ale čo ak by sme sa radšej išli poprechádzať? Výskumník Daniele Quercia predstavuje „mapy šťastia“, ktoré berú do úvahy nielen trasu, ktorú musíme prejsť, ale aj to, ako sa chceme počas cesty cítiť.

Musím sa k niečomu priznať.

Som vedec a technik a celé roky
bola pre mňa najdôležitejšia efektívnosť.

Ale efektívnosť sa
môže stať kultom,

a dnes vám chcem
porozprávať o ceste,

po ktorej som odišiel od tohto kultu
späť k omnoho plnšej realite.

Pred pár rokmi po doktorandúre som
z Londýna odišiel do Bostonu.

Býval som v Bostone
a pracoval v Cambridgei.

Toho leta som si kúpil
cestný bicykel

a každý deň som na ňom
jazdil do práce.

Ako navigáciu som používal mobil.

Poslal ma po Mass. Ave.,
Massachusetts Avenue,

čo je najkratšia trasa
z Bostonu do Cambridgeu.

Celý mesiac

som denne chodil po Mass. Ave.,
všade samé auto.

A potom raz som
si vybral inú trasu.

Nie som si celkom istý, prečo som vtedy
šiel inou cestou. Bola to obchádzka.

Ale pamätám si ten pocit.

Prekvapenie, že som
našiel ulicu bez áut,

na rozdiel od neďalekej
Mass. Ave. s autami.

Prekvapenie, že som našiel ulicu
lemovanú lístím a obklopenú stromami.

Ale toto prekvapenie
vystriedalo zahanbenie.

Ako to, že som bol taký slepý?

Po celý mesiac

som bol taký pripútaný
k tomu mobilu,

že cesta do roboty
znamenala len jedno:

najkratšiu trasu.

Na tejto jednej ceste
mi ani na um neprišlo

užívať si cestovanie,

tešiť sa zo spojenia s prírodou,

využiť možnosť vidieť
ľuďom do očí.

A prečo?

Pre jednu minútu času,
čo som ušetril.

Teraz sa vás opýtam: som sám?

Koľkí z vás už v živote použili mobilnú
navigáciu, aby si zistili smer?

Väčšina z vás, možno všetci.

A nechápte ma zle – mapy v mobile
sú prevratnou inováciou,

ktorá povzbudzuje ľudí,
aby objavovali svoje mesto.

Vytiahnete telefón
a hneď viete, kam treba ísť.

Avšak podľa týchto aplikácií

by jestvovalo iba zopár
možných ciest do cieľa.

Sú schopné predostrieť vám
tento malý výber

ako definitívny smer,
ktorým sa vydať.

Po tomto zážitku
som sa zmenil.

Zmenil sa môj výskum.
Z tradičnej hĺbkovej analýzy

na pochopenie toho,
čím je pre ľudí mesto.

Použil som informačné technológie

a napodobnil spoločenskovedné
experimenty vo veľkom, na webe.

Podmanila si ma krása a génius

tradičných spoločenskovedných
experimentov

Jane Jacobsovej, Stanleyho Milgrama,
Kevina Lyncha.

Výstupom skúmania bolo vytvorenie
nových máp –

– máp, na ktorých nenájdete len
najkratšiu cestu, tú modrú,

ale aj takú, ktorú si
najviac užijete,

tú červenú.

Ako to funguje?

Einstein raz povedal:

„Logika vás prenesie
z bodu A do bodu B.

Predstavivosť vás dostane všade.“

A tak, s trochou predstavivosti

sme chceli pochopiť,

ktoré časti mesta ľudia
považujú za krásne.

Na Cambridgeskej univerzite
sme s kolegami

vymysleli jednoduchý pokus.

Ak vám ukážem tieto
dve mestské scenérie

a opýtam sa,
ktorá je krajšia,

ktorú si vyberiete?

Nehanbite sa.

Kto je za A?
Kto je za B?

Výborne.

Na základe tejto idey
sme vytvorili

„crowdsourcingovú“
platformu,

webovú hru.

Hráči vidia dvojice
obrázkov z mesta

a majú si vybrať ten, ktorý viac
evokuje krásu, pokoj a šťastie.

Podľa tisícov hlasovaní

sme potom našli tie,
na ktorých sa verejnosť zhodla.

Môžeme vidieť,
ktoré pohľady

ľudí tešia.

Potom som prišiel
do výskumnej divízie Yahoo Labs,

do tímu k Lucovi a Rossanovi

a spolu sme dali dokopy
najúspešnejšie lokality v Londýne,

a tak vytvorili
novú mapu mesta.

Kartografia priaznivo naklonená
ľudským pocitom.

Na tejto mape si nenájdete

len tú najkratšiu úsečku
z bodu A do bodu B,

ale vidíte aj tú šťastnú líniu,

tú krásnu cestu,
tichú cestu.

Podľa testov si respondenti vychutnávali
šťastné, pekné a tiché cesty

oveľa viac než tie najkratšie,

a to sa len o pár minút
predĺžila trasa.

Účastníci tiež radi spájajú
s miestami svoje spomienky.

Spoločné spomienky –
tuto kedysi stála stará budova BBC.

A osobné spomienky –
tu bol môj prvý bozk.

Dokonca sa im vybavovali
aj vône a zvuky.

Tak čo keby sme mali
navigačné zariadenie,

ktorého výstupom by boli
tie najlepšie cesty

nielen z hľadiska estetiky,

ale aj podľa vôní,
zvukov či spomienok?

Týmto smerom sa
náš výskum uberá teraz.

Všeobecne, pokúšame sa v ňom

vyhnúť nebezpečenstvu
hľadania jedinej cesty

a okrádaniu ľudí o plnohodnotný
zážitok z mesta, kde žijú.

Prejdite sa cestičkou po parku,
a nie po parkovisku,

a bude to celkom iná cesta.

Choďte po ceste plnej ľudí,
ktorých máte radi,

a nie plnej áut,

a bude to celkom iná cesta.

Úplne jednoduché.

Na záver by som rád
vyslovil jednu myšlienku.

Pamätáte si film Truman Show?

Ide o mediálnu satiru,
v ktorej skutočný muž

netuší, že žije
v umelo vytvorenom svete.

Možno aj my žijeme vo svete
umelej efektívnosti.

Všimnime si niektoré
svoje každodenné zvyky

a podobne ako filmový Truman
ujdime z toho neprirodzeného sveta.

Prečo?

Nuž, ak si myslíte, že dobrodružstvo
je nebezpečné, tak skúste rutinu.

Tá je smrteľná.

Ďakujem.

(potlesk)