Čo amazonskí domorodci vedia a my nie

„Najúžasnejší a najohrozenejší druh Amazonského pralesa nie je jaguár alebo orol harpia,“ hovorí Mark Plotkin, „sú to izolované a nekontaktované kmene.“
V energickej a alarmujúcej reči nás tento etnobotanik zavedie do sveta pralesných kmeňov a neuveriteľných liečivých rastlín, ktoré šamani používajú na liečenie. Načrtáva výzvy a riziká, ktoré ohrozujú ich poznatky aj ich samotných a bojuje za ochranu tejto nenahraditeľnej zásobárne múdrosti.

Som etnobotanik.

To je vedec, ktorý v dažďovom pralese

študuje, ako ľudia používajú
miestne rastliny.

Robím to už dlho

a poviem vám,

domorodci poznajú prales
a jeho liečivé poklady

lepšie, ako ich my budeme kedy poznať.

Ale tieto kultúry,

domorodé kultúry,

miznú rýchlejšie ako samotné pralesy.

Najúžasnejší a najohrozenejší z druhov

Amazonského pralesa

nie je jaguár,

nie je to orol harpia,

sú to izolované, nekontaktované kmene.

Pred štyrmi rokmi
som si pri lezení zranil nohu

a šiel som k lekárke.

Dávala mi na to teplé,

dávala mi studené, aspirín,

silné lieky proti bolesti,
lieky proti zápalom,

pichala mi kortizón.

Nepomohlo.

O niekoľko mesiacov

v severovýchodnej Amazónii

som prišiel do osady

a šaman na mňa: „Krívaš.“

Na toto nezabudnem do smrti.

Pozrel sa mi do tváre a povedal:

„Vyzuj si topánku a daj mi mačetu.“

(smiech)

Podišiel k palme,

odrezal na nej rastúcu papraď,

hodil ju do ohňa,

dal mi to na nohu,

potom do hrnca s vodou

a ten odvar mi dal vypiť.

Bolesť zmizla na sedem mesiacov.

Keď sa vrátila, šiel som znova za šamanom.

Spravil tú istú procedúru

a teraz som už tri roky zdravý.

Komu by ste sa vy zverili do opatery?

(potlesk)

Aby nedošlo k omylu – západná medicína

je najúspešnejší liečebný systém,
aký kto vymyslel,

ale má mnoho dier.

Kde je liek na rakovinu prsníka?

Kde je liek na schizofréniu?

Kde je liek na reflux žalúdočných štiav?

Kde je liek na nespavosť?

Faktom je, že títo ľudia

niekedy, niekedy, niekedy

vedia vyliečiť veci, ktoré my nie.

Tu vidíte medicínmana
zo severovýchodnej Amazónie.

ako lieči leishmaniózu,

fakt hnusnú parazitickú chorobu,

ktorou trpí 12 miliónov ľudí
po celom svete.

Západ to rieši antimónovými injekciami.

Sú bolestivé, drahé,

a pravdepodobne škodia srdcu,

je to ťažký kov.

Tento to lieči pomocou troch rastlín
z Amazonského pralesa.

Toto je zázračná žaba.

Môj kolega, veľký Loren McIntyre,

objaviteľ jazera, čo napája Amazonku,

McIntyrovej lagúny v Peruánskych Andách,

sa pred 30 rokmi stratil
niekde na hranici Peru a Brazílie.

Zachránili ho izolovaní Indiáni
zvaní Matsékovia.

Mávali naňho, aby šiel za nimi do lesa,
čo aj urobil.

Tam vytiahli koše z palmových listov.

Vybrali z nich tieto žaby,
Phyllomedusa bicolor,

sú to opachy, asi takéto veľké,

a oni ich začali lízať.

Ukázalo sa, že sú silne halucinogénne.

McIntyre o tom písal a dostalo sa to
k editorovi časopisu High Times.

Vidíte, že etnobotanici majú kamošov
z rôznych divných kruhov.

Chlapík si povedal, že to skúsi
v Amazónii tiež roztočiť,

líznuť si, čo aj spravil a napísal:

„Krvný tlak mi strašne vyskočil,

stratil som kontrolu nad celým telom,

omdlel som,

zobudil sa o šesť hodín v húpacej sieti

a cítil sa dva dni ako Boh.“

(smiech)

Čítal to jeden taliansky chemik, hovorí:

„Teologické aspekty týchto žiab
ma príliš nezaujímajú.

Ale čo ten vysoký krvný tlak?“

Takže tento taliansky chemik

pracuje na novom lieku na krvný tlak,

založenom na peptidoch z kože tých žiab

a ďalší vedci zas hľadajú

liek na rezistentného zlatého stafylokoka.

Sranda, keby sa ukázalo, že títo
izolovaní indiáni s ich zázračnou žabou

majú riešenie aj na toto.

Tu je ayahuaskový šaman

zo severozápadnej Amazónie
uprostred ayahuaskového rituálu.

Vzal som ho do Los Angeles
na stretnutie s chlapíkom z istej nadácie,

kde som žiadal peniaze
na ochranu ich kultúry.

Chlapík sa pozrel na medicínmana a vraví:

„Vy ste nechodili na medicínu, že?“

Šaman na to: „Nie, nechodil.“

„Tak čo môžete vedieť o liečení?“

Šaman sa naňho pozrel a vraví:

„Viete čo? Keď má človek infekciu,
nech ide k doktorovi.

Ale mnohé z ťažkostí sú choroby
srdca, mysle a ducha.

Západná medicína si s tým neporadí.
Ja to vyliečiť viem.“

(potlesk)

Ale nie všetko je také ružové
s učením sa o liekoch od samotnej prírody.

Toto je brazílska vretenica,

jej jed skúmali
tu na univerzite v Sao Paole.

Neskôr z neho vyvinuli ACE inhibítor.

Liek na vysoký tlak.

Vysoký tlak spôsobuje 10 percent

všetkých úmrtí na svete každý deň.

Štyri miliardy dolárov ročne sa točia

v priemysle založenom
na jede brazílskeho hada

a Brazílčania z toho nevidia ani halier.

To nie je akceptovateľný
spôsob podnikania.

Prales je nazývaný najúžasnejším
výrazom života na Zemi.

V Suriname majú príslovie,
ktoré mám veľmi rád:

„Prales má odpovede na otázky,
ktoré sa ešte len budeme pýtať.“

Ale ako všetci vieme,
mizne veľkou rýchlosťou.

Tu v Brazílii, v Amazónii,

po celom svete.

Toto som vyfotil z malého lietadla

nad východnou hranicou
rezervácie kmeňa Xingu,

v štáte Mato Grosso,
na severozápad odtiaľto.

Horná polovica fotky,

tam žijú Indiáni.

Tá deliaca čiara v strede

je východná hranica rezervácie.

Horná polovica Indiáni,
dolná polovica belosi.

Horná polovica zázračné lieky,

dolná polovica hŕstka vychudnutých kráv.

horná polovica
uhlík uložený v lese, kam patrí,

dolná polovica uhlík v atmosfére,

kde spôsobuje klimatické zmeny.

V skutočnosti príčinou číslo dva

emisií uhlíka do atmosféry

je práve ničenie lesov.

Keď hovoríme o ničení,

je dobré si uvedomiť,

že Amazónia je najmocnejší
kraj zo všetkých.

Miesto krásy a zázrakov.

Najväčší mravčiar na svete

je z pralesa,

váži 40 kíl.

Vtáčkar Theraphosa blondi

je najväčší pavúk na svete.

Tiež žije v Amazónii.

Orol harpia má rozpätie krídel
vyše dva metre.

A kajmany čierne –

tieto potvory môžu vážiť cez pol tony.

Zožerú aj človeka.

Anakonda, najväčší had,

kapybara, najväčší hlodavec.

Jeden kúsok tu z Brazílie

vážil 91 kg.

Poďme sa pozrieť tam,
kde tieto tvory žijú,

do severovýchodnej Amazónie,

domova kmeňa Akurijo.

Nekontaktované kmene
hrajú mystickú a ikonickú rolu

v našej predstavivosti.

To sú tí, čo poznajú prírodu najlepšie.

To sú tí, čo naozaj žijú

s prírodou v harmónii.

Podľa našich noriem by ich niekto mohol
považovať za primitívov.

Nevedia založiť oheň,

teda nevedeli,
keď sme ich prvýkrát stretli.

Ale prales poznajú oveľa lepšie než my.

Akuriyovia majú 35 výrazov pre med

a iné domorodé kmene k nim vzhliadajú

ako k skutočným pánom smaragdovej ríše.

Tu je tvár môjho priateľa Pohnaya.

Keď som ja ako puberťák

divočil na Rolling Stones
doma v New Orleans,

Pohnay ako lesný nomád

chodil džungľou severovýchodnej Amazónie

s malou tlupou, hľadal zver,

hľadal liečivé rastliny,

hľadal si ženu

z inej nomádskej tlupy.

Ale práve takíto ľudia

poznajú veci, čo my nie,

a majú nás veľa čo naučiť.

V každom prípade, dnes
vo väčšine amazónskych lesov

žiadnych domorodcov nenájdete.

Nájdete toto:

skaly, o ktoré si domorodci

z nekontaktovaných kmeňov
kedysi brúsili svoje kamenné sekery.

Kultúry, ktoré kedysi tancovali,

milovali sa, spievali bohom,

uctievali prales,

všetko, čo po nich zostalo,
je zárez na kameni, aký vidíte.

Poďme do západnej Amazónie,

skutočného epicentra izolovaných kmeňov.

Každá bodka predstavuje

malý nekontaktovaný kmeň,

dnešným veľkým odhalením je, že podľa nás
je asi 14 –15 izolovaných kmeňov

len v kolumbijskej časti Amazónie.

Prečo sú títo ľudia izolovaní?

Vedia, že existujeme,
vedia, že vonku je iný svet.

Je to spôsob odporu.

Rozhodli sa zostať v izolácii

a podľa mňa je ich ľudským právom
zostať v nej.

Prečo sa tieto kmene pred nami skrývajú?

Pre toto.

Samozrejme, niečo z toho
začalo už v roku 1492.

Ale začiatkom minulého storočia

šlo o obchod s gumou.

Dopyt po kaučuku

z Amazónie

vyvolal botanickú obdobu zlatej horúčky.

Guma na pneumatiky bicyklov,

guma na pneumatiky áut,

guma na vzducholode.

Boli to šialené preteky za gumou,

a ten muž naľavo, Julio Arana,

bol jedným z najväčších surovcov
v tomto príbehu.

Jeho ľudia, jeho firma

a ďalšie podobné firmy

zabíjali, masakrovali, mučili Indiánov,

ako boli Witotókovia,
ktorých ste videli napravo.

Aj dnes, keď vyjdú ľudia z pralesa,

málokedy to má šťastný koniec.

Toto sú Nukakovia.
Boli kontaktovaní v 80.rokoch.

Do roka bol mŕtvy každý nad štyridsať.

A nezabúdajte,
tieto spoločnosti nepoznajú písmo.

Starší sú ich knižnice.

Vždy, keď umrie šaman,

akoby zhorela knižnica.

Nukakovia boli vyhnaní

zo svojich teritórií priekupníkmi drôg

a dnes žijú ako žobráci

v parkoch východokolumbijských miest.

Z kraja Nukakov vás vezmem na juhozápad,

na najveľkolepejšie miesto na svete:

Národný park Chiribiquete.

V jeho okolí žili tri izolované kmene

a vďaka kolumbijskej vláde
a mojim kolumbijským kolegom

sa teraz rozšíril,

je väčší ako štát Maryland.

Je pokladnicou botanickej diverzity.

V roku 1943 ho botanicky
prvýkrát preskúmal

môj učiteľ Richard Schultes,

tu je na hore Bell Mountain,

ktorá je pre Karichoncov posvätná.

Pozrite sa, ako vyzerá dnes.

Keď letíte nad Chiribiquete,

uvedomíte si, že tieto stratené hory
sú stále stratené.

Žiadni vedci po nich nelozia.

V skutočnosti na Bell Mountain už nevyšiel

nikto po Schultesovi od roku 1943.

A tu pristaneme, s Bell Mountain

na východ od fotky.

Pozrite, ako to tam vyzerá dnes.

Nielen, že je to pokladnica
rastlinnej diverzity,

nielen, že je to domov
troch izolovaných kmeňov,

je to najväčšia pokladnica

predkolumbovského umenia na svete:

vyše 200-tisíc malieb.

Holandský vedec Thomas van der Hammen

to opísal ako Sixtínsku kaplnku
Amazonského pralesa.

Poďme z Chiribiquete na juhovýchod,

znova do kolumbijskej Amazónie.

Pamätajte, že tá je väčšia
ako Nové Anglicko.

Amazónia je veľký prales

a Brazílii z neho patrí veľká časť,

ale nie celý.

Ideme do dvoch národných parkov,

Cahuinari a Puré,

v kolumbijskej Amazónii,

napravo je brazílska hranica.

Žije tu niekoľko izolovaných

a nekontaktovaných kmeňov.

Skúsené oko si všimne strechy

dlhých domov zvaných malocas

a všimne si ich kultúrnu rozmanitosť.

Sú to totiž rozdielne kmene.

Hoci sú tieto oblasti izolované,

ukážem vám, ako sa tam pchá vonkajší svet.

Vzrástol obchod a doprava
na rieke Putumayo.

Po utíšení občianskej vojny v Kolumbii

sa ozýva vonkajší svet.

Na severe máme nezákonnú ťažbu zlata,

a tiež na východe, v Brazílii.

Narástol komerčný lov a rybolov.

Z juhu postupuje nezákonný výrub,

a drogoví pašeráci
sa cez park snažia prekliesniť

do Brazílie.

Preto sa v minulosti nikto nezahrával

s izolovanými Indiánmi.

Ak sa zdá, že táto fotka je rozmazaná,

odfotená za behu, tu vidíte prečo.

(smiech)

Toto vyzerá ako...
(smiech)

(potlesk)

Toto vyzerá ako hangár
z brazílskej Amazónie.

Je to výstava umenia v kubánskej Havane.

Skupina zvaná Los Carpinteros.

Takto vnímajú, prečo by ste sa nemali
zahrávať s nekontaktovanými Indiánmi.

Ale svet sa mení.

Toto sú Mashko-Piroánci
z pohraničia Brazílie a Peru,

vyliezli z džungle,

odkiaľ ich v podstate vyštvali

drogoví pašeráci a drevorubači.

A v Peru majú jeden nechutný biznis.

Volá sa to ľudské safari.

Vezmú vás k izolovaným kmeňom,
aby ste si ich vyfotili.

Keď im dáte oblečenie alebo nástroje,

dáte im samozrejme aj choroby.

My to voláme „neľudské safari“.

Toto sú Indiáni,
znovu z peruánskeho pohraničia,

nad ktorými prelietavajú
misionármi sponzorované lietadlá.

Chcú sa k nim dostať
a obrátiť ich na kresťanstvo.

Vieme, ako to dopadá.

Čo s tým?

Technológie zavádzajte
kontaktovaným kmeňom,

nie tým nekontaktovaným,

a s citom pre ich kultúru.

Toto je skvelé partnerstvo
starej šamanskej múdrosti

a techniky 21. storočia.

Robíme na tom už s vyše 30 kmeňmi,

mapujeme, manažujeme a zvyšujeme ochranu

na vyše 30 miliónoch hektárov
starého pralesa.

(potlesk)

Toto umožňuje Indiánom mať kontrolu

nad ich environmentálnym
a kultúrnym osudom.

Postavili aj strážnice,

aby cudzí zostali vonku.

Toto sú Indiáni pracujúci ako
domorodí strážcovia rezervácie,

hliadkujú na hraniciach

a vonkajší svet nepustia dnu.

Takto vyzerá samotný kontakt.

Sú to Indiáni kmeňa Chitonahua

na brazílsko-peruánskej hranici.

Vyšli z džungle

s prosbou o pomoc.

Strieľali na nich

a vypálili ich domy malocas.

Niektorých zmasakrovali.

Vyvražďovanie nekontaktovaných
kmeňov samopalmi

je najpodlejší a najhnusnejší
prečin proti ľudskosti

dnešného sveta a musí skončiť.

(potlesk)

Na záver chcem povedať,

že táto práca je duchovne napĺňajúca,

ale je náročná a niekedy nebezpečná.

Dvaja moji kolegovia sa nedávno zabili

pri havárii lietadla.

Slúžili v pralese

v záujme ochrany nekontaktovaných kmeňov.

Takže otázkou na záver je,

čo prinesie budúcnosť?

Toto sú Urayci z Brazílie.

Čo prinesie budúcnosť im

a čo prinesie nám?

Poďme myslieť inak.

Poďme spraviť lepší svet.

Ak sa má zmeniť klíma,

nech sa zmení k lepšiemu, nie k horšiemu.

Poďme žiť na planéte

plnej bujnej vegetácie,

kde budú môcť izolované kmene

zostať v izolácii,

uchovať si svoje tajomstvá

a vedomosti,

ak si to budú priať.

Poďme žiť vo svete,

kde v lesoch žijú šamani

a liečia seba aj nás

tajomnými rastlinami

a zázračnými žabami.

Ďakujem ešte raz.

(potlesk)