Nové úvahy o kapitále v dvadsiatom prvom storočí

Francúzsky ekonóm Thomas Piketty spôsobil začiatkom roka 2014 senzáciu svojou knihou, oscilujúcou okolo jednoduchého, tvrdého vzorca, ktorý objasňuje ekonomickú nerovnosť: r > g (t.j. návratnosť kapitálu je všeobecne vyššia ako ekonomický rast). Na základe veľkého súboru dát prichádza k svojmu záveru: Ekonomická nerovnosť nie je novinkou, ale prehlbuje sa a môže mať radikálne dôsledky.

Som rád, že tu dnes môžem byť.

Zaoberám sa dejinami príjmu
a rozloženia bohatstva už 15 rokov

a jedna z vecí, ktoré som
na základe historických údajov odhalil,

je, že z dlhodobého hľadiska

je miera návratnosti kapitálu (r)
vyššia než tempo ekonomického rastu (g)

a to vedie k vysokej
koncentrácii bohatstva.

Tá koncentrácia nie je nekonečná,

ale čím väčšia je priepasť medzi r a g,
tým vyššia je majetková nerovnosť,

ku ktorej spoločnosť speje.

Toto je kľúčová sila,
o ktorej budem dnes rozprávať,

ale upozorňujem,
že to nie je jediná dôležitá sila

v dynamike distribúcie príjmu a bohatstva

a existuje mnoho iných síl,
ktoré hrajú dôležitú rolu

v dlhodobej dynamike týchto veličín.

Mnoho dát ešte len potrebujeme získať.

Dnes vieme o trošku viac,
než sme vedeli, ale stále vieme primálo

a mnohé procesy,
ekonomické, sociálne, politické,

musíme ďalej skúmať.

Dnes sa zameriam
na túto jednoduchú silu,

ale to neznamená,
že iné sily nie sú dôležité.

Väčšina z dát, ktoré vám dnes predstavím,

pochádza z online databázy
najvyšších príjmov sveta:

The World Top Incomes Database.

Je to najväčšia historická databáza,
mapujúca nerovnosť

a o jej vznik sa pričinilo
vyše 30 vedcov z desiatok krajín.

Rád by som vám ukázal pár faktov
vyplývajúcich z databázy

a potom sa vrátime k vzťahu r > g.

Faktom číslo jedna je veľký obrat
v porovnaní príjmovej nerovnosti

Európy a USA za posledné storočie.

Začiatkom 20. storočia bola
príjmová nerovnosť oveľa vyššia v Európe,

zatiaľ čo dnes je omnoho vyššia v USA.

Poviem to veľmi jasne:
Dôvodom nie je vzťah r > g.

Skôr to súvisí so zmenami
ponuky a dopytu na trhu práce,

so súťažou medzi vzdelávaním a technikou,

s globalizáciou,

a pravdepodobne s viac nerovným
prístupom k vzdelaniu v USA,

kde sú najlepšie univerzity sveta,

ale spodné časti vzdelávacieho systému
príliš dobré nie sú,

čiže veľmi nerovný prístup ku vzdelaniu.

Súvisí to tiež s nevídaným rastom
top-manažérskych platov v USA,

ktorý sa nedá vysvetliť len vzdelaním.

Je v tom viac faktorov,
ale o tom sa dnes rozširovať nebudem;

chcem sa zamerať na príjmovú nerovnosť.

Ukážem vám jednoduchý indikátor
príjmovej nerovnosti.

Toto je podiel najbohatších 10 %
na celkových príjmoch.

Vidíme, že pred sto rokmi
to bolo v Európe 45 až 50 %

a v USA niečo cez 40 %,

v Európe teda bola nerovnosť väčšia.

Tá potom v prvej polovici
20. storočia prudko klesla

a, ako vidíte, v poslednom desaťročí
USA v nerovnosti predčili Európu.

To je prvý z faktov, o ktorých rozprávam.

Druhý fakt viac súvisí
s majetkovou nerovnosťou:

Ide o to, že majetková nerovnosť
je vždy väčšia než nerovnosť príjmová.

Pritom dnešná majetková nerovnosť,

napriek svojmu rastu
v posledných desaťročiach,

stále nie je taká extrémna
ako pred sto rokmi,

hoci pomer celkového bohatstva k príjmu
sa už dostal na úroveň

spred obrovských šokov
prvej svetovej vojny,

veľkej hospodárskej krízy,
a druhej svetovej vojny.

Teraz vám ukážem dva grafy,

ilustrujúce fakt číslo dva
a fakt číslo tri.

Pozrime sa najprv
na úroveň majetkovej nerovnosti:

Toto je podiel najbohatších 10 %
na celkovom bohatstve.

Vidíte rovnaký obrat medzi USA a Európou,
aký sme mali pri príjmovej nerovnosti.

Takže pred sto rokmi bola
koncentrácia bohatstva vyššia v Európe

a teraz je to naopak.

Ale vidno aj dve ďalšie veci:

Vo všeobecnosti je majetková nerovnosť
vždy vyššia ako príjmová.

Spomeňte si, pri príjmovej nerovnosti

tvoril príjem horných 10 % populácie
30 až 50 % celkového príjmu,

pričom podiel ich majetku
na celkovom bohatstve je 60 až 90 %.

OK, to bol ten prvý fakt

a má veľký vplyv na to, čo príde teraz.

Koncentrácia majetku je vždy
oveľa vyššia ako koncentrácia príjmu.

Druhým faktom je, že ani nárast
majetkovej nerovnosti

v posledných desaťročiach
nás nedostal na úroveň roku 1910.

Dnešná priepasť je síce veľká,

60 až 70 % celkového bohatstva
patrí horným 10 %,

ale dobrou správou je, že je to
stále lepšie ako pred sto rokmi,

keď v Európe najbohatších 10 % ľudí
vlastnilo 90 % celkového bohatstva.

To, čo máme dnes,
ja nazývam strednými 40 %,

teda ľudia, čo nepatria k horným 10 %,
ale ani k spodným 50 %,

vy to možno poznáte ako strednú triedu,

ktorá vlastní 20 až 30 %
celkového národného bohatstva,

pričom pred sto rokmi
by to boli chudobní ľudia;

žiadna stredná trieda
v podstate neexistovala.

To je podstatná zmena,
a je zaujímavé,

že majetková nerovnosť sa stále nedostala
na úroveň pred prvou svetovou,

hoci celkový objem bohatstva sa obnovil.

Tu je celková hodnota
majetku v pomere k príjmu

a vidíte, že najmä v Európe
sme späť na predvojnovej úrovni.

Takže tento príbeh má dve linky.

Prvá súvisí s celkovým objemom
zhromaždeného majetku.

A samozrejme na hromadení majetku
nie je samo o sebe nič zlé,

zvlášť, ak je pomerne rozptýlený
a menej koncentrovaný.

My sa chceme zamerať
na dlhodobý vývoj majetkovej nerovnosti

a na to, čo prinesie budúcnosť.

Ako si vysvetliť skutočnosť,
že až do prvej svetovej vojny

bola majetková nerovnosť taká vysoká
a zrejme by rástla aj ďalej?

A čo čakať od budúcnosti?

Dovolím si ponúknuť vysvetlenie
a pár úvah o budúcnosti.

Model, ktorý asi najlepšie objasňuje,

prečo je majetok o toľko
koncentrovanejší než príjem,

je dynamický, dynastický model,

v ktorom majú jednotlivci
dlhodobú perspektívu

a rozmanité dôvody
pre hromadenie bohatstva.

Keby ľudia hromadili majetky
čisto z dôvodu svojho životného cyklu,

teda pre vlastné zabezpečenie v starobe,

potom by majetková a príjmová nerovnosť
mali byť viac menej rovnaké.

Dosť ťažko by sa vysvetľovala priepasť
medzi majetkovou a príjmovou nerovnosťou

len na základe modelu životného cyklu.

Takže potrebujeme model, kde ľudia
hromadia majetok aj z iných dôvodov.

Typickým dôvodom je, že chcú zanechať
majetok ďalšej generácii, svojim deťom,

a niekedy hromadia majetok kvôli prestíži,
moci, ktorá sa s bohatstvom viaže.

Na kumulovanie majetku
musia skrátka existovať aj iné dôvody;

samotné potreby životného cyklu
naše dáta nevysvetľujú.

Je mnoho dynamických modelov
hromadenia majetku,

ktoré počítajú s takýmito
dynastickými dôvodmi bohatnutia,

a pracujú s rôznymi náhodnými,
multiplikatívnymi šokmi.

V niektorých rodinách je zvykom
mať veľmi veľa detí,

takže majetok sa stále delí.

Iné rodiny mávajú menej detí.

Návratnosť kapitálu tiež podlieha šokom:

Rodina získa veľký kapitál,
iná zle investuje.

V procese bohatnutia teda
vždy bude istá mobilita.

Niektorí vystúpia vyššie, iní klesnú.

Pointou je, že v každom z týchto modelov
dostanete pre daný rozptyl šokov

majetkovú nerovnosť ako prudko rastúcu
funkciu premennej „r mínus g“.

Rozdiel medzi návratnosťou kapitálu r
a hospodárskym rastom g je dôležitý;

cítime, že počiatočná majetová nerovnováha

sa so stúpajúcim „r mínus g“
rýchlejšie zosilní.

Zoberme si jednoduchý príklad:

ak sa r rovná 5 % a g sa rovná 1 %,

vlastníkom stačí investovať
len jednu pätinu ich kapitálu,

aby ich majetok rástol rovnako rýchlo
ako veľkosť ekonomiky.

Takže veľké majetky
je ľahšie budovať a zachovávať,

lebo môžete štyri pätiny spotrebovať
– ak nepočítame dane –

a len jednu pätinu investovať.

Niektoré rodiny určite minú viac,
a niektoré zas menej,

takže istá mobilita v rozdelení tam je,

ale priemerne stačí
investovať len tú pätinu.

Výsledkom je zachovanie
vysokej majetkovej nerovnosti.

Asi vás neprekvapím, keď poviem,
že r môže byť vačšie ako g už navždy,

pretože tak to bolo
po väčšinu histórie ľudstva.

Čo bolo každému zrejmé,

keďže rast sa blížil k nule
po väčšinu ľudských dejín.

Hospodársky rast bol medzi 0,1 a 0,3 %,

lebo rast populácie aj produktivity
bol veľmi pozvoľný,

ale návratnosť kapitálu
samozrejme nulová nebola.

Vlastníctvo pôdy ako tradičné aktívum
predpriemyselnej spoločnosti

vykazovalo návratnosť 5 %.

To vie každý čitateľ Jane Austenovej.

Ak chcete ročne zarobiť 1000 libier,

mali by ste vlastniť
kapitál 20 000 libier,

lebo 5 % z 20 000 je 1000.

To bol svojím spôsobom
základ fungovania spoločnosti,

lebo r > g dovolilo vlastníkom
žiť z výnosov z ich kapitálu

a v živote sa venovať iným veciam

namiesto starosti o vlastnú obživu.

Z môjho historického výskumu
plynie jeden dôležitý záver:

moderný priemyselný rast nezmenil
túto skutočnosť tak, ako by človek čakal.

Samozrejme, hospodársky rast
sa po priemyselnej revolúcii zrýchlil,

vyskočil typicky z nuly na 1 až 2 %,

ale návratnosť kapitálu rástla tiež,

takže tá medzera medzi nimi zostala.

Dvadsiate storočie zažilo
jedinečnú kombináciu udalostí.

Po prvé, veľmi nízku
kapitálovú návratnosť

kvôli vojnovým šokom v rokoch 1914 a 1945,
ničeniu majetku a inflácii,

kvôli bankrotom
počas veľkej hospodárskej krízy.

Všetko to znížilo návratnosť
súkromného kapitálu

v medzivojnovom období
na nebývalo nízku úroveň.

A potom v povojnovom období
hospodársky rast rýchlo rástol,

čiastočne kvôli rekonštrukcii.

Nemecko, Francúzsko, Japonsko
malo v rokoch 1950 až 1980 5 % mieru rastu

hlavne kvôli rekonštrukcii,

ale aj nevídanému demografickému rastu,
tzv. Baby Boom efektu.

Je jasné, že ten dlho trvať nebude,

v budúcnosti očakávame prinajmenšom
spomalenie populačného rastu

a podľa najlepších prognóz

sa bude dlhodobý rast blížiť
jednému až dvom percentám,

a nie štyrom-piatim.

Toto sú najlepšie odhady
rastu svetového HDP

a priemernej kapitálovej návratnosti.

Vidíte, že po väčšinu histórie ľudstva
bol hospodársky rast veľmi nízky,

oveľa nižší než kapitálová návratnosť,

a potom v dvadsiatom storočí

sa kvôli vysokému
populačnému rastu po vojne

a procesu rekonštrukcie

rast zrýchlil a tá medzera sa zmenšila.

Tu som použil populačné prognózy OSN,

neistota tam samozrejme je.

Môže sa stať, že všetci budeme mať
v budúcnosti kopu detí,

čím zvýšime rast,

ale momentálne sú toto
najlepšie odhady, aké máme,

a predpovedajú pokles
svetového hospodárskeho rastu

a prehĺbenie priepasti medzi ním
a návratnosťou kapitálu.

Druhou nezvyčajnou udalosťou 20. storočia,
ktorú som spomínal,

bolo ničenie a danenie kapitálu.

Toto je návratnosť pred zdanením.

Toto je návratnosť po zdanení a po ničení.

Preto klesla priemerná návratnosť
po zdanení a ničení kapitálu

dlhodobo až pod úroveň
hospodárskeho rastu.

Bez veľkého ničenia a danenia
by sa to nikdy nestalo.

Aby bolo jasné, rovnováha
medzi návratnosťou a rastom

závisí od mnohých faktorov,
ktoré nevieme presne predpovedať:

technika a vývoj technológií
náročných na kapitál.

V súčasnosti sú kapitálovo najnáročnejšími
odvetviami ekonomiky

reality, stavebníctvo a energetika,

ale v budúcnosti bude možno
omnoho viac robotov v rade odvetví

a podiel kapitálu investovaného
do automatizácie bude vyšší než dnes.

Dnes máme k tomu ďaleko

a práve situácia
v realitách a v energetike

je rozhodujúca pre kapitálovú dynamiku.

Ďalšou dôležitou vecou je,

že mierkové efekty v správe portfólia
nahrávajú veľkým investorom,

a spolu s finančnou komplexnosťou
a finančnou dereguláciou

umožňujú dosiahnuť vyššiu návratnosť
pre veľké portfóliá.

Zvlášť silne to funguje pre miliardárov
a veľké kapitálové fondy.

Jeden príklad za všetky:

Na základe rebríčka miliardárov
časopisu Forbes z rokov 1987 až 2013

sme vypočítali,
že majetok tých najbohatších

rástol až o 6-7 % ročne,
a to reálne, po očistení od inflácie,

pričom celosvetový priemerný príjem
a priemerný osobný majetok

rástol ročne o dve percentá.

To isté sa ukazuje pri veľkých
univerzitných fondoch.

Čím väčšia základina,
tým vyššia návratnosť.

Čo s tým?

Myslím, že potrebujeme najmä
transparentnejší finančný systém.

O dynamike svetového kapitálu
vieme príliš málo,

na to by sme potrebovali
medzinárodný prenos bankových dát.

Potrebujeme globálny register
finančných aktív,

a väčšiu koordináciu v danení majetku;

aj nízka majetková daň by priniesla
potrebné informácie,

a na ich základe by sme potom
mohli podniknúť potrebné kroky.

Boj proti daňovým rajom
a automatický prenos informácií

nás do istej miery vedie týmto smerom.

Sú aj iné, a lákavé, spôsoby
prerozdeľovania bohatstva.

Inflácia: tlačiť peniaze je oveľa ľahšie
než napísať daňový zákon,

takže je to veľmi lákavé,

ale nie je vždy jasné,
čo tým spôsobíte.

To je problém.

Vyvlastnenie je veľmi lákavé.

Ak sa vám zdá,
že niektorí bohatnú príliš,

majetok im vyvlastníte.

To však nie je veľmi účinný spôsob
regulácie majetkovej dynamiky.

A vojna je ešte menej účinná,

takže ja dávam prednosť
progresívnemu zdaneniu,

ale samozrejme, história…
(smiech)

história si nájde svoj vlastný spôsob

a pravdepodobne to bude
kombinácia tohto všetkého.

Ďakujem.

(potlesk)

Bruno Giussani:
Thomas Piketty. Ďakujeme.

Thomas, mám pre vás dve-tri otázky,

samozrejme obdivujem
vašu prácu s dátami,

ale chápem správne, že naznačujete,

že k rastúcej koncentrácii bohatstva
kapitalizmus prirodzene speje

a ak ho ponecháme bez kontroly,
ohrozí celý systém.

Takže navrhujete,
že potrebujeme prijať rozhodnutia,

ktoré budú bohatstvo prerozdeľovať,

vrátane tých, čo ste spomínali:
progresívne dane atď.

Je to v súčasnom
politickom kontexte reálne?

Akú šancu dávate tomu,
že niečo také naozaj zavedieme?

No, viete, keď sa ohliadneme v čase,

dejiny príjmu, bohatstva a daní
sú plné prekvapení.

Takže ja príliš nefandím tým,

ktorí dopredu vedia,
čo sa stane alebo nestane.

Myslím, že pred sto rokmi
by vám mnoho ľudí tvrdilo,

že progresívna daň z príjmu
sa nikdy nezavedie.

A zaviedla sa.

A ešte pred piatimi rokmi
by mnohí tvrdili,

že bankové tajomstvá
zostanú navždy vo Švajčiarsku,

že Švajčiarsko je príliš silné
pre zbytok sveta,

a potom zrazu USA uvalilo
na švajčiarske banky pár sankcií

a všetko sa zmenilo.

A teraz mierime k väčšej
finančnej transparentnosti.

Ja myslím, že to nie až taký problém
politicky skoordinovať.

Chystá sa dohoda medzi krajinami
tvoriacimi polovicu svetového HDP,

teda USA a Európskou úniou.

Ak ani polovica svetového HDP nestačí
na pokrok vo finančnej transparentnosti

a minimálna daň na zisky
nadnárodných korporácií,

tak potom už neviem.

Myslím, že technicky to nebude problém.

Myslím, že pokročíme,
keď k tým otázkam pristúpime pragmaticky

a zavedieme sankcie pre tých,

ktorí na finančnej
nepriehľadnosti profitujú.

BG: Jedným z argumentov
proti vášmu názoru je,

že ekonomická nerovnosť
nie je len vlastnosť kapitalizmu,

ale priamo jedným z jeho motorov.

Takže ak prijmeme opatrenia
na zníženie nerovnosti,

možno tým znížime aj ekonomický rast.

Čo by ste k tomu povedali?

Súhlasím, podľa mňa nerovnosť
sama o sebe nie je problém.

Nerovnosť, v istých medziach,
môže byť užitočná pre inovácie a rast.

Je to otázka miery.

Príliš extrémna nerovnosť
už k rastu neprispieva

a môže aj škodiť, lebo má
vysokú tendenciu pretrvávať v čase

a viesť k nízkej mobilite.

A keď hovoríme
o takej koncentrácii bohatstva,

aká bola napríklad v európskych krajinách
v 19. storočí a do prvej svetovej,

tak to, myslím, pre rast prínosné nebolo.

Zmenu priniesla kombinácia
tragických udalostí a novej politiky,

a rastu to nijako nezabránilo.

A extrémna nerovnosť navyše
škodí našim demokratickým inštitúciám,

keď so sebou nesie nerovný prístup
k politickému hlasu.

A vplyv súkromných peňazí
v politike USA

je dnes, myslím, dosť znepokojujúci.

Takže k takému extrému
by sme sa neradi vracali,

k nerovnosti ako pred prvou svetovou.

Ak má stredná trieda slušný podiel
z národného bohatstva,

to nie je pre hospodársky rast zlé.

Je to naopak prínosné,
či pre rovnosť alebo účinnosť.

BG: Na začiatku som spomínal,
že vaša kniha bola terčom kritiky.

Niektoré dáta boli terčom kritiky.

Váš výber dát bol terčom kritiky.

Obviňovali vás, že vyberáte dáta,
ktoré sa vám hodia.

Aká je vaša reakcia?

Moja reakcia je, že je dobre,
ak kniha vzbudila diskusiu.

Aj toto bol môj zámer.

Pozrite, všetky dáta i detailné výpočty
som sprístupnil na webe,

práve aby sme mohli o tom
otvorene diskutovať.

Na každú jednu pripomienku
som odpovedal.

Vravím, že ak by som tú knihu písal znova,
prišiel by som k záveru,

že nárast majetkovej nerovnosti,
a to najmä v USA,

bol v skutočnosti ešte vyšší,
než som uviedol pôvodne.

Nedávny výskum Saeza a Zucmana
prináša nové dáta,

ktoré som v tej dobe nemal k dispozícii,

a ukazuje, že koncentrácia bohatstva v USA
stúpla ešte viac, než som uvádzal ja.

A budúcnosť prinesie ďalšie dáta.

Niektoré budú podporovať aj iné hypotézy.

My aktualizujeme skoro každý týždeň

online databázu
najvyšších svetových príjmov

a budeme pokračovať aj v budúcnosti,

hlavne s dátami o rozvojových krajinách

a uvítame každého,
kto sa chce na zbere dát podieľať.

Určite súhlasím s tým, že dynamika
bohatstva je dosť neprehľadná,

a dobrý spôsob, ako získať
presnejšie informácie,

je práve majetková daň,
zo začiatku veľmi nízka,

a údaje, ktoré prinesie,
sa môžu stať základom pre vedeckú zhodu

i pre politické opatrenia.

Takže daň by bola zdrojom dát,

ktoré teraz potrebujeme najviac.

BG: Thomas Piketty, merci beaucoup.
Ďakujeme.

Ďakujem.

(potlesk)