Prečo nás darovanie nášho bohatstva napĺňa viac ako čokoľvek iné

V roku 1993 sa vtedy zasnúbení Bill a Melinda Gates vybrali na prechádzku po pláži v Zanzibare a spravili trúfalé rozhodnutie o tom, ako zabezpečia, aby ich bohatstvo z Microsoftu išlo naspäť ľudstvu. V rozhovore s Chrisom Andersonom hovorí tento pár o ich úsilí v nadácii Billa a Melindy Gatesových, taktiež o ich manželstve, deťoch, neúspechoch a uspokojení, ktoré prináša darovanie väčšiny ich bohatstva.

Chris Anderson: No, toto je
neobyčajný rozhovor.

Vzhľadom na to, že jedna fotka
povie viac ako 1000 slov,

som poprosil Billa a Melindu,

aby zo svojho archívu
vyhrabali nejaké fotky,

ktoré by pomohli vysvetliť

časť z toho, čo robia

a aby týmto spôsobom spravili pár vecí.

Takže začneme s týmto.

Melinda, kde a kedy bolo toto

a kto je ten fešák vedľa teba?

Melinda Gates: S tými veľkými okuliarmi, čo?

Bolo to v Afrike, naša úplne prvá cesta -

pre oboch prvýkrát v Afrike -

na jeseň v roku 1993.

Boli sme už zasnúbení.

Vzali sme sa o pár mesiacov

a toto bola tá cesta, kedy sme si

išli pozrieť zvieratá a savanu.

Bolo to úžasné. Bill si nikdy predtým

nezobral toľko voľna z práce.

Ale to, čo nás naozaj zasiahlo,

boli tí ľudia a tá extrémna chudoba.

Začali sme si klásť otázky.

Musí to byť takto?

A na konci tejto cesty

sme šli do Zanzibaru

a urobili si čas na prechádzku po pláži,

čo je niečo,

čo sme počas randenia robili často.

A v tom čase sme už hovorili
o tom, že bohatstvo,

ktoré pochádza z Microsoftu,

pôjde naspäť ľudstvu,

ale bolo to práve na tejto prechádzke,

keď sme začali hovoriť o tom,

čo a ako by sme mohli spraviť.

CA: Takže keď táto dovolenka

viedla k vzniku

najväčšej súkromnej nadácie na svete,

vyšla pomerne draho. (Smiech)

MG: Asi áno. Užili sme si to.

CA: Kto z vás bol hlavný riešiteľ,

či bolo to symetrické?

Bill Gates: No, myslím, že sme
boli nadšení,

že nastane fáza života,

kedy budeme mať príležitosť spolupracovať

a prísť na to, ako využiť tie peniaze.

V tomto štádiu sme hovorili
o najchudobnejších a o tom,

aký veľký dosah na nich môžeme mať?

Sú veci, ktoré sa nerobili
a mali by sa robiť?

Bolo veľa toho, čo sme nevedeli.

Keď sa spätne na to pozrieme,

naša naivita bola neuveriteľná.

Ale mali sme istý entuziazmus,

že toto bude tá fáza,

tá fáza po Microsofte

bude naša filantropia.

MG: Bill si vždycky myslel, že to príde

po šesťdesiatke,

60 rokov ešte celkom nemá,

takže veci sa časom menia.

CA: Takže vtedy to začalo
a udalosti nabrali spád.

Bolo to v 93-ťom a až v 97-mom

vznikla samotná nadácia.

MG: Áno, v 97-mom sme čítali článok o tom,

ako hnačka vo svete zabíja toľko detí

a stále sme si hovorili:

"To predsa nemôže byť pravda.

V USA stačí zájsť do lekárne."

A tak sme začali zhromažďovať vedcov

a začali sme sa vzdelávať o obyvateľstve,

o očkovaniach,

vzdelávať o tom, čo fungovalo a čo nie

a vtedy sme sa skutočne rozbehli,

to bolo koncom roku 1998, 1999.

CA: Takže máte mešec plný dukátov

a svet plný rozličných problémov.

Ako sa pre pána kráľa
rozhodnete, na čo sa zamerať?

BG: No, rozhodli sme sa,
že vyberieme dva účely,

čokoľvek, čo bola najväčšia
nespravodlivosť na svete,

a tam sme sa pozreli na zomierajúce deti,

deti, ktoré nemajú dostatok výživy
na akýkoľvek vývoj,

a na krajiny v slepej uličke,

pretože s takou úrovňou úmrtnosti

a rodičmi, ktorí majú tak veľa detí,

že krajiny majú obrovský nárast populácie

a že tie deti sú tak choré,

že naozaj nemohli byť vzdelané

a pozdvihnúť sa z biedy.

Takže to bola naša celosvetová záležitosť

a potom v USA,

obaja máme skvelé vzdelanie

a videli sme, že cesta,
ako by USA mohlo dodržať

svôj sľub rovnakej príležitosti,

vedie cez skvelý vzdelávací systém

a čím viac sme to skúmali,
tým viac sme zisťovali,

že tento sľub nespĺňame.

Takže sme vybrali tieto dve veci

a všetko, čomu sa nadácia venuje,

sa zameriava na ne.

CA: Poprosil som vás oboch,
aby ste vybrali fotku,

ktorú máte radi,
ktorá ilustruje vašu činnosť

a Melinda, ty si vybrala túto.

O čo sa jedná?

MG: No, jedna z vecí,
ktoré zbožňujem, keď cestujem,

je ísť na vidiek
a rozprávať sa so ženami,

či je to Bangladéš, India,
kopa krajín v Afrike

a idem tam ako žena zo Západu bez mena.

Nepoviem im, kto som.
Jedny kaki nohavice.

A stále mi ženy hovorili,

dookola a dookola a dookola,
čím viac som cestovala:

"Chcem mať možnosť použiť túto injekciu."

Som tam, aby som im
povedala o očkovaní detí,

a oni otočia konverzáciu na:

"A čo tá injekcia, ktorú dostanem ja?"

Majú na mysli injekciu,
ktorú dostávali a volá sa Depo-Provera,

je to antikoncepcia.

A ja som sa vrátila domov a oslovila
svetových odborníkov na zdravie

a tí mi povedali:
"Ó nie, rozvojový svet

je zásobený antikoncepciou."

No, bolo treba poriadne preveriť štúdie

a to, s čím za mnou prišiel tím, je,

že najdôležitejšia vec,

o ktorej vám ženy v Afrike
hovoria, že ju chcú používať,

nie je na sklade viac ako 200 dní v roku,

čo vysvetľuje, prečo mi ženy hovorili:

"Prešla som 10 kilometrov
bez vedomia môjho manžela,

prišla som do nemocnice
a nič tam nebolo".

Vďaka všetkému úsiliu ohľadom AIDS,

ktoré podporovali USA a ostatní,

je v Afrike zásoba kondómov.

Ale ženy vám dookola hovoria:

"Nemôžem sa s manželom o kondóme baviť.

Buď naznačujem, že on má AIDS,
alebo že ja mám AIDS,

a ja predsa potrebujem tú možnosť,

aby som načasovala pôrody
mojich detí a mohla ich živiť

a mala možnosť dať im vzdelanie."

CA: Melinda, si rímo-katolíčka

a často si sa ohľadom tohto

a ohľadom otázky potratov

dostala do sporov.

Vlastne ohľadom obidvoch.

Ako sa s tým vyrovnávaš?

MG: Áno, myslím si,
že veľmi doležitý bod je to,

že sme ako spoločnosť na celom svete

ustúpili od antikoncepcie.

Vedeli sme, že 210 miliónov žien hovorilo,

že chcú mať antikoncepciu k dispozícií,

aj antikoncepciu, ktorú máme tu v USA

a my sme im ju neposkytovali

kvôli politickej kontroverzii
v našej krajine.

To bol z môjho pohľadu zločin

a tak som sa stále snažila nájsť niekoho,

kto by to vrátil na celosvetovú scénu,

až som si uvedomila,
že to musím spraviť ja.

A napriek tomu, že som katolíčka,

spolieham sa na antikoncepciu

rovnako ako vačšina katolíčiek
v Spojených štátoch,

ktorá uvádza, že používa antikoncepciu

a nemala by som dopustiť,

aby nám táto kontroverzia bola prekážkou.

Kedysi sme sa v Spojených štátoch

zhodovali na antikoncepcii

a tak sme sa vrátili k celosvetovej zhode

a vyzbierali v skutočnosti
2,6 miliardy dolárov

na práve tento problém žien.

(Potlesk)

CA: Bill, toto je tvoj graf.
O čo sa jedná?

BG: No, môj graf obsahuje čísla.

(Smiech)

Mám tento graf veľmi rád.

Toto je počet detí, ktoré ročne zomrú

pred dosiahnutím piateho roku života.

A to, čo objavíte,

je fenomenálny úspech,

ktorý nie je obecne známy.

A síce, že robíme neuveriteľný pokrok.

Dostali sme sa z 20-tich miliónov

krátko po tom, ako som sa narodil,

na terajších približne 6 milónov.

Toto je príbeh

predovšetkým vďaka očkovaniam.

Ovčie kiahne ročne
zabíjali pár miliónov detí.

Tie boli vyhladené,
takže tu sme sa dostali na nulu.

Osýpky ročne zabíjali pár miliónov detí.

To sa podarilo znížiť na niekoľko stotisíc.

Toto je teda graf,

ktorý ukazuje,
kam sa má toto číslo uberať.

Bude to možné

vďaka pokroku s novými očkovaniami

a vďaka tomu, že sa dostanú k deťom.

V skutočnosti môžeme ten trend úrýchliť.

Za posledné desaťročie

kleslo toto číslo rýchlejšie

ako kedykoľvek predtým.

Jednoducho zbožňujem ten fakt,

že môžete povedať, okej,
ak vynájdeme tieto očkovania,

dostaneme ich kam treba,

využijeme najnovšie poznatky
v tejto oblasti

a správne ich podáme,
tak môžeme spraviť zázrak.

CA: Keď si to spočítate,

oproti predchádzajúcemu roku

to vyjde doslovne na tisícky zachránených

detských životov za deň.

Vôbec sa o tom neinformuje.

Lietadlo s viac ako 200 obeťami

je omnoho, omnoho väčšia správa ako toto.

Neštve vás to?

BG: Áno, pretože to prebieha potichu.

Je to dieťa, jedno dieťa rad za radom.

98 percent tohto

sa netýka prírodných katastrof

a predsa sú ľudia omnoho veľkorysejší,

keď vidia prírodnú katastrofu.

Je neuveriteľné, ako ľudia zmýšľajú.

Okej, to mohlo postihnúť mňa
a peniaze tečú.

Tieto účely boli tak trochu neviditeľné.

Teraz, ako sa dostávajú do popredia

Miléniové rozvojové ciele
a rôzne ďalšie veci,

zaznameli sme zvýšenú veľkorysosť,

takže cieľ je dostať
toto číslo hlboko pod milión,

čoho by sme sa mali dožiť.

CA: Možno bolo treba,

aby sa na to vrhol niekto,

koho zaujímajú čísla a grafy

skôr než veľká smutná tvár.

Mám na mysli to, že ste to
tento rok použili vo svojom liste,

v podstate ste argumentovali,

že na rozdiel od súčasného
prevládajúceho názoru,

že pomoc je tak trochu
zbytočná a nefungujúca,

pomoc bola v skutočnosti efektívna.

BG: Áno, ľudia si môžu zobrať -

nájde sa pomoc,
ktorá bola dobre myslená,

ale dobre nevypálila.

Rovnako sa nájdu
investície rizikového kapitálu,

ktoré boli dobre myslené,
ale dobre nevypálili.

Nemali by ste jednoducho povedať,
okej, na základe toho,

pretože nemáme čistý záznam,

je to úsilie zlé.

Mali by ste sa pozrieť na to,
aký bol váš cieľ.

Ako sa snažíte zlepšiť výživu,

úroveň prežitia a gramotnosť,

aby sa tieto krajiny
mohli o seba postarať samy

a aby mohli povedať,
fíha, toto funguje

a mohli sa stať múdrejšími.

Pomoc môžeme vynaložiť lepšie.

Nie je to všeliek.

Myslím, že môžeme byť
úspešnejší ako rizikový kapitál

vrátane veľkej trefy ako je táto.

CA: Hovorí sa,

že je dosť ťažké pracovať spolu,
keď ste manželia.

Ako to zvládate vy?

MG: Áno, veľa žien mi hovorí:

"Naozaj si nemyslím, že by som
mohla pracovať s mojím manželom.

To by proste nedopadlo dobre."

Viete, my si to užívame a...

táto nádacia je cesta pre nás oboch

vďaka neustálemu učeniu sa

a vlastne pre nadáciu necestujeme spolu

až tak často, ako sme zvykli,

keď Bill pracoval v Microsofte.

Síce podnikáme viac ciest oddelene,

ale stále som si vedomá,
že keď prídem domov,

Bill sa bude zaujímať o to,
čo som sa dozvedela,

či sa to týka žien alebo dievčat,

niečoho nového
ohľadom distribúcie očkovaní

alebo toho človeka,
ktorý je skvelý líder.

Bude počúvať
a bude ho to naozaj zaujímať.

A on si je vedomý,
že keď príde domov,

aj keď to znamená
hovoriť o jeho príhovore

alebo dátach alebo o tom,
čo sa dozvedel,

mňa to veľmi zaujíma.

Myslím, že máme vzťah plný spolupráce.

Ale netrávime spolu
každú minútu, určite nie.

(Smiech)

CA: Ale teraz ste spolu
a pre nás je to veľké potešenie.

Melinda, na začiatku bolo v podstate

všetko na tvojich pleciach.

Tuším pred šiestimi rokmi

Bill prešiel na plný úväzok,
teda presunul sa z Microsoftu

a začal na plný úväzok.

Muselo byť ťažké

prispôsobiť sa tomu, nie?

MG: Áno. Vlastne si myslím,

že z príchodu Billa

mali zamestnanci nadácie

omnoho väčšie obavy ako ja.

Ja som sa v skutočnosti veľmi tešila.

Samozrejme, že Bill spravil
toto rozhodnutie pred tým,

ako bolo oznámené v roku 2006.

Bolo to naozaj jeho rozhodnutie,

ale opäť to bola plážová dovolenka,

prechádzali sme sa po pláži

a on začal nad tým uvažovať.

Pre mňa to,

že Bill zapojí svoj rozum
a dá svoje srdce

do týchto obrovských
globálnych problémov,

týchto nespravodlivostí,
to bolo pre mňa vzrušujúce.

Áno, zamestnanci nadácie mali obavy.

(Potlesk)

CA: To je v pohode.

MG: Ale tie odišli do troch mesiacov

po jeho príchode.

BG: Vrátane zamestnancov.

MG: To som povedala,
zamestnanci sa zbavili

obáv do troch mesiacov, čo si prišiel.

BG: Nie, robím si srandu.
MG: Ach, ty myslíš - nie, zamestnanci neodišli.

BG: Niekoľkí odišli, ale...

(Smiech)

CA: Takže čo je predmetom vašich hádok?

Nedeľa, 11 hodín,

ste mimo práce,

čo príde na pretras? O čom je tá hádka?

BG: Vďaka tomu, že sme to

od začiatku vybudovali spolu,

je to skvelé partnerstvo.

Zažil som to s Paulom Allenom

na začiatku Microsoftu.

Zažil som to so Steveom Ballmerom,
keď Microsoft rástol

a teraz s Melindou je to ešte silnejší,

rovnocennejší partner,

takže veľa diskutujeme o tom,

na ktoré účely by sme mali dať viac,

ktoré skupiny fungujú dobre.

Má veľmi dobrý prehľad.

Často si sadne k zamestnancom.

Vydáme sa na rôzne cesty, ktoré opísala.

Takže je to veľmi o spolupráci.

Nenapadá ma nič, na čo by

jeden z nás tvrdohlavo

zastával svoj názor.

CA: A čo ty, Melinda?
Napadá ťa niečo? (Smiech)

Jeden nikdy nevie.

MG: No, ono je to takto.

Máme na veci rôzny uhol pohľadu

a to si myslím, že je veľmi dobré.

Bill sa teda pozrie na kopu dát a povie:

"Chcem konať na základe
týchto globálnych čísel."

Pre mňa je to skôr o intuícii.

Stretávam sa v teréne s mnohými ľuďmi

a Bill ma naučil využiť to na to,

aby som zistila, či sa to zhoduje
s tými globálnymi číslami,

a myslím, že to, čo som ho naučila ja,

je zobrať tie čísla

a stretnúť sa s tými ľuďmi v teréne,

aby zistil, či vôbec
dokážeme podať to očkovanie.

Dokážeme priviesť ženu k tomu,
aby sa tie kvapky na obrnu

ocitli v ústach jej dieťaťa?

Pretože tá fáza podávania

je rovnako dôležitá ako tá veda.

Takže myslím, že je to skôr proces

zjednodocovania našich nározov

a úprimne povedané,
je to na prospech našej práce.

CA: Takže v očkovaniach, obrne a tak ďalej

ste zaznamenali obrovské úspechy.

Ale čo neúspechy?

Môžete povedať o neúspechu

a prípadne o tom,
čo ste sa z neho naučili?

BG: Iste. Našťastie si môžeme
dovoliť pár neúspechov,

lebo určite sme ich zaznamenali.

Veľa úsilia venujeme
liečivám alebo očkovaniam,

pri ktorých viete,
že prídu rôzne zlyhania.

Napríklad jedno z tých,
ktorému sa dostalo veľa pozornosti,

bolo požadovanie lepšieho kondómu.

No, prišli nám stovky nápadov.

Možno niekoľko z nich vyjde.

Boli sme veľmi naivní,
minimálne ja, čo sa týka lieku

proti jednej chorobe v Indii,
viscerálnej leishmanniáze,

o ktorom som si myslel,
že keď ho budem mať,

môžeme proste vyhladiť túto chorobu.

No, ukázalo sa, že počas 10-tich dní

bolo treba každodennú injekciu.

Vyvinúť ho trvalo o tri roky dlhšie,
ako sme očakávali

a potom neexistoval spôsob,

ako ho tam distribuovať.

Našťastie sme zistili,

že ak zabijete ten hmyz - piesočné mušky,

máte nejakú šancu uspieť.

Ale strávili sme päť rokov,

dalo by sa povedať zabili päť rokov

a približne 60 miliónov,

na postupe, ktorý sa ukázal byť

nie veľmi užitočný, keď sme ho zaviedli.

CA: Myslím, že ročne vynaložíte
približne miliardu dolárov

na vzdelávanie, zhruba takú sumu.

Je niečo... príbeh o tom,
čo sa vám v tejto oblasti podarilo,

je dosť dlhý a komplexný.

Môžete spomenúť nejaké neúspechy?

MG: Povedala by som,
že obrovská lekcia

z počiatočného úsilia bolo pre nás to,

že sme si mysleli,
že malé školy sú odpoveďou

a malé školy určite pomáhajú.

Znižujú počet žiakov,
ktorí zanechajú školu.

Na malých školách sa vyskytuje
menej násilia a kriminality.

Ale to, čo sme si z toho úsilia zobrali

a čo sa ukázalo byť klúčom k úspechu,

je skvelý učiteľ stojaci pred triedou.

Ak nestojí pred triedou

efektívny učiteľ,

je jedno, či je školská budova
malá alebo veľká,

neovplyvníte to, či bude žiak

pripravený na vysokú školu alebo nie.

(Potlesk)

CA: Tak, Melinda, tu si ty

so svojou najstaršou dcérou Jenn.

Myslím, že to bolo odfotené
len pred tromi či štyrmi týždňami.

Kde to bolo?

MG: Vybrali sme sa do Tanzánie.

Jenn už bola v Tanzánii.

Vlastne všetky naše deti
boli dosť veľakrát v Afrike.

A spravili sme niečo úplne iné,

teda rozhodli sme sa stráviť

dve noci a tri dni s jednou rodinou.

Rodičia sa volajú Anna a Sanare.

Pozvali nás, aby sme prišli
a bývali v ich domčeku.

Vlastne tuším, že pred tým,

ako sme tam prišli my,

žili v tom domčeku
kozy z ich malého statku.

Tak sme bývali v ich rodine

a naozaj, naozaj zistili,

aké je to žiť na vidieku v Tanzánii.

Je nesmierny rozdiel medzi tým,

či idete na pol alebo trištvrte dňa

na návštevu,

a tým, či zostanete na noc.

Dovoľte mi objasniť to na jednom príklade.

Mali šesť detí a keď som sa
rozprávala s Annou v kuchyni,

v ten deň sme v domčeku na varenie

varili asi päť hodín,

povedala mi, že s manželom si úplne

naplánovali a načasovali

pôrody ich detí.

Bol to láskyplný vzťah.

Šlo o masajského vojaka a jeho ženu,

ale rozhodli sa zobrať sa

a očividne mali vo vzťahu rešpekt a lásku.

Ich deti, ich šesť detí,

tie dve v strede sú trinásťročné dvojičky,

chlapec, a dievča menom Grace.

Keď sme išli zháňať drevo

a robiť všetky tie veci,
ktoré Grace s matkou robievajú -

Grace nebola dieťaťom,
bola dospievajúca,

ale nebola dospelá.

Bola veľmi, veľmi hanblivá.

Stále sa chcela rozprávať so mnou a Jenn.

Snažili sme sa ju zapojiť,
ale bola hanblivá.

Ale v noci,

keď všetky svetlá
na vidieku v Tanzánii zhasli

a v tú noc po prvýkrát

nesvietil ani mesiac ani hviezdy,

Jenn vyšla z nášho domčeku

so svojou malou lampičkou
značky REI na čele,

Grace vyšla hneď von,

priviedla prekladateľa

a prišla priamo k mojej Jenn a povedala:

"Keď pôjdeš domov,

môžeš mi nechať svoju lampičku,

aby som sa mohla v noci učiť?"

CA: Fíha.

MG: A jej otec mi povedal,

že má obavy, že na rozdiel od syna,

ktorý spravil stredoškolské skúšky,

Grace sa kvôli jej domácim prácam

nedarilo tak dobre

a zatiaľ sa nedostala na štátnu školu.

Povedal: "Neviem,
ako jej zaplatím vzdelanie.

Súkromnú školu si nemôžem dovoliť

a tak možno skončí na tejto farme
rovnako ako moja žena."

Takže sú si nesmierne vedomí rozdielu,

aký môže spraviť vzdelanie -

v obrovskej a zásadnej miere.

CA: No, toto je ďalšia fotka

vašich zvyšných dvoch detí,
Rory a Phoebe,

spolu s Paulom Farmerom.

Výchova troch detí,

keď ste najbohatšou rodinou na svete,

sa zdá byť spoločenským experimentom

bez predošlých skúseností.

Ako to zvládate?

Aký je váš prístup?

BG: No, povedal by som,

že deti dostávajú skvelé vzdelanie,

ale človek sa musí uistiť,

že sú si vedomé svojich schopností

a toho, čo budú robiť.

Naša filozofia je jednať

s nimi na rovinu -

väčšina peňazí ide nadácii -

a pomôcť im nájsť niečo,
pre čo majú zanietenie.

Chceme nájsť zlatú strednú cestu,

aby mohli robiť čokoľvek,

ale neboli zasypané peniazmi,

aby mohli nerobiť nič.

A zatiaľ sa celkom držia,

tešia sa, ako si vyberú svoj smer.

CA: Samozrejme, že ste z očividných dôvodov
pozorne chránili ich súkromie.

Zaujíma ma, prečo ste mi teraz dovolili

ukázať túto fotku tu na TED.

MG: No, je to zaujímavé.

Ako vyrastajú, sú si plne vedomé,

že naše rodinné presvedčenie
je o zodpovednosti,

že sme v neuveriteľnej pozícii

už len preto, že žijeme v USA

a máme skvelé vzdelanie

a že nesieme zodpovednosť za to,
aby sme sa svetu odvďačili.

Teda čím sú staršie

a učíme ich -

boli už v toľkých krajinách po svete -

hovoria,

chceme, aby ľudia vedeli, že veríme tomu,

čo robíte, mami a tati

a je v poriadku častejšie nás ukazovať.

Takže máme ich súhlas ukázať túto fotku

a myslím, že Paul Farmer ju asi

nakoniec použije vo svojej práci.

Ale vážne im hlboko záleží

na misii nadácie.

CA: Aj napriek vašim
obrovským príspevkom nadácii

máte nesporne dosť peňazí na to,

aby ste z nich spravili miliardárov.

Máte to v pláne?

BG: Nie, nie. Nedostanú nič také.

Potrebujú mať pocit,

že ich vlastná práca
má zmysel a je dôležitá.

Ešte predtým, ako sme sa zobrali,
sme čítali jeden článok,

v ktorom Warren Buffet
hovoril práve o tomto.

Sme celkom presvedčení,
že by to nebolo

pre dobro spoločnosti ani ich.

CA: No, keď je reč o Warrenovi Buffettovi,

v roku 2006 sa stalo niečo naozaj úžasné,

keď tvoj jediný skutočný rival v súboji

o najbohatšieho človeka Ameriky

prekvapil tým, že súhlasil,

že daruje 80% svojho majetku

vašej nadácii.

Ako sa to pre pána kráľa stalo?

Domnievam sa, že existuje
dlhá a krátka verzia.

Máme čas na tú krátku.

BG: Dobre. No, Warren je blízky priateľ

a chcel, aby to všetko darovala

jeho manželka Suzie.

Bohužiaľ, zomrela skôr ako on

a keďže je veľký zástanca delegácie

(Smiech)

povedal -

CA: Tweetujte to.

BG: Ak má niekoho, kto robí niečo dobre

a je ochotný robiť to zadarmo,

snáď je to v poriadku.
Ale boli sme ohromení.

MG: Úplne ohromení.
BG: Vôbec sme to nečakali

a bolo to neuveriteľné.

Výrazne nám to umožnilo zvýšiť ambície

ohľadom toho, čo môže nadácia robiť.

Polovica zdrojov, ktoré máme,

je výsledkom Warrenovej
dych berúcej veľkorysosti.

Myslím, že ste sľúbili,

že keď vyprší váš čas,

viac ako alebo 95% vášho majetku

pôjde nadácii.

BG: Áno.

CA: A tento vzťah... je to úžasné.

(Potlesk)

Nedávno ste s Warrenom

obchádzali ďalších miliardárov
a úspešných ľudí

a snažili sa ich predsvedčiť,

aby sľúbili, že darujú

viac ako polovicu
svojho majetku na filantropiu.

Ako sa vám s tým darí?

BG: Máme okolo 120 ľudí,

ktorí už prisľúbili dar.

Čo je na tom skvelé je, že každoročne

sa stretávame a diskutujeme o tom,

okej, najímate ľudí, čo im dávate?

Nesnažíme sa to homogenizovať.

Krása filantropie spočíva

práve v dych berúcej rôznorodosti.

Ľudia na niečo darujú.

Pozrieme sa na to a povieme: "Fíha."

Ale to je skvelé.

Úlohou filantropie je

vybrať si rôzne prístupy,

aj v rámci jednej oblasti,
ako napríklad vzdelávanie.

Potrebujeme viac experimentovať.

Ale je to úžasné, stretávať tých ľudí,

ktorí zdieľajú svoju cestu k filantropii.

To, ako zatiahnu svoje deti,

v čom robia veci inak.

Malo to oveľa väčší úspech,
ako sme očakávali.

Momentálne to vyzerá tak,

že sa to v budúcnosti
bude len rozrastať.

MG: A ľudia majú možnosť vidieť,

že iní ľudia dosiahnu filantropiou zmenu.

Mám na mysli to, že títo ľudia

založili vlastné firmy,

vložili svoju dômyselnosť
do neuveriteľných nápadov.

Ak vložia svoje nápady a intelekt

do filantropie, môžu zmeniť svet.

A teda začnú vidieť,
čo robia iní, a povedia:

"Fíha, chcem spraviť
to isté s mojimi peniazmi."

To je pre mňa tá časť, ktorá je úžasná.

CA: Zdá sa mi, že pre niektorých ľudí

je naozaj ťažké prísť už len na to,

ako vôbec vynaložiť toľko peňazí

na niečo iné.

Pravdepodobne sú tu
prítomní nejakí miliardári

a určite nejakí úspešní ľudia.

Zaujíma ma, či to dokážete predať?

Ako to predávate?

BG: No, napĺňa nás to viac

ako čokoľvek predtým

a nemôžete si to zobrať so sebou

a ak to neprospeje vašim deťom,

spojme sa a hľadajme nápady,

ohľadom toho, čo sa dá spraviť.

Svet sa stal omnoho lepším

vďaka filantropistom z minulosti

a americkú tradíciu,
ktorá je najsilnejšia,

nám závidí celý svet.

Jeden z dôvodov,
prečo som taký optimista,

je, že si naozaj myslím, že filantropia

sa bude rozširovať

a zaoberať sa niektorými z tých vecí,

ktoré vláda jednoducho
nie je schopná adresovať a odhaľovať.

Ukáže cestu správnym smerom.

CA: Svetom zmieta hrozná nerovnosť,

rastúci problém nerovnosti,

ktorý sa zdá byť štrukturálny.

Naozaj sa mi zdá,
že keby viacerí podobní ľudia

zvolili rovnaký prístup ako vy dvaja,

zredukovalo by to ten problém,

ale určite aj pohľad

na veľkosť toho problému.

Dá sa to tak povedať?

BG: Ale áno. Je dobré, ak zoberiete

najbohatším a dáte najchudobnejším.

Vedie to k rovnováhe a tá je spravodlivá.

MG: Ale meníte systémy.

V USA sa snažíme
zmeniť systém vzdelávania,

aby bol pre všetkých spravodlivý

a fungoval pre všetkých žiakov.

To z môjho pohľadu naozaj ovplyňuje

jazýček váh nerovnosti.

BG: To je najdôležitejšie.

(Potlesk)

CA: No, naozaj si myslím,
že vo väčšine prítomných

a v miliónoch ľúdí po celom svete

vzbudzuje dráha,

ktorú vaše životy nabrali

a tá obrovská miera

ako ovplyvnili budúcnosť, veľkú úctu.

Veľmi vám ďakujem,
že ste prišli na TED,

podelili sa s nami,
a za všetko, čo robíte.

BG: Ďakujeme.
MG: Ďakujeme.

(Potlesk)

BG: Ďakujeme.
MG: Ďakujeme veľmi pekne.

BG: Fajn, dobrá práca. (Potlesk)