Radosť zo surfovania v ľadovej vode

„Všetko, za čím stojí zato ísť, vyžaduje trochu utrpenia,“ hovorí fotograf surfistov Chris Burkard, keď vysvetľuje svoju vášeň pre tie najstudenšie, najdivokejšie a najizolovanejšie pláže planéty. Strhujúcimi fotografiami a príbehmi z miest, ktoré videlo málo ľudských očí a ešte menej surfistov, nás vtiahne do svojho osobného boja proti rutine.

Ak vám poviem, že toto je
výraz dokonalého šťastia,

poviete, že som blázon?

Nedávam vám to za vinu,

lebo vždy, keď vidím túto selfie
z Akrtídy, sa trochu strasiem.

Chcem vám niečo o tejto
fotografii porozprávať.

Plával som na Lofotských
ostrovoch v Nórsku

v Severnom polárnom kruhu

a voda zamŕzala.

Vzduch? Silný ľadový vietor a -10 °C .

Doslova som cítil, ako
mi krv odchádzala z rúk,

nôh a tváre v snahe rýchlo
zachrániť životne dôležité orgány.

Nikdy som nebol na studenšom mieste.

Ale aj napriek napuchnutým perám,
skleslým očiam a červeným lícam

cítim, že je to miesto, kde
môžem nájsť veľké šťastie.

Čo sa týka bolesti,
psychológ Brock Bastian

to asi povedal lepšie, keď napísal:

„Bolesť je niečo ako
skratka vedúca k úplnej pozornosti.

Robí nás vedomých si všetkého naokolo.

Brutálne nás priťahuje

k úplnému zmyslovému vnímaniu
sveta rovnako ako meditácia.“

Ak je trasenie sa forma meditácie,
potom sa považujem za mnícha.

(smiech)

Skôr než vysvetlím,

prečo niekto chce surfovať v ľadovej vode,

by som vám chcel priblížiť,

ako môže vyzerať jeden môj deň.

(hudba)

(video) Muž: Čakali sme na dobré vlny,

ale nemyslím si, že niekto
očakával, že prídu.

Nemôžem sa prestať triasť.

Je mi hrozná zima.

(hudba)

(potlesk)

Chris Burkard: Fotograf surfistov, však?

Pravdupovediac ani neviem,
či je to naozaj povolanie.

Moji rodičia si to určite nemyseli,

keď som im v 19 povedal, že odchádzam
z práce, aby som mohol ísť za svojím snom:

modrá obloha, horúce tropické pláže,
opálené telo po celý rok.

Chcem povedať, pre mňa to bolo všetkým.
Nemohol som žiť šťastnejšie.

Potil som sa a fotil som surfistov
v exotickým turistických destináciách.

Mal som iba jeden problém.

Čím viac som cestoval
na tieto exotické miesta,

tým menej ma napĺňali.

Zaumienil som si hľadať dobrodružstvá,
ale nachádzal som iba rutinu.

Wifi, televízia, reštaurácie
a nepretržité mobilné spojenie

boli pôžitky miest plných turistov

vo vode aj mimo nej.

Skoro som sa začal cítiť stiesnený.

Začal som túžiť po voľných
divokých priestranstvách,

a tak som sa dal do hľadania
miest, ktoré ostatní zavrhli

pre prílišný chlad, diaľku alebo
nebezpečenstvo pre surfovanie,

a táto výzva ma zaujala.

Začal som tento osobný boj proti rutine,

lebo ak som si niečo uvedomil, tak to,

že každej kariére,

dokonca aj kariére tak zdanlivo úspešnej
ako je fotografovanie surfistov,

hrozí, že sa premení na rutinu.

Pri hľadaní, ako sa jej zbaviť,
som si uvedomil,

že iba asi tretina
svetového oceánu je teplá,

a to ten naozaj úzky pás okolo rovníka.

Takže ak som mal nájsť dokonalé vlny,

pravdepodobne sa to malo stať
na nejakom studenom

mieste, kde sú moria divoké,

a presne tam som začal hľadať.

Na mojej prvej ceste na Island

som pocítil, že som našiel
presne to, čo som hľadal.

Prirodzená krása prírody ma ohromila.

To najdôležitejšie je, že som nemohol
uveriť, že som našiel dokonalé vlny

v takej vzdialenej
a nepokojnej končine sveta.

V jeden deň sme prišli na pláž

a našli sme tam nakopené
obrovské kusy ľadu.

Vytvorili medzi nami a príbojom bariéru

a museli sme si v tom labyrinte

preraziť cestu k vode.

Kusy ľadu sme

naukladali na jednu stranu,
aby sme sa dostali k vlnám.

Bol to neskutočný zážitok,
na ktorý nikdy nezabudnem,

lebo uprostred týchto tvrdých podmienok

som pocítil, že som narazil na jedno
z posledných pokojných zákutí planéty,

kde som našiel pokoj a spojenie so svetom,

ktoré by som nikdy nebol
našiel na pláži plnej ľudí.

Stal som sa závislým. (smiech)

Nemohol som prestať
myslieť na studenú vodu

a od tej chvíle

sa moja kariéra upriamila na tieto
nehostinné a kruté končiny

a zaviedla ma na miesta ako Rusko,
Nórsko, Aljaška, Island, Čile,

Faerské ostrovy a mnohé medzizastávky.

Na týchto miestach sa mi páčila

výzva a tvorivosť, ktorú si
vyžadovalo dostať sa tam.

Hodiny, dni, týždne s Google Earth

hľadajúc akýkoľvek vzdialený kúsok pláže
alebo útesu, na ktorý by sa dalo dostať.

A keď sme tam prišli, spôsob dopravy
bol veľmi tvorivý: snežné skútre,

autá so 6 kolesami
na prevoz sovietskych vojsk

a zopár improvizovaných letov vrtuľníkom.

(smiech)

Vrtuľníky mi naozaj naháňajú strach.

Išli sme na lodi plnej
výtlkov až na pobrežie

ostrova Vancouver surfovať až
na toto vzdialené miesto,

kde sme bezmocne z vody pozorovali,

ako nám medvede zničili tábor.

Začali naším jedlom a kúskami stanu

a dali nám najavo, že sme
na spodku potravového reťazca

a že to je ich miesto, nie naše.

Ale pre mňa bola táto cesta

svedectvom o tom, že som vymenil
turistické pláže za divočinu.

Až v Nórsku

(smiech)

som sa naozaj naučil oceniť chlad.

Práve tu

niektoré z najväčších a najsilnejších
búrok na svete

lámu o pobrežie obrovské vlny.

Boli sme v tomto malom vzdialenom fjorde
hneď pod Severným polárnym kruhom.

Žije tam viac oviec ako ľudí,

ak by sme boli potrebovali pomoc,
nenašli by sme ju tam.

Vo vode som fotil surfistov

a začalo snežiť.

Teplota začala klesať.

Povedal som si, že nemôžem vyjsť z vody.

Cestoval si až sem a toto
je presne to, čo si si prial:

ľadové podmienky s dokonalými vlnami.

Aj keď som pre chlad nemohol
ani stlačiť tlačidlo fotoaparátu,

vedel som, že nemôžem vyjsť.

Urobil som, čo som mohol.
Dostal som sa z toho.

Vtedy som pocítil

vietor z údolia,
ktorý mi búšil do tváre,

a to, čo začalo ako slabé sneženie,
sa premenilo na silnú víchricu.

Začal som strácať pojem o tom, kde som.

Neviem, či ma unášalo
na more alebo k brehu,

bol som schopný rozlíšiť
iba slabý zvuk čajok

a vĺn.

Vedel som, že to miesto bolo známe
stroskotaniami lodí a leteckými haváriami,

a, kým som sa vznášal na hladine,
začal som byť trochu nervózny.

V skutočnosti som úplne prichádzal o rozum

(smiech)
na pokraji podchladenia

a moji kamaráti mi nakoniec
museli pomôcť vyjsť z vody.

Neviem, či som blúznil,

ale neskôr mi povedali,

že som mal po celý čas na tvári úsmev.

Na tejto ceste

a možno presne pri tomto zážitku
som naozaj začal cítiť,

že každá fotografia je cenná,

lebo zrazu, v tej chvíli,
som ju musel urobiť.

Uvedomil som si, že všetky
tie triašky ma naučili,

že v živote neexistujú skratky ku šťastiu.

Všetko, za čím stojí zato ísť,
si vyžaduje trošku utrpenia,

iba trošku,

a tá troška utrpenia pre moju fotku

pridala mojej práci hodnotu
pre mňa oveľa dôležitejšiu

ako iba zaplniť stránky časopisov.

Pozrite, na tých miestach
som nechal kúsok zo mňa

a keď som z nich odišiel,

mal som pocit naplnenia,
ktorý som vždy hľadal.

Hľadím spätne na túto fotografiu

a vidím zamrznuté prsty
a studené neoprénové obleky,

a dokonca boj, ktorý
predstavovala cesta tam,

ale hlavne vidím radosť.

Ďakujem pekne.

(potlesk)