Maurizio Seracini: Tajný život malieb

Dejiny umenia nie sú vôbec uzavreté. Inžinier Maurizio Seracini 30 rokov hľadal stratenú fresku Leonarda da Vinciho „Bitka pri Anghiari" a počas toho pátrania zistil, že za mnohými maľbami sa skrývajú ďalšie vrstvy histórie. Mali by sa tiež stať súčasťou nášho vnímania týchto diel?

V roku 1975 som vo Florencii spoznal Carla Pedrettiho,

svojho vtedajšieho profesora dejín umenia,

dnes celosvetovo uznávaného odborníka
na Leonarda da Vinciho.

Spýtal sa ma, či by som dokázal
prostredníctvom technológie

odhaliť päťstoročné tajomstvo

strateného diela Leonarda da Vinciho,

fresky „Bitka pri Anghiari", ktorá by sa mala nachádzať

v Sále 500 v Palazzo Vecchio vo Florencii.

Viete, v polovici 70. rokov v Taliansku nečakali

na bioinžiera, ako som bol ja, žiadne veľké príležitosti,

a tak sme sa spolu s ďalšími výskumníkmi
zo Spojených štátov

a z Univerzity vo Florencii rozhodli začať so skúmaním

Vasariho fresiek na dlhých stenách Sály 500

a pátrali sme po stratenom Leonardovi.

Nanešťastie, vtedy sme nevedeli,

že nehľadáme na úplne správnom mieste,

museli by sme pátrať omnoho hlbšie, a tak

bol výskum pozastavený a obnovený až v roku 2000

vďaka záujmu a nadšeniu rodiny Guinnessovcov.

Tentokrát sme sa teda pokúsili zrekonštruovať

vzhľad Sály 500 pred jej prestavbou,

takzvanú Sala Grande postavenú v roku 1494,

hľadali sme pôvodné dvere a okná.

A aby sme to dosiahli, vytvorili sme 3D model

a použitím termografie sme dokázali objaviť

skryté okná. Toto sú pôvodné okná siene

Sala Grande. Získali sme tiež údaje o výške stropu,

a tak sa nám podarilo zrekonštruovať

rozvrhnutie pôvodnej sály

z čias pred príchodom Vasariho,

ktorý ju celú prestaval,

vrátane schodiska, ktoré bolo veľmi dôležité

pre presné umiestnenie „Bitky pri Anghiari"

na konkrétne miesto v sále.

Zistili sme tiež, že Vasari,

ktorý mal Sálu 500 prestavať medzi rokmi 1560 až 1574

na príkaz vojvodu Cosima I. z rodu Medici,

minimálne v dvoch prípadoch zachránil majstrovské diela

tým, že pred ne postavil tehlovú stenu,

a vytvoril tak malú vzduchovú medzeru.

Príkladom je dielo Masaccia v kostole Santa Maria Novella vo Florencii.

Napadlo nám, že Vasari možno spravil

niečo podobné i v prípade Leonardovej fresky,

keďže bol da Vinciho veľkým obdivovateľom.

A tak sme zhotovili sofistikované sondy,

aby sme preskúmali obe steny a našli vzduchové medzery.

Podarilo sa nám objaviť viacero vzduchových medzier

v pravej časti východnej steny,

kde by sa „Bitka pri Anghiari",

alebo aspoň jej zhotovená časť menom

„Bitka pri Standarde", mala nachádzať.

Tu sa ale, nanešťastie,

projekt v roku 2004 pozastavil.

Z viacerých politických dôvodov.

Rozhodol som sa vrátiť na svoju alma mater,

Kalifornskú univerzitu v San Diegu,

a navrhol som zriadenie výskumného centra

technických vied pre kultúrne dedičstvo.

V roku 2007 sme zriadili CISA3, výskumné centrum

pre kultúrne dedičstvo, konkrétne pre umenie, architektúru

a archeológiu. Začali prichádzať študenti

a začali sme vytvárať technológie, pretože

práve to sme tiež potrebovali, aby sme mohli pokročiť

a vyraziť pracovať do terénu.

Do Sály 500 sme sa vrátili v roku 2011.

Tento raz s veľkou skupinou študentov

a mojím kolegom, profesorom Falkom Kuesterom,

ktorý riadi CISA3.

A keďže sme už vedeli, kde hľadať,

vrátili sme sa skúmať, či nenájdeme viac.

Boli sme však spútaní, alebo skôr obmedzovaní,

hneď z niekoľkých dôvodov, ktoré nehodno vysvetľovať,

a mohli sme použiť iba endoskopiu.

S pomocou štvormilimetrovej kamery

sme dokázali zdokumentovať a získať

niekoľko fragmentov červenkastej a čiernej

farby a tiež zopár béžových kúskov,

ktoré sme neskôr podrobili

ďalšiemu zložitému skúmaniu,

röntgenovej fluorescencii a disfrakcii. Obdržali sme

veľmi priaznivé výsledky, ktoré naznačujú,

že sme naozaj našli kúsky farbiva,

a keďže vieme, že na tieto steny pred Vasarim,

ktorý prišiel o asi 60 rokov neskôr, nikto iný nemaľoval,

toto farbivo teda súvisí s freskou,

pravdepodobne Leonardovou.

Pátrame vlastne po najvyššom a najviac ospevovanom

umeleckom diele ľudskej histórie.

Faktom je, že táto zákazka bola tou najdôležitejšou,

akú kedy Leonardo dostal

a vďaka jej prevedeniu sa stal

najvplyvnejším umelcom svojej doby.

Počas posledných 37mich rokov som mal šancu

pracovať na niekoľkých majstrovských kúskoch,
ktoré môžete vidieť za mnou.

Mojou úlohou bolo napríklad posúdiť

stav ich zachovania. Pozrite sa na tvár

Raffaelovej Madonny. Keď na ňu posvietite UV svetlom,

odrazu uvidíte ďalšiu dámu,

postaršiu pani, povedal by som.

Stále je tam veľká vrstva laku, zopár premaľovaní

a prečistení a je to očividné.

Ale technológia nám tiež pomohla pripísať do našich dejín

nové stránky alebo ich aspoň doplniť.

Napríklad „Dáma s jednorožcom",

ďalšia Raffaelova maľba. Všimnite si toho jednorožca.

Veľa sa už o ňom povedalo aj napísalo,

no pri röntgenovom snímku sa z neho stáva šteňa.

A ... (smiech), ale, nanešťastie,

pri ďalšom vedeckom skúmaní tejto maľby

sa zistilo, že Raffael nenamaľoval jednorožca,

ani šteňa, ale v skutočnosti maľbu nedokončil,

takže všetko to, čo sa popísalo o exotickej

symbolike jednorožca, (smiech), nanešťastie

nie je hodnoverné. (smiech)

Potom tu máme pravosť. Predstavte si,

že by sa veda naozaj využívala v oblasti pravosti

umeleckých diel. Prinieslo by to, prinajmenšom,

kultúrnu revolúciu, ale tiež si dovolím tvrdiť,

že aj revolúciu na trhu. Tak napríklad:

Otto Marseus, krásna maľba menom „Still Life" (Zátišie)

v Galérii Pitti, ktorá bola preskúmaná
infračervenou kamerou

a našťastie pre historikov umenia sa potvrdilo,

že sa na nej nachádza Marseov podpis.

Nachádza sa tam tiež dátum a miesto.

To bol teda dobrý výsledok. Niekedy však taký nebýva.

Overovanie pravosti a veda sa teda môžu skĺbiť

a zmeniť nie spôsob akým sa diela posudzujú,

ale aspoň vytvoriť základ pre objektívnejšie

alebo, lepšie povedané, menej subjektívne posudzovanie

než je dnes zvykom.

No tým objavom, ktorý naozaj zasiahol

moju predstavivosť a pritiahol môj obdiv

je táto neskutočné živá kresba pod vrstvou hnedej

na maľbe „Klaňanie sa mudrcov". Môžete vidieť

ručne upravený 3D skener s infračervenou kamerou,

ktorý do hĺbky skúmal oblasť

pod hnedou vrstvou maľby

a odhalil, čo by sa tam mohlo skrývať.

Práve toto je najdôležitejšia maľba

Leonarda da Vinciho v rámci Talianska.

Pozrite na tie nádherné tváre, ktoré päť storočí

nikto nevidel. Pozrite sa na tieto portréty.

Sú úchvatné. Vidíte Leonarda pri práci.

Vidíte genialitu jeho tvorby priamo na základnej

vrstve panelu a pozrite

na tento úžasný objav –

slon. (Smiech) Vďaka nemu

sa objavilo viac než 70 nových obrázkov.

Bol to prelomový bod. Pochopili sme

a dokázali, že hnedé prekrytie, ktoré na maľbe

dnes vidíme, nebolo Leonardovou prácou,

on nám nechal iba kresbu, ktorú sme

päťsto rokov nevideli, až prostredníctvom technológie.

Teraz k tabletom. Zamysleli sme sa nad výsadou,

akej sa nám dostalo, keď sme toto všetko

objavili a videli, ale čo ostatní?

Prišli sme teda s myšlienkou aplikácie pre tablety,

ktorá zväčšuje skutočnosť. Ukážem vám simuláciu

toho, čo by hocikto z nás mohol urobiť

napríklad v múzeu.

Predstavme si teda, že ideme do múzea s tabletom.

Namierime fotoaparát v tablete

na maľbu, o ktorú sa zaujímame.

Iba tu na to kliknem, pozastavím to

a otočím sa k vám, kým sa ten moment,

ktorý fotoaparát v maľbe zachytil,

alebo teda obrázky, ktoré ste pred chvíľou videli,

načítajú. Aha.

Môžeme si to priblížiť, posúvať.

Skúsme nájsť slona.

Stačí jeden prst. Vymažeme hnedú

a vidíme slona. (Potlesk)

(Potlesk)

A ak chceme,

môžeme sa posunúť ešte ďalej a zistiť,

napríklad, že pri schodisku sa celá ikonografia

zmení. Ukazujú sa tu laici,

ktorí z ruín starého chrámu budujú nový,

zjavujú sa ďalšie postavy. Vidíte?

Nie je to len tak nejaká zvláštnosť,

nemení sa iba to, čo vidíte, ale

celkový význam maľby.

Veríme, že toto je zábavný a jednoduchý spôsob,

ako všetkým sprístupniť možnosť aktívne

sa zapojiť do takýchto objavov, aby sme neboli

stále rovnako pasívni, ako keď kráčame

nekonečnými miestnosťami múzeí.

(Potlesk)

Ďalším z návrhov je digitálna zdravotná karta,

čo by v prípade skutočných pacientov bolo úplne jasné,

no v oblasti umeleckých diel sa, nanešťastie,

s týmto nápadom ešte nikdy nepracovalo.

My veríme, že toto by mal byť

prvý krok na ceste za skutočným zachovávaním diel,

ktorý nám pomôže naozaj preskúmať a pochopiť

všetko, čo je so stavom zachovania späté,

techniku, materiály a tiež kedy, či a prečo

by sme mali reštaurovať alebo skôr zasahovať

do prostredia, ktoré maľbu obklopuje.

Našou víziou je znovu objaviť

ducha renesancie, vytvoriť novú disciplínu,

v ktorej sú technické vedy pre kultúrne dedičstvo

symbolom, ktorý spája vedu s umením.

Jednoznačne potrebujeme nový typ inžinierov,

ktorí budú vykonávať túto prácu

a znovu objavia kultúrne hodnoty,

ktoré najmä v súčasnosti tak veľmi potrebujeme.

Ak by som to mal veľmi v krátkosti zhrnúť,

tak sa pokúšame o toto:

Chceme dať budúcnosť našej minulosti,

aby sme vôbec mali budúcnosť.

Pokiaľ žijeme život so záujmom a vášňou,

v každom z nás je kúsok Leonarda. Ďakujem.

(Potlesk)