Prečo sú nablýskané sklené veže pre mestský život zlé

Naše mestá prechádzajú hrozivou premenou, tvrdí kritik architektúry Justin Davidson. Od Houstonu v Texase po Kanton v Číne sa lesklé veže z betónu a ocele obalené v skle roja ako invazívny druh. Davidson nás núti zamyslieť sa nad anatómiou našich miest, keď na príkladoch ukazuje, ako exteriér budov tvaruje mestský život – a čo strácame, keď architekti nevyužívajú všetky dostupné materiály.

Predstavte si, že by ste sem dnes prišli

a zistili, že všetci prítomní
vyzerajú takmer rovnako.

Bez veku či rasy,

len pekne upravení.

Človek vedľa vás

môže žiť najvýstrednejší vnútorný život,

ale vy to ani netušíte,

lebo všetci sa celý čas
tvárime rovnako nevýrazne.

Presne takáto strach naháňajúca premena
sa deje v našich mestách,

akurát ide o budovy, nie ľudí.

Mestá sa vyznačujú nerovnosťami, tieňmi,

textúrami a farbami.

Stále je možné nájsť svojské a jedinečné
architektonické povrchy

na bytovom dome v Rige

a Jemene,

sociálnych bytoch vo Viedni,

osadách Hopiov v Arizone

pieskovcových budovách v New Yorku,

či drevodomoch v San Franciscu.

Nejde o paláce ani katedrály.

Sú to bežné domy,

ktoré vyjadrujú bežnú nádheru mesta.

Sú také, pretože potreba bývania

sa u ľudí veľmi spája s túžbou po kráse.

Ich drsné povrchy
vytvárajú hmatateľné mestá.

Ulice, ktoré čítate rukou,

keď prechádzate po tehle či kameni.

Čítať ich rukami je však čoraz ťažšie,

lebo mestá sú čoraz hladšie.

V centrách klíčia nové veže,

ktoré sú takmer vždy postavené
z betónu a ocele

a pokryté sklom.

Pozrite sa na mrakodrapy po celom svete:

Houston,

Kanton,

Frankfurt,

a uvidíte rovnakú
armádu vyleštených robotov,

ako stúpa po horizonte.

Len si predstavte, čo strácame,

keď architekti nevyužívajú
celé spektrum dostupných materiálov.

Keď upustíme od žuly, vápenca a pieskovca

od dreva a medi, terakoty a tehly,

tŕstia a sadry,

tak zjednodušíme architektúru

a ochudobníme mestá.

Je to akoby ste všetky kuchyne sveta

scvrkli do leteckej stravy.

(smiech)

Kuracie či cestoviny?

Horšie však je,

že zoskupenia sklených veží,
napríklad ako tu v Moskve,

navodzujú dojem neúcty voči civilnému
a mestskému aspektu urbánneho života.

Je tak? Budovy ako tieto majú za cieľ
obohatiť ich majiteľov a nájomníkov,

ale nie nevyhnutne životy nás ostatných.

Nás, ktorí sa pohybujeme
medzi týmito budovami.

A čakáme, že to stále bude zdarma.

Nablýskané mrakodrapy
sú invazívnym druhom

a zahlcujú naše mestá
a pripravujú nás o verejné priestory.

Fasádu budov prirovnávame k mejkapu.

Je to dekoračná vrstva,
ktorú na budovu nanesiete, a je hotová.

To, že je fasáda povrchová,

neznamená, že nie je aj hlboká.

Uvediem príklad,

ako mestské povrchy
narábajú s trávením nášho času.

Pri návšteve Salamancy v Španielsku

ma to ťahalo na Plaza Mayor

v každej časti dňa.

Skoro ráno slnko zalieva fasády,

zaostrujú sa tiene,

a v noci umelé svetlo reže budovy

na stovky samostatných častí;

balkónov, okien a arkád,

každá ako samostatná jednotka hry svetla.

Tento detail, hĺbka a pôvab

dodávajú plaze charakter divadla.

Stáva sa javiskom,
na ktorom sa generácie stretajú.

Mladí sa rozvaľujú na dlažbe,

dôchodcovia privatizujú lavičky,

a život sa tak viac podobá opernej hre.

Pred Salamancou sa dvíha opona.

A hoci rozprávam o exteriéri budov,

nie forme, funkcii či štruktúre,

tak vonkajšie povrchy
dodávajú našim životom tvárnosť,

lebo budovy dotvárajú okolité priestory,

a tie dokážu ľudí pritiahnuť

alebo odpudiť.

Rozdiel často býva v kvalite exteriérov.

Súčasný protipól Plazy Mayor v Salamance

je Place de la Défense v Paríži.

Veterný priestor obohnaný múrmi skla,

cez ktorý sa pracujúci ponáhľajú

pri ceste z metra do kójí,

aby na námestí strávili čo najmenej času.

Architekt Philip Johnson
sa v raných 80. rokoch

snažil znovuvytvoriť
európsku plazu v Pittsburgu.

Toto je námestie PPG.

Otvorený priestor s rozlohou 20 árov
obkolesený administratívnymi budovami

vytvorenými zo zrkadlového skla.

Budovy okrášlil kovovými
zakončeniami, krídlami

a gotickými vežičkami,

ktoré pekne vystupujú do panorámy.

Z pohľadu človeka

však plaza vyzerá
ako čierna sklená klietka.

Samozrejme, že v lete

deti behajú sem a tam cez fontánu

a v zime sa korčuľujú,

ale chýba tomu neformálnosť
voľnočasového miesta.

Nie je to práve miesto,
kde by sa vám chcelo ponevierať a kecať.

Či sa verejným priestranstvám bude dariť,
závisí od viacerých faktorov.

Architektúra je len jeden,

hoci veľmi dôležitý.

Niektoré z nových námestí,

napríklad Námestie federácie v Melbourne,

alebo Superkilen v Kodani

uspeli, lebo kombinujú staré s novým,

drsné s hladkým,

bledé a sýte farby,

a preto, lebo ich podstata
nespočíva v skle.

Vôbec nie som proti sklu.

Je to staroveký a všestranný materiál.

Ľahko sa vyrába a preváža,

montuje, vymieňa

a čistí.

Stretnete sa s ním
od veľkých krásne čistých platní

až po priesvitné tehly.

Vďaka novým povrchovým úpravám

dokáže vo svetle meniť farby.

V drahých mestách, ako v New Yorku,
má zázračnú moc

znásobiť hodnotu nehnuteľností
vďaka výhľadom,

čo je zrejme jediná komodita,
ktorú stavitelia ponúkajú,

aby ospravedlnili kozmické ceny.

Uprostred 19. storočia

sa s výstavbou
Kryštálového paláca v Londýne

dostalo sklo na vrchol zoznamu
fundamentálnych moderných látok.

O sto rokov neskôr

ovládlo centrá niektorých
amerických veľkomiest,

prevažne vďaka veľkolepým
administratívnym budovám.

Napríklad Lever House na Manhattane,
od Skidmora, Owingsa a Merrilla.

Postupne sa technológia tak zdokonalila,

že architekti mohli navrhnúť
také priehľadné budovy,

že v podstate zmizli.

A tak sa zo skla

stal základný materiál výškových miest.

A z dobrého dôvodu.

Keďže sa svetová populácia
zbieha v mestách,

najchudobnejší sa tlačia
v zbúchaných chatrčiach.

Ale stovky miliónov ľudí potrebujú
pracovné priestory

v čoraz väčších budovách.

A tak dáva zmysel postaviť mrakodrapy

a obaliť ich do lacných
a praktických záclon.

Sklo je však limitujúcim faktorom,

ak chcete niečo vyjadriť.

Toto je časť múru okolo námestia

z predšpanielskeho obdobia
v meste Mitla, južnom Mexiku.

Tieto rytiny staré 2000 rokov

prezrádzajú, že šlo
o významné rituálne miesto.

Keď sa na miesto pozrieme dnes,
tak vidíme postupnosť v odkaze a textúre

medzi rytinami, okolitými horami

a kostolom postaveným na ruinách

z múrov ukoristených z tohto miesta.

Aj bežne omietnuté budovy
sa v neďalekej Oaxace

stávajú plátnom pre jasné farby,
politickú propagandu

a jedinečné výtvarné umenie.

Ide o spletitý jazyk,

ktorý by sklenená epidémia vyhladila.

Dobrou správou je,
že architekti a developeri

znovuobjavujú radosť z textúr bez toho,

aby sa zriekli súčasnosti.

Niektorí nachádzajú nové využitie
starým materiálom ako tehla,

či terakota.

Iní prichádzajú s novými riešeniami,
tvarovanými panelmi, aké Snøhetta použil,

aby Múzeu moderného umenia v San Fraciscu

dodal vrásčitý, sošný vzhľad.

Architekt Stefano Boeri
dokonca vytvoril živé fasády.

Toto je jeho Vertikálny les,
dvojica obytných budov v Miláne,

ktoré pútajú svojou zelenosťou.

A Boeri dizajnuje aj verziu
pre čínsky Nanking.

Len si predstavte, že ak by zelené fasády
boli také bežné ako sklenené,

o koľko čistejší by bol vzduch
v čínskych mestách.

Pravdou však je,
že toto sú väčšinou jednorazovky,

butikové projekty,

globálne ťažko replikovateľné.

A o to tu ide.

Keď použijete miestne materiály,

tak zabránite rovnakému vzhľadu miest.

Meď má v New Yorku dlhú tradíciu;

Socha slobody,

špička Woolworth Building,

ale na dlhú dobu vyšla z módy,

až pokým ju SHoP architekti
nepoužili na American Copper Buildings,

dvojicu zakrivených veží na East River.

Hoci sú ešte nedostavané,

vidíte, ako slnko vysvecuje kovovú fasádu,

ktorá s vekom zvetrá dozelena.

Budovy sú skoro ako ľudia.

Ich tváre premietajú ich život.

A to je veľmi dôležité,

lebo keď zostarne sklo,

tak ho len vymeníte,

a budova vyzerá zase rovnako ako predtým,

až pokým ju nezbúrajú.

Takmer všetky materiály okrem skla
majú schopnosť

vsať do seba kúsky minulosti a spomienok

a premietnuť ich do prítomnosti.

Spoločnosť Ennead

budovu Prírodopisného múzea v Utahu

v Salt Lake City
oplátovala meďou a zinkom,

teda rudami ťaženými v regióne 150 rokov,

ktoré zároveň budovu
v okrových horách maskujú,

čiže dostávate Prírodopisné múzeum,

odrážajúce miestnu históriu prírody.

A keď víťaz Pritzkerovej ceny,
Číňan Wang Shu,

postavil historické múzeum
v meste Ningbo,

tak nevytvoril len škrupinku pre minulosť,

ale zabudoval minulosť priamo do stien

vďaka tehlám, kameňom a šindľom

zachovaným zo zrovnaných dedín.

Samozrejme, architekti môžu použiť sklo

rovnako lyrickými a inovatívnymi spôsobmi.

Tieto dve budovy v New Yorku,

jedna od Jeana Nouvela
a druhá od Franka Gehryho

stoja oproti sebe na West 19th Street,

a hra odrazov, ktoré produkujú,

sú ako symfónia svetla.

Keď však mestá sklu podľahnú,

ako sa rozrastajú,

stanú sa priestorom zrkadiel,

nepokojným a studeným.

Koniec-koncov, mestá sú priestorom
koncentrovanej rozmanitosti,

v ktorom sa svetové kultúry,
jazyky a životné štýly

stretajú a miešajú.

Čiže namiesto skrytia všetkej rozmanitosti

do budov ťaživej jednotvárnosti,

by sme mali mať architektúru,
ktorá si ctí celú škálu mestského života.

Ďakujem.

(potlesk)