Moja pamäť, to som ja! (2/5) - RTS Vacarme (Švajčiarske rádio a televízia)

Pozri https://www.rts.ch/la-1ere/programmes/vacarme/7424217-vacarme-du-02-02-2016.html :

"... Desať rokov bez spomienok

Po zásahu elektrickým prúdom sa Marc Rueger prebúdza s poškodenou rečou a pamäťou. Spomienky z posledných desiatich rokov sú navždy preč. Život so svojou rodinou a priateľmi sa mu preto komplikuje. Ako má znovu objaviť svoju identitu a vystavať si budúcnosť, keď mu unikla jeho vlastná minulosť? Marc Rueger sa počas desiatich rokov trpezlivo zotavoval a teraz nám priblíži všetky okľuky a zákruty, ktoré si pre neho pamäť pripravila.

Bibliografia:

Mémoire sans paroles, Marc Rueger, Faits divers

Reportage: Cécile Guérin

Réalisation: Matthieu Ramsauer

Production: Véronique Marti"

(Úvodná melódia) - Vacarme (názov rádia)

Ešte stále vidím, napr. toto je
fotka mojej...

to je moja najmladšia dcéra, je na pláži
neďaleko od Sète,

viem to z rozprávania dcér.

Je ešte taká maličká, môže mať tak
2-3 roky a vlásky má celé blond,

tu ukazuje prstom na nebo a tu zase
kráča po pláži.

Vravím si, do kelu, veď som tam bol,
takto som ju odfotil ja.

Vedel som, že som to zažil, no
niečo mi bráni... nevidím to úplne jasne.

(Úvodná melódia) Vacarme.
Moja pamäť, to som ja!

Marc Giouse - Véronique Marti.

(V. Marti?) Dobrý deň.

V septembri 2006, presnejšie 17. septembra

Marc Rueger, štyridsiatnik a otec
rodiny z Fribourgu,

na vlastnej koži pocítil zasiahnutie
elektrickým výbojom,

keď chcel doma opraviť kotol.

Výboj doňho vošiel cez ukazovák
a vyšiel cez hlavu,

čím vymazal jeden celý úsek
Marcovej pamäte.

Počas nehody mu uletelo preč 10 rokov,
posledných 10 rokov jeho života.

Na druhý deň sa prebúdza v nemocnici

a takmer nespozná svojich blízkych.
Za 24 hodín zostarli, majú šediny.

Z jeho dievčatiek vyrástli
dospievajúce slečny.

Má pocit, akoby strávil 10 rokov v kóme.

Ku strate pamäti sa pridáva aj afázia:
Marc nedokázal rozprávať ešte dva roky.

Reč sa mu neskôr vrátila, no pamäť nie.

Dnes nám priblíži svoj príbeh a najmä to,
ako sa dá zotaviť,

ako je možné znovu nájsť svoju identitu,

keď mu štvrtina života len tak vyprchala

a ako to prežívajú jeho blízki.

Práve teraz "Desať rokov bez spomienok",

reportáž Cécile Guérinovej,
zrealizoval Matthieu Ramsauer.

(Úvodná melódia)

(Tik-tak)

(Marc) No, keď sa mi v roku 2006
stala tá nehoda,

prebudil som za z kómy so stratou reči,

ochrnutý na polovicu tela a časť pamäte
som mal vymazanú.

(Cécile) Vymazala sa vám časť života?

(MR) Úplne, už som si nikdy na nič
nespomenul... až na jeden obraz:

ja a moja manželka, sme uprostred poľa,
vedľa auta

a máme piknik.

Problém mojej pamäte je, že sa zastavila
zhruba niekde v roku 1996.

No o desať tokov znova pracuje ako má,

no a to znamená, že v nej nie je
časopriestor,

(CG) Počkajte, takže v roku 2006 máte
nehodu, stratíte pamäť,

teda máte pocit, akoby ste boli
v roku 1996?

(MR) Presne tak.

(CG) Je tam medzera, ktorá už neexistuje?

(MR) Áno a nedá sa zmerať,

v tom zmysle, že nie je ako nejaká kazeta,

na ktorej je kúsok hudby, potom tam už
nie je a je tam pauza:

nie,mne sa to zlepilo dokopy,

prebudil som sa...
(CG) Zlepilo?

(MR) povedal som...nespoznal som
svoje dcéry

(CG) Koľko mali rokov?

(MR) Tá najstaršia mala, 2006, narodila sa
v 1991, mala teda 15 rokov

(CG) A mysleli ste si, že mala 5?

(MR) Tá druhá má 13 a najmladšia
má 10 rokov.

Tak som jej povedal: "No dobre Camille,
ale kto sú tie dve mladé dievčatá?"

Zato moja vtedajšia manželka (dnes sme
už rozvedení),

ona sa nezmenila a tak som ju spoznal.

Je pravda, že to neprijali najlepšie

Myslím, že to pre ne muselo byť ťažké.

Ja som si myslel, že tá najstaršia
je najmladšia.

Takže toto je "zlepenie".

(CG) Deti vo veku od 0 do 10,
alebo od 5 do 15

toho zo svojim ockom zažijú veľa?

(MR) Hm takto, je to... no, už som sa
neodvážil pozerať si fotky,

lebo je to akoby som si prezeral
album ľudí, ktorých

poznám z videnia alebo tak.

Sú to chvíle, ktoré som nezažil,

nevynorili sa mi z jednej fotky.

A ďalej to už bola hrôza.

Dobre, že moje dievčatá robili čo mohli,

a vlastne všetci vôkol mňa
odviedli skvelú prácu.

Pokúšali sa mi všetko vysvetliť:
"Aha, pozri, tu je ten a ten dátum..."

(CG) A snažili sa vrátiť vám znovu pamäť.

(MR) Presne. Ibaže... no, nič také
sa nestalo.

Takže OK, budem radšej klamať
a vy uveríte.

Prišiel deň, kedy ma mali
prepustiť z nemocnice.

Nebolo to veľmi príjemné.

V nemocnici som si raz zapol TV,

ako prvé som si pozrel Veľkú cenu Formuly 1
a povedal som:

"Do kelu! Tie autá sa tak zmenili."

Čo ma asi tak čaká vonku?

Nemocnicu som totiž vnímal
ako nejaký druh ochrany.

Bál som sa odísť. Keď som prišiel domov,

všimol som si,
že sa naozaj veľa vecí zmenilo,

steny však ostali rovnaké.

Bolo to... dodalo mi to trocha istoty.

No stále som videl tie zmeny a všetko.

Ľudí tiež.

Začal som byť trocha paranoidný,

videl som, ako sa všetci dívajú...

Raz, keď sme šli s manželkou na skládku,
povedal som jej:

"Všetci na mňa pozerajú"

Nakoniec som si do zošita písal "videl si
toho a toho"

nevedel som však, kto to je.

(CG) A oni to vedeli?

(MR) Samozrejme. Časom mi ľudia vraveli:

"Vlastne sme sa báli osloviť ťa, lebo...
no, nevedeli sme čo povedať, a ..."

(CG) Tých ľudí to trocha znepokojovalo.

Je to mätúce, tým myslím...

poznali vás počas tých 10 rokov,
na ktoré si nepomínate.

Vy ste im nemohli povedať:

"No jasné, pamätáš, ako sme šli,"
ja neviem, "spolu tam a tam?"

Bolo tam to puto,
ktoré sa niekam stratilo?

(MR) No, áno, pretože som sa znovu
"zoznámil" so starými priateľmi...

(CG) Z tých 10 rokov.

(MR)...áno, no nespomínam si na nich.

(CG) Pre vás to boli cudzinci?

(MR) Áno, pýtal som sa: ty si kto?

Ešte stále mám odložené zošity,

zaplnil som nimi krabice od banánov,

mám ich niekoľko stoviek,
ani neviem presne.

Aby som mohol komunikovať, všetko
som do nich zapisoval.

(CG) Lebo ste nemohli hovoriť.

Teraz sa vám však vrátila reč.

(MR) Ako vidíte, áno.

Nebolo ľahké s tým žiť, myslím tým
napríklad v situáciách,

keď som bol medzi ľuďmi, ja neviem,

pri stole v reštaurácii alebo tak

a tiež som sa chcel s nimi rozprávať.

Chcel som hovoriť,
no nedostal som sa k slovu.

Viete, vždy máte plné ruky,

držíte príbor alebo pohár, všeličo...

A napísať niečo na papier

trvá oveľa dlhšie než niečo povedať.

Poviem vám jednu z mojich historiek.

Raz, keď sme jedli kurča,

spomenul som si na jeden starý film
"Bohom zabudnuté deti".

A vtedy som si povedal: "Veď hluchí
majú predsa posunkovú reč!"

a uvedomil som si,
že by som sa ju mal naučiť.

Ten nápad bol pre mňa ako...
Zázrak.

(CG) Skrátka, aby ste sa mohli zapájať.

(MR) Áno, no vlastne, bolo to...

popravde, posunkovú reč som sa naučil
pomerne rýchlo.

Do problematiky hluchoty som sa úplne
"zažral", je to veľmi zaujímavá oblasť.

Aj keď... Vlastne som nemohol komunikovať
s počujúcimi ľuďmi.

Tak som trocha zmenil prostredie,

pretože bolo pre mňa ľahšie stretávať sa
s nepočujúcimi,

rozprávali sme sa posunkovou rečou.

Už som nepotreboval ruksak so zošitom a
perom, či iné zbytočnosti.

Znamenalo to pre mňa komfort

(CG) Oni nechceli aby ste sa vrátili
k predošlému životu?

(MR) Nie, oni...
(CG) Boli to noví priatelia.

(MR) Povzbudili ma... to, čo robili,
bolo fantastické,

oni ma vlastne podporovali
spoznať ich jazyk, ich kultúru.

Niekedy mi naozaj venovali
všetku pozornosť,

lebo taký prípad ako som bol ja,
takpovediac nezažili.

Skutočne ma s otvorenou náručou
prijali medzi seba.

Áno, povedal by som,
že to bol takmer najlepší,

najlepší liek na to, čo sa mi prihodilo.

Mal som sa totiž stále čo učiť,

zamestnalo mi to myseľ,
už som toľko nepremýšľal.

(melódia - opakujú sa 2 tóny)

(MR) Keď sa pozriete na stenu, tamto...

(CG) Je tam niečo pripnuté, fotky?

(MR) Nie