Ak vám poviem, že toto je výraz dokonalého šťastia, poviete, že som blázon? Nedávam vám to za vinu, lebo vždy, keď vidím túto selfie z Akrtídy, sa trochu strasiem. Chcem vám niečo o tejto fotografii porozprávať. Plával som na Lofotských ostrovoch v Nórsku v Severnom polárnom kruhu a voda zamŕzala. Vzduch? Silný ľadový vietor a -10 °C . Doslova som cítil, ako mi krv odchádzala z rúk, nôh a tváre v snahe rýchlo zachrániť životne dôležité orgány. Nikdy som nebol na studenšom mieste. Ale aj napriek napuchnutým perám, skleslým očiam a červeným lícam cítim, že je to miesto, kde môžem nájsť veľké šťastie. Čo sa týka bolesti, psychológ Brock Bastian to asi povedal lepšie, keď napísal: „Bolesť je niečo ako skratka vedúca k úplnej pozornosti. Robí nás vedomých si všetkého naokolo. Brutálne nás priťahuje k úplnému zmyslovému vnímaniu sveta rovnako ako meditácia.“ Ak je trasenie sa forma meditácie, potom sa považujem za mnícha. (smiech) Skôr než vysvetlím, prečo niekto chce surfovať v ľadovej vode, by som vám chcel priblížiť, ako môže vyzerať jeden môj deň. (hudba) (video) Muž: Čakali sme na dobré vlny, ale nemyslím si, že niekto očakával, že prídu. Nemôžem sa prestať triasť. Je mi hrozná zima. (hudba) (potlesk) Chris Burkard: Fotograf surfistov, však? Pravdupovediac ani neviem, či je to naozaj povolanie. Moji rodičia si to určite nemyseli, keď som im v 19 povedal, že odchádzam z práce, aby som mohol ísť za svojím snom: modrá obloha, horúce tropické pláže, opálené telo po celý rok. Chcem povedať, pre mňa to bolo všetkým. Nemohol som žiť šťastnejšie. Potil som sa a fotil som surfistov v exotickým turistických destináciách. Mal som iba jeden problém. Čím viac som cestoval na tieto exotické miesta, tým menej ma napĺňali. Zaumienil som si hľadať dobrodružstvá, ale nachádzal som iba rutinu. Wifi, televízia, reštaurácie a nepretržité mobilné spojenie boli pôžitky miest plných turistov vo vode aj mimo nej. Skoro som sa začal cítiť stiesnený. Začal som túžiť po voľných divokých priestranstvách, a tak som sa dal do hľadania miest, ktoré ostatní zavrhli pre prílišný chlad, diaľku alebo nebezpečenstvo pre surfovanie, a táto výzva ma zaujala. Začal som tento osobný boj proti rutine, lebo ak som si niečo uvedomil, tak to, že každej kariére, dokonca aj kariére tak zdanlivo úspešnej ako je fotografovanie surfistov, hrozí, že sa premení na rutinu. Pri hľadaní, ako sa jej zbaviť, som si uvedomil, že iba asi tretina svetového oceánu je teplá, a to ten naozaj úzky pás okolo rovníka. Takže ak som mal nájsť dokonalé vlny, pravdepodobne sa to malo stať na nejakom studenom mieste, kde sú moria divoké, a presne tam som začal hľadať. Na mojej prvej ceste na Island som pocítil, že som našiel presne to, čo som hľadal. Prirodzená krása prírody ma ohromila. To najdôležitejšie je, že som nemohol uveriť, že som našiel dokonalé vlny v takej vzdialenej a nepokojnej končine sveta. V jeden deň sme prišli na pláž a našli sme tam nakopené obrovské kusy ľadu. Vytvorili medzi nami a príbojom bariéru a museli sme si v tom labyrinte preraziť cestu k vode. Kusy ľadu sme naukladali na jednu stranu, aby sme sa dostali k vlnám. Bol to neskutočný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem, lebo uprostred týchto tvrdých podmienok som pocítil, že som narazil na jedno z posledných pokojných zákutí planéty, kde som našiel pokoj a spojenie so svetom, ktoré by som nikdy nebol našiel na pláži plnej ľudí. Stal som sa závislým. (smiech) Nemohol som prestať myslieť na studenú vodu a od tej chvíle sa moja kariéra upriamila na tieto nehostinné a kruté končiny a zaviedla ma na miesta ako Rusko, Nórsko, Aljaška, Island, Čile, Faerské ostrovy a mnohé medzizastávky. Na týchto miestach sa mi páčila výzva a tvorivosť, ktorú si vyžadovalo dostať sa tam. Hodiny, dni, týždne s Google Earth hľadajúc akýkoľvek vzdialený kúsok pláže alebo útesu, na ktorý by sa dalo dostať. A keď sme tam prišli, spôsob dopravy bol veľmi tvorivý: snežné skútre, autá so 6 kolesami na prevoz sovietskych vojsk a zopár improvizovaných letov vrtuľníkom. (smiech) Vrtuľníky mi naozaj naháňajú strach. Išli sme na lodi plnej výtlkov až na pobrežie ostrova Vancouver surfovať až na toto vzdialené miesto, kde sme bezmocne z vody pozorovali, ako nám medvede zničili tábor. Začali naším jedlom a kúskami stanu a dali nám najavo, že sme na spodku potravového reťazca a že to je ich miesto, nie naše. Ale pre mňa bola táto cesta svedectvom o tom, že som vymenil turistické pláže za divočinu. Až v Nórsku (smiech) som sa naozaj naučil oceniť chlad. Práve tu niektoré z najväčších a najsilnejších búrok na svete lámu o pobrežie obrovské vlny. Boli sme v tomto malom vzdialenom fjorde hneď pod Severným polárnym kruhom. Žije tam viac oviec ako ľudí, ak by sme boli potrebovali pomoc, nenašli by sme ju tam. Vo vode som fotil surfistov a začalo snežiť. Teplota začala klesať. Povedal som si, že nemôžem vyjsť z vody. Cestoval si až sem a toto je presne to, čo si si prial: ľadové podmienky s dokonalými vlnami. Aj keď som pre chlad nemohol ani stlačiť tlačidlo fotoaparátu, vedel som, že nemôžem vyjsť. Urobil som, čo som mohol. Dostal som sa z toho. Vtedy som pocítil vietor z údolia, ktorý mi búšil do tváre, a to, čo začalo ako slabé sneženie, sa premenilo na silnú víchricu. Začal som strácať pojem o tom, kde som. Neviem, či ma unášalo na more alebo k brehu, bol som schopný rozlíšiť iba slabý zvuk čajok a vĺn. Vedel som, že to miesto bolo známe stroskotaniami lodí a leteckými haváriami, a, kým som sa vznášal na hladine, začal som byť trochu nervózny. V skutočnosti som úplne prichádzal o rozum (smiech) na pokraji podchladenia a moji kamaráti mi nakoniec museli pomôcť vyjsť z vody. Neviem, či som blúznil, ale neskôr mi povedali, že som mal po celý čas na tvári úsmev. Na tejto ceste a možno presne pri tomto zážitku som naozaj začal cítiť, že každá fotografia je cenná, lebo zrazu, v tej chvíli, som ju musel urobiť. Uvedomil som si, že všetky tie triašky ma naučili, že v živote neexistujú skratky ku šťastiu. Všetko, za čím stojí zato ísť, si vyžaduje trošku utrpenia, iba trošku, a tá troška utrpenia pre moju fotku pridala mojej práci hodnotu pre mňa oveľa dôležitejšiu ako iba zaplniť stránky časopisov. Pozrite, na tých miestach som nechal kúsok zo mňa a keď som z nich odišiel, mal som pocit naplnenia, ktorý som vždy hľadal. Hľadím spätne na túto fotografiu a vidím zamrznuté prsty a studené neoprénové obleky, a dokonca boj, ktorý predstavovala cesta tam, ale hlavne vidím radosť. Ďakujem pekne. (potlesk)