Joseph Kim: Rodina, ktorú som stratil v Severnej Kórei. A rodina, ktorú som získal.

Utečenec, ktorý teraz žije v Amerike, Joseph Kim, rozpráva príbeh o svojom živote v Severnej Kórei v období hladu. Začal nový život -- no stále hľadá rodinu, ktorú stratil.

Narodil som sa a vyrastal som v Severnej Kórei.

Aj keď sa moja rodina prebíjala chudobou,

vždy som bol na prvom mieste a bol som milovaný,

pretože som mladší

a jediný syn v rodine.

No v roku 1994 nastal hladomor.

Mal som štyri roky.

Ja a moja sestra sme zháňali drevo na kúrenie,

vychádzali sme o 5tej ráno

a vracali sme sa po polnoci.

Blúdil som medzi stromami a hľadal jedlo.

Pamätám si, že som videl malé dieťa,

ako priviazané k chrbtu matky pojedalo zemiaky,

ktoré som mu chcel ukradnúť.

Hlad je ponižujúci. Hlad je beznádej.

Pre hladné dieťa je politika a sloboda

to posledné, na čo myslí.

Na moje deviate narodeniny, mi rodičia

nemohli poskytnúť žiadne jedlo.

No už ako dieťa som cítil ťažobu

v ich srdciach.

Viac ako milión Severo-kórejčanov zomrelo na následky hladu v tom období,

a v roku 2003, keď som mal 13 rokov,

môj otec umrel tiež.

Videl som, ako môj otec slabol a nakoniec zomrel.

V tom istom roku, jedného dňa zmizla aj moja matka,

a sestra mi neskôr povedala,

že sa chystala odísť do Číny zarobiť

a že sa čoskoro vráti aj s jedlom aj s peniazmi.

Kedže sme sa ako rodina nikdy neoddelili

a myslel som si, že ostaneme spolu navždy,

ani som ju na rozlúčku neobjal.

Bola to najväčšia chyba môjho života.

No nevedel som,

že to bude rozlúčka na veľmi dlho.

Matku ani sestru som už odvtedy nevidel.

Zrazu bola zo mňa sirota a bezdomovec.

Môj každodenný život bol ťažký,

ale v podstate prostý.

Mojim cieľom bolo nájsť zaprášený kúsok chleba v odpadkoch.

Len na tom sa však prežiť nedá.

Pochopil som, že žobranie riešením nebude.

A tak som začal kradnúť z nákupných vozíkov v ilegálnych obchodoch.

Niekedy som našiel aj príležitostnú prácu

za výmenu za jedlo.

Raz som dokonca v zime dva mesiace

pracoval v bani,

33 metrov pod zemou bez akejkoľvek ochrany

niekedy aj 16 hodín denne.

Nebol som v takej práci sám.

Veľa ďalších sirôt prežilo takýmto spôsobom, alebo aj horšie.

Keď som kvôli tuhej zime alebo bolesti od hladu

nemohol zaspať,

dúfal som, že nasledujúce ráno

ma zobudí sestra a prinesie mi

moje obľúbené jedlo.

Tá nádej ma držala pri živote.

Nemyslím tým veľkú, ohromnú nádej,

myslím tým nádej, ktorá mi pomohla uveriť,

že v ďalších odpadkoch nájdem chlieb,

aj keď sa tak nikdy nestalo.

Ale keby som tomu neveril, asi by som to ani neskúšal,

a to by ma zabilo.

Nádej ma držala nažive.

Každý deň som si hovoril,

nezáleží na tom, ako zle sa veci majú,

musím predsa žiť.

Po troch rokoch márneho čakania na návrat mojej sestry,

som sa rozhodol odísť do Číny a vyhľadať ju sám.

Zistil som,

že keby tak nespravím, asi by som to už dlho nevydržal.

Vedel som, že podstúpiť takú cestu bude riskantné,

ale riskoval by som svoj život tak či tak.

Mohol som umrieť od hladu tak ako môj otec v Severnej Kórei

alebo som sa mohol aspoň pokúsiť o lepší život a to tým,

že ujdem do Číny.

Vedel som, že veľa ľudí sa snažilo prejsť

hranice do Číny v noci, aby ich nikto nevidel.

Stráže v Severnej Kórei často zastrelia kohokoľvek,

kto sa pokúsi prekročiť hranice bez povolenia.

Vojaci v Číne zadržia

a pošlú ľudí späť do Severnej Kórei,

kde čelia niekoľkým trestom.

Rozhodol som sa prekročiť hranicu počas dňa,

po prvé preto, lebo som bol stále len dieťa a bál som sa tmy,

a po druhé, vedel som, že už aj tak veľa riskujem,

a kedže nie je veľa ľudí, ktorí sa pokúšajú prejsť cez deň,

myslel som, že sa mi to podarí

bez toho, aby ma niekto videl.

Dostal som sa do Číny 15 februára roku 2006.

Mal som 16 rokov.

Myslel som si, že v Číne to bude jednoduchšie,

kedže tam bolo viac jedla.

Dúfal som, že mi ľudia pomôžu.

Ale bolo to horšie ako v Severnej Kórei,

pretože som nebol slobodný.

Vždy som žil v strachu, že ma chytia

a pošlú späť.

O niekoľko mesiacov som sa ako zázrakom

stretol s človekom, ktorý viedol

podzemný kryt pre Severo-kórejčanov

a dovolili mi, aby som tam býval

a jedol pravidelne po prvýkrát po niekoľkých rokoch.

Neskôr, toho istého roku, mi aktivisti pomohli uniknúť z Číny

do Spojených štátov ako utečencovi.

Odišiel som do Ameriky bez toho, aby som vedel jediné slovíčko po anglicky

a sociálny pracovník, ktorý ma mal na starosti mi povedal, že mám nastúpiť na strednú školu.

Ešte v Severnej Kórei som mal na škole pätky.

(smiech)

A horko-ťažko som dokončil základnú školu.

Pamätám si, že som sa na škole bil aj niekoľkokrát za deň.

Knižnica a učebnice neboli nič pre mňa.

Môj otec sa veľmi snažil, aby ma motivoval k učeniu,

ale márne.

Nakoniec to so mnou vzdal.

Povedal, „Už nie si viac môj syn."

Mal som len 11 alebo 12, ale veľmi ma to ranilo.

Napriek tomu sa mi latka motivácie nezdvihla

ani pred jeho smrťou.

Takže v Amerike to bolo trochu komické,

keď mi povedali, že mám ísť na strednú.

Veď som nešiel ani len na nadstavbu.

Rozhodol som sa, že pôjdem, lebo mi to povedali,

bez nejakých ambícií.

Ale jedného dňa som prišiel domov a moja pestúnska matka

urobila na večeru kuracie krídelká.

Počas večere som si chcel pridať ešte jedno krídelko,

ale uvedomil som si, že nebolo dosť pre všetkých,

tak som ho nechal tak.

Keď som sa pozrel na svoj tanier,

uvidel som to posledné kuracie krídelko, môj pestúnsky otec mi dal svoje.

Bol som taký šťastný.

Pozrel som sa naň, sedel vedľa,

len jemným pohľadom sa na mňa pozrel späť,

no nepovedal ani slovo.

Zrazu som si spomenul na môjho skutočného otca.

Malý náznak lásky od pestúnskeho otca

mi pripomenul toho môjho skutočného,

ktorý by sa veľmi rád podelil o svoje jedlo so mnou,

aj keby bol hladný, aj keby bol úplne vyhladovaný.

Cítil som sa tak pridusene, že som mal toľko jedla v Amerike

a môj otec pritom umrel od hladu.

V tú noc som si želal, aby som mu mohol niečo navariť,

a tiež som myslel na to, čo by som ešte mohol urobiť

na jeho poctu.

Odpoveďou bol sľub, ktorý som si dal sám sebe.

Sľub, že budem usilovne študovať a
v Amerike dosiahnem to najlepšie vzdelanie

na počesť jeho obety.

Zobral som školu vážne,

a vôbec po prvýkrát v živote,

som dosiahol školské vyznamenanie za vynikajúce výsledky

a dostal sa tak na dekanský zoznam úspešných za prvý polrok.

(potlesk)

Kuracie krídelko mi zmenilo život.

(smiech)

Nádej je niečo osobné. Nádej je niečo,

čo ti nikto nedá.

Ty si musíš vybrať, že v nádej chceš veriť.

Musíš to urobiť len ty sám.

Ja som to dokázal v Severnej Kórei.

Nádej ma doviedla do Ameriky.

Ale nevedel som, čo v Amerike robiť,

pretože som mal túto úplnú slobodu.

Môj pestúnsky otec mi počas večere dal smer,

motivoval ma a dal mi dôvod,

prečo žiť v Amerike.

Neprišiel som sem sám.

Mal som nádej, ale tá sama o sebe nestačí.

Veľa ľudí mi na ceste sem pomohlo.

Severo-kórejci bojujú ťažko o prežitie.

Aby prežili, musia sa tvrdo snažiť,

musia mať nádej na prežitie,

ale bez pomoci to nezvládnu.

Toto je môj odkaz pre vás.

Majte nádej pre seba samých,

ale pomáhajte si navzájom.

Život môže byť ťažký bez ohľadu na to, kde žijete.

Môj pestúnsky otec sa nesnažil zmeniť môj život.

Tak isto aj vy, malým činom lásky, môžte zmeniť život

niekoho iného.

Kúsok chleba vám môže zahnať hlad

a pokiaľ budete mať nádej ten kúsok chleba

vás pridrží pri živote.

Som presvedčený, že

váš čin lásky a starostlivosti

môže zachrániť život iného Josepha

a zmeniť život tisícke ďalších Josephov,

ktorí majú stále nádej na prežitie.

Ďakujem.

(potlesk)

Adrian Hong: Joseph,dakujem, že ste sa s nami podelili

o taký jedinečný a osobný príbeh.

Viem, že ste nevideli svoju sestru, už ako ste povedali,

takmer desať rokov,

a ak je akákoľvek šanca, že toto uvidí,

chceme vám dať touto cestou možnosť,

aby ste jej poslali správu.

Joseph Kim: V kórejčine?

AH: Môžte po anglicky aj kórejsky.

(smiech)

JK: V poriadku, nebudem hovoriť v kórejčine,

lebo bez sĺz to

nedokážem.

Nuna, už je to asi 10 rokov

odkedy som ťa nevidel.

Len by som chcel povedať,

že mi chýbaš a že ťa ľúbim.

Prosím ťa, udrž sa pri živote a vráť sa ku mne.

A, ja... ach, bože...

Stále som nestratil nádej, že ťa znova uvidím.

Budem žiť svoj život šťastne

a budem usilovne študovať,

až kým ťa znova neuvidím

a sľubujem, že za zase nerozplačem.

(smiech)

Áno, teším sa, že ťa znova uvidím,

a ak ma nemôžeš nájsť ty,

budem ťa hľadať ja

a dúfam, že ťa jedného dňa uvidím.

Môžem tiež odkázať niečo mojej mame?

AH: Samozrejme, nech sa páči.

JK: Nestrávil som s tebou veľa času,

ale viem, že ma stále ľúbiš

a zrejme sa stále za mňa modlíš

a myslíš na mňa.

Chcem ti len poďakovať, že na tomto svete

som vďaka tebe.

Ďakujem.

(potlesk)