Prečo sa budovanie jedinej hodnotnej budúcnosti týka každého

Jediný človek je dosť na to, aby existovala nádej, a tým človekom môžete byť vy, hovorí pápež František v tejto TED konferencii priamo z Vatikánu. V posolstve plnom nádeje ľuďom všetkých vierovyznaní, ktorí majú moc, aj tým, ktorí ju nemajú, duchovný vodca poskytol osvetľujúci komentár k svetu, aký dnes v súčasnosti je, a žiada, aby prevládla rovnosť, solidarita a nežnosť. „Pomôžme si navzájom spoločne si zapamätať, že iný človek nie je štatistika alebo číslo,“ hovorí pápež. „Všetci sa potrebujeme navzájom.“

[Jeho svätosť, pápež František,
video vytvorené vo Vatikáne,

prvýkrát premietané na TED 2017]

Dobrý večer – alebo, dobré ráno,
nie som si istý, aký tam máte čas.

Bez ohľadu na hodinu som nadšený,
že môžem byť súčasťou tejto konferencie.

Veľmi sa mi páči názov
– Tvoja budúcnosť –

pretože, kým pozeráme na zajtrajšok,
pozýva nás to k začatiu dialógu dnes,

pozerať sa na budúcnosť cez „teba“.

„Tvoja budúcnosť“:

budúcnosť je vytvorená z vás,
je vytvorená zo stretnutí,

pretože život plynie
cez naše vzťahy s ostatnými.

Niekoľko rokov života

upevnilo moje presvedčenie,

že každý a každého existencia
je úzko spätá s existenciou ostatných:

život nie je iba o plynutí času,
život je o vzťahoch.

Pretože som stretol, pozorne počúval
tých, ktorí sú chorí,

migrantov,
ktorí čelia hrozným ťažkostiam,

keď hľadajú svetlejšiu budúcnosť,

väzňov, ktorí znášajú
peklo bolesti vo svojich srdciach,

a tých, veľa z nich sú mladí,
ktorí nemôžu nájsť prácu,

často som sa pristihol, ako uvažujem:

„Prečo oni a prečo nie ja?“

Ja sám som sa narodil v rodine migrantov,

môj otec, môj starý otec,
podobne ako veľa ďalších Talianov,

odišli do Argentíny

a stretli sa s osudom tých,
ktorým nezostalo nič.

Veľmi ľahko som mohol skončiť
medzi dnešnými „vyradenými“ ľuďmi.

A to je to, prečo sa vždy pýtam seba,
hlboko vo svojom srdci:

„Prečo oni a prečo nie ja?“

Najskôr a predovšetkým, bol by som rád,
ak by nám toto stretnutie pripomenulo,

že my všetci sa vzájomne potrebujeme,

nikto z nás nie je ostrov,

autonómne a nezávislé „Ja“,
odčlenené od druhých,

budúcnosť môžeme budovať iba spoločne,
vrátane každého.

Nepremýšľame o tom často,
ale všetko je spojené,

a my potrebujeme prinavrátiť
naše vzťahy do zdravého stavu.

Dokonca aj kruté odsúdenie,
ktoré nosím vo svojom srdci

proti mojim bratom a sestrám,

otvorenú ranu, ktorá nebola vyliečená,
urážku, ktorá nikdy nebola odpustená,

zatrpknutosť, ktorá ma bude iba zraňovať,

všetko sú to príklady boja,
ktorý si nosím v sebe,

plápolanie hlboko v mojom srdci,
ktoré musí byť uhasené

predtým ako sa z neho stanú plamene,
ktoré zanechajú za sebou iba popol.

Dnes mnohí z nás, zdá sa,

veria tomu, že šťastná budúcnosť
je niečo, čo je nemožné dosiahnuť.

Hoci také obavy sa musia brať veľmi vážne,

nie sú neporaziteľné.

Môžu byť prekonané, keď nezamkneme
naše dvere pred okolitým svetom.

Šťastie môže byť objavené iba

ako dar harmónie medzi celkom
a každou jednotlivou zložkou.

Dokonca veda – vy to viete lepšie ako ja –

poukazuje na pochopenie reality

ako miesta, kde sa každý element spája
a reaguje so všetkými ostatnými.

A to ma privádza k môjmu druhému odkazu.

Aké nádherné by bolo,

keby rozvoj vedeckých
a technických inovácií

išiel ruka v ruke s väčšou rovnosťou
a sociálnou inklúziou.

Aké úžasné by to bolo, keby sme,
kým objavujeme vzdialené planéty,

znovu objavili potreby našich bratov
a sestier, ktorí „obiehajú“ okolo nás.

Aké úžasné by bolo, keby solidarita,

toto pekné, občas nepohodlné slovo,

nebolo iba jednoducho redukované
na sociálnu prácu,

ale namiesto toho sa stalo
východiskovým postojom

v politických, ekonomických
a vedeckých výberoch,

taktiež aj vo vzťahoch medzi
jednotlivcami, národmi a krajinami.

Iba učením ľudí pravej solidarite

budeme schopní prekonať

„kultúru odpadu“,

ktorá sa netýka iba potravín a vecí,

ale, najmä a predovšetkým, ľudí,

ktorí sú vyhodení na okraj
našimi technicko-ekonomickými systémami,

ktoré, bez toho,
aby sme si to uvedomovali,

teraz stavajú produkty do centra
namiesto ľudí.

Solidarita je termín, ktorý by si mnohí
želali, aby bol vymazaný zo slovníka.

Avšak solidarita nie je
automatický mechanizmus.

Nemôže byť naprogramovaná
alebo kontrolovaná.

Je to slobodná odpoveď, ktorá sa rodí
v srdci každého.

Áno, je to slobodná odpoveď!

Keď si človek uvedomí,

že život, dokonca aj keď uprostred
mnohých rozporov, je dar,

že láska je zdrojom a zmyslom života,

ako by mohli zadržať túžbu
urobiť dobro ďalšej ľudskej bytosti?

Za účelom robenia dobra

potrebujeme pamäť, odvahu a kreativitu.

A ja viem, že TED združuje
mnoho kreatívnych myslí.

Áno, láska vyžaduje kreatívny, konkrétny

a vynaliezavý postoj.

Dobré zámery a konvenčné predpisy,

tak často používané na to, aby upokojili
naše svedomie, nie sú dostatočné.

Pomôžme si navzájom spoločne pamätať si,

že iný človek nie je
štatistika alebo číslo.

Ten iný má tvár.

Slovo „ty“ má vždy reálnu prítomnosť,

osobu, o ktorú sa treba postarať.

Existuje podobenstvo, ktoré Ježiš povedal,
aby nám pomohol pochopiť rozdiel

medzi tými, ktorí by radšej neboli
obťažovaní a tými, čo sa starajú o iných.

Som si istý, že ste ho už počuli.

Je to podobenstvo
o milosrdnom Samaritánovi.

Keď sa Ježiša pýtali: „Kto je môj blížny?“

– konkrétne: „O koho
by som sa mal starať?“ –

povedal im tento príbeh, príbeh o mužovi,

ktorý bol napadnutý, okradnutý,
zbitý a opustený na špinavej ceste.

Ako ho tam videli, kňaz a Levita,
dvaja veľmi vplyvní ľudia v tom čase,

prešli okolo neho bez toho,
aby sa zastavili a pomohli mu.

Po chvíli išiel okolo Samaritán,

príslušník etnika, ktorým sa
v tom čase veľmi pohŕdalo.

Videl zraneného muža ležiaceho na zemi,

on ho neignoroval, akoby tam ani nebol.

Namiesto toho mal súcit s tým mužom,

čo ho primälo k činu
veľmi konkrétnym spôsobom.

Nalial oleja a vína
na rany toho bezmocného muža,

priniesol ho do hostinca

a zaplatil z vlastných peňazí,
aby sa tam o neho postarali.

Príbeh o milosrdnom Samaritánovi
je príbehom dnešnej ľudskosti.

Ľudské cesty sú preplnené utrpením,

všetko sa točí okolo peňazí a vecí
namiesto ľudí.

A často je zvykom, že ľudia,
ktorí sami seba nazývajú slušnými,

nedbajú o druhých,

a tak nechávajú za sebou tisíce
ľudských bytostí alebo celé národy

pri okraji cesty.

Našťastie, sú aj takí,
ktorí tvoria nový svet

tým, že sa starajú o iných,
dokonca aj z vlastného vrecka.

Matka Tereza povedala:

„Človek nevie milovať,
pokiaľ ho to nič nestojí.“

Musíme tak veľa urobiť,
a musíme to urobiť spoločne.

Ale ako to môžeme urobiť so všetkým zlom,
ktoré dýchame každý deň?

Vďaka Bohu,

žiaden systém nemôže anulovať
našu túžbu otvoriť sa pre dobro,

náš súcit a schopnosť reagovať proti zlu,

všetko, čo klíči hlboko v našich srdciach.

Teraz by ste mi mohli povedať,

„Iste, to sú krásne slová,

ale ja nie som dobrý Samaritán,
a ani Matka Tereza z Kalkaty.“

Naopak: sme vzácni, každý jeden z nás.

Každý jeden z nás
je nenahraditeľný v Božích očiach.

Cez temnotu súčasných konfliktov

sa každý jeden z nás
môže stať jasnou sviecou

a pripomínať, že svetlo porazí temnotu

a nikdy nie naopak.

Pre kresťanov má budúcnosť meno,

to meno je Nádej.

Mať nádej neznamená
byť optimisticky naivný

a ignorovať ľudské tragédie,
ktorým čelíme.

Nádej je cnosťou srdca,

ktorá sa nezamyká do temnoty,
a ktorá neprebýva v minulosti,

nevystačí si jednoducho s prítomnosťou,
ale je schopná vidieť zajtrajšok.

Nádej sú dvere,
ktoré sa otvárajú do budúcnosti,

Nádej je pokorné, skryté semeno života,

ktoré sa časom rozvinie do veľkého stromu.

Je to ako s kvasom, ktorý nevidíme,
a s pomocou ktorého cesto narastie,

čo prináša chuť do každej oblasti života.

A môže toho urobiť veľmi veľa,

pretože malý záblesk svetla,
ktorý je sýtený nádejou,

je dostatočný na to,
aby rozbil štít temnoty.

Jednotlivec je dostatočný
pre nádej, aby existovala,

a tým jednotlivcom môžeš byť ty.

A potom bude ďalšie „ty“ a ďalšie „ty“

a zmení sa to na „my“.

A takto sa začína nádej, keď máme „my“?

Nie.

Nádej začína s jedným „ty“.

Keď tam je „my“, tam začína revolúcia.

Tretí odkaz, s ktorým by som
sa chcel dnes podeliť,

je v skutku o revolúcii:
o revolúcii nežnosti.

A čo je nežnosť?

Je to láska, ktorá prichádza bližšie
a stáva sa skutočnou.

Je to pohyb, ktorý sa
začína z nášho srdca,

a dosahuje oči, uši a ruky.

Nežnosť znamená používať naše oči,
aby sme videli druhého,

naše uši, aby sme počuli druhého,

počúvať deti, chudobných,
tých, ktorí sa obávajú budúcnosti.

Počúvať taktiež tichý plač
nášho spoločného domova,

našej chorej a znečistenej Zeme.

Nežnosť znamená použiť
naše ruky a naše srdce,

aby sme utešili iných,

aby sme sa postarali o núdznych.

Nežnosť je jazyk malých detí,

tých, ktorí potrebujú iných.

Detská láska k mame a otcovi

rastie cez ich dotyk, ich pohľad,
hlas, ich nežnosť.

Páči sa mi, keď počujem rodičov

rozprávať sa so svojimi bábätkami,
prispôsobujúc sa malému dieťatku,

zdieľajú rovnakú úroveň komunikácie.

Toto je nežnosť:
byť na tej istej úrovni ako iní.

Boh sám zostúpil v Ježišovi,
aby bol na našej úrovni.

To je tá istá cesta, ktorou
išiel milosrdný Samaritán.

To je cesta, ktorú vzal na seba Ježiš.

Znížil sa,

žil plnú ľudskú existenciu,

praktizoval skutočný konkrétny
jazyk lásky.

Áno, nežnosť je cesta voľby

pre najsilnejších,
najodvážnejších mužov a ženy.

Nežnosť nie je slabosť; je to statočnosť.

Je to cesta solidarity, cesta pokory.

Prosím, dovoľte mi to povedať
hlasno a jasne:

čím mocnejší ste,

tým viac vaše skutky budú mať
vplyv na ľudí,

tým viac zodpovednejšími ste,
aby ste konali pokorne.

Ak tak nekonáte, vaša sila vás zničí
a vy zničíte ostatných.

Takéto príslovie sa hovorí v Argentíne:

„Moc je ako pitie ginu
na prázdny žalúdok.“

Máte závrate, ste opití,
strácate rovnováhu

a skončíte tak, že zraníte sami seba
a tých okolo vás,

ak nespojíte vašu silu s pokorou
a nežnosťou.

Na druhej strane,
cez pokoru a konkrétnu lásku,

moc – najmocnejšia a najsilnejšia –
sa stane službou a silou pre dobro.

Budúcnosť ľudstva nie je exkluzívne
v rukách politikov,

veľkých vodcov a veľkých spoločností.

Áno, majú nesmiernu zodpovednosť.

Ale budúcnosť je predovšetkým
v rukách tých ľudí,

ktorí rozpoznali v druhom „ty“

a seba ako súčasť z „my“.

Všetci sa navzájom potrebujeme.

A tak, prosím, myslite na mňa
tiež s nežnosťou,

aby som mohol splniť úlohu,
ktorá mi bola zverená

pre dobro druhých,

pre každého jedného, pre vás všetkých,

pre každého z nás.

Ďakujem vám.

(potlesk)