Alice Dreger: Je anatómia osudom?

Alice Dreger pracuje s ľuďmi na hrane anatómie, ako sú siamské dvojičky a hermafroditi. Pri jej pozorovaniach často naráža na neostrú líniu medzi ženami a mužmi cez rôzne anatomické odlišnosti. Prináša to jednu veľkú otázku: Prečo nechávame našu anatómiu vymedzovať náš osud?

Chcem, aby ste si predstavili 2 páry,

niekedy uprostred roku 1979

v rovnaký deň a v rovnaký moment,

a oba páry rozmýšľajú o dieťati -- dobre?

Takže, dva páry, oba zvažujúce dieťa.

Nechcem, aby ste si príliš dlho predstavovali proces počatia,

lebo ak by ste strávili celý čas rozmýšľaním o tom,

nebudete ma počúvať.

Tak si to len na moment predstavte.

V tomto scenári

si teraz predstavte, že v jedno prípade

nesie spermia chromozóm Y,

ktorý sa stretne s chromozómom X vajíčka.

V druhom prípade

nesie spermia chromozóm X

a stretne sa s chromozómom X vajíčka.

Obe sú životaschopné; obe sa ujmú.

K týmto ľuďom sa vrátime neskôr.

Robím 2 rozličné veci

v tom, čo robím.

Jedna z nich

je história anatómie.

Som trénovaná historička,

a to, čo študujem,

je spôsob, akým sa ľudia vysporadúvali s anatómiou --

myslím teda ľudské a zvieracie telá --

ako sa vysporadúvali s telesnými tekutinami, zložením tiel;

ako rozmýšľali o telách.

Ďalšia vec, ktorú vykonávam,

je aktivizmus,

ako trpezlivý advokát --

alebo, ako zvyknem hovoriť, ako netrpezlivý advokát --

pre pacientov lekárov.

V tomto prípade som pracovala

s ľuďmi, ktorých telá

napádajú sociálne normy.

Napríklad, pracovala som s ľuďmi,

ktorí sú siamské dvojčatá --

dvaja ľudia v jednom tele.

Pracovala som s ľuďmi, ktorí trpia nanizmom --

teda ľudia s trpazličím vzrastom.

A tiež som veľa pracovala

s ľuďmi, ktorí majú atypické pohlavie --

teda ľudia, ktorí nemajú štandardné mužské

alebo štandardné ženské typy tiel.

Môžme ich pomenovať všeobecným názvom "intersex."

Intersex sa vyskytuje v rôznych formách.

Uvediem zopár príkladov toho,

aké môžete mať pohlavie,

ktoré nie je celkom mužské alebo celkom ženské.

Napríklad,

môžete mať niekoho s chromozómovou bázou XY,

a gén SRY na chromozóme Y

káže proto-gonádam, ktoré všetci máme ako plody,

aby sa vyvinuli na semenníky.

V plodovom živote teda semenníky produkujú testosterón.

Avšak, keďže tomuto jedincovi chýbajú receptory,

aby prijali tento testosterón,

telo naň nereaguje.

Tento syndróm sa volá syndróm necitlivosti androgénov.

Teda, mnoho levelov testosterónu, ale žiadna reakcia.

V dôsledku toho si telo vytvorí

veľa znakov ženského tela.

Keď sa dieťatko narodí, vyzerá ako dievča.

Je to dievča. Je tak vychovávaná.

A často, až dokým nevyrastie do puberty,

a začnú sa vyvíjať prsia

ale nedostane menštruáciu,

si nikto nevšimne, že niečo nie je v poriadku.

Urobia pár testov a zistia,

že namiesto toho, aby mala vaječníky a maternicu,

má vnútri seba semenníky a chromozóm Y.

Čomu je dôležité rozumieť, je,

že si môžete o tomto človeku začať myslieť, že je v skutočnosti muž,

ale nie je to tak.

Ženy, rovnako ako muži,

majú vo svojich telách nadobličkové žľazy.

Sú v zadnej časti nášho tela.

Tieto žľazy produkujú androgény,

teda "zmužujúce" hormóny.

Väčšina žien ako ja -- pokladám sa za typickú ženu --

nepoznám svoju chromozómovú skladbu,

ale myslím, že som typická --

teda väčšina žien ako aj ja, sú citlivé na androgény.

Vyrábame androgén a odpovedáme naň.

Výsledkom je, že niekto ako ja,

koho mozog bol vystavený viac androgénom,

než mozog ženy, ktorá sa narodila so semenníkmi

ktorá trpí syndrómom necitlivosti androgénov.

Pohlavie je teda veľmi komplikované; nie je to len o tom, že intersex ľudia

sú niekde v strede pohlavného spektra --

dá sa povedať, že sú vlastne všade.

ďalší príklad:

pred pár rokmi mi zavolal 19 ročný muž,

ktorý sa narodil ako chlapec, bol vychovaný ako chlapec,

mal priateľku, mal s ňou sex,

žil ako chlapec,

a len prednedávnom zistil, že má vnútri seba vaječníky a maternicu.

Mal mimoriadny druh

vrodenej nadobličkovej hyperplázie.

Mal chromozómy XX,

a v lone

sa činnosť jeho nadobličkových žliaz zrýchlila tak,

že vytvorili v podstate mužské hormonálne prostredie.

V dôsledku toho boli jeho genitálie mužské,

a jeho mozog

sa stal mužským, kvôli tej danej zložke hormónov.

Narodil sa vyzerajúc ako chlapec -- nikto nemal podozrenie.

Až keď dovŕšil 19

začal mať veľa lekárskych problémov,

z vnútornej menštruácie,

a doktori zistili, že je vlastne vo vnútri žena.

Ešte jeden rýchly príklad

toho, ako môže nastať intersex.

Niektorí ľudia s chromozómami XX

si vytvoria obojaké pohlavné žľazy,

teda, keď má vaječníkové tkanivo

omotané semenníkovým tkanivom.

Nevieme dozaista, prečo sa to stáva.

Pohlavie môže prísť v množstve rôznych variácií.

Dôvodom,

prečo sú deti s takýmto typom tiel --

či už to je nanizmus alebo spojené telá,

alebo nejaký typ intersexu --

väčšinou "normalizované" chirurgmi,

nie je, že im to pomôže

pri ich fyzickom zdraví.

V mnohých prípadoch sú títo ľudia úplne zdraví.

Dôvodom, prečo sa často stávajú objektom rôznych operácií, je,

že ohrozujú naše sociálne kategórie.

Náš systém sa zakladá na tom princípe,

že jeden konkrétny typ anatómie prichádza s jednou konkrétnou identitou.

Máme schému toho, že byť ženou znamená

mať ženskú identitu;

byť černochom znamená, vraj,

mať africkú anatómiu

v zmysle vašej histórie.

Máme tento hrozne primitívny názor.

Ak sme potom konfrontovaní s telom,

ktoré ukazuje niečo celkom iné,

vystraší nás to pri kategorizácii.

Máme v našej kultúre mnoho romantických ideálov

o individualizme.

Naša spoločnosť si našla obzvlášť romantické chápanie individualizmu.

Viete si teda predstaviť aké zarážajúce to potom je,

keď sa narodí dieťa

s dvoma jedincami vo svojom tele.

Naposledy som sa stretla s veľkým tlakom ohľadom tohto

minulý rok, keď pohlavie bežkyne z Južnej Afriky,

Caster Semenyovej, bolo kľúčovou otázkou na Medzinárodných Hrách v Berlíne.

Mnoho novinárov mi volalo a pýtali sa ma,

"Aký test budete robiť,

ktorý nám odhalí či je alebo nie je

Caster Semenyová žena alebo muž?"

Musela som im vysvetliť, že taký test nejestvuje.

Teraz už vieme,

že pohlavie je na toľko komplikované,

že musíme priznať,

že príroda nekreslí čiaru medzi ženami a mužmi,

alebo medzi ženským intersexom a mužským intersexom;

to my kreslíme tú čiaru.

Nastáva teda situácia,

že čím ďalej veda postupuje,

tým viac si musíme priznať,

že tieto kategórie,

ktoré sme pokladali za stále anatomické kategórie,

ktoré veľmi jednoducho mapovali

stále identity týchto kategórií,

sú omnoho menej ostré, než sme si mysleli.

A to sa netýka len pohlavia.

Týka sa to tiež rás,

ktoré sa ukazujú byť omnoho komplikovanejšie,

než dovoľuje naša terminológia.

Keď sa rozhliadame, často sa dostaneme do veľmi nepohodlných miest.

Napríklad, keď sa pozrieme na fakt,

že spolu so šimpanzami zdieľame

asi 95% našej DNA.

Čo si teda máme zobrať z toho,

že sa od nich líšime len niekoľkými nukleotidmi?

Čím ďalej ideme do hlbín vedy,

tým viac sa dostávame do nepohodlných zón,

kde musíme priznať,

že tie jednoduché kategórie, ktoré sme mali,

sú zrejme príliš jednoduché.

Vidíme to

vo všetkých sférach ľudského života.

Pozorujeme to, napríklad,

v dnešnej kultúre v Spojených štátoch amerických,

v bojoch o začiatku a konci života.

Vedieme náročné konverzácie

o tom, v akom bode sa telo stáva ľudským,

a teda dostáva iné práva než v plodovom živote.

Vedieme veľmi náročné konverzácie --

možno ani tak nie na verejnosti, ako v rámci medicíny --

ohľadom otázky smrti.

V minulosti sa naši predkovia nemuseli tak trápiť

s otázkou niečej smrti.

Väčšinou len strčili pierko pod "nebožtíkov" nos,

a ak sa zachvelo, nepochovali ho.

Ak sa nezachvelo, tak ho pochovali.

Teraz však nastala situácia,

keď chceme vyňať žijúce orgány z jedincov

a dať ich iným jedincom.

Výsledkom je,

že sme zaseknutí v tejto veľmi ťažkej otázke o tom,

kto je vlastne mŕtvy.

Toto nás privádza do neľahkej situácie,

kde nemáme tak jednoduché kategórie, aké sme mali predtým.

Možno si myslíte, že celé toto rozoberanie kategórií

by niekoho, ako som ja, urobilo veľmi šťastným.

Som politicky pokroková, obhajujem ľudí s neobvyklými telami,

ale musím sa priznať, že ma to znervózňuje.

To, že chápem, že tieto kategórie

sú oveľa nestabilnejšie než sme si mysleli, ma privádza no napätia.

Som napätá

z uhlu pohľadu demokracie.

Aby som vám mohla popísať to napätie,

musím sa vám najprv priznať, že fandím americkému zákonodarnému zhromaždeniu.

Viem, že to boli rasisti a sexisti,

ale boli skvelí.

Teda, boli tak smelí a trúfalí

a tak radikálni v tom, čo robili,

že každých pár rokov si pozriem ten ošumelý muzikál "1776"

a to nie kvôli hudbe, ktorá je úplne zabudnuteľná.

Pozerám to kvôli tomu, čo sa stalo roku 1776

s týmto zhromaždením.

Členovia amerického zákonodarného zhromaždenia pre mňa boli

pôvodní aktivisti anatómie;

to je ten dôvod.

Odmietli prvotný anatomický koncept

a nahradili ho iným,

ktorý bol radikálny a krásny a držali sme sa ho 200 rokov.

Spomínate si,

že to, čo toto zhromaždenie odmietalo, bola myšlienka na monarchiu.

Monarchia bola totiž postavená

na veľmi jednoduchom chápaní anatómie.

Monarchovia starého sveta

nechápali DNA,

ale chápali právo prvorodeného.

Mali koncepciu modrej krvi.

Mysleli si, že ľudia, ktorí budú mať politickú moc

ju majú mať preto,

že im bola predaná šľachtická krv

od starého otca k otcovi, k synovi, a tak ďalej.

Členovia amerického zákonodarného zhromaždenia to odmietali,

a nahradili toto chápanie novým anatomickým chápaním,

a to znelo,

že všetci sme si rovní.

Vyrovnali tat názorové pole

a dohodli sa, že podstata anatómie

je jej zhodnosť,

a nie jej odlišnosť.

To bola veľmi zásadná vec.

Robili to po čiastiach,

lebo boli súčasťou osvieteneckého systému,

kde sa spolu vyvíjali 2 veci.

V rovnakom čase to bola

tvorba demokracie a rozvoj vedy.

Keď sa pozriete na históriu amerického zákonodarného zhromaždenia,

je jasné, že boli veľmi zaujatí vedou,

a zároveň zaujatí myšlienkou

naturalistického sveta.

Posúvali sa preč od nadprirodzených vysvetlení

a odmietali veci ako napríklad abnormálne chápanie sily,

ktoré boli prenášané na ľudí

kvôli veľmi nejasnej koncepcii dedičského práva.

Posúvali sa ku koncepcii naturalizmu.

Ak sa pozriete napríklad na Deklaráciu Nezávislosti,

hovorí o prírode a Bohu prírody.

Nehovoria o Bohu a božej prírode.

Hovorí o sile prírody,

ktorá nám odhalí, kto vlastne sme.

Súčasťou toho je,

že prichádzali s myšlienkou

anatomickej podobnosti.

Tým, že to robili, vytvárali krásnu cestu

pre budúci hnutie za podporu občianskych práv.

Vtedy tak o tom nerozmýšľali, ale urobili to pre nás, a to je skvelé.

Čo sa teda stalo roky potom?

Nuž, ženy, napríklad,

ktoré chceli právo voliť,

sa pozreli na myšlienky zákonodarného zhromaždenia

ohľadom toho, že anatomická podobnosť je dôležitejšia

než anatomická odlišnosť,

a povedali, "Ten fakt, že máme maternicu a vaječníky

nie je natoľko podstatnou odlišnosťou,

aby sme nemali mať právo voliť,

mať právo byť plnoprávnym občanom,

mať právo vlastniť majetok, a tak ďalej."

Ženy si to dokázali vybaviť.

Nasledoval úspešný posun v občianskych právach,

kde sa našli ľudia ako Sojouner Truth

a hovorili o, "Nie som ženou?"

Boli tam muži,

pochodujúc v prvých líniách hnutia za podporu občianskych práv,

hovoriac, "Ja som muž."

Taktiež, "farební ľudia"

upozorňujúc na zhodnosť anatómie a nie jej odlišnosť,

a opäť úspešne.

Rovnaký postup vidíme aj pri postupe práv znevýhodnených.

Problém je, samozrejme,

že keď sa začneme sústrediť na tú podobnosť,

musíme sa samých seba spýtať

prečo potom robíme isté delenia.

Chcem ponechať niektoré rozdiely,

anatomicky, v našej kultúre.

Napríklad, nechcem

dať rybičke rovnaké práva ako má človek.

Nechcem povedať, aby sme sa úplne vzdali anatómie.

Netvrdím, že 5 ročné deti

by mali mať povolenie na sex alebo na sobáš.

Sú teda nejaké anatomické odlišnosti

ktoré dávajú zmysel, a myslím, že tie by sme mali ponechať.

Výzvou však je určiť, ktoré to sú,

prečo si ich chceme ponechať a aký majú význam.

Vráťme sa k našim dvom jedincom,

o ktorých sme sa bavili na začiatku.

Máme dvoch ľudí, obaja počatí

v strede roku 1979 v rovnaký deň.

Predstavme si, že jedna z nich - Mary,

sa narodila 3 mesiace predčasne,

tak sa teda narodí prvého januára 1980.

Henry, naopak, sa narodí načas,

teda prvého apríla 1980.

Len kvôli tomu,

že sa Mary narodila o 3 mesiace skôr

sa jej dostanú práva na rôzne veci

o 3 mesiace skôr než Henrymu --

právo sexu,

právo voliť, právo piť alkohol.

Henry na to musí počkať,

a to nie preto, že má iný vek, biologicky,

ale narodil sa v inom termíne.

Nachádzame veľa zvláštnosti v tom, aké sú vlastne ich práva.

Henry, kvôli tomu že je pokladaný za muža --

ešte som vám síce nepovedala, že on je ten čo má XY chromozóm --

kvôli tomu, že je pokladaný za muža

je vystavený hrubej práci,

čoho sa Mary báť nemusí.

Mary, naopak, nemá vo všetkých štátoch

rovnaké práva ako má Henry vo všetkých,

napríklad právo na svadbu.

Henry si môže vziať ženu v každom štáte,

zatiaľ čo Mary si môže zobrať ženu len v niekoľkých štátoch.

Máme tieto anatomické kategórie, ktoré pretrvávajú,

avšak v mnohom sú problematické a otázne.

Otázka smerovaná mne znie:

Čo teda spravíme,

keď sa naša veda zlepší natoľko

v pohľade na anatómiu,

že dosiahneme bod, v ktorom budeme musieť priznať,

že demokracia, ktorá je postavená na anatómii,

sa s veľkou pravdepodobnosťou rozpadne?

Nechcem sa vzdať vedy,

ale niekedy mám pocit, že veda

vychádza spopod nás.

Kam teda máme ísť?

Vyzerá to tak, že v našej kultúre

máme akýsi pragmatický postoj:

"No, niekde musíme tú deliacu čiaru umiestniť,

tak ju teda niekam umiestnime."

Veľa ľudí sa však zasekne v zvláštnej pozícii.

Napríklad,

Texas sa rozhodol,

že keď si vezmeš muža,

znamená to, že nemáš chromozóm Y,

a keď si vezmeš ženu to znamená, že máš chromozóm Y.

V realite však ľudí netestujú podľa ich chromozómov.

Toto je však tiež veľmi zvláštne,

kvôli tomu príbehu, ktorý som vám povedala na začiatku

o syndróme necitlivosti androgénov.

Ak sa pozrieme na jedného zo zakladateľov modernej demokracie,

Dr. Martina Luthera Kinga,

ponúka nám riešenie vo svojej reči "Mám sen" (I have a dream).

Vraví, že "ľudí nemáme súdiť podľa farby ich pleti,

ale podľa obsahu ich charakteru"

a posúva sa až za anatómiu.

Chcem povedať, "Áno, to znie ako skvelý nápad."

Ale v skutočnosti, ako to urobíte?

Ako posúdite ľudí na základe obsahu ich charakteru?

Tiež chcem zdôrazniť,

že si nie som celkom istá, či máme rozdávať práva ľuďom,

lebo, po pravde, poznám zopár zlatých retríverov

ktoré si asi zaslúžia sociálne služby

viac než niektorí ľudia, ktorých poznám.

Taktiež poznám zopár labradorov,

ktorí sú viac informovaní, vzdelaní a vyspelí vo vytváraní

sexuálnych partnerstiev než mnoho 40 ročných ľudí, ktorých poznám.

Ako teda uvedieme do praxe

teóriu o obsahu charakteru?

Vyzerá to byť veľmi ťažké.

Časť mňa tiež rozmýšľa o tom,

že čo ak sa obsah charakteru

bude dať v budúcnosti oskenovať --

a mohli by sme ho vidieť pomocou magnetickej rezonancie?

Chceme naozaj zájsť až tak ďaleko?

Neviem, kam teraz smerujeme.

Avšak viem, že je veľmi dôležité

rozmýšľať o Spojených štátoch amerických ako o vodcoch

v tejto záležitosti demokracie.

Veľa sme sa s ňou už natrápili,

a myslím, že v budúcnosti odvedieme dobrú prácu.

Nie sme v situácii v akej je napríklad Irán,

kde muž, ktorého priťahujú iní muži,

bude zrejme zavraždený,

ak nepodstúpi operáciu pohlavia,

aby ho nechali žiť.

Nenachádzame sa v takej situácii.

Som rada, že to nemusíme riešiť takto --

pred pár rokmi som sa rozprávala s chirurgom,

ktorý mal rozdeliť jedny siamské dvojčatá,

z veľkej časti preto, aby si spravil dobré meno.

Keď som s ním volala,

pýtala som sa ho, prečo chce viezť tú operáciu --

bola to totiž veľmi riskantný zákrok --

jeho odpoveďou bolo, že v jeho štáte

sa budú k týmto deťom správať veľmi zle, a preto to robí.

Odvetila som mu, "Zvažoval si politický azyl

namiesto oddeľovacej operácie?"

Amerika mu ponúkla neskutočné možnosti,

aby nechal ľudí takých, aký sú,

bez toho, aby sa museli meniť kvôli štátu.

Preto myslím, že my by sme mali byť na čele.

Na záver by som vám rada pripomenula,

že som veľa hovorila o otcoch.

Chcem rozmýšľať o možnostiach toho,

ako môže alebo mohla demokracia vyzerať,

ak by boli zapojené i matky.

Chcem povedať niečo dosť radikálne, na to, že som feministka,

a to je, že si myslím,

že môže existovať akési pochopenie,

ktoré môže prichádzať z rôznych typov anatómie,

hlavne, keď máme mysliace skupiny ľudí.

Už roky, čo sa zaujímam o intersex,

sa zaujímam aj o rôznosti pohlaví.

Jedna z vecí, ktoré má nezvyčajne zaujali,

je pohľad na rozdielnosť mužov a žien

v zmysle toho, ako rozmýšľajú a fungujú vo svete.

To, čo vieme z medzikultúrnych štúdií, je,

že ženy, všeobecne --

nie všetky, ale všeobecne --

sú viac náchylné byť veľmi všímavé

v rámci zložitých sociálnych vzťahov

a ku staraniu sa o ľudí,

ktorí sú v rámci skupiny zraniteľní.

Ak o tom porozmýšľame,

máme v rukách zaujímavú situáciu.

Pred rokmi, keď som bola na postgraduálnom štúdiu,

jeden z mojich postgraduálnych poradcov, ktorého zaujímal feminizmus --

ja som sa tiež pokladala za feministku, a stále sa pokladám --

sa ma spýtal veľmi zvláštnu otázku.

Povedal, "Povedz mi, čo je ženského na feminizme."

Pomyslela som si, "To je tá najblbšia otázka, akú som kedy počula.

Feminizmus je celý o rušení stereotypov o pohlaví,

takže na feminizme nie je nič ženského."

Ale čím viac som o tejto otázke rozmýšľala,

tým viac som si začala pripúšťať, že niečo ženské na feminizme asi bude.

Chcem tým povedať, vo všeobencosti, môže byť niečo

iné v ženských mozgoch než je v mužských,

ktoré nás robí viac pozornými

ku veľmi komplikovaným sociálnym vzťahom

a viac všímavými ku starostlivosti o ohrozených.

Hoci muži sú veľmi pozorní

pri zisťovaní ako ochrániť jednotlivca od štátu,

je možné, že ak do tohto konceptu

pridáme viac matiek,

bol by bohatší nie len o to,

ako ochraňovať,

ale aj o to ako sa jeden o druhého postarať.

Možno tam by sme sa mali do budúcna posunúť,

keď chceme preniesť demokraciu cez anatómiu --

mali by sme menej uvažovať o tele

v zmysle identity,

a viac sa zamerať na vzťahy.

Teda, keď sa my, ľudia, snažíme vytvoriť dokonalejšiu úniu,

mali by sme myslieť na to, čo môžeme jeden pre druhého urobiť.

Ďakujem vám.

(Potlesk)