Daphne Bavelierová: Váš mozog a videohry

Ako dokážu dynamické videohry ovplyvniť náš mozog? Vstúpte do laboratória s Daphne Bavelierovou, ktorá sa zaoberá kognitívnym výskumom a vypočujte si prekvapivé správy o tom, ako nám videohry (i akčné „strieľačky“) pomáhajú s učením, sústredením a multitaskingom.
(Natočené na podujatí TEDxCHUV.)

Som neurovedec, venujem sa skúmaniu mozgu

a hlavne tomu, ako sa mozog učí.

Najviac ma zaujíma možnosť

jeho zefektívnenia,
zlepšenia a zrýchlenia.

Preto by som vám v tomto
kontexte chcela povedať

niečo o videohrách.
Keď sa povie videohra,

väčšina z vás si predstaví deti.

Je to pravda.
90 % detí hrá videohry.

Ale úprimne,

keď deti spia,
kto sedí za PlayStationom?

Väčšina z vás.
Priemerný vek hráča je 33 rokov,

nie 8.
A vlastne, keď sa pozrieme

na predpokladaný demografický
vývoj hráčov videohier,

tak hráčmi zajtrajška

sú straší ľudia.

Takže videohry sú prítomné
v celej spoločnosti.

Sú jasnou súčasťou nášho života
a majú ohromný dopad

na náš každodenný život.
Zamyslime sa nad

štatistikami (firmy) Activision.
Mesiac po vydaní

hry „Call of Duty: Black Ops“ sa doba hrania

celosvetovo vyšplhala

na 68 000 rokov.

Asi by sa nik z vás nesťažoval,
ak by sa také číslo

týkalo riešenia lineárnej algebry, však?

V labáku sa teda snžíme zistiť,
ako môžeme túto silu znásobiť.

Teraz trochu odbočím.

Viem, že mnohí z vás už zažili to,
že keď ste prišli domov,

našli ste deti hrať podobné hry.

(Zvuk streľby) Cieľom hry je

zabiť nepriateľských zombíkov skôr,

ako oni zabijú vás.

Som si takmer istá,
že väčšina z vás si pomyslela:

„Ale no tak, nemôžeš robiť niečo inteligentnejšie,

ako strieľať zombíkov?“

Teraz si túto unáhlenú reakciu spojte s tým,

čo by ste si pomysleli,

ak by vaša dcéra lúštila sudoku,

prípadne by váš syn čítal Shakespeara.
Dobre?

Mnohým rodičom by sa to páčilo.

Nechcem vám tu hovoriť o tom,

že hranie videohier po celé dni je zdravé.

Nie je, podobne ako žiadne holdovanie.

Ale chcem vás presvedčiť,
že v rozumnej miere

dokáže mať tá hra,
ktorú ste videli na začiatku,

tá akčná „strieľačka“,

celkom silný a pozitívny efekt

na mnoho aspektov nášho správania.

Nie je týždňa, v ktorom by sa neobjavili

veľké titulky v médiách o tom, či sú

videohry dobré alebo zlé, je tak?
Bombardujú nás tým.

Rada by som túto krčmovú tému
odsunula na bok

a pozvala vás do nášho labáku.

V ňom totiž kvantitatívne priamo meriame,

aký vplyv má hranie videohier

na mozog.

Predstavím vám teda pár príkladov z našej práce.

Začnem tým, čo ste už iste všetci počuli,

že dlhodobé pozeranie na obrazovku

ničí váš zrak.

To je tvrdenie o zraku.

Možno sú medzi vami nejakí vedci
zaoberajúci sa zrakom.

Presne vieme, ako toto tvrdenie otestovať.

Môžeme vám v labáku zmerať
kvalitu vášho zraku.

A viete čo?
Ľudia, ktorí veľmi nehrajú

akčné hry, ktorí netrávia veľa času

pred obrazovkou, majú normálny zrak,

alebo zrak, ktorý sa dá napraviť.
To je dobre.

Otázkou je, čo sa vlastne deje s ľuďmi,

ktorí trávia hraním videohier 5 hodín týždenne,

10 hodín týždenne, 15 hodín týždenne.

Podľa tohto tvrdenia by mal byť
ich zrak veľmi zlý, však?

A viete čo?
Ich zrak je naozaj veľmi, veľmi dobrý.

Je lepší, ako majú tí,
čo hry nehrajú.

Aj lepší dvojakým spôsobom.

Po prvé – dokážu rozoznať

malé detaily v neporiadku,
a to teda znamená,

že dokážu čítať drobné písmo
na príbalových letákoch

namiesto toho, aby použili lupu.
Dokážu to naozaj

len voľným okom.

Po druhé - dokážu lepšie rozlišovať

rozličné odtiene šedej.

Predstavte si, že šoférujete v hmle.
Mení sa vaša schopnosť

vnímať auto pred vami

a zabrániť tak kolíznej situácii
alebo samotnej kolízii.

Snažíme sa teda vynaložiť úsilie
na vytvorenie hier

pre pacientov so slabým zrakom,
ktoré by mali vplyv

na trénovanie mozgu, aby lepšie videl.

Jednoducho, ak hovoríme o akčných hrách,

tak doba hrania vám zrak nekazí.

Určite ste počuli aj to,

že videohry vedú k problém
s pozornosťou a k nesústredenosti.

Dobre, v labáku vieme zmerať pozornosť.

Ukážem vám, ako to robíme.

Poprosím vás o spoluprácu, čiže si spoločne

zahráme hru.
Ukážem vám farebné slová.

Chcem, aby ste vykríkli
pomenovanie tej farby.

Dobre? Tak tu máme prvý príklad.

(Stolička)

Oranžová, dobre.
(Stôl) Zelená.

(Doska) Červená.

(Kôň) Žltá.

(Žltá) DB: Červená.
Diváci: Žltá.

(Modrá) Žltá.

Fajn, pochopili sme sa, že? (Smiech)

Zlepšujete sa, ale je to ťažké.
Prečo je to tak?

Pretože tu je konflikt medzi

samotným slovom a jeho farbou.

Od veľkosti vášho sústredenia teda závisí,

ako rýchlo tento konflikt vyriešite.
Takže mladá

hráčska špička medzi nami
si asi viedla lepšie,

ako my postarší.

Vieme dokázať, že keď takúto
úlohu dáte ľuďom,

ktorí veľa hrajú akčné hry,

dokážu tento konflikt vyriešiť rýchlejšie.

Takže hranie akčných videohier jasne nevedie

k problémom s pozornosťou.

Hráči akčných videohier v skutočnosti získali

viacero výhod z hľadiska pozornosti.

Jedným zo zlepšených aspektov pozornosti

je schopnosť sledovať objekty okolo nás.

Využívame ju neustále.
Napríklad pri šoférovaní

sledujeme autá okolo nás.

Taktiež sledujeme chodcov
a pobehujúcich psov.

A to je vlastne bezpečná jazda, nie?

Keď k nám do labáku prídu ľudia,

posadíme ich pred monitor a dáme im

pár úloh, ktoré ukážem aj vám.

Uvidíte veselé žlté smajlíky

a pár smutných modrých smajlíkov.
Predstavujú ženevské

deti v zime počas prestávky

na školskom dvore.
Väčšina detí je šťastná, veď je prestávka.

Ale niektoré si zabudli kabát,
preto sú smutné a modré.

Všetky pobehujú a vašou úlohou je

sledovať, kto na začiatku má kabát

a kto nie.
Ukážem vám príklad,

kde je len jedno smutné dieťa.
Je to jednoduché,

pretože sa dá sledovať očami.
Stále ho, sledujete

a sledujete, až kým sa pohyb zastaví.
Objaví sa

otáznik a ja sa pýtam,
malo toto dieťa kabát alebo nie?

Bolo na začiatku žlté alebo modré?

Počujem nejaké žlté. Správne.
Čiže väčšina z vás má rozum. (Smiech)

Teraz vás požiadam,
aby ste vykonali podobnú,

ale ťažšiu úlohu.
Budú tu

tri modré deti.
Nehýbte očami.

Prosím, aby ste nehýbali očami.
Pozerajte sa priamo

a zvýšte svoju pozornosť.
To je vlastne jediná možnosť

ako to dokážete sledovať.
Ak pohnete očami, ste v keli.

Žltý alebo modrý?

- Žltý.
-Správne.

Typický mladý dospelý človek

dokáže sledovať naraz 3 až 4 objekty.

To sa nám práve podarilo.
Hráč akčných hier

však dokáže sledovať 6 až 7 objektov,

ako môžete vidieť aj na tomto videu.

Toto je pre vás, hráči.

Trošku väčšia výzva, však? (Smiech)

Žltý alebo modrý?
Modrý.

No, máme tu pár drsňákov. (Smiech)

Dobre. Čiže rovnako,
ako môžeme vidieť

vplyv videohier na ľudské správanie,

dokážeme pomocou
zobrazovacích metód zistiť

vplyv videohier na mozog.
Nájdeme mnoho zmien,

ale hlavné zmeny sa udejú
v mozgových sieťach,

ktoré riadia pozornosť.
Jednu časť tvorí temenná kôra,

ktorá je známa tým,
že riadi orientáciu a pozornosť.

Ďalšiu tvorí čelový lalok, ktorý riadi

udržiavanie pozornosti.
Ďalej tu máme

predný opaskový kortex, ktorý riadi štiepenie

a regulovanie pozornosti
a riešenie problémov.

Na snímkoch mozgu zistíme,
že všetky tieto tri

siete sú vlastne oveľa efektívnejšie

u ľudí, ktorí hrajú akčné hry.

To ma vlastne privádza
ku skôr absurdnému zisteniu

v literatúre o technológii a mozgu.

Všetci poznáte multitasking.
Všetci ste v ňom

urobili chybu, ak ste počas šoférovania

zdvihli mobil.
To nie je najlepší nápad.

Prečo? Pretože ako sa vaša
pozornosť presunie na mobil,

strácate schopnosť pohotovo zareagovať

na auto brzdiace pred vami.
Je oveľa pravdepodobnejšie,

že sa stanete účastníkom nehody.

Tieto schopnosti vieme zmerať v labáku.

Jasné, že nekážeme ľuďom
aby jazdili hore-dole

a nezisťujeme počet ich nehôd.
To by bolo

trochu nákladné. Ale tvoríme počítačové úlohy,

pomocou ktorých vieme zmerať
na milisekundy presne,

ako rýchlo dokážu prepínať
z jednej úlohy na druhú.

Počas toho sme zistili, že ľudia,

ktorí hrajú akčné hry,
sú naozaj veľmi dobrí.

Dokážu prepnúť naozaj rýchlo.
Nestrácajú čas.

Zapamätajte si tento výsledok a dajte si ho

do kontextu s používateľmi inej technológie.

Takej, ktorú si spoločnosť veľmi ctí.

Sú to ľudia vykonávajúci
tzv. multimedia-tasking.

Čo je to multimedia-tasking?
Je to skutočnosť,

že väčšina z nás a našich detí
počúva hudbu

popri vyhľadávaní na webe

a popri tom ešte na Facebooku
četujú s priateľmi.

To je tzv. multimedia-tasker.

Kolegovia na Stanfordskej univerzite
urobili štúdiu,

ktorú sme zopakovali a ktorá ukázala,

že ľudia označení
ako pokročilí multimedia-taskeri

sú úplne hrozní v multitaskingu.

Pri výskume dosahujú veľmi zlé výsledky.

Takže tieto výsledky poukazujú

na dva hlavné fakty.

Prvým je, že nie všetky
médiá sú si rovné.

Nemôžeme porovnávať
účinok multimedia-taskingu

a účinok hrania akčných hier.

Majú úplne odlišný účinok
na rôzne stránky poznávania,

vnímania a pozornosti.

To platí aj o videohrách.
Teraz sa bavíme

o tých akčných.

Iné hry majú iný účinok na váš mozog.

Takže sa vlastne musíme
zavrieť do labáku a zmerať,

aký účinok má každý druh videohry.

Ďalším faktom je,
že všeobecná mienka nemá žiadnu váhu.

Dokázala som vám to,
keď sme rozoberali skutočnosť,

že aj napriek dlhému
sledovaniu monitora majú

hráči akčných hier dobrý zrak a pod.

Zaujímavé je tiež, že vysokoškoláci,

ktorí tvrdia, že sú veľkí
multimedia-taskeri,

sú presvedčení, že na teste zabodovali.

Keď im ukáže ich výsledky a to,
že sa mýlia,

tvária sa štýlom „To nie je možné.“ Viete,

majú ten pocit v bruchu,
že sú naozaj úplne skvelí.

To je ďalší dôvod, prečo musíme v labáku

zmerať vplyv technológie na mozog.

Keď sa na vplyv videohier na náš mozog

pozrieme z istého uhla, je veľmi podobný

vplyvu vína na naše zdravie.

Iste, dochádza aj k zlému užívaniu vína

i zlému používaniu videohier.

Avšak v primeranej dávke v správnom veku

môže byť víno zdraviu prospešné.
V červenom víne

sa nachádzajú špecifické molekuly,

ktoré zvyšujú dĺžku života.

Podobne majú aj akčné videohry

mnoho prísad, ktoré majú veľký účinok

na mozgovú plasticitu,
učenie, pozornosť,

zrak a pod.
A preto musíme a snažíme sa

pochopiť, ktoré sú tie aktívne prísady,

aby ako dochucovadlo
prispeli k lepším hrám,

či už pre vzdelávanie,
alebo liečbu pacientov.

Keďže chceme prispieť

k vzdelávaniu či k liečbe pacientov,

nezaujíma nás, aké výsledky dosiahnu

tí z vás, ktorí sa rozhodnú
celé hodiny hrať videohry.

Viac ma zaujíma to,
že keď niekoho z vás vyberiem,

dokážem, že keď vás
prinútim hrať akčnú hru,

môžem vlastne zlepšiť váš zrak,

či už tú hru chcete hrať, alebo nie. Je tak?

To je zmysel liečby alebo vzdelávania.

Väčšina detí nechodí do školy štýlom:

„Super, máme dve hodiny matiky!“

Takže to je jadrom výskumu
a aby sme to dokázali,

musíme urobiť ešte jeden krok.

A tým krokom je vytvorenie tréningových štúdií.

Ukážem vám tento krok spolu

s úlohou, ktorá sa nazýva
mentálna rotácia.

Mentálna rotácia je úloha, kde vás požiadam,

a vy to znova urobíte,

aby ste sa pozreli na tento tvar.
Zapamätajte si ho, je dôležitý.

Potom vám ukážem 4 rozličné tvary.

Jeden z nich je priestorovo otočený

variant pôvodného tvaru.
Chcem, aby ste určili, ktorý –

prvý, druhý, tretí alebo štvrtý?

Dobre, napoviem. Štvrtý.

Ešte jeden. Zapnite mozgy. Do toho.

To je náš cieľový tvar.

Tretí. Super! Je to ťažké, však?

Ukázala som vám túto úlohu,

aby sa vám naozaj zaparilo z mozgu.

Nie je to ako hrať nezmyselné
akčné videohry.

Počas týchto štúdii prídu ľudia do labáka,

vykonajú podobné úlohy

a potom im prikážeme
10 hodín hrať akčné hry.

Nehrajú 10 hodín v kuse.

Je to ako dávkové učenie,
v malých dávkach po 40 minút,

niekoľko dní počas 2 týždňov.

Potom, keď dokončia tréning,

prídu o pár dní späť
a testujeme ich na podobných úlohách

z mentálnej rotácie.
Toto je práca kolegu

z Toronta. Dokázali, že, na začiatku,

subjekty vykonávajú to, čo by mali

v ich veku vykonávať.
Po dvoch týždňoch tréningu

akčných videohier sa ich výkon zlepší

a toto zlepšenie pretrváva aj o 5 mesiacov

po ukončení tréningu.
A to je naozaj veľmi dôležité.

Prečo? Pretože, ako som vám povedala,
chceme tieto

hry využiť pri vzdelávaní a liečbe.

Potrebujeme dlhotrvajúce účinky.

Teraz sa asi mnohí z vás divia,

že na čo ešte čakáme, aby sme dali na trh

hru, ktorá zlepší pozornosť

vašej babky a ktorú by si užila./ ,pri ktorej by sa zabavila.

Alebo hru, ktorá by dokázala zlepšiť zrak

vášho vnuka, ktorý je tupozraký. Je tak?

Nuž, pracujeme na tom, ale je tu i problém.

Neurovedci, ako ja,

začínajú rozumieť,
ktoré „prísady“ v hrách sú dobré,

aby podporili pozitívne účinky.

Nazvem to brokolicovou stranou rovnice.

Existuje herný priemysel,

ktorý dokáže svižne predstúpiť

s príťažlivým produktom,
ktorému neodoláte.

To je tá čokoládová strana rovnice.

Problémom je, že musíme
tieto dve veci spojiť.

Podobá sa to trochu na jedlo.

Kto by už jedol brokolicu v čokoláde?

Nikto. Už ste možno mali ten pocit,

keď ste si vyberali vzdelávaciu hru

a ten pocit, že vlastne to nie je vôbec zábava,

nie je to príťažlivé. Potrebujeme teda

novú značku čokolády.
Takú čokoládu,

ktorá je tak neodolateľná,
že naozaj máte chuť hrať,

ale má aj všetky „prísady“,
tie „dobré prísady“,

ktoré sú výťažkom z brokolice
a ktoré síce nerozoznáte,

ale stále majú účinok na váš mozog.
Pracujeme na tom,

ale vedci sa musia spojiť

s ľuďmi z herného priemyslu

a s vydavateľmi.
Nie sú to ľudia, ktorí by sa

každodenne stretávali,
ale dá sa to dosiahnuť

a sme na správnej ceste.

S touto myšlienkou by
som sa rada rozlúčila

a poďakovala za pozornosť.
(Potlesk)

(Potlesk)