Som rád, že tu dnes môžem byť. Zaoberám sa dejinami príjmu a rozloženia bohatstva už 15 rokov a jedna z vecí, ktoré som na základe historických údajov odhalil, je, že z dlhodobého hľadiska je miera návratnosti kapitálu (r) vyššia než tempo ekonomického rastu (g) a to vedie k vysokej koncentrácii bohatstva. Tá koncentrácia nie je nekonečná, ale čím väčšia je priepasť medzi r a g, tým vyššia je majetková nerovnosť, ku ktorej spoločnosť speje. Toto je kľúčová sila, o ktorej budem dnes rozprávať, ale upozorňujem, že to nie je jediná dôležitá sila v dynamike distribúcie príjmu a bohatstva a existuje mnoho iných síl, ktoré hrajú dôležitú rolu v dlhodobej dynamike týchto veličín. Mnoho dát ešte len potrebujeme získať. Dnes vieme o trošku viac, než sme vedeli, ale stále vieme primálo a mnohé procesy, ekonomické, sociálne, politické, musíme ďalej skúmať. Dnes sa zameriam na túto jednoduchú silu, ale to neznamená, že iné sily nie sú dôležité. Väčšina z dát, ktoré vám dnes predstavím, pochádza z online databázy najvyšších príjmov sveta: The World Top Incomes Database. Je to najväčšia historická databáza, mapujúca nerovnosť a o jej vznik sa pričinilo vyše 30 vedcov z desiatok krajín. Rád by som vám ukázal pár faktov vyplývajúcich z databázy a potom sa vrátime k vzťahu r > g. Faktom číslo jedna je veľký obrat v porovnaní príjmovej nerovnosti Európy a USA za posledné storočie. Začiatkom 20. storočia bola príjmová nerovnosť oveľa vyššia v Európe, zatiaľ čo dnes je omnoho vyššia v USA. Poviem to veľmi jasne: Dôvodom nie je vzťah r > g. Skôr to súvisí so zmenami ponuky a dopytu na trhu práce, so súťažou medzi vzdelávaním a technikou, s globalizáciou, a pravdepodobne s viac nerovným prístupom k vzdelaniu v USA, kde sú najlepšie univerzity sveta, ale spodné časti vzdelávacieho systému príliš dobré nie sú, čiže veľmi nerovný prístup ku vzdelaniu. Súvisí to tiež s nevídaným rastom top-manažérskych platov v USA, ktorý sa nedá vysvetliť len vzdelaním. Je v tom viac faktorov, ale o tom sa dnes rozširovať nebudem; chcem sa zamerať na príjmovú nerovnosť. Ukážem vám jednoduchý indikátor príjmovej nerovnosti. Toto je podiel najbohatších 10 % na celkových príjmoch. Vidíme, že pred sto rokmi to bolo v Európe 45 až 50 % a v USA niečo cez 40 %, v Európe teda bola nerovnosť väčšia. Tá potom v prvej polovici 20. storočia prudko klesla a, ako vidíte, v poslednom desaťročí USA v nerovnosti predčili Európu. To je prvý z faktov, o ktorých rozprávam. Druhý fakt viac súvisí s majetkovou nerovnosťou: Ide o to, že majetková nerovnosť je vždy väčšia než nerovnosť príjmová. Pritom dnešná majetková nerovnosť, napriek svojmu rastu v posledných desaťročiach, stále nie je taká extrémna ako pred sto rokmi, hoci pomer celkového bohatstva k príjmu sa už dostal na úroveň spred obrovských šokov prvej svetovej vojny, veľkej hospodárskej krízy, a druhej svetovej vojny. Teraz vám ukážem dva grafy, ilustrujúce fakt číslo dva a fakt číslo tri. Pozrime sa najprv na úroveň majetkovej nerovnosti: Toto je podiel najbohatších 10 % na celkovom bohatstve. Vidíte rovnaký obrat medzi USA a Európou, aký sme mali pri príjmovej nerovnosti. Takže pred sto rokmi bola koncentrácia bohatstva vyššia v Európe a teraz je to naopak. Ale vidno aj dve ďalšie veci: Vo všeobecnosti je majetková nerovnosť vždy vyššia ako príjmová. Spomeňte si, pri príjmovej nerovnosti tvoril príjem horných 10 % populácie 30 až 50 % celkového príjmu, pričom podiel ich majetku na celkovom bohatstve je 60 až 90 %. OK, to bol ten prvý fakt a má veľký vplyv na to, čo príde teraz. Koncentrácia majetku je vždy oveľa vyššia ako koncentrácia príjmu. Druhým faktom je, že ani nárast majetkovej nerovnosti v posledných desaťročiach nás nedostal na úroveň roku 1910. Dnešná priepasť je síce veľká, 60 až 70 % celkového bohatstva patrí horným 10 %, ale dobrou správou je, že je to stále lepšie ako pred sto rokmi, keď v Európe najbohatších 10 % ľudí vlastnilo 90 % celkového bohatstva. To, čo máme dnes, ja nazývam strednými 40 %, teda ľudia, čo nepatria k horným 10 %, ale ani k spodným 50 %, vy to možno poznáte ako strednú triedu, ktorá vlastní 20 až 30 % celkového národného bohatstva, pričom pred sto rokmi by to boli chudobní ľudia; žiadna stredná trieda v podstate neexistovala. To je podstatná zmena, a je zaujímavé, že majetková nerovnosť sa stále nedostala na úroveň pred prvou svetovou, hoci celkový objem bohatstva sa obnovil. Tu je celková hodnota majetku v pomere k príjmu a vidíte, že najmä v Európe sme späť na predvojnovej úrovni. Takže tento príbeh má dve linky. Prvá súvisí s celkovým objemom zhromaždeného majetku. A samozrejme na hromadení majetku nie je samo o sebe nič zlé, zvlášť, ak je pomerne rozptýlený a menej koncentrovaný. My sa chceme zamerať na dlhodobý vývoj majetkovej nerovnosti a na to, čo prinesie budúcnosť. Ako si vysvetliť skutočnosť, že až do prvej svetovej vojny bola majetková nerovnosť taká vysoká a zrejme by rástla aj ďalej? A čo čakať od budúcnosti? Dovolím si ponúknuť vysvetlenie a pár úvah o budúcnosti. Model, ktorý asi najlepšie objasňuje, prečo je majetok o toľko koncentrovanejší než príjem, je dynamický, dynastický model, v ktorom majú jednotlivci dlhodobú perspektívu a rozmanité dôvody pre hromadenie bohatstva. Keby ľudia hromadili majetky čisto z dôvodu svojho životného cyklu, teda pre vlastné zabezpečenie v starobe, potom by majetková a príjmová nerovnosť mali byť viac menej rovnaké. Dosť ťažko by sa vysvetľovala priepasť medzi majetkovou a príjmovou nerovnosťou len na základe modelu životného cyklu. Takže potrebujeme model, kde ľudia hromadia majetok aj z iných dôvodov. Typickým dôvodom je, že chcú zanechať majetok ďalšej generácii, svojim deťom, a niekedy hromadia majetok kvôli prestíži, moci, ktorá sa s bohatstvom viaže. Na kumulovanie majetku musia skrátka existovať aj iné dôvody; samotné potreby životného cyklu naše dáta nevysvetľujú. Je mnoho dynamických modelov hromadenia majetku, ktoré počítajú s takýmito dynastickými dôvodmi bohatnutia, a pracujú s rôznymi náhodnými, multiplikatívnymi šokmi. V niektorých rodinách je zvykom mať veľmi veľa detí, takže majetok sa stále delí. Iné rodiny mávajú menej detí. Návratnosť kapitálu tiež podlieha šokom: Rodina získa veľký kapitál, iná zle investuje. V procese bohatnutia teda vždy bude istá mobilita. Niektorí vystúpia vyššie, iní klesnú. Pointou je, že v každom z týchto modelov dostanete pre daný rozptyl šokov majetkovú nerovnosť ako prudko rastúcu funkciu premennej „r mínus g“. Rozdiel medzi návratnosťou kapitálu r a hospodárskym rastom g je dôležitý; cítime, že počiatočná majetová nerovnováha sa so stúpajúcim „r mínus g“ rýchlejšie zosilní. Zoberme si jednoduchý príklad: ak sa r rovná 5 % a g sa rovná 1 %, vlastníkom stačí investovať len jednu pätinu ich kapitálu, aby ich majetok rástol rovnako rýchlo ako veľkosť ekonomiky. Takže veľké majetky je ľahšie budovať a zachovávať, lebo môžete štyri pätiny spotrebovať – ak nepočítame dane – a len jednu pätinu investovať. Niektoré rodiny určite minú viac, a niektoré zas menej, takže istá mobilita v rozdelení tam je, ale priemerne stačí investovať len tú pätinu. Výsledkom je zachovanie vysokej majetkovej nerovnosti. Asi vás neprekvapím, keď poviem, že r môže byť vačšie ako g už navždy, pretože tak to bolo po väčšinu histórie ľudstva. Čo bolo každému zrejmé, keďže rast sa blížil k nule po väčšinu ľudských dejín. Hospodársky rast bol medzi 0,1 a 0,3 %, lebo rast populácie aj produktivity bol veľmi pozvoľný, ale návratnosť kapitálu samozrejme nulová nebola. Vlastníctvo pôdy ako tradičné aktívum predpriemyselnej spoločnosti vykazovalo návratnosť 5 %. To vie každý čitateľ Jane Austenovej. Ak chcete ročne zarobiť 1000 libier, mali by ste vlastniť kapitál 20 000 libier, lebo 5 % z 20 000 je 1000. To bol svojím spôsobom základ fungovania spoločnosti, lebo r > g dovolilo vlastníkom žiť z výnosov z ich kapitálu a v živote sa venovať iným veciam namiesto starosti o vlastnú obživu. Z môjho historického výskumu plynie jeden dôležitý záver: moderný priemyselný rast nezmenil túto skutočnosť tak, ako by človek čakal. Samozrejme, hospodársky rast sa po priemyselnej revolúcii zrýchlil, vyskočil typicky z nuly na 1 až 2 %, ale návratnosť kapitálu rástla tiež, takže tá medzera medzi nimi zostala. Dvadsiate storočie zažilo jedinečnú kombináciu udalostí. Po prvé, veľmi nízku kapitálovú návratnosť kvôli vojnovým šokom v rokoch 1914 a 1945, ničeniu majetku a inflácii, kvôli bankrotom počas veľkej hospodárskej krízy. Všetko to znížilo návratnosť súkromného kapitálu v medzivojnovom období na nebývalo nízku úroveň. A potom v povojnovom období hospodársky rast rýchlo rástol, čiastočne kvôli rekonštrukcii. Nemecko, Francúzsko, Japonsko malo v rokoch 1950 až 1980 5 % mieru rastu hlavne kvôli rekonštrukcii, ale aj nevídanému demografickému rastu, tzv. Baby Boom efektu. Je jasné, že ten dlho trvať nebude, v budúcnosti očakávame prinajmenšom spomalenie populačného rastu a podľa najlepších prognóz sa bude dlhodobý rast blížiť jednému až dvom percentám, a nie štyrom-piatim. Toto sú najlepšie odhady rastu svetového HDP a priemernej kapitálovej návratnosti. Vidíte, že po väčšinu histórie ľudstva bol hospodársky rast veľmi nízky, oveľa nižší než kapitálová návratnosť, a potom v dvadsiatom storočí sa kvôli vysokému populačnému rastu po vojne a procesu rekonštrukcie rast zrýchlil a tá medzera sa zmenšila. Tu som použil populačné prognózy OSN, neistota tam samozrejme je. Môže sa stať, že všetci budeme mať v budúcnosti kopu detí, čím zvýšime rast, ale momentálne sú toto najlepšie odhady, aké máme, a predpovedajú pokles svetového hospodárskeho rastu a prehĺbenie priepasti medzi ním a návratnosťou kapitálu. Druhou nezvyčajnou udalosťou 20. storočia, ktorú som spomínal, bolo ničenie a danenie kapitálu. Toto je návratnosť pred zdanením. Toto je návratnosť po zdanení a po ničení. Preto klesla priemerná návratnosť po zdanení a ničení kapitálu dlhodobo až pod úroveň hospodárskeho rastu. Bez veľkého ničenia a danenia by sa to nikdy nestalo. Aby bolo jasné, rovnováha medzi návratnosťou a rastom závisí od mnohých faktorov, ktoré nevieme presne predpovedať: technika a vývoj technológií náročných na kapitál. V súčasnosti sú kapitálovo najnáročnejšími odvetviami ekonomiky reality, stavebníctvo a energetika, ale v budúcnosti bude možno omnoho viac robotov v rade odvetví a podiel kapitálu investovaného do automatizácie bude vyšší než dnes. Dnes máme k tomu ďaleko a práve situácia v realitách a v energetike je rozhodujúca pre kapitálovú dynamiku. Ďalšou dôležitou vecou je, že mierkové efekty v správe portfólia nahrávajú veľkým investorom, a spolu s finančnou komplexnosťou a finančnou dereguláciou umožňujú dosiahnuť vyššiu návratnosť pre veľké portfóliá. Zvlášť silne to funguje pre miliardárov a veľké kapitálové fondy. Jeden príklad za všetky: Na základe rebríčka miliardárov časopisu Forbes z rokov 1987 až 2013 sme vypočítali, že majetok tých najbohatších rástol až o 6-7 % ročne, a to reálne, po očistení od inflácie, pričom celosvetový priemerný príjem a priemerný osobný majetok rástol ročne o dve percentá. To isté sa ukazuje pri veľkých univerzitných fondoch. Čím väčšia základina, tým vyššia návratnosť. Čo s tým? Myslím, že potrebujeme najmä transparentnejší finančný systém. O dynamike svetového kapitálu vieme príliš málo, na to by sme potrebovali medzinárodný prenos bankových dát. Potrebujeme globálny register finančných aktív, a väčšiu koordináciu v danení majetku; aj nízka majetková daň by priniesla potrebné informácie, a na ich základe by sme potom mohli podniknúť potrebné kroky. Boj proti daňovým rajom a automatický prenos informácií nás do istej miery vedie týmto smerom. Sú aj iné, a lákavé, spôsoby prerozdeľovania bohatstva. Inflácia: tlačiť peniaze je oveľa ľahšie než napísať daňový zákon, takže je to veľmi lákavé, ale nie je vždy jasné, čo tým spôsobíte. To je problém. Vyvlastnenie je veľmi lákavé. Ak sa vám zdá, že niektorí bohatnú príliš, majetok im vyvlastníte. To však nie je veľmi účinný spôsob regulácie majetkovej dynamiky. A vojna je ešte menej účinná, takže ja dávam prednosť progresívnemu zdaneniu, ale samozrejme, história… (smiech) história si nájde svoj vlastný spôsob a pravdepodobne to bude kombinácia tohto všetkého. Ďakujem. (potlesk) Bruno Giussani: Thomas Piketty. Ďakujeme. Thomas, mám pre vás dve-tri otázky, samozrejme obdivujem vašu prácu s dátami, ale chápem správne, že naznačujete, že k rastúcej koncentrácii bohatstva kapitalizmus prirodzene speje a ak ho ponecháme bez kontroly, ohrozí celý systém. Takže navrhujete, že potrebujeme prijať rozhodnutia, ktoré budú bohatstvo prerozdeľovať, vrátane tých, čo ste spomínali: progresívne dane atď. Je to v súčasnom politickom kontexte reálne? Akú šancu dávate tomu, že niečo také naozaj zavedieme? No, viete, keď sa ohliadneme v čase, dejiny príjmu, bohatstva a daní sú plné prekvapení. Takže ja príliš nefandím tým, ktorí dopredu vedia, čo sa stane alebo nestane. Myslím, že pred sto rokmi by vám mnoho ľudí tvrdilo, že progresívna daň z príjmu sa nikdy nezavedie. A zaviedla sa. A ešte pred piatimi rokmi by mnohí tvrdili, že bankové tajomstvá zostanú navždy vo Švajčiarsku, že Švajčiarsko je príliš silné pre zbytok sveta, a potom zrazu USA uvalilo na švajčiarske banky pár sankcií a všetko sa zmenilo. A teraz mierime k väčšej finančnej transparentnosti. Ja myslím, že to nie až taký problém politicky skoordinovať. Chystá sa dohoda medzi krajinami tvoriacimi polovicu svetového HDP, teda USA a Európskou úniou. Ak ani polovica svetového HDP nestačí na pokrok vo finančnej transparentnosti a minimálna daň na zisky nadnárodných korporácií, tak potom už neviem. Myslím, že technicky to nebude problém. Myslím, že pokročíme, keď k tým otázkam pristúpime pragmaticky a zavedieme sankcie pre tých, ktorí na finančnej nepriehľadnosti profitujú. BG: Jedným z argumentov proti vášmu názoru je, že ekonomická nerovnosť nie je len vlastnosť kapitalizmu, ale priamo jedným z jeho motorov. Takže ak prijmeme opatrenia na zníženie nerovnosti, možno tým znížime aj ekonomický rast. Čo by ste k tomu povedali? Súhlasím, podľa mňa nerovnosť sama o sebe nie je problém. Nerovnosť, v istých medziach, môže byť užitočná pre inovácie a rast. Je to otázka miery. Príliš extrémna nerovnosť už k rastu neprispieva a môže aj škodiť, lebo má vysokú tendenciu pretrvávať v čase a viesť k nízkej mobilite. A keď hovoríme o takej koncentrácii bohatstva, aká bola napríklad v európskych krajinách v 19. storočí a do prvej svetovej, tak to, myslím, pre rast prínosné nebolo. Zmenu priniesla kombinácia tragických udalostí a novej politiky, a rastu to nijako nezabránilo. A extrémna nerovnosť navyše škodí našim demokratickým inštitúciám, keď so sebou nesie nerovný prístup k politickému hlasu. A vplyv súkromných peňazí v politike USA je dnes, myslím, dosť znepokojujúci. Takže k takému extrému by sme sa neradi vracali, k nerovnosti ako pred prvou svetovou. Ak má stredná trieda slušný podiel z národného bohatstva, to nie je pre hospodársky rast zlé. Je to naopak prínosné, či pre rovnosť alebo účinnosť. BG: Na začiatku som spomínal, že vaša kniha bola terčom kritiky. Niektoré dáta boli terčom kritiky. Váš výber dát bol terčom kritiky. Obviňovali vás, že vyberáte dáta, ktoré sa vám hodia. Aká je vaša reakcia? Moja reakcia je, že je dobre, ak kniha vzbudila diskusiu. Aj toto bol môj zámer. Pozrite, všetky dáta i detailné výpočty som sprístupnil na webe, práve aby sme mohli o tom otvorene diskutovať. Na každú jednu pripomienku som odpovedal. Vravím, že ak by som tú knihu písal znova, prišiel by som k záveru, že nárast majetkovej nerovnosti, a to najmä v USA, bol v skutočnosti ešte vyšší, než som uviedol pôvodne. Nedávny výskum Saeza a Zucmana prináša nové dáta, ktoré som v tej dobe nemal k dispozícii, a ukazuje, že koncentrácia bohatstva v USA stúpla ešte viac, než som uvádzal ja. A budúcnosť prinesie ďalšie dáta. Niektoré budú podporovať aj iné hypotézy. My aktualizujeme skoro každý týždeň online databázu najvyšších svetových príjmov a budeme pokračovať aj v budúcnosti, hlavne s dátami o rozvojových krajinách a uvítame každého, kto sa chce na zbere dát podieľať. Určite súhlasím s tým, že dynamika bohatstva je dosť neprehľadná, a dobrý spôsob, ako získať presnejšie informácie, je práve majetková daň, zo začiatku veľmi nízka, a údaje, ktoré prinesie, sa môžu stať základom pre vedeckú zhodu i pre politické opatrenia. Takže daň by bola zdrojom dát, ktoré teraz potrebujeme najviac. BG: Thomas Piketty, merci beaucoup. Ďakujeme. Ďakujem. (potlesk)