Očarujúca hudba znakovej reči

Umelkyňa Christine Sun Kim sa narodila ako nepočujúca a verila, že zvuk nie je súčasťou jej života, že je súčasťou len sveta počujúcich. Cez svoje umenie objavila podobnosť medzi americkou znakovou rečou a hudbou a zistila, že zvuk nemusí byť vnímaný len ušami – môžeme ho cítiť, vidieť, vnímať ako myšlienku. Vo svojej roztomilej prezentácii nás vyzýva, aby sme otvorili oči a uši a stali sa súčasťou vzácneho pokladu, akým je vizuálny jazyk.

Tlmočník: Piano, „p",
je môj najobľúbenejší hudobný termín.

Znamená hrať jemne.

Ak hráte na hudobný nástroj
a zbadáte v notovom zápise „p"

musíte hrať jemnejšie.

Dve „p" – ešte jemnejšie.

Štyri „p" – mimoriadne jemne.

Toto je moja kresba p stromu,

ktorá ukazuje,

že bez ohľadu na to koľko
tisícov a tisícov p tam je,

nikdy nedosiahnete úplné ticho.

Toto je moja aktuálna definícia ticha:

veľmi temný zvuk.

Chcela by som vám povedať niečo

o histórii americkej znakovej reči, AZR,

a tiež niečo málo o mojej minulosti.

Francúzsku znakovú reč priniesli
do Ameriky na začiatku 19. storočia,

tá sa časom miešala s lokálnymi znakmi,

až vznikla AZR dneška.

Takže tá má asi 200-ročnú minulosť.

Narodila som sa ako nepočujúca

a učili ma, že zvuk
nie je súčasťou môjho života.

Verila som, že je to pravda.

Ale dnes zisťujem, že to tak vôbec nie je.

Zvuk bol veľkou súčasťou môjho života,

skutočne, je v mojej mysli každý deň.

Pre nepočujúceho, žiť vo svete
plnom zvuku,

je ako žiť v cudzej krajine,

slepo nasledujem pravidlá,
zvyky, správanie a normy

bez toho, aby som ich spochybňovala.

Ako je možné, že rozumiem zvuku?

Sledujem, ako sa ľudia správajú,
ako reagujú na zvuk.

Vy ľudia ste pre mňa ako reproduktory,
ktoré zosilňujú zvuk.

Učím sa a opakujem vaše správanie.

A zároveň som sa naučila,
že vytváram zvuk,

a videla som ako naň ľudia reagujú.

Takže som sa napríklad naučila...

„Netrieskaj dverami!"

„Nešušti príliš, keď ješ čipsy zo sáčku!"

(smiech)

„Negrgaj,

keď ješ,

a neškríp príborom po tanieri."

Všetko toto označujem ako
„zvukovú etiketu".

Možno o nej uvažujem viac

ako bežný počujúci.

Ohľadom zvuku som extra ostražitá.

A vždy som v dychtivo-nervóznom očakávaní

ohľadom zvuku, čo bude nasledovať.

Preto táto kresba.

TBD [to be decided], bude rozhodnuté

TBC [to be continued],
pokračovanie nabudúce

TBA [to be announced], bude oznámené.

A ako ste si všimli notovú osnovu,

nie sú v nej žiadne poznámky.

To preto, že tie čiary už obsahujú zvuk

v malých šmuhách a škvrnách.

V kultúre nepočujúcich,
pohyb je ekvivalentom zvuku.

Toto je znak pre hudobný zápis v AZR.

Typický hudobný zápis má päť riadkov.

Ukazovať ho však s vystrčeným palcom

je pre mňa neprirodzené.

Z toho dôvodu v mojich kresbách
používam štyri riadky.

V roku 2008 som mala možnosť
isť na umelecký pobyt

do Berlína v Nemecku.

Predtým som pracovala ako maliarka.

Počas tohto leta som navštívila
rôzne múzeá a galérie

a ako som išla z jedného do druhého

uvedomila som si,
že tam nebolo vizuálne umenie.

V tom čase bol zvuk trendy
a vtedy mi došlo,

že tam nebolo žiadne vizuálne umenie,

všetko bolo sluchové.

Dnes je zvuk súčasťou aj
môjho umeleckého smeru.

Vzdiali ma to od umenia?

Zistila som, že to tak nemusí byť.

Ja vlastne poznám zvuk.

Dobre viem,

že to nie je niečo, čo vnímame len ušami.

Môžeme ho vnímať dotykom,

vizuálne

alebo dokonca ako myšlienku.

Tak som sa rozhodla získať zvuk späť

a začleniť ho do môjho umenia.

A všetko, čo ma o zvuku naučili,

som sa rozhodla odstrániť a odučiť.

Začala som tvoriť nové dielo.

A keď som ho odprezentovala
umeleckej komunite,

bola som ohromená množstvom
pozornosti a podpory, ktorú som dostala.

A uvedomila som si:

zvuk je ako peniaze,

sila, moc –

spoločenská mena.

Hlboko v mysli som mala zakorenené,
že zvuk je niečo vaše

patriace počujúcim.

A zvuk je taký mocný

že buď môže mňa a moje diela oslabiť

alebo ma môže posilniť.

Rozhodla som sa byť posilnená.

Hovorené slovo má obrovský
vplyv a históriu.

A len preto, že nepoužívam
na komunikáciu hlas,

v očiach spoločnosti je to
akoby som vplyv nemala vôbec.

Musela som spolupracovať s ľuďmi,
ktorí ma podporovali ako rovnocennú

a stali sa mojím hlasom.

A tak som schopná
udržať si dnes v spoločnosti dôležitosť.

Takže v škole, v práci a inštitúciách

pracujem s mnohými
tlmočníkmi znakovej reči.

A ich hlas je mojím hlasom a identitou.

Vďaka nim je ma počuť.

A ich hlasy majú hodnotu a vplyv.

Ironicky, prepožičaním si ich hlasov,

mám tiež dočasne vplyv,

je to podobné ako zobrať si pôžičku
s veľmi vysokým úrokom.

Ak by som v tom nepokračovala,

mohla by som upadnúť do zabudnutia

a stratiť akúkoľvek formu
sociálneho vplyvu.

Takže so zvukom, ako mojím
novým umeleckým prostriedkom,

som sa ponorila do sveta hudby.

A prekvapivo som našla podobnosť
medzi hudbou a znakovou rečou.

Napríklad,

hudobná nota

nemôže byť úplne zachytená
a vyjadrená na papieri.

A to isté platí aj o znakovej reči.

Obe sú totiž veľmi priestorové
a veľmi ohybné –

to znamená, že malé zmeny

môžu výrazne ovplyvniť význam

znakov aj zvukov.

Chcela by som sa s vami podeliť
o metaforu s klavírom,

aby ste lepšie pochopili,
ako funguje znaková reč.

Predstavte si klavír.

Znakovú reč tvoria rôzne
gramatické parametre.

Každý parameter môžete priradiť
ku každému prstu na klávesách klavíra –

napríklad mimika, gestá,

rýchlosť prejavu, pozícia rúk atď.

počas toho ako hráte na klavír –

Angličtina je lineárny jazyk,

akoby bola naraz stlačená
len jedna klávesa.

Znaková reč je naopak skôr ako akord,

na to, aby ste vyjadrili
koncept alebo myšlienku

je potrebných všetkých 10 prstov naraz.

Ak by čo len jedna
z kláves zmenila akord

malo by to úplne iný význam.

To isté platí o hudbe,
čo sa týka výšky, tónu a hlasitosti.

Pri zmene parametrov v znakovej reči

môžete vyjadriť rôzne myšlienky.

Napríklad znak POZERAŤ NA.

Toto je znak pre POZERAŤ NA.

Pozerám na teba.

Zízam na teba.

(smiech)

(smiech)

Hmmm.

(smiech)

O – prichytený.

Ou-ou.

Na čo sa pozeráš?

Ale, prestaň

(smiech)

A potom mi napadlo,

„Čo ak by som sa na znakovú reč
pozerala cez hudbu?"

Ak by som mala vytvoriť znak
a opakovať ho znova a znova,

stal by sa akoby
súčasťou vizuálnej hudby.

Napríklad, toto je znak pre „deň",

ako slnko výchádza a zapadá.

Toto je „celý deň".

Ak ho zopakujem pomalšie,

vizuálne to vyzerá ako hudba.

Celý... deň.

To isté platí pre „celú noc".

„Celú noc".

Toto je CELÚ NOC
reprezentované kresbou.

A to ma viedlo k uvažovaniu
o troch typoch nocí:

„včerajšia noc",

"cez noc",

"celú, celučičkú noc".

(smiech)

Mám pocit, že tretia má v sebe
oveľa viac hudobnosti ako ostatné.

(smiech)

Takto je v znakovej reči,
reprezentovaný čas

a zmenou vzdialenosti od vášho tela
môžete zmeniť význam.

Napríklad,

1 hodina – jedna ruka,
2 hodiny – dve ruky,

prítomný čas je najbližšie
pred vaším telom,

budúcnosť je ďalej pred vami,
minulosť za vami.

Takže, prvý príklad „dávno“.

Potom „minule“,

„bývalo“

a posledný, môj najobľúbenejší,

s veľmi romantickým a dramatickým podtónom

„kde bolo, tam bolo“.

(smiech)

„Štvorštvrťový takt“

je hudobný termín

opisujúci štyri doby v takte.

Napriek tomu keď vidím
„štvorštvrťový takt“

automaticky si predstavím „naraz“.

Všimnite si PR: pravá ruka, ĽR: ľavá ruka.

Krížom cez hlavu a hruď
máme notovú osnovu.

[Hlava: PR, bleskový pazúr]

[štvorštvrťový takt]

[Hruď: ĽR, bleskový pazúr]

Ukážem vám znak pre „bleskový pazúr"

Môžete to skúsiť so mnou?

Všetci ruky hore.

Teraz to spravíme obomi rukami
na hlave a hrudi,

akoby „štvorštvrťový takt"
alebo naraz.

Áno, tak.

Znamená to „zamilovať sa"
v medzinárodnej znakovej reči.

(smiech)

Medzinárodná znaková reč,
podobne ako nota,

je vizuálnym nástrojom
na pomoc v komunikácii

medzi svetovými kultúrami
a znakovými rečami.

Ďalší, ktorý by som vám
chcela ukázať, je tento –

a prosím zopakujte ho znova so mnou.

A teraz tento.

V znakovej reči to znamená „kolonizácia".

(smiech)

A tretí –

prosím, znova opakujte.

A znova.

V znakovej reči to znamená „osvietenie".

Skúsme teda všetky tri spolu.

„Zamilovať sa",

„kolonizácia"

a „osvietenie".

Dobrá práca.

(smiech)

Všimnite si, ako sú si
všetky tri znaky podobné,

všetky sa dejú na hlave a hrudi,

ale majú veľmi odlišný význam.

Je úžasné sledovať
ako je znaková reč živá a prosperujúca,

rovnako ako hudba.

Hoci, v dnešnej dobe,

žijeme vo veľmi audio-centrickom svete.

A len preto, že znaková reč
neobsahuje zvuk,

automaticky nie je sociálne akceptovaná.

Musíme sa hlbšie zamyslieť nad
definíciou spoločenskej akceptovateľnosti

a umožniť znakovej reči
jej vlastnú akceptovateľnosť

bez zvuku.

A možno to môže byť krokom
k otvorenejšej spoločnosti.

A možno ľudia pochopia,

že nepotrebujete byť nepočujúcim,
aby ste sa naučili znakovú reč,

ani nemusíte počuť, aby
ste pochopili hudbu.

Znaková reč je vzácnym pokladom

a ja by som chcela,
aby ste to vnímali rovnako.

A chcela by som vás pozvať,
aby ste otvorili uši

a oči,

zapojili sa do našej kultúry

a vnímali náš vizuálny jazyk.

A nikdy neviete,

možno sa do nás zamilujete.

(potlesk)

Ďakujem.

Denise Kahler-Braaten: Hej, to som ja.

(potlesk)