Zachráňme posledný nedotknutý kontinent

Rok 2041 bude kľúčovým rokom pre našu planétu. V tomto roku vyprší 50-ročná medzinárodná zmluva o zákaze ťažby v Antarktíde, poslednom nedotknutom kontinente na Zemi. Prieskumník Robert Swan – prvý človek, ktorý sa peši dostal na severný aj južný pól – sa zasadzuje za predĺženie tejto zmluvy. S vášňou a energiou nás prosí, aby sme si vybrali zachovanie Antarktídy, pre naše vlastné prežitie.

Poďme na juh.

Všetci z vás vlastne zamierite na juh.

Toto je juh, týmto smerom,

a ak pôjdete 8 000 kilometrov
od konca tejto miestnosti,

prídete na najjužnejšie miesto na Zemi,

na samotný južný pól.

Ja nie som prieskumník.

Nie som ani ochranca životného prostredia.

Ja som len prežil,

a tieto fotografie, ktoré vám tu ukážem,

sú nebezpečné.

Je na nich roztápanie ľadu
na severnom a južnom póle.

Dámy a páni,

musíme počúvať,
čo nám tieto miesta hovoria,

pretože ak nebudeme, sami ťažko prežijeme

na planéte Zem.

Zažil som tieto miesta na vlastnej koži

a prejsť cez roztápajúci sa oceán ľadu

je bezpochyby tá najdesivejšia vec,

aká sa mi kedy prihodila.

Antarktída je miesto plné nádeje.

Je chránená Antarktickou zmluvou
podpísanou v roku 1959.

V roku 1991 vstúpila do platnosti
50-ročná dohoda,

ktorou sa zastavuje
akákoľvek ťažba v Antarktíde,

a táto zmluva by sa mohla pozmeniť,

zmeniť, upraviť alebo dokonca zrušiť

kedykoľvek po roku 2041.

Dámy a páni,

ďaleko na sever odtiaľto, v Arktíde,

už ľudia využívajú

toto roztápanie ľadovcov

a už ťažia v oblastiach,
ktoré boli pokryté ľadom

posledných 10, 20, 30 tisíc,

100 tisíc rokov.

Nevedia si pospájať súvislosti

a zamyslieť sa nad tým,
prečo sa vlastne ten ľad roztápa?

Antarktída je také neuveriteľné miesto

a ja som tvrdo pracoval

počas posledných 23 rokov na tejto misii,

aby sme zaručili, že to,
čo sa deje tu na severe,

sa už nikdy nezopakuje,
nemôže sa zopakovať na juhu.

Kde sa toto všetko začalo?

Pre mňa sa to začalo,
keď som mal 11 rokov.

Všimnite si ten účes.
Trochu divný. (smiech)

A vo veku 11 rokov ma inšpirovali
naozajstní prieskumníci k tomu,

aby som sa stal prvým človekom,
ktorý dosiahne oba póly pešo.

Bol som tým taký inšpirovaný,

že nápad stať sa polárnikom

mi dosť pomáhal baliť dievčatá
na párty na univerzite.

To bolo ešte trochu inšpiratívnejšie.

A po rokoch,
siedmich rokoch zháňania peňazí,

siedmich rokoch, čo som počúval iba nie,

siedmich rokoch, počas ktorých
mi moja rodina odporúčala

vyhľadať odbornú a psychiatrickú pomoc,

sme sa nakoniec traja vybrali
na pochod na južný pól,

na najdlhšiu pešiu cestu bez pomoci,
aká sa na Zemi kedy uskutočnila.

Na tejto fotke práve stojíme v oblasti,

ktorá je taká veľká ako USA,

a sme tam sami.

Nemáme žiadne vysielačky,
nikto na nás nedozerá.

Pod nami sa nachádza
90 % všetkého ľadu na Zemi,

70 % zásob všetkej sladkej vody planéty.

A my na nej stojíme.

To je sila Antarktídy.

Na tejto ceste sme čelili
nebezpečenstvám hlbokých priepastí,

takého silného chladu,

že pot sa nám v oblečení menil na ľad,

zuby mohli praskať,

slzy zamŕzali v očiach.

Povedzme, že bolo trochu chladno.
(smiech)

A po 70 zúfalých dňoch
sme dorazili na južný pól.

Zvládli sme to.

Na tej 70-dennej ceste v roku 1986
sa mi však prihodilo niečo,

kvôli čomu som tu, a bolelo to.

Moje oči následkom poškodenia
zmenili za tých 70 dní farbu.

Mali sme pľuzgiere na tvárach.

Lúpala sa nám koža a nevedeli sme prečo.

Keď sme prišli domov, v NASA nám povedali,

že nad južným pólom objavili ozónovú dieru

a my sme pod ňou prešli
presne v tom roku, kedy ju objavili.

Ultrafialové lúče sa odrazili od ľadu,

vypálili nám oči,
strhali nám kožu z tváre.

Bol to trochu šok –
(smiech) –

a vtedy som začal premýšľať.

V roku 1989 sme sa zas vydali na sever.

60 dní, každým krokom ďalej
od bezpečia pevniny,

cez zamrznutý oceán.

Znovu neskutočný chlad.

Tu som ja, po tom, ako som sa
nahý umýval pri teplote -60 °C.

A ak vám niekedy niekto povie,
že mu je zima – (smiech) –

a vyzerá takto,
tak mu potom naozaj je zima.

(potlesk)

1000 kilometrov od bezpečia pevniny

prišla katastrofa.

Severný ľadový oceán
sa nám topil pod nohami

o 4 mesiace skôr
než kedykoľvek predtým v dejinách

a my sme boli 1000 km od bezpečia.

Ľad okolo nás sa lámal, drvil,
a ja som premýšľal, či zomrieme.

Ale v ten deň mi niečo v hlave cvaklo,

keď som pochopil, že my ako ľudstvo
možno neprežijeme

a počas dlhých 25 rokov
ma tento pocit už nikdy neopustil.

Vtedy sme museli buď ísť ďalej,
alebo zahynúť.

A neboli sme v nejakom
TV programe o prežití.

Keby sa nám niečo stalo,
je to život alebo smrť

a nášmu odvážnemu
Afroameričanovi Darylovi,

prvému Američanovi,
ktorý peši dosiahol severný pól,

odpadla 200 kilákov pred cieľom
päta od omrzlín.

Musel ísť ďalej, aj išiel.

A po 60 dňoch na ľade
sme stáli na severnom póle.

Zvládli sme to!

Áno, ja som sa stal
prvým človekom v dejinách

dosť hlúpym na to,
aby šiel na oba póly pešo,

ale toto bol náš úspech.

Žiaľ, po návrate domov

to nebolo iba príjemné.

Zosmutnel som.

Uspieť v niečom je často ťažšie,
než keď na tom ešte len pracujete.

Bol som prázdny, osamotený,
finančne na dne.

Nemal som nádej,

ale tá prišla od veľkého
Jaquesa Cousteaua,

ktorý ma inšpiroval podujať sa
na misiu 2041.

Ako je preňho typické,
Jacques mi dal jasné pokyny:

Presviedčaj svetových lídrov,
hovor s ľuďmi z priemyslu a obchodu,

ale hlavne, Rob, inšpiruj mladých ľudí,

pretože oni rozhodnú
o budúcnosti ochrany Antarktídy.

Pokiaľ ide o svetových lídrov, zatiaľ sme
boli na každom svetovom summite o Zemi,

na všetkých troch,
s našou odvážnou jachtou, 2041,

dvakrát v Riu, prvý raz v roku 92,
druhý v roku 2012,

a cestou na svetový summit o Zemi
v Johannesburgu

sme jachtou absolvovali
najdlhšiu cestu po súši v dejinách,

13 000 kilometrov
naprieč celou Južnou Afrikou,

čím sme sa snažili osobne inšpirovať
viac ako milión mladých ľudí,

aby sa zaujímali o rok 2041
a o životné prostredie.

Za posledných 11 rokov
sme zobrali viac ako 1000 ľudí,

ľudí z oblasti priemyslu a obchodu,
ženy a mužov z firiem,

študentov z celého sveta, do Antarktídy,

a počas týchto misií
sa nám podarilo pozbierať

viac ako 1500 ton kovu,
ktorý v Antarktíde zanechali ľudia.

To trvalo 8 rokov,
a ja som na to veľmi hrdý,

pretože sa nám to všetko podarilo
tu v Južnej Amerike zrecyklovať.

Odkedy som vedel chodiť,
moja mama ma nabádala

k tomu, aby som recykloval.

Toto je ona, a moja mama –

(potlesk) –

moja mama stále recykluje

a to má už 100 rokov, nie je to úžasné?

(potlesk)

A keď – milujem svoju mamu.

(smiech)

Ale keď sa moja mama narodila,

na našej planéte bolo
iba 1,8 miliardy ľudí,

a keď sa bavíme o miliardách,

zobrali sme mladých ľudí
z priemyslu a obchodu

z Indie, z Číny.

Toto sú národy, ktoré budú meniť
pravidlá hry a budú ohromne dôležité

pri rozhodovaní o zachovaní Antarktídy.

Napodiv sme zainteresovali a nadchli
aj ženy z Blízkeho východu,

aby v mnohých prípadoch po prvý raz
reprezentovali svoje národy v Antarktíde.

Fantastickí ľudia, takí motivovaní.

Keď sa staráte o Antarktídu,

najpv musíte zoznámiť ľudí
s týmto výnimočným miestom,

vytvoriť u nich vzťah, väzbu,

vytvoriť u nich lásku.

Ísť do Antarktídy je taká veľká výsada,

že to ani neviem opísať.

Mám také šťastie,

a zatiaľ som mal šťastie 35-krát v živote,

a tí ľudia, ktorí idú s nami,
sa vrátia domov ako veľkí bojovníci,

nielen za Antarktídu,

ale aj za ich miestne problémy,
vo vlastných krajinách.

Vráťme sa tam, kde sme začali:

topenie ľadu na severnom a južnom póle.

A nemám dobré správy.

Pred 6 mesiacmi nás NASA informovala,

že západný antarktický ľadový šelf
sa rozpadá.

Obrovské ľadové územia –

pozrite sa, aká je Antarktída veľká
dokonca aj v porovnaní s týmto miestom –

obrovské kusy ľadu
sa odlamujú od Antarktídy,

veľké ako menšie krajiny.

A NASA vyrátala,
že hladina oceánu vzrastie,

a to je nezvratné,

o jeden meter za obdobie
nasledujúcich 100 rokov,

teda za ten istý čas,
čo je na Zemi moja mama.

Stane sa to

a ja som si uvedomil,
že zachovanie Antarktídy

a naše prežitie tu na Zemi sú spojené.

A tu je veľmi jednoduché riešenie.

Ak budeme používať viac
obnoviteľnej energie,

a s vyrobenou energiou
zachádzať efektívnejšie,

ak zvolíme čistejší energetický mix,

nebudú existovať finančné dôvody
pre ťažbu v Antarktíde.

Nebude to mať zmysel z finančného hľadiska

a ak budeme s energiou lepšie zachádzať,

možno dokážeme spomaliť

alebo dokonca zastaviť

toto obrovské roztápanie ľadovcov,
ktoré nás ohrozuje.

Je to veľká výzva.
A aká je naša odpoveď na ňu?

Musíme sa tam vrátiť ešte posledný raz

a koncom budúceho roka

sa vrátime na južný pól,

kam sme prišli pešo pred 30 rokmi

a pôjdeme znovu 1600 kilometrov
v našich vlastných stopách,

ale tentokrát budeme na prežitie
používať iba obnoviteľnú energiu.

Prejdeme po ľadovcoch,
ktoré sa hlboko pod nami topia,

a snáď budeme inšpiráciou
pri riešení tohto problému.

Toto je môj syn, Barney.

Pôjde so mnou.

Je odhodlaný kráčať
so svojím otcom bok po boku,

posunúť tieto posolstvá

a inšpirovať nimi mysle
budúcich mladých lídrov.

Som naňho nesmierne hrdý.

Je to chlapík.

Dámy a páni, ten, kto prežil
– a ja som v poriadku –

ten, kto prežil, vidí problém

a nereaguje naň ľahostajne.

Ten, kto prežil, vidí problém
a rieši ho predtým,

než sa z neho stane hrozba.

Máme 27 rokov na to,
aby sme zachovali Antarktídu.

Je naším spoločným vlastníctvom.

Všetci sme za ňu zodpovední.

Fakt, že ju nikto nevlastní,
možno znamená, že ju môžeme zachrániť.

Antarktída je morálna čiara v snehu

a my by sme mali bojovať
na jednej strane tej čiary,

ťažko bojovať za toto nádherné,
nedotknuté a osamelé miesto na Zemi.

Viem, že sa to dá.

Zvládneme to.

Rozlúčim sa slovami Goetheho.

Snažím sa podľa nich žiť.

„Ak niečo dokážeš,

alebo snívaš o tom, že to dokážeš,

začni už teraz,

lebo smelosť má v sebe
génia, silu a kúzlo.“

Želám vám všetkým veľa šťastia.

Ďakujem pekne.

(potlesk)