Dyan deNapoli: Veľká záchrana tučniakov

Vlastný príbeh, kolektívny triumf. Dyan deNapoliová rozpráva príbeh najrozsiahlejšej dobrovoľníckej záchrany zvierat, ktorá zachránila viac ako 40 000 tučniakov po úniku ropy pri pobreží Juhoafrickej republiky. Ako sa robí taká náročná práca? Tučniak za tučniakom a za ďalším tučniakom ...

Tak dlho, ako si len pamätám,

som pociťovala veľmi hlboký vzťah

k zvieratám a k oceánu.

V tomto veku

bol mojím idolom

delfín Flipper.

Keď som sa prvýkrát dozvedela o ohrozených druhoch,

bola som veľmi rozrušená tým,

že zo zemského povrchu sú každý deň navždy vyhubené niektoré zvieratá.

Chcela som spraviť niečo, aby som im pomohla,

ale vždy som premýšľala,

čo by jeden človek mohol spraviť, aby sa niečo zmenilo.

Malo to trvať 30 rokov,

ale nakoniec som na túto otázku dostala odpoveď.

Keď sa tieto srdcervúce obrázky vtákov pokrytých ropou

napokon minulý rok začali objavovať z Mexického zálivu

počas strašného úniku ropy spoločnosti British Petroleum,

nemeckú biologičku Silviu Gausovú citovali,

ako hovorí:

„Všetkých tých vtákov pokrytých ropou by sme mali jednoducho utratiť,

pretože štúdie dokázali,

že po ich vypustení späť do prírody

prežije len jedno percento z nich.“

Nemohla by som prejaviť väčší nesúhlas.

Navyše si myslím, že každé zviera pokryté ropou

si zaslúži druhú šancu na život.

Chcem vám povedať,

prečo sa ma to tak veľmi dotklo.

23. júna 2000

sa pri pobreží Kapského Mesta v Juhoafrickej republike

potopila loď Treasure

a uniklo z nej 1300 ton paliva,

ktoré znečistilo biotopy

takmer polovice celosvetovej populácie

tučniaka okuliarnatého.

Táto loď sa potopila medzi ostrovom Robben Island na juhu

a ostrovom Dassen Island na severe.

Sú to dva z hlavných ostrovov, kde sa tučniaky pária

a presne pred 6 rokmi a 3 dňami pred touto nehodou,

20. júna 1994,

sa blízko ostrova Dassen Island potopila loď Apollo Sea

a ropou pokryla 10 000 tučniakov,

z ktorých polovica uhynula.

Keď sa v roku 2000 potopila loď Treasure,

obdobie párenia bolo na vrchole a bolo najlepším,

aké vedci u tučniaka okuliarnatého zaznamenali,

a ktorý bol v tom čase na zozname ohrozených druhov.

Zakrátko bolo takmer 20 000 tučniakov

pokrytých toxickou ropou.

Miestna záchranná stanica pre morské vtáky SANCCOB,

okamžite spustila obrovskú záchrannú operáciu,

ktorá sa mala onedlho stať

najväčšou záchranou zvierat, ktorá bola kedy podniknutá.

V tom čase som pracovala tu o pár ulíc ďalej.

Bola som akvaristka tučniakov v akváriu New England Aquarium.

Včera to bolo presne 11 rokov,

keď zazvonil telefón v kancelárii oddelenia tučniakov.

Týmto telefonátom sa môj život navždy zmenil.

Bola to Estelle van der Meerová, ktorá volala zo stanice SANCCOB

s prosbou: „Príďte nám prosím pomôcť.

Máme tu tisíce tučniakov, ktorí sú pokrytí ropou

a tisíce ochotných,

ale úplne neskúsených dobrovoľníkov.

Potrebujeme expertov na tučniaky, aby ich prišli vycvičiť a dohliadať na nich.“

O dva dni

som teda bola v lietadle a spolu s tímom expertov na tučniaky

som letela do Kapského Mesta.

Scéna vnútri tej budovy

bola zdrvujúca a surreálna.

Mnohí ľudia ju prirovnávali k vojnovej zóne.

Minulý týždeň sa ma opýtalo 10-ročné dievča:

„Aké to bolo,

keď ste do tej budovy prvýkrát vkročili

a videli tak veľa tučniakov pokrytých ropou?“

Stalo sa toto.

Okamžite som sa preniesla v čase

naspäť do tohto momentu.

Tučniaky sú veľmi hlasné vtáky

a naozaj veľmi hlučné.

Predpokladala som, že keď do tej miestnosti vstúpim,

stretnem sa s kakofóniou

húkania, vrešťania a škrekotu,

ale namiesto toho,

keď som prešla dverami dnu do budovy,

bolo tam desivé ticho.

Bolo teda jasné,

že tie vtáky boli vystresované, choré a traumatizované.

Ďalšia vec, ktorá bola ohromujúca,

bolo to množstvo dobrovoľníkov.

Až 1000 ľudí denne

prichádzalo do záchranného centra

a napokon počas tejto záchrany

prišlo do Kapského Mesta

viac ako 12 500 dobrovoľníkov,

aby pomohli zachrániť tieto vtáky

Bolo úžasné,

že nikto z nich tu nemusel byť,

a predsa tu boli.

Pre nás niekoľkých, ktorí sme tam boli vo funkcii profesionálov,

bola neobyčajná odozva dobrovoľníkov

na krízu

veľmi dojemná a úctyhodná.

Deň po mojom príchode

určili dvoch z nás z akvária, aby sme mali na starosti miestnosť 2.

Miestnosť 2 mala vnútri viac ako 4000 tučniakov pokrytých ropou.

Pochopte, pred tromi dňami

sme sa starali o 60 tučniakov.

Boli sme nimi teda naozaj zaplavení

a trochu vystrašení, teda aspoň ja som bola.

Ja osobne som nevedela,

či budem schopná zvládnuť

takú obrovskú úlohu

a spoločne

sme naozaj nevedeli, či to dokážeme,

lebo všetci sme vedeli,

že len pred šiestimi rokmi

bolo ropou pokrytých a zachránených o polovicu tučniakov viac,

ale len polovica z nich prežila.

Bolo by v ľudských silách

zachrániť tak veľa tučniakov pokrytých ropou?

Nevedeli sme to,

ale nádej nám dávali

neuveriteľne nadšení a statoční dobrovoľníci,

z ktorých traja na tejto fotografii nasilu kŕmili tučniaky.

Môžete si všimnúť, že mali veľmi hrubé rukavice.

Čo by ste mali vedieť o tučniakoch okuliarnatých, je,

že majú zobáky ostré ako britva

a onedlho

sme mali telá pokryté od hlavy po päty

takýmito škaredými ranami,

ktoré nám spôsobili vydesené tučniaky.

Deň po našom príchode

sa začal vynárať nový problém.

Ropná škvrna sa teraz pohybovala smerom k ostrovu Dassen Island

a záchranári strácali nádej,

pretože vedeli, že ak ropa zasiahne ostrov,

viac vtákov pokrytých ropou by nebolo možné zachrániť.

Naozaj sme nemali nijaké dobré riešenie,

ale potom

jeden z našich výskumníkov povedal bláznivú myšlienku.

Povedal: „Dobre, prečo sa nepokúsime odchytiť vtáky,

ktoré sú v najväčšom nebezpečenstve zasiahnutia ropou,“

pochytali ich 20 000,

„a nepošleme ich 800 kilometrov ďalej po pobreží

k mestu Port Elizabeth v otvorených nákladných autách

a nevypustíme ich tam do čistej vody

a nenecháme ich plávať naspäť?.“

(Smiech)

Tri z týchto tučniakov, Peter, Pamela a Percy,

mali na sebe štítky na sledovanie pomocou satelitu

a výskumníci im držali palce a dúfali,

že v čase, keď sa vrátia domov,

bude ostrov od ropy vyčistený.

Našťastie, v deň, keď prišli,

bol ostrov čistý.

Bol to obrovský hazard, ale vyplatil sa.

Teraz už teda vedia,

že túto stratégiu môžu použiť

aj pri budúcich únikoch ropy.

Pri záchrane divých zvierat, rovnako ako v živote,

sa učíme z predchádzajúcich skúseností

a učíme sa aj z úspechov,

aj z neúspechov.

Najdôležitejšia vec, ktorú sme sa naučili

počas záchrany pri potopení lode Apollo Sea v roku 1994,

bola, že väčšina tých tučniakov zomrela

kvôli nevedomému použitiu

slabo vetraných

prepravných krabíc a nákladných áut,

pretože jednoducho neboli pripravení

naraz sa vysporiadať s takým veľkým množstvom tučniakov pokrytých ropou.

V priebehu šiestich rokov medzi týmito dvomi ropnými škvrnami

teda postavili tisícky takýchto dobre vetraných debničiek

a výsledkom bolo, že počas záchrany pri nehode lode Treasure

počas tohto procesu transportu

zahynulo len 160 tučniakov

oproti 5000.

Samo o sebe to bolo obrovské víťazstvo.

Ďalšia vec, ktorú sme sa naučili počas záchrany pri nehode lode Apollo Sea,

bolo, ako vycvičiť tučniaky,

aby si mohli zo svojich rúk brať potravu

a použili sme na to tieto výcvikové kóje.

Túto techniku sme použili znova

počas záchrany pri nehode lode Treasure.

Počas výcvikového procesu

sme si však všimli jednu zaujímavú vec.

Prvé tučniaky,

ktoré prešli na voľné kŕmenie boli tie,

ktoré mali na krídle kovový pásik

z nehody lode Apollo Sea spred šiestich rokov.

Tučniaky sa teda tiež učia

z predchádzajúcich skúseností.

Všetky tieto tučniaky

bolo treba dôkladne očistiť od ropy na ich telách.

Dvom ľuďom to trvá minimálne hodinu,

kým očistia jedného tučniaka.

Keď čistíte tučniaka,

najprv ho musíte nastriekať odmasťovadlom.

To ma privádza k môjmu obľúbenému príbehu

zo záchrannej akcie pri nehode lode Treasure.

Asi rok pred týmto únikom ropy

vynašiel 17-ročný študent

odmasťovadlo.

V stanici SANCCOB ho veľmi úspešne používali,

a tak ho začali používať počas záchrany pri nehode lode Treasure.

Keď však boli v polovici, minulo sa im.

V panike zavolala Estelle zo stanice SANCCOB tomuto študentovi

a povedala mu: „Prosím, musíš vyrobiť viac.“

Ponáhľal sa teda do laboratória

a vyrobil ho dosť, aby to stačilo na vyčistenie ostatných vtákov.

Jednoducho si myslím, že tou najskvelejšou vecou je,

že teenager

vynašiel produkt,

ktorý pomohol zachrániť životy

tisícok zvierat.

Čo sa teda stalo s tými 20 000 tučniakmi, ktorí boli pokrytí ropou?

Mala Silvia Gausová pravdu?

Mali by sme bežne utratiť

všetky vtáky pokryté ropou,

pretože väčšina z nich aj tak zomrie?

Nuž, nemohla sa mýliť viac.

Po pol milióne hodín

vyčerpávajúcej dobrovoľníckej práce

sa viac ako 90 percent týchto tučniakov pokrytých ropou

úspešne vrátilo do voľnej prírody.

Na základe štúdií, ktoré nasledovali, vieme,

že žili rovnako dlho,

ako tučniaky, ktoré ropou nikdy zasiahnuté neboli

a párili sa takmer rovnako úspešne.

Okrem toho bolo zachránených a ľuďmi vychovávaných

3000 mláďat tučniakov.

Z dlhodobého monitorovania opäť vieme,

že z týchto ľuďmi vychovávaných mláďat

prežije do dospelosti a veku na párenie viac mláďat,

ako tých, ktoré vychovávajú rodičia.

Stanica SANCCOB je vyzbrojená týmito znalosťami

a má projekt na podporu mláďat.

Každý rok zachraňujú a vychovávajú opustené mláďatá

a majú veľmi impozantnú

80-percentnú mieru úspešnosti.

Je to nesmierne dôležité,

pretože pred rokom

bol tučniak okuliarnatý vyhlásený za ohrozený druh

a mohol by vyhynúť

o menej ako 10 rokov,

ak nespravíme niečo, aby sme ho ochránili.

Čo som sa teda naučila

z tejto intenzívnej a nezabudnuteľnej skúsenosti?

Ja osobne som sa naučila,

že som schopná zvládnuť omnoho viac, ako som si vôbec kedy myslela, že by bolo možné

a naučila som sa, že jediná osoba

môže veľmi veľa zmeniť.

Len sa pozrite na toho 17-ročného študenta.

Keď sa dáme dokopy

a pracujeme ako jeden,

môžeme dosiahnuť výnimočné veci.

Skutočne, byť časťou niečoho,

čo je omnoho väčšie ako vy sami,

je najužitočnejšia skúsenosť,

ktorú vôbec môžete zažiť.

Rada by som vám povedala ešte záverečnú myšlienku

a výzvu, ak chcete.

Moja misia ako človeka, ktorý sa zaujíma o tučniaky,

je zvyšovať povedomie a financovanie

na ochranu tučniakov.

Prečo by sa ale niekto z vás mal starať o tučniaky?

Nuž, mali by ste sa o ne starať,

pretože sú druhom, ktorý slúži ako indikátor

a jednoducho povedané, ak tučniaky zomierajú,

znamená to, že zomierajú naše oceány

a nakoniec tým budeme zasiahnutí aj my,

pretože, ako hovorí Sylvia Earleová:

„Oceány sú naším systémom, ktorý podporuje život.“

Dvomi hlavnými hrozbami pre tučniaky sú dnes

nadmerný rybolov a globálne otepľovanie.

Sú to dve veci,

kde má naozaj každý z nás

moc niečo spraviť.

Ak každý z nás vykoná svoju úlohu,

spolu môžeme niečo zmeniť

a môžeme pomôcť tučniakom, aby nevyhynuli.

Ľudia vždy predstavovali pre tučniaky najväčšie nebezpečenstvo,

ale teraz sme ich jedinou šancou.

Ďakujem.

(Potlesk)