Najskvelejšie zviera, o ktorom nič neviete... a ako ho môžeme zachrániť

Hoci tapír je jedným z najväčších suchozemských cicavcov na svete, život týchto samotárskych, nočných tvorov dodnes zostáva záhadou. Takzvaná „živá fosília“, stále rovnaký tapír, ktorý dnes blúdi lesmi a pastvinami Južnej Ameriky, prišiel na evolučnú scénu pred viac ako 5 miliónmi rokov. Ale hrozba od pytliakov, deforestácia a znečistenie, hlavne v rýchlo sa priemyselne rozvíjajúcej Brazílii, ohrozujú túto životaschopnosť. V tejto prednáške, ktorá ponúka hlboký pohľad do problematiky, konzervačná biologička, expertka na tapíry a TED Fellow Patrícia Medici približuje svoju prácu s týmito úžasnými zvieratami a vyzýva nás otázkou: Chceme byť zodpovední za ich vyhynutie?

Toto je jedno z najúžasnejších
zvierat na povrchu Zeme.

Toto je tapír.

A toto je maličký tapír,

najrozkošnejší zvierací potomok
v celej zvieracej ríši.

(smiech)

Absolútne.

Nemá konkurenciu.

Ja som zasvätila posledných
20 rokov svojho života

výskumu a zachovaniu tapírov v Brazílii,

a bolo to absolútne úžasné.

Ale v tejto chvíli
naozaj veľmi veľa premýšľam

o dopadoch mojej práce.

Sama som premýšľala
o mojich reálnych príspevkoch

k zachovaniu týchto zvierat,
ktoré mám tak rada.

Som efektívna

v strážení ich prežitia?

Robím toho dosť?

Myslím, že veľkou otázkou tu je,

či študujem tapíry
a prispievam k ich záchrane,

alebo či len dokumentujem ich vymieranie?

Svet čelí mnohým výzvam o záchrane druhov.

Všetci o tom vieme.
Každý deň je to všade v správach.

Tropické lesy a iné ekosystémy sa ničia,

klimatické zmeny, mnoho druhov
na pokraji vyhynutia:

tigre, levy, slony, nosorožce, tapíry.

Toto je tapír nížinný,
druh, s ktorým pracujem,

najväčšie zviera na súši
Južnej Ameriky.

Sú obrovské. Sú silné.

Dospelé jedince vážia až 300 kíl.

To je polovica veľkosti koňa.

Sú úžasné.

Tapíry zvyčajne nájdeme
v tropických lesoch ako Amazon,

a najviac potrebujú veľké územia habitatu,
aby si mohli nájsť všetky zdroje,

ktoré potrebujú
na rozmnožovanie a prežitie.

Ale ich habitat ničíme

a už boli vyhnané z niekoľkých častí
ich geografického rozšírenia.

A vidíte, toto je veľmi, veľmi nešťastné,

pretože tapíry sú veľmi dôležité
pre habitaty, kde žijú.

Sú bylinožravce.

50 % ich stravy pozostáva z ovocia

a keď ho konzumujú,
prehĺtajú jeho semienka,

ktoré potom roznášajú vo svojich
exkrementoch po okolí.

Majú obrovskú úlohu
pri tvorení a udržiavaní

štruktúry a rozmanitosti lesa

a preto sú tapíry známe
ako záhradníci lesa.

Nie je to úžasné?

Keď nad tým premýšľate,

vyhynutie tapírov by vážne ohrozilo

biodiverzitu ako celok.

Svoju prácu som začala v roku 1996,
hneď po vysokej, bola som veľmi mladá,

a išlo o prelomový výskum
a program záchrany druhu.

Vtedy sme o tapíroch nemali
takmer žiadne informácie,

hlavne preto, lebo je ťažké ich študovať.

Sú to nočné zvieratá, samotárske,
veľmi prchavé

a my sme o nich začali zbierať
veľmi základné údaje.

Ale čo robí taký ochranca prírody?

No, najprv potrebujeme údaje.

Potrebujeme výskum v teréne.

Potrebujeme súbory dlhodobých dát,
aby sme mohli podporiť konzerváciu

a povedala som vám, že tapíry
sa veľmi ťažko skúmajú,

takže sa musíme spoliehať na nepriame
metódy ich skúmania.

Musíme ich chytiť a uspať,

aby sme im mohli pripevniť
okolo krku obojky s GPS

a sledovať ich pohyby,

čo je technika, ktorú používajú
mnohí ochranári po celom svete.

A potom môžeme zozbierať informácie
o tom, ako využívajú priestor,

ako sa pohybujú krajinou,

aké sú ich obľúbené lokality

a veľa ďalšieho.

Ďalej musíme rozširovať,
čo sme zistili.

Musíme ľudí učiť o tapíroch

a o tom, aké sú tieto zvieratá dôležité.

A je úžasné, koľko ľudí na svete

nevie, čo je tapír.

Vlastne, mnohí si myslia,
že tapír je toto.

Musím vám povedať, že toto tapír nie je.

(smiech)

To je obrovský mravenčiar.

Tapíry nejedia mravce. Nikdy.
Naozaj nikdy.

A potom musíme poskytnúť budovu
so školiacimi miestnosťami.

Sme zodpovední za prípravu
budúcich ochranárov.

Prehrávame niekoľko bojov
o zachovanie druhu

a potrebujeme viac ľudí,
ktorí robia to, čo my

a tí na to potrebujú zručnosti,
a potrebujú zanietenie.

Nakoniec, my ochrancovia prírody,

musíme vedieť použiť naše údaje,

použiť naše zozbierané vedomosti,

aby sme podporili konzervačnú činnosť.

Náš prvý program s tapírmi

sa uskutočnil v Atlantickom lese

vo východnej časti Brazílie,

v jednom z najohrozenejších
ekosystémov na svete.

Deštrukcia Atlantického lesa

sa začala v 16. storočí,

keď do Brazílie po prvý raz
prišli Portugalci,

čím sa začala európska kolonizácia
vo východnej časti Južnej Ameriky.

Tento les bol takmer celkom vyrúbaný

kvôli drevu, poľnohospodárstvu,
pastve dobytka a stavbe miest

a dnes na svojom mieste
z Atlantického lesa

zostalo len 7 %.

A tapíry žijú vo veľmi, veľmi malých,
izolovaných, odlúčených populáciách.

V Atlantickom lese sme zistili, že tapíry
sa pohybujú otvorenou krajinou

pastvín a polí

prechádzajúc z jedného kúsku
lesa do druhého.

Takže hlavný postup v tomto regióne

bol použiť údaje o tapíroch
na identifikáciu potenciálnych miest,

kde zriadiť koridory pre divú zver

medzi tými kúskami lesa tak,

že prepojíme habitaty,

aby tapíry a mnohé iné zvieratá mohli
cez cestu prechádzať bezpečne.

Po 12 rokoch v Atlantickom lese,

v roku 2008, sme rozšírili naše snahy
o zachovanie tapírov do Pantanal

v západnej časti Brazílie

neďaleko hranice s Bolíviou a Paraguajom.

Toto je najväčšia súvislá povodňová
oblasť so sladkou vodou na svete,

úžasné miesto

a jedna z najdôležitejších pevností
pre nížinné tapíry v Južnej Amerike.

Práca v Pantanal bola úžasne osviežujúca,

pretože sme v tejto oblasti našli
obrovské, zdravé populácie tapírov

a mohli sme tapíry pozorovať

v najprirodzenejších podmienkach,
aké existujú,

v podstate bez ohrozenia.

V Pantanal okrem GPS obojkov
používame aj inú techniku:

kamerové pasce.

Táto kamera je vybavená senzorom pohybu

a fotografuje zvieratá, keď pred ňu prídu.

Takže vďaka týmto skvelým zariadeniam

sme mohli zozbierať cenné informácie

o rozmnožovaní tapírov
a sociálnej organizácii,

čo sú veľmi dôležité kúsky v skladačke,

keď sa snažíme o rozvoj týchto
konzervačných stratégií.

A teraz, v roku 2015, našu prácu
znovu rozširujeme

do brazílskeho Cerrado,

otvorených lesov s pastvinami a kríkmi
v strednej časti Brazílie.

Dnes je tento región samotným epicentrom
ekonomického rozvoja v mojej krajine,

kde sú prirodzený habitat
a populácie divej zveri

rapídne rýchlo vytláčané
niekoľkými rôznymi hrozbami,

napríklad chovom hovädzieho dobytka,

obrovskými plantážami
cukrovej trstiny a sóje,

pytliakmi, smrťou na diaľnici,
a to je len zopár z nich.

A tapíry sú stále tam,

čo mi dáva veľkú nádej.

Ale musím povedať, že začiatok
tohto programu v Cerrado

bol trochu facka.

Keď jazdíte po okolí

a nachádzate pozdĺž diaľnice
mŕtvych tapírov

a stopy po tapíroch, ktorí sa ponevierajú
po strede plantáží s cukrovou trstinou,

kde by nemali byť,

a rozprávate sa s deťmi,
ktoré vám hovoria, že vedia,

ako chutí mäso tapírov,
lebo ich rodiny pytliačia a jedia ich,

trhá vám to srdce.

Vďaka situácii v Cerrado som pochopila –

pocítila som naliehavosť našej práce.

Plávam proti prúdu.

Vtedy som pochopila, že napriek
dvom desaťročiam tvrdej práce,

počas ktorých som sa snažila zachrániť
tieto zvieratá, je stále mnoho práce,

ak ich chceme zachrániť pre vyhynutím.

Musíme zistiť, ako tieto
problémy vyriešiť.

Naozaj musíme, a viete čo?

Pri našej záchrane sme sa dostali do bodu,

keď musíme myslieť trochu inak.

Musíme byť omnoho
kreatívnejší ako sme teraz.

A ako som hovorila, smrť na ceste
je pre tapírov v Cerrado veľkým problémom,

takže sme prišli s nápadom
nalepiť reflexné nálepky

na GPS obojky, ktoré vešiame tapírom.

Sú to tie isté nálepky
používané na kamiónoch,

aby sa vyhli zrážkam.

Tapíry prechádzajú cez diaľnice po tme,

takže nálepky hádam pomôžu
vodičom vidieť túto žiarivú vec,

ktorá prechádza cez cestu,

a možno trochu pribrzdia.

Zatiaľ je to len šialený nápad.

Nevieme. Uvidíme, či to zmenší
počet úmrtí tapírov.

Ale možno je toto jedna z vecí,
ktoré treba urobiť.

A hoci ja teraz bojujem
s týmito všetkými otázkami

vo svojej mysli,

mám dohodu s tapírmi.

Vo svojom srdci viem,

že záchrana tapírov je mojou vecou.

Toto je moja vášeň.

Nie som sama.

Mám za sebou veľkú sieť podporovateľov

a nie je vec, ktorá by
ma niekedy zastavila.

Budem v tom pokračovať,
zrejme do konca svojho života.

A budem pokračovať pre Patríciu,
moju menovkyňu,

jedného z prvých tapírov, ktorých sme
chytili a monitorovali v Atlantickom lese

pred mnohými, mnohými rokmi;

pre Ritu a jej mláďa Vincenta
v Pantanale.

A budem v tom pokračovať
pre Teda, mláďa, ktoré sme chytili

v decembri minulého roka,
tiež v Pantanale.

A budem v tom pokračovať

pre tie stovky tapírov,
ktoré som mala to potešenie stretnúť

po celé tie roky

a mnoho iných, o ktorých viem,
že ich stretnem v budúcnosti.

Tieto zvieratá si zaslúžia
našu starostlivosť.

Potrebujú ma. Potrebujú nás.

A viete čo? My ľudia si
zaslúžime žiť vo svete,

kde môžeme ísť von a vidieť

nielen tapíry,

ale aj iné nádherné druhy zvierat.

Dnes aj v budúcnosti.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)