Hyeonseo Leeová: Ako som ušla zo Severnej Kórey

Ako malé dieťa si Hyaonseo Leeová myslela, že Severná Kórea je tou „najlepšou krajinou na svete". Až pokým krajinu nezasiahol v polovici 90. rokov hlad. Keď mala 14 rokov, utiekla, aby sa ako utečenkyňa skrývala v Číne. Jej srdcervúci príbeh je príbehom o prežití a nádeji a silným odkazom pre tých, ktorí čelia neustálemu nebezpečenstvu, aj keď sú už ďaleko za hranicami Severnej Kórey.

Ako malá

som si myslela, že moja krajina je najlepšia na svete

a vyrástla som s pesničkou zvanou „Niet čo závidieť".

Bola som veľmi hrdá.

V škole sme

študovali históriu nášho komunistického vodca Kima II-Sunga,

ale nikdy nás neučili nič o svete,

okrem toho, že Amerika, Južná Kórea a Japonsko sú naši nepriatelia.

Aj keď ma svet vonku zaujímal,

vždy som si myslela, že svoj celý život prežijem v Severnej Kórei,

až pokým sa všetko nezmenilo.

Keď som mala sedem rokov, po prvýkrát som uvidela verejnú popravu,

ale myslela som si, že môj život v Severnej Kórei je normálny.

Moja rodina nebola chudobná

a nikdy som nepoznala, čo je to hlad.

Až raz, v roku 1995, mama doniesla domov list

od kolegovej sestry.

Stálo v ňom: „Keď budete čítať tento list, nikto z 5 členov našej rodiny

už nebude nažive,

pretože už dva týždne hladujeme.

Ležíme spolu na zemi

a sme takí slabí, že sme pripravení na to najhoršie."

Šokovalo ma to.

Po prvýkrát v živote som počula,

že ľudia v mojej krajine trpia.

Krátko na to som prechádzala okolo vlakovej stanice

a uvidela som niečo také strašné,

že na to nikdy nezabudnem.

Na zemi ležala mŕtva žena,

zatiaľ čo sa jej vyziabnuté dieťa

bezmocne dívalo na matkinu tvár.

Nikto im však nepomohol, pretože všetci sa sústredili

len na seba a svoje rodiny.

Severnú Kóreu v polovici 90. rokoch 20. storočia zasiahol obrovský hlad.

Dokopy zomrelo od hladu v Severnej Kórey viac ako milión ľudí

a mnoho prežilo len vďaka tomu,

že sa živili trávou, chrobákmi a kôrou stromov.

Výpadky elektriny boli takisto bežné,

takže všetko naokolo bolo v noci úplne tmavé,

okrem svetiel v Číne,

ktoré bolo vidieť z môjho rodného mesta cez rieku.

Vždy som sa čudovala, prečo tam elektrinu majú a my nie.

Toto je satelitná snímka Severnej Kórey v noci

v porovnaní so susednými krajinami.

Toto je rieka Amrok,

ktorá je súčasťou hranice

medzi Severnou Kóreou a Čínou.

Ako vidíte, na niektorých miestach je táto rieka veľmi úzka,

takže ľudia zo Severnej Kórey ju mohli potajme prekročiť.

Mnoho z nich však zomrelo.

Občas som videla na hladine rieky mŕtve telá.

Mnoho detailov o tom, ako som opustila Severnú Kóreu nemôžem prezradiť,

ale môžem povedať, že v období hrozného hladu

ma poslali žiť k vzdialeným príbuzným do Číny.

Myslela som si,

že to bude len na krátku dobu.

Nikdy by som si nepomyslela,

že bude trvať 14 rokov, kým znova uvidím svoju rodinu.

Pre mladé dievča bez rodiny bolo nesmierne ťažké žiť v Číne.

Netušila som, aký život ma čaká

ako utečenkyňu zo Severnej Kórey,

ale rýchlo som prišla na to, že to nebude len veľmi ťažké,

ale aj veľmi nebezpečné,

keďže utečencov zo Severnej Kórey považovali v Číne

za nelegálnych prisťahovalcov.

Žila som v neustálom strachu,

že odhalia moju identitu

a že ma pošlú naspäť do Severnej Kórey,

do toho hrozného hladu.

Jedného dňa sa naplnila moja najhoršia nočná mora,

keď ma chytili čínski policajti

a vypočúvali ma na policajnej stanici.

Niekto ma obvinil, že som Severokórejčanka,

takže si overovali moju čínštinu

a dávali mi nespočetne veľa otázok.

Bola som taká vystrašená,

že som mala pocit, že mi srdce vyskočí z hrude.

Ak by sa im čo i len jediná vec nepozdávala,

mohli ma uväzniť a poslať naspäť.

Myslela som si, že sa môj život skončil,

ale podarilo sa mi ovládnuť emócie

a zodpovedať všetky otázky.

Keď sa vypočúvanie skončilo,

jeden z policajtov povedal tomu druhému,

„Bol to falošný poplach.

Nie je to Severokórejčanka."

A pustili ma. Bol to zázrak.

Niektorí Severokórejčania v Číne hľadajú útočisko

na zahraničných veľvyslanectvách,

ale môže ich chytiť čínska polícia

a vyhostiť.

Tieto dievčatá mali šťastie.

Aj keď ich chytili,

napokon ich na medzinárodný nátlak

pustili.

Títo Severokórejčania však toľko šťastia nemali.

Každý rok chytia v Číne mnoho Severokórejčanov

a pošlú ich naspäť do Kórey,

kde ich mučia, uväznia

alebo verejne popravia.

Aj keď sa mi podarilo ujsť,

mnoho Severokórejčanov nemalo to šťastie.

Je tragédiou, že Severokórejčania musia skrývať svoju identitu

a bojovať, aby vôbec prežili.

Aj keď sa naučia jazyk a získajú prácu,

ich celý svet sa môže v sekunde zrútiť.

Práve preto, po 10 rokoch skrývania svojej identity,

som sa rozhodla riskovať, ísť do Južnej Kórey

a začať svoj život odznova.

Usadiť sa v Južnej Kórei bolo omnoho náročnejšie

ako som čakala.

V Južnej Kórei musíte vedieť po anglicky,

takže som sa začala učiť tretí jazyk.

Takisto som si uvedomila aké rozdiely

existujú medzi Severom a Juhom.

Všetci sme Kórejčania, ale vo vnútri,

sme veľmi rozdielni

pre 67 rokov, ktoré sme už rozdelení.

Dokonca som zažila krízu identity.

Som Juhokórejčanka alebo Severokórejčanka?

Odkiaľ som? Kto som?

Zrazu som nevedela,

ktorú krajinu môžem hrdo nazvať svojou domovinou.

Aj keď bolo prispôsobenie sa životu v Južnej Kórei ťažké,

mala som plán.

Začala som sa učiť na prijímačky na vysokú školu.

Práve keď som si už začala zvykať na svoj nový život,

dostala som šokujúci telefonát.

Severokórejske úrady

zablokovali peniaze, ktoré som poslala rodine,

a za trest mali moju rodinu

vysťahovať

na zbedačený vidiek.

Museli sa odtiaľ okamžite dostať,

takže som začala plánovať ich útek.

Severokórejčania museli na ceste za slobodou

prejsť neskutočné vzdialenosti.

Je takmer nemožné prekročiť hranicu

medzi Severnou a Južnou Kóreou,

takže paradoxne, som odletela naspäť do Číny

a vydala sa k severokórejskej hranici.

Keďže nik z mojej rodiny nehovoril po čínsky,

musela som ich nejako previesť,

viac ako 3000 kilometrov cez Čínu

a potom do juhovýchodnej Ázie.

Cesta autobusom trvala týždeň

a niekoľkokrát nás takmer chytili.

Raz náš autobus zastavili

a nastúpili doň čínsky policajt.

Pozbieral všetky občianske preukazy

a začal sa vypytovať.

Keďže moja rodina mu nerozumela,

myslela som si, že ich zatkne.

Keď prišiel čínsky policajt k mojej rodine,

z ničoho nič som sa pred neho postavila a povedala mu,

že sú to hluchonemí ľudia,

ktorých sprevádzam.

Podozrievavo sa na mňa pozrel,

ale našťastie mi uveril.

Podarilo sa nám dostať až k hranici s Laosom,

no minula som takmer všetky svoje peniaze

ako úplatok pre hraničných policajtov v Laose.

Potom čo sme prekročili hranicu,

moju rodinu chytili a uväznili

za nepovolený vstup do krajiny.

Keď som zaplatila pokutu a úplatok,

moju rodinu po mesiaci pustili,

ale čoskoro ich opäť uväznili

v hlavnom meste Laosu.

Bol to jeden z najhorších momentov môjho života,

urobila som úplne všetko, aby som dostala rodinu na slobodu,

boli sme tak blízko,

ale opäť ich uväznili,

blízko veľvyslanectva Južnej Kórey.

Chodila som hore-dole z emigračného úradu

na policajnú stanicu,

zúfalo sa snažiac dostať moju rodinu z väzenia,

ale nemala som dosť peňazí

na úplatky alebo pokutu.

Stratila som všetku nádej.

A v tom momente sa mi prihovoril akýsi muž.

„Čo sa deje?"

Prekvapilo ma,

že sa ku mne prihovoril cudzinec.

Lámanou angličtinou a s pomocou slovníka,

som mu vysvetlila situáciu a bez váhania

šiel k bankomatu,

zaplatil zvyšok peňazí

a dostal moju rodinu a ďalších dvoch Severokórejčanov z väzenia.

Z celého srdca som mu poďakovala a opýtala sa ho,

„Prečo mi pomáhate?"

„Nepomáham Vám," odpovedal.

„Pomáham ľuďom zo Severnej Kórey."

Pochopila som, že toto je symbolická chvíľa v mojom živote.

Tento milý cudzinec dal novú nádej mne

a ľuďom zo Severnej Kórey, keď sme to najviac potrebovali,

ukázal mi, že milosť

a podpora medzinárodného spoločenstva

sú pravou nádejou, ktorú potrebuje Severná Kórea.

Napokon, po našej dlhej ceste,

sme sa konečne ja a moja rodina stretli v Južnej Kórei,

ale dostať sa na slobodu je len polovica úspechu.

Mnoho Severokórejčanov je oddelených od svojich rodín,

a keď sa dostanú do novej krajiny,

začínajú s málo alebo žiadnymi peniazmi.

Takže môžeme získať podporu od medzinárodného spločenstva

na vzdelanie, výučbu angličtiny,

pracovné kurzy a mnoho ďalších vecí.

Takisto môžeme slúžiť ako most

medzi Severokórejčanmi

a vonkajším svetom,

pretože mnoho z nás je stále v kontakte

s rodinou v Kórei

a zásobujeme ich informáciami a peniazmi,

ktoré pomáhajú meniť Severnú Kóreu zvnútra.

Mala som obrovské šťastie, dostalo sa mi veľkej pomoci

a inšpirácie do života,

takže chcem dať ctižiadostivým Severokórejčanom

šancu na zlepšenie

spolu s medzinárodnou podporou.

Som presvedčená, že sa stále viac a viac

Severokórejčanov stane úspešnými po celom svete,

vrátane na javisku TED-u.

Ďakujem.

(Potlesk)