Na južný pól a späť – najťažších 105 dní v mojom živote

Polárnik Ben Saunders sa tento rok pokúsil o svoju najambicióznejšiu výpravu. Vydal sa dokončiť neúspešnú polárnu expedíciu kapitána Roberta Falcona Scotta z roku 1912 – štyri mesiace trvajúcu, 3 000 kilometrov dlhú cestu od okraja Antarktídy na južný pól a späť. Vo svojej prvej prednáške päť týždňov po zavŕšení svojho dobrodružstva ponúka Saunders neprikrášlený, pravdivý pohľad na túto „márnomyseľnú“ misiu, ktorá ho doviedla k najťažšiemu rozhodnutiu v živote.

Takže v tejto oáze inteligencie TED

stojím dnes večer pred vami

ako expert na vláčenie ťažkých vecí
po studených miestach.

Väčšinu svojho dospelého života
vediem polárne expedície

a minulý mesiac sme s kolegom
Tarkom L'Herpiniereom

dokončili najambicióznejšie podujatie,
o aké som sa kedy pokúsil.

Cítim sa, ako keby som sa
zrazu ocitol tu na pódiu

po štyroch mesiacoch uprostred ničoho,

plných nadávok a hromženia.

Viete si predstaviť, že tento
prechod nebol úplne plynulý.

Jeden zaujímavý vedľajší účinok je,

že moja krátkodobá pamäť
je z toho celkom mimo.

Napísal som si preto poznámky,

aby som počas týchto 17 minút
príliš nehromžil a nenadával.

Je to moja prvá prednáška
o tejto expedícii.

Nepôjde síce o sekvenovanie génov
ani konštrukciu vesmírneho teleskopu,

no je to príbeh o tom, ako sme vydali
zo seba všetko, aby sme dokázali to,

čo nikto pred nami.

Snáď si v ňom nájdete niečo na zamyslenie.

Bola to cesta, expedícia do Antarktídy.

Na najchladnejší, najveternejší,
najsuchší a najvyššie položený kontinent.

Fascinujúce miesto.
Obrovský svetadiel.

Má dvakrát väčšiu rozlohu ako Austrália.

Je veľký ako Čína s Indiou dohromady.

Medzi nami, v týchto dňoch

som sa tu stretol so zaujímavým javom.

Astronaut Chris Hadfield toto asi
zažije na TED-e až o niekoľko rokov.

Ide o konverzácie ako:

„Fíha, Antarktída. Paráda.

S manželom sme tam boli na zájazde
s Lindbladom na výročie svadby.“

Alebo: „Super! Bol si tam na maratóne?“

(smiech)

V skutočnosti to bolo ako
69 maratónov po sebe za 105 dní.

Bezmála 3 000 kilometrov pešo
z antarktického pobrežia

k južnému pólu a zasa späť.

Touto cestou sme prekonali rekord

najdlhšej polárnej výpravy bez leteckej
podpory o viac než 600 kilometrov.

(potlesk)

Pre vás z oblasti zálivu

bolo by to, ako ísť po vlastných
odtiaľto z Vancouveru do San Francisca,

potom sa otočiť a vrátiť sa naspäť.

Táto túra bola teda dlhá

a veľmi výstižne to zhrnuli

na stránkach uznávaného magazínu
Business Insider Malaysia.

[Dvaja bádatelia zavŕšili polárnu výpravu,
ktorú naposledy nikto neprežil.]

Chris Hadfield hovoril
veľmi výrečne o strachu,

o šanci na úspech
a vlastne o šanci na prežitie.

Z deviatich ľudí v dejinách,
ktorí sa vydali na túto cestu pred nami,

ani jeden nedošiel až na pól a späť,

pričom piati z nich zahynuli.

Toto je kapitán Robert Falcon Scott.

Bol vedúcim ostatnej podobnej výpravy.

Scott a tiež jeho rival
Sir Ernest Shackleton

v priebehu jedného desaťročia

viedli súperiace expedície s cieľom
dosiahnuť po prvý raz južný pól,

vytýčiť a zmapovať vnútrozemie Antarktídy,

územie, ktoré sme vtedy poznali menej

ako povrch Mesiaca,

lebo ten sme mohli pozorovať teleskopmi.

Antarktída bola ešte pred storočím
z väčšej časti neznáma.

Niektorí ten príbeh poznáte.

Scottova posledná expedícia
Terra Nova v roku 1910

sa začala ako masívne obliehanie.

Scott mal veľký tím ľudí, mal poníkov,

psy a benzínové traktory,

ktoré zanechávali zásoby jedla a paliva
vo vopred určených bodoch.

Po nich Scottov cieľový päťčlenný tím
postupoval smerom k pólu,

odkiaľ sa mal potom na lyžiach
vrátiť na pobrežie.

Scott a jeho ľudia

dosiahli južný pól v januári roku 1912

a tam zistili, že ich predbehla nórska
skupina pod vedením Roalda Amundsena

s použitím psích záprahov.

Scottov tím šiel nakoniec pešo.

A viac ako sto rokov túto
výpravu nikto nedokončil.

Všetkých päť členov
na spiatočnej ceste zahynulo.

Posledných desať rokov

som si často kládol otázku prečo?

Ako to, že tento výkon nikto neprekonal?

Scottova skupina prešla
pešo 2 500 kilometrov.

Tomuto sa odvtedy nikto ani nepriblížil.

Je to zatiaľ najvyššia méta
ľudskej vytrvalosti

a ľudského úsilia; najťažší športový výkon

v najdrsnejších klimatických
podmienkach na Zemi.

Ako keby od roku 1912

nikto neprekonal rekord v maratóne.

A, samozrejme, istá zvláštna
a predvídateľná kombinácia zvedavosti,

tvrdohlavosti a zrejme aj pýchy

ma priviedla k myšlienke, že práve
mne by sa to mohlo podariť.

Na rozdiel od Scottovej expedície,
my sme boli len dvaja.

Vyrazili sme z antarktického pobrežia
v októbri minulého roku.

A všetko sme si ťahali sami na saniach.

Tento postup Scott
nazýval „ľudský záprah“.

Keď hovorím o ceste pešo
odtiaľto do San Francisca a späť,

ide vlastne o ťahanie čohosi,
čo váži len o chlp viac

ako najťažší hráč amerického futbalu.

Naše sane na začiatku vážili

samostatne po 200 kíl.

Toľko ťahal najslabší Scottov poník.

Dosahovali sme vtedy
asi 0,8 kilometra za hodinu.

Jeden z dôvodov, prečo sa na takú
výpravu žiaden človek nevydal

viac ako sto rokov,

môže byť, že sa na to nenašiel
nikto dostatočne hlúpy.

A hoci nemôžem tvrdiť, že sme objaviteľmi

ako za čias kráľa Eduarda VII.,

nepomenúvali sme nové pohoria
a nemapovali neznáme údolia,

myslím si, že sme predsa len vstúpili
na neznáme územie z ľudského hľadiska.

Ak v budúcnosti objavíme mozgové centrum,

ktoré sa aktivizuje,
keď človek sám seba preklína,

nebudem ani trochu prekvapený.

Počuli ste už, že priemerný Američan
trávi 90 percent času vnútri.

My sme takmer štyri mesiace
boli stále vonku.

A tiež sme nevideli zapadnúť slnko.

Celých 24 hodín bolo vidno.

Životné podmienky boli úplne sparťanské.

Spodnú bielizeň som si
prezliekol trikrát za 105 dní

a s Tarkom sme spolu bývali
na 9 štvorcových metroch celty.

Zato sme mali techniku,
o akej sa Scottovi ani nesnívalo.

Každý večer sme naživo
blogovali zo stanu cez laptop

a prispôsobený satelitný vysielač.

Všetko fungovalo na slnečnú energiu,

na stane sme mali flexibilný
fotovoltaický panel.

Písanie bolo pre mňa dôležité.

Ako malého chalana ma inšpirovala
dobrodružná literatúra o objaviteľoch

a myslím, že tento týždeň
sme tu všetci videli

význam a silu rozprávania príbehov.

Mali sme síce najnovší výstroj,

ale fakt je, že sme museli čeliť

rovnakým ťažkostiam ako Scott,

teda počasiu a tomu, čo Scott
nazýval „glide“, či „kĺzanie“,

miera trenia saní na snehovom povrchu.

Najnižšia pocitová teplota
za veterného počasia bola -70°

a väčšinu cesty bola nulová viditeľnosť,

voláme to biela tma.

Absolvovali sme výstup a zostup

Beardmoreovým ľadovcom, jedným
z najväčších a najnebezpečnejších.

Je dlhý skoro 180 kilometrov a väčšinu
povrchu tvorí takzvaný modrý ľad.

Ako vidíte, je to krásny,
ligotavý, oceľovo tvrdý ľadovec

pokrytý tisíckami trhlín.

Tieto praskliny môžu
mať hĺbku aj 60 metrov.

Lietadlo tu nedokáže pristáť,

takže technicky bolo riziko najväčšie

práve vtedy, keď šanca
na záchranu bola takmer nulová.

Južný pól sme dosiahli po 61 dňoch chôdze

s jednodennou prestávkou pre zlé počasie,

a, nerád to hovorím,
bolo to určité sklamanie.

Na južnom póle je stála americká základňa

Amundsen-Scott South Pole Station.

Majú tam pristávaciu plochu aj jedáleň,

majú horúcu sprchu,

poštu, obchod pre turistov

a basketbalové ihrisko,
ktoré slúži aj ako kino.

Zmenilo sa to tam.

A navyše sú tam celé kopy odpadu.

Je síce úžasné,

že človek dokáže žiť 365 dní v roku

na hamburgeroch, horúcej sprche a filmoch,

no zdá sa, že je z toho hŕba
prázdnych kartónových škatúľ.

Na tejto fotke vidíte

niekoľko hektárov smetí,

ktoré čakajú na odvoz.

Ale na póle je aj naozajstná zemská os

a my sme k nej prišli
po vlastných, bez pomoci,

podpory zvonka, najťažšou trasou,

1 500 kilometrov v rekordnom čase

a ťahali sme najťažší náklad doposiaľ.

A keby sme odtiaľ odleteli domov,

čo by bolo nanajvýš rozumné,

moje rozprávanie by v tomto okamihu

skončilo nejako takto:

Keď máte okolo seba tých správnych ľudí,
správne vybavenie a technológiu,

a keď máte dostatočnú vieru v seba
a dostatok odhodlania,

všetko je možné.

Lenže my sme sa vydali späť

a až teraz to začalo byť zaujímavé.

Vysoko na Antarktickej náhornej plošine

vo výške 3 000 metrov bolo veľmi veterno,
chladno a sucho a boli sme vyčerpaní.

Prešli sme vzdialenosť 35 maratónov

a boli sme iba v polovici.

Samozrejme, mali sme záchrannú sieť

v podobe lietadiel, satelitných telefónov

a 24-hodinových signálnych
zariadení, ktoré Scott nepoznal,

no pri pohľade späť,

to, čo nám malo uľahčiť život,

nám skôr umožnilo

ísť naozaj na doraz,

lavírovať na absolútnom okraji
našich ľudských možností.

Naozaj skvelý spôsob,
ako sa trápiť deň čo deň

až do vyčerpania a vyhladovania,

pričom ťaháte sane plné jedla.

Roky som písal sponzorom pekné reči

o posúvaní limitov ľudskej vytrvalosti,

ale v skutočnosti to tam
bolo naozaj strašidelné.

Kým sme sa dostali k pólu,

zažili sme dva týždne nepretržitého
protivetra, a to nás spomalilo.

Preto sme potom niekoľko
dní jedli polovičné porcie.

Zásoby jedla v saniach boli obmedzené,

tak sme sa snažili pokryť celú cestu tým,

že sme znížili denný príjem
kalórií na polovicu.

Dôsledkom bola u oboch
prehlbujúca sa hypoglykémia,

hladina krvného cukru každý deň klesala

a rástla citlivosť na extrémny chlad.

Tarka ma jedného večera odfotil po tom,

čo som takmer zamdlel kvôli hypotermii.

Obaja sme boli viackrát podchladení.
Nič také som ešte nezažil.

Bolo to vskutku pokorujúce.

Môžete si rovnako ako ja povedať,

že ste typ osoby, ktorá z boja neuteká,

že padnete s noblesou,

no hypotermia vám aj tak nedá na výber.

Stanete sa doslova neschopným.

Ako také opité batoľa.

Úbožiak.

Pamätám si, chcel som
si len ľahnúť a skončiť.

Bol to ozaj veľmi zvláštny,

a prekvapujúci pocit
byť takto veľmi oslabený.

A potom sa nám jedlo celkom minulo.

75 kilometrov pred prvým
stanovišťom so zásobami

na spiatočnej ceste.

Založili sme 10 stanovíšť.

Doslova sme zahrabali
jedlo a palivo na návrat –

išlo o palivo do variča
na roztopenie snehu na vodu –

a bol som nútený rozhodnúť sa
a požiadať o zásobovací let,

lietadlo s jedlom na osem dní,
aby sme preklenuli toto okno.

Trvalo 12 hodín, kým doleteli
z druhého konca Antarktídy.

Privolať to lietadlo bolo jedno
z najťažších rozhodnutí v mojom živote.

S týmto bruchom teraz
asi vyzerám ako klamár.

Za uplynulé tri týždne
som pribral asi 13 kíl.

Ten veľký hlad sa mi ale
zvláštne podpísal na psychike,

lebo teraz vybielim každý
hotelový bufet v dosahu.

(smiech)

Ale my sme boli skutočne
veľmi hladní a bolo to hrozné.

Ani na chvíľu som neľutoval,
že som zavolal o pomoc,

lebo tu teraz stojím živý

a bez ujmy vám rozprávam tento príbeh.

No takáto pomoc zvonku
nebola súčasťou plánu

a moje ego sa s tým stále nezmierilo.

Toto bol môj najväčší sen v živote

a takmer to bolo dokonalé.

Cestou späť k pobrežiu

sa naše mačky, tie špice na topánkach

slúžiace na pohyb po ľade,

dolámali hore na ľadovci.

Ostávalo ešte 160 kilometrov zostupu

po veľmi šmykľavom a tvrdom povrchu.

Museli sme ich opravovať
skoro každú hodinu.

Pre lepšiu predstavu o tej vzdialenosti,

toto je pohľad smerom k ústiu
Beardmorovho ľadovca.

Do priestoru na obzore
by sa vošiel celý Manhattan.

Je to 30 kilometrov medzi vrcholmi
Mount Hope a Mount Kiffin.

Nikde som sa necítil
taký malý ako v Antarktíde.

Keď sme zišli k ústiu ľadovca,

zistili sme, že početné hlboké
trhliny zahalil čerstvý sneh.

Jeden zo Shackletonových mužov
opísal prechod takýmto terénom

ako chodenie po veľkej sklenenej
streche železničnej stanice.

Prepadli sme sa nespočetne veľa ráz,

obvykle len lyžami alebo nohami.

Niekedy to bolo až celkom pod pazuchy,

ale, vďakabohu, nikdy nie hlbšie.

A pred necelými piatimi
týždňami, po 105 dňoch,

sme prešli tou zvláštne
neprajnou cieľovou čiarou,

pobrežím Rossovho ostrova
na novozélandskej strane Antarktídy.

V popredí môžete vidieť ľad

a potom drobivé skálie.

Za nami leží neprerušená biela
stopa dlhá skoro 3 000 kilometrov.

Podnikli sme doteraz najdlhšiu
pešiu polárnu výpravu,

niečo, o čom som sníval desať rokov.

Keď sa obzriem za seba,

stále si stojím za všetkým,

čo som roky hovoril

o dôležitosti cieľov,

odhodlania a sebadôvery,

ale pripúšťam,
že som nepomyslel na to, čo sa stane,

keď človek dosiahne ten náročný cieľ,

ktorému venoval väčšinu dospelého života.

Skutočnosť je taká,
že ešte vždy premýšľam, čo s tým.

Ako vravím, napohľad veľmi nevidno,
že som niekde bol.

Pribral som 13 kíl.

Mejkap asi zakrýva, že mám niekoľko
bledých jaziev po omrzlinách.

Na nose, na obidvoch lícach
tam, kde som mal okuliare,

ale vnútorne je zo mňa vskutku iný človek.

Úprimne,

Antarktída ma preverila
a pokorila tak hlboko,

že to asi nedokážem
nikdy vyjadriť slovami.

Mám čo robiť,
aby som si utriedil myšlienky.

To, že som teraz tu a rozprávam,

je dôkazom, že všetci dokážeme veľké veci

vďaka ctižiadosti, vášni,

čírej tvrdohlavosti,

neochote vzdať sa,

a že keď ideme vytrvalo za svojím
snom, ako tu povedal Sting,

naozaj sa splní.

Ale opakujem aj známe klišé, viete,

že cesta je dôležitejšia než cieľ.

Niečo na tom je.

Čím viac som sa približoval k cieľu,

k sutinovému, skalnatému
pobrežiu Rossovho ostrova,

tým viac som si uvedomoval
to najväčšie ponaučenie,

ktoré mi ťažký pochod dal:

že šťastie nie je konečná méta,

že pre nás ľudí

nemusí byť dokonalosť,
o ktorej toľkí snívajú,

nikdy úplne dosiahnuteľná,

a že pokiaľ necítime uspokojenie
dnes, tu a teraz, na ceste

uprostred neporiadku a námah, kde žijeme,

v nedokonalosti,
v tom, čo sme nedokončili,

a v našich druhých pokusoch,

že asi nebudeme spokojní nikdy.

Veľa ľudí sa ma pýta: „A čo ďalej?“

Teraz som spokojný. Dávam sa dokopy
a chodím po hotelových bufetoch.

Ale ako povedal komik Bob Hope,

cítim veľkú pokoru,

no myslím, že som silný charakter,
a prekonám to. (smiech)

Ďakujem.

(potlesk)