Príbehy: Posolstvá toho, kým sme – Awele Makeba

Rozprávačka a učiteľka Awele Makeba kombinuje predstavenie s históriou a týmto spôsobom rozpráva silný príbeh z obdobia amerického hnutia za občianske práva.

(hudba)

TED Ed
Lekcie hodné šírenia

Som Awele. Dcéra Alice, vnučka Ruth,

pravnučka Veľkej Mamy Alice a Madir Corine

pra-pravnučka Anny a Zitii Benyen.

Pevne verím,

že objavím to najlepšie v sebe
prostredníctvom služby iným.

Čo môj otec?
Ten mi zvykol rozprávať príbehy.

Môj otec vravieval:

„Chcem, aby si vedela,
kto si a odkiaľ pochádzaš.

To ťa povedie, kým zistíš,
kým sa musíš stať.

Teraz si vypočuj tento príbeh,
dobre zlatíčko?

Nenájdeš to v knihách.

Ani žiadny učiteľ ti to nepovie,

ale ty musíš pochopiť, kým si.“

To sa stalo základnou myšlienkou príbehov,

ktoré som neskôr ja sama chcela rozprávať.

Príbehy o posolstve toho, kým sme.

Vždy som z každej strany počúvala,
že deti sú našou budúcnosťou,

ale čo toto klišé v skutočnosti znamená

a ako naše deti pripravujeme?

A tak som hľadala príbehy o mladých ľuďoch

a posolstvách, ktoré prinášajú,

ako predstavitelia zmeny.

O moci, ktorú máme
všetci v sebe tu a teraz.

Dnes, 2. marca 2012,

sa chcem s vami podeliť o príbeh,

ktorý sa odohral 2. marca v roku 1955.

Je o odvahe 16-ročného dievčaťa

menom Claudette Colvin.

Takže dnes sa nám kruh uzatvára,

pretože týždeň dozadu v San Franciscu

mali moji žiaci druhého stupňa

predstavenie, ktoré som sama napísala,

s názvom „Predstavitelia zmeny“,

a ktoré začínalo prijatím rozhodnutia
vo veci Plessy vs. Ferguson

od roku 1892 do roku 1896,

pokračovalo prípadom
Brown vs. školská rada

a študentským štrajkom
vedeným Barbarou Rose Johns

a potom Claudette Colvin
a jej bojkotom autobusu v Montgomery,

a ktoré kočilo rokom 1960 a hnutím sit-in,

nenásilným hnutím pod vedením študentov.

Takže sa s vami podelím o príbeh

a súčasne s tým aj o prácu, ktorú robím

vo forme štúdie prípadov.

Zaplatila som za lístok v autobuse
a utekala dozadu ku dverám

spolu s ostatnými farebnými deťmi,
aby vodič neodišiel skôr,

než sme stihli nastúpiť.

Bieli nemajú veľmi radi,
keď prechádzame uličkou okolo nich.

Keď som dobehla, miesta vzadu
vyhradené pre farebných už boli obsadené,

a tak som si sadla do strednej časti.

Sadla som si do posledného radu, naľavo,

bolo to miesto pri okne,

a len tak som sedela
a nad ničím nerozmýšľala.

„Ahoj.“

Ja som to staršie dievča
vedľa mňa tiež nepoznala,

a tak som sa len pozerala von z okna.

Vodič zastavil na pár zastávkach,
ľudia nastupovali,

rôzni – aj bieli aj čierni.

Čoskoro neboli žiadne miesta voľné.

„Uvoľnite tie sedadlá!“ zakričal vodič.

Farební ľudia začali vstávať.

Bieli ľudia si začali sadať,
no ja som ostala sedieť.

Dievča vedľa mňa a ďalšie dve oproti
zostali sedieť tiež.

Vedela som,
že toto nie sú vyhradené sedadlá.

„Tak už vstaňte!“

Dievča vedľa sa ihneď postavilo.

Teraz stála v uličke,
dve ďalšie dievčatá je nasledovali.

Ale ja som si povedala,
toto nie sú vyhradené sedadlá.

Vodič sa pozrel hore,

pozeral sa na mňa cez spätné zrkadielko.

Zastavil. Tehotná pani,
pani Hamiltonová, nastúpila do autobusu.

Pobehla k zadným dverám a nastúpila,

nevedela, že vodič sa ma práve snaží
z môjho miesta vypudiť.

A tak si sadla vedľa mňa.

„Vy dve sa musíte postaviť,
aby som mohol pokračovať v jazde.“

„Pane, ale ja som zaplatila za lístok.

Mám právo, viete, ústavné ... “

„Ústavné? Ha ha, počkaj,
veď ja zavolám políciu.“

Vodič vystúpil
a zamával na dvoch policajtov,

ktorí hneď prišli.

A vošli do autobusu.

Pozreli na pani Hamiltonovú,

„Takže teraz sa vy dve postavíte,
aby mohol vodič pokračovať v jazde.“

„Pane, ja som zaplatila. Som tehotná.

Ak sa teraz čo i len trochu pohnem,
príde mi veľmi zle, pane.“

„Pane, ja som si zaplatila tiež,
viete, a je to mojím právom,

ústavným právom.

Som občanom Spojených štátov.

Len si prečítajte
13. a 14. dodatok,

tam je to napísané.
Poznám moje práva.

Moja pani učiteľka,
tá nás to naučila v škole.“

Viete, moja pani učiteľka
nás učila Ústavu,

Listinu práv, Vyhlásenie nezávislosti,

reč Patricka Henryho
– tú viem dokonca naspamäť.

Vždy sa nám snažila dostať ho hlavy,

aby zistila, ako premýšľame.

Vravievala: „Kto si? Hmm?

Kto si to ty, čo sedíš tu a teraz?

Kto je ten, koho ľudia vidia,

keď sa pozerajú na teba?

Kým si zvnútra? Ako rozmýšľaš?

Ako sa cítiš? V čo veríš?

Bol by si schopný
postaviť sa za to, v čo veríš,

aj keby ti iní hádzali polená pod nohy,

len preto, že si iný?

Milujete svoju
prekrásnu hnedú kožu, deti? Hmm?

Si Američan?

Čo to znamená, byť Američan? Ha?

Domáca úloha na dnes. Napísať esej:
Čo to znamená, byť Američanom?

Musíte vedieť, kto ste, deti!“

Moja pani učiteľka nás učila históriu
a čo sa deje vo svete.

Vravievala, že len tak môžme
pochopiť všetko, čo sa deje okolo nás,

a niečo s tým spraviť.

„Pane, ja len viem,
že nenávidím Jima Crowa.

Tiež viem, že ak nemám prečo žiť,

tak nemám ani za čo zomrieť.

Tak mi buď dajte slobodu, alebo smrť!

Au! Mne to nevadí!
Pokojne ma dajte do väzenia!“

Vyvliekli ju von z autobusu.

Za chvíľu už Claudette Colvin sedela

pripútaná na zadnom sedadle

policajného auta.

Na ďalší rok, 11.mája 1956

bola Claudette Colvin
svedkom na federálnom súde

v prípade Browder vs. Gayle.

Ona, 18-ročná tínedžerka,

dve ďalšie ženy a pani Browderová.

Tento prípad sa dostal
až pred najvyšší súd.

Opierajúc sa o prípad
Brown vs. školská rada, 14. dodatok

a jej silnú výpoveď.

Ale prečo nepoznáme tento príbeh?

Montgomerský bojkot autobusu –

mená ako Rosa Parks a Martin Luther King

sa budú vždy silno ozývať.

Ale rola, ktorú odohrali
ženy v tomto hnutí,

rola Claudette, ako tej,
ktorá sa postavila za to, v čo verí,

nás učí, ako čeliť výzvam,
ktoré nás čakajú dnes.

Čo to znamená zúčastniť sa?

Čo to znamená
byť zodpovedný občan v demokracii?

A čo tak lekcia o odvahe a viere?

Ja hľadám históriu hnutí za slobodu
a predkladám ju mladým ľuďom,

aby som ich konfrontovala
s týmito veľkými myšlienkami

o identite, tej, ktorú si volíte,

a tej, ktorá je na vás uvalená.

Čo to znamená byť členom spoločnosti?

Kto ho má? Ako ho zmeniť?

Rasa a násilie v Amerike,

ako aj participatívne občianstvo.

Tieto príbehy otvárajú dvere pre dialóg,

pre vyslovenie nevysloviteľného,
ktorého sa mnohí boja.

Raz v oregonskom meste Eugene malý
svetlovlasý chlapec, žiak druhého stupňa

na konci vystúpenia v dialógu povedal:

„Ale pani Awele,
rasizmus už neexistuje, nie?“

Chcela som, aby odpoveď
našiel sám, a tak som povedala:

„Obráť sa na človeka vedľa teba.

A uvidíme, čo zistíš.“

Dala som im 4 minúty na to,
aby sa porozprávali.

Hneď začali zdieľať skúsenosti
s rasizmom v ich komunite.

Jedno dievča, stredoškoláčka
zo San Francisca, mi napísalo:

„Nechcela som ísť do školy, ale zistila som,
že máme sústredenie a prišla som.

Keď som si vypočula, o čom študenti
hovorili, a po vašom vystúpení

som si pomyslela,
že by som mala zorganizovať kamarátov

a mali by sme ísť spolu na zasadanie rady

a povedať im,
že chceme nadstavbové predmety

s požiadavkami A – G.“

A tak vám ja dnes rozprávam tento príbeh

s úctou k posolstvu mladých ľudí,
ktorí tu boli pred nami,

aby mali ukazovatele a znamenia

a aby sa mohli stať zmenou,
ktorú chcú vidieť vo svete,

tak ako Claudette Colvin.

Pretože ona zrušila
ústavnosť oddelených sedadiel

v Montgomery v štáte Alabama.

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem.