Čo si zvieratá myslia a čo cítia?

Čo sa deje v mozgu zvieraťa? Môžeme sa dozvedieť, o čom (a či vôbec) zvieratá myslia a cítia? Carl Safina si myslí, že áno. Prepája objavy a anekdoty, ktoré spájajú ekológiu, biológiu a etológiu, hovorí o príbehoch veľrýb, vlkov, slonov a albatrosov, aby dokázal, že tak aj my myslíme, cítime, používame nástroje a vyjadrujeme emócie, rovnako to robia aj iné tvory – a mysle, – ktoré s nami žijú na jednej Zemi.

Premýšľali ste niekedy,
čo zvieratá cítia a čo si myslia?

Začnime otázkou:

Naozaj ma môj pes miluje,
alebo len chce maškrtu?

No, ľahko si všimnúť,
že náš pes nás naozaj miluje,

fakt ľahké, že,

čo sa deje v tej malej chlpatej hlavičke.

Čo sa tam deje?

Niečo sa tam deje.

Ale prečo otázka vždy znie,
či oni milujú nás?

Prečo je to stále o nás?

Prečo sme takí narcisti?

Našiel som inú otázku,
ktorú by sme mohli položiť zvieratám.

Kto si?

Ľudská myseľ má schopnosti,

o ktorých si myslíme, že sú schopnosti
len ľudskej mysle.

Ale je to tak?

Čo s tými mozgami robia iné tvory?

Čo si myslia a čo cítia?

Dá sa to zistiť?

Ja si myslím, že dá.

Myslím, že aj niekoľkými spôsobmi.

Môžeme sa pozrieť na evolúciu,
môžeme sa pozrieť na ich mozgy

a môžeme pozorovať, čo robia.

Prvá vec, ktorú treba mať na pamäti,
je, že náš mozog je zdedený.

Prvé neuróny pochádzali od medúz.

Medúzy umožnili vznik prvým chordátom.

Z prvých chordátov vznikli prvé stavovce.

Stavovce vyšli z mora

a sme tu my.

Ale stále platí, že neurón,
nervová bunka, vyzerá rovnako

u raka, u vtákov a u nás.

Čo nám to hovorí o mysliach rakov?

Môžeme o tom niečo povedať?

Vyzerá to tak, že ak rakovi dáte

mnoho maličkých elektrošokov

vždy, keď sa snaží vyjsť zo svojej nory,

vyvinie sa uňho úzkosť.

Ak podáte rakovi ten istý liek,

ktorý sa používa na liečenie
úzkosti u ľudí,

uvoľní sa, vyjde von a bude objavovať.

Ako ukážeme, ako veľmi nám
záleží na úzkosti rakov?

Zvyčajne ich uvaríme.

(smiech)

Chobotnice používajú nástroje,
rovnako ako väčšina opíc,

a rozoznávajú ľudské tváre.

Ako oslavujeme opičiu inteligenciu
tohto bezstavovca?

Zvyčajne vo varenom stave.

Ak garupa zaženie pri love nejakú
rybu do štrbiny v korale,

zájde na miesto, o ktorom vie,
že tam spí muréna

a muréne dá signál, aby ho nasledovala

a muréna tomu signálu porozumie.

Muréna možno pôjde do štrbiny
a dostane rybu,

ale ryba sa zasekne
a garupa ju možno dostane.

Je to staroveké partnerstvo,
o ktorom sme sa dozvedeli len nedávno.

Ako toto staroveké partnerstvo oslavujeme?

Väčšinou v pečenom stave.

Vynára sa istý vzor a prezrádza to
omnoho viac o nás

než o nich.

Morské vydry používajú nástroje

a prerušujú svoje činnosti,

aby svojim mladým ukázali, čo majú robiť,
čo sa nazýva učenie.

Šimpany neučia.

Kosatky dravé učia a delia sa o jedlo.

Keď evolúcia urobí niečo nové,

najprv použije veci, ktoré má
v zásobe, v šuplíku,

až potom si vymyslí novinku.

Naše mozgy si prešli

neskutočne dlhou cestou v čase.

Ak sa pozriete na ľudský mozog
v porovnaní s mozgom šimpanza,

zistíte, že máme v podstate
veľmi veľký mozog šimpanza.

Dobre, že ten náš je väčší,
pretože my sme veľmi neistí.

(smiech)

Ale nie, je tu aj delfín,

väčší mozog s ešte viac zatočeniami.

OK, možno si hovoríte,
fajn, vidíme mozgy,

ale čo nám to hovorí o mysliach?

Vidíme, ako myseľ pracuje

v logike správania.

Takže tieto slony, ako vidíte,

samozrejme odpočívajú.

Našli si kúsok tieňa pod palmami,

pod ktorými spia ich mláďatá,

zatiaľ čo slony driemu, ale stále
ostávajú na pozore.

Ich konanie nám dáva zmysel,

rovnako ako aj im samotným.

Žijeme pod tým istým slnkom,
na rovnakých planinách,

počúvame tie isté zvuky
nebezpečenstva.

Máme so slonmi veľa spoločného.

Sú našimi susedmi už celé veky.

Nikto by si nemyslel,
že tieto slony sú pokojné.

Je jasné, že ich niečo znepokojilo.

Čo to bolo?

Keď nahráte hlasy turistov

a pustíte ich z reproduktorov
skrytých v kríkoch,

slony si ich všímať nebudú,
lebo turisti ich nikdy neotravujú.

Ale keď si nahráte hlasy pastierov,

ktorí majú oštepy a často nimi
odháňajú slony od vody,

medzi slonmi vypukne panika
a budú utekať preč od reproduktorov.

Nielenže vedia, že ľudia existujú,

ale vedia, že sú rôzni ľudia

a že niektorí sú v pohode
a niektorí im chcú ublížiť.

Sledujú nás omnoho dlhšie ako my ich.

Poznajú nás lepšie ako my ich.

Ide nám o to isté, o čo aj im:

postarať sa o deti, nájsť potravu,
snažiť sa prežiť.

Či už sme prispôsobení
na zdolávanie kopcov v Afrike

alebo na potápanie v mori,
v podstate sa veľmi nelíšime.

Pod vonkajším obalom sme príbuzní.

Slony alebo napríklad kosatky

majú rovnakú štruktúru kostry ako my.

Vidíme, že si navzájom pomáhajú.

Vidíme zvedavosť mláďat.

Vidíme u nich silu rodinných väzieb.

Vidíme u nich náklonnosť.

Dvorenie vyzerá ako dvorenie.

A potom sa pýtame, či majú vedomie.

Keď podstúpite celkovú anestéziu,
ste v bezvedomí,

teda necítite vôbec nič.

Vedomie je, keď „niečo“ cítite.

Keď niečo vidíte, počujete, cítite,
keď ste si niečoho vedomí,

tak máte vedomie.

Aj oni ho majú.

Niekto tvrdí,

že človek je preto človekom,

lebo má okrem iného schopnosť empatie.

Empatia je schopnosť mysle zladiť
svoju náladu s náladou našich priateľov.

Je to veľmi užitočná vec.

Ak sa vaši priatelia pohybujú rýchlo,

vy tiež cítite nutnosť ponáhľať sa.

Teraz sa všetci ponáhľame.

Najstaršou formou empatie
je nákazlivý strach.

Ak sa vaši kamaráti odrazu
zháčia a odlietajú,

nie je veľmi rozumné, keď si vy poviete:

„Jéééj, ktovie, prečo všetci odišli.“

(smiech)

Empatia je stará, ale ako všetko na svete,

má rôzne podoby a je pre ňu vysvetlenie.

Takže existuje základná empatia:
ty si smutný a preto som aj ja.

Vidím, že si šťastný, tak som aj ja.

A potom existuje niečo,
čo ja nazývam účasť,

trochu vzdialenejšia forma:

„Je mi ľúto, že tvoja stará
mama práve zomrela.

Necítim tú istú bolesť,
ale chápem ju, viem, čo cítiš,

a dotýka sa ma to.“

A ak potom máme motiváciu
prejavovať účasť,

to volám súcit.

Naša empatia nie je to, prečo sme ľuďmi,

pretože nie je ani zďaleka dokonalá.

Chytáme tvory, ktoré sú tiež schopné
empatie, zabíjame ich a jeme.

Môžete namietať, že OK,
oni sú iné druhy ako my.

O tom je lov a ľudia sú predátori.

Ale my sa pekne nesprávame
ani k vlastnému druhu.

Aj tí ľudia, ktorí o správaní
zvierat nič nevedia,

určite vedia o pravidle,
že ľudské myšlienky a city nemôžeme

pripisovať iným živočíchom.

Ale to je hlúposť.

Práve takto si totiž môžeme

urobiť aspoň prvý odhad o tom,
čo zvieratá robia a čo cítia.

Naše mozgy sú v zásade podobné.

Majú rovnakú štruktúru.

Hormóny, ktoré nás motivujú
a vytvárajú naše nálady,

nájdeme aj v ich mozgoch.

Nie je vedecké povedať,
že keď zvieratá lovia, tak sú hladné,

keď vyplazujú jazyk, tak sú unavené,

a potom povedať, že keď
sa hrajú s mláďatami

a sú plné šťastia a radosti,

vraj netušíme, či naozaj niečo zažívajú.

To nie je vedecké.

Lenže jeden novinár sa ma spýtal:

„Možno, ale ako viete, že
zvieratá dokážu myslieť a cítiť?“

Začal som prechádzať
stovky vedeckých odkazov,

ktoré som použil vo svojej knihe,

a pochopil som,
že odpoveď je so mnou v izbe.

Keď môj pes vstane zo svojho
koberčeka a príde ku mne –

nie ku gauču, ale priamo ku mne –

prevalí sa na chrbát
a obráti sa ku mne bruškom,

práve jej napadlo: „Chcem, aby ma
niekto poškriabal na brušku.

Viem, že ak pôjdem za Carlom,

on pochopí, čo od neho chcem.

Viem, že mu môžem dôverovať,
lebo sme rodina.

On to spraví a ja sa budem cítiť dobre.“

(smiech)

Pomyslela si a niečo cítila

a v podstate na tom
nie je nič komplikované.

Ale my vidíme iné zvieratá a hovoríme si:
„Pozrite, kosatky,

vlky, slony:

u nich to tak nefunguje.“

Samec s tou najväčšou plutvou je L41.

Má 38 rokov.

Naľavo od neho je samica L22.

Má 44 rokov.

Poznajú sa niekoľko desiatok rokov.

Všetko o sebe vedia.

Poznajú svojich priateľov.

Poznajú svojich súperov.

Ich život má rôzne etapy.

A vždy vedia, kde je ten druhý.

Toto je slon Philo.

Bol to mladý samec.

Tu je o štyri dni neskôr.

Ľudia dokážu žiaľ nielen cítiť,
ale často ho aj spôsobujú.

Chceme vyrezávať do ich klov.

Prečo nemôžeme počkať, kým sami uhynú?

Slony boli kedysi rozšírené na územiach
od stredomorských brehov

až po Mys dobrej nádeje.

V roku 1980 mali rozsiahle
útočisko na pastvinách

strednej a východnej Afriky.

Teraz sú ich pastviny
rozdrobené na malé kúsky.

Takto vyzerá rozšírenie zvieraťa,
ktoré je kvôli nám ohrozené vyhubením.

Jeden z najúžasnejších
suchozemských tvorov.

V USA sa o divočinu
samozrejme staráme lepšie.

V Yellowstonskom parku
sme vyhubili každého jedného vlka.

Vlastne sme vyhubili všetky vlky
na juh od Kanady.

V Yellowstone to spôsobili
strážcovia parku v 20. rokoch,

ale o 60 rokov ich museli vrátiť,

lebo sa tam premnožili losy.

A potom sa na vlky začali
chodiť pozerať tisícky ľudí.

Nikde inde na svete sa vlky
nedajú pozorovať tak ľahko.

Ja som tam pozoroval
jednu skvelú vlčiu rodinu.

Svorka je rodina.

Má dospelých v produktívnom
veku a niekoľko generácií mladých.

A ja som pozoroval najslávnejšiu,
najstabilnejšiu svorku v Yellowstone.

Lenže keď svorka raz prekročila hranicu,

zabili im dvoch dospelých jedincov.

Bola medzi nimi matka,

ktorú niekedy označujeme ako alfa samicu.

Medzi ostatnými členmi rodiny

ihneď vypukla súrodenecká bitka.

Sestry odháňali iné sestry.

Tá naľavo sa celé dni
skúšala do rodiny vrátiť.

Žiarlivé sestry ju nechceli pustiť.

Priťahovala pozornosť dvoch nových samcov

a bola predčasne vyspelá.

To sestry nezniesli.

Nakoniec ju niekto zastrelil
za hranicami parku.

Alfa samca rodina vypudila.

Tesne pred zimou

prišiel o svoje teritórium,
o pomoc pri love,

o členov svojej rodiny aj svoju družku.

Spôsobujeme zvieratám toľko bolesti,

že je až záhadou,
prečo nás nenapádajú viac.

Táto veľryba práve dožrala
zvyšky veľrybovca

so svojimi druhmi,
ktorí zabili toho veľrybovca.

Tí ľudia na lodi sa absolútne
nemali čoho báť.

Táto veľryba je T20.

Práve so svojimi kamarátmi
na tri kusy dotrhal tuleňa.

Ten tuleň vážil asi toľko,
koľko tí ľudia v lodi.

Nemali sa čoho báť.

Žerú tulene.

Prečo nežerú nás?

Prečo im môžeme dôverovať,
keď sú pri nich naše bábätká?

Prečo, keď sa vedci stratia v hmle,
kosatky sa k nim vrátia

a navigujú ich von z hmly dovtedy,

kým nevidno obrysy základne na pobreží?

To sa už stalo niekoľkokrát.

Na Bahamách žije žena
menom Denise Herzing,

ktorá skúma delfíny kapverdské
a oni ju už poznajú.

Ona ich pozná veľmi dobre.
Pozná každého jedného.

Oni poznajú ju.
Poznajú aj prieskumný čln.

Keď sa ukáže ona,
radostne sa s ňou zvítajú.

Len raz sa stalo, že prišla
a delfíny nechceli prísť k člnu

a bolo to naozaj zvláštne.

A vedci nevedeli prísť na to, čo sa deje,

kým niekto nevyšiel na palubu

a neoznámil, že jeden z ľudí
na palube práve zomrel

v spánku vo svojej kajute.

Ako mohli delfíny vedieť,
že jedno z ľudských sŕdc

sa práve zastavilo?

Prečo by ich to zaujímalo?

A prečo by ich to vystrašilo?

Takéto záhadné veci len
poukazujú na všetko, čo sa deje

v mysliach tvorov, ktoré sú na Zemi s nami

a o ktorých takmer nikdy nepremýšľame.

V akváriu v Južnej Afrike

mali mláďatko delfína
dlhonosého menom Dolly.

Ešte pila materské mlieko a raz,
keď ošetrovateľ vyšiel na cigaretu,

a fajčiac sa pozeral
cez výklad do akvária,

prišla Dolly a pozerala naňho,

vrátila sa späť k matke,
minútu alebo dve pila jej mlieko,

vrátila sa k oknu

a vypustila okolo seba oblak mlieka,
ktorý obklopil jej hlavu ako dym.

Toto mláďa delfína dlhonosého
nejako prišlo na to,

že môže použiť mlieko,
ktoré bude zobrazovať dym.

Keď ľudia použijú jednu vec,
ktorá zobrazuje nejakú inú vec,

nazývame to umením.

(smiech)

Veci, ktoré z nás robia ľudí,

nie sú veci, o ktorých si myslíme,
že z nás robia ľudí.

Ľuďmi sme preto,

že to, čo je typické pre myseľ zvierat,
je u nás najvýraznejšie.

My máme najviac súcitu,

sme najagresívnejšie, najtvorivejšie

a najdeštruktívnejšie zvieratá,
ktoré kedy žili na tejto planéte

a my sme tí, v ktorých sa
miešajú všetky vlastnosti.

Ale láska nie je to, čo z nás robí ľudí.

Nie je typická len pre nás.

Nie sme jediní,
ktorým záleží na ich druhoch.

Nie sme jediní,
ktorým záleží na ich potomkoch.

Albatrosy často nalietajú niekedy
až desaťtisíce kilometrov

a to počas niekoľkých týždňov, aby
svojim mladým, ktoré na ne doma čakajú,

priniesli jedno veľké jedlo.

Hniezdia na najodľahlejších ostrovoch
na svete, v šírom oceáne,

a takto to vyzerá.

Odovzdávanie života z generácie
na generáciu je reťaz bytia.

Ak sa zastaví, všetko hynie.

Ak je niečo posvätné, tak je to toto
a do tohto posvätného vzťahu sa dostáva

odpad z našich plastov.

Všetky tieto vtáky
dnes majú v sebe plasty.

Tento albatros má šesť mesiacov,
má ešte páperie.

Zahynul, pretože mal vnútornosti
plné červených zapaľovačov.

Takto by náš vzťah so zvyškom
sveta nemal vyzerať.

Ale hoci sme sa pomenovali
podľa našej schopnosti myslieť,

o následkoch nikdy neuvažujeme.

Keď naše deti vítame na svete,

vítame ich do spoločnosti iných tvorov.

Na steny im maľujeme zvieratká.

Nekreslíme mobilné telefóny.

Nekreslíme bunky v kanceláriách.

Kreslíme im zvieratká, aby videli,
že tu nie sme sami.

Máme spoločnosť.

Lenže všetkým zvieratkám,
ktoré kreslíme na Noemovej arche,

dnes hrozí smrteľné nebezpečenstvo

a ich potopou sme práve my.

Takže, začali sme otázkou:

Milujú nás?

Spýtame sa ďalšiu otázku:

Sme schopní používať to, čo máme,

aby tu s nami zvieratá mohli ďalej žiť?

Ďakujem pekne.

(potlesk)