Prečo by sme mali veriť vedcom

Množstvo najväčších problémov sveta vyžaduje odpoveď od vedcov – ale prečo by sme mali veriť tomu, čo tvrdia? Historička zaoberajúca sa vedou, Naomi Oreskes, sa zamýšľa nad našim vzťahom k viere a venuje sa trom problémom s bežným názorom na vedecké bádanie – pridáva svoje vlastné zdôvodnenie, prečo by sme mali veriť vede.

Denne sa stretávame s problémami,
ako sú klimatické zmeny

alebo bezpečnosť očkovania,

kde musíme odpovedať na otázky

výlučne na základe vedeckých informácií.

Vedci nám hovoria, že planéta sa otepľuje.

Vedci nám hovoria, že vakcíny sú bezpečné.

Ale ako vieme, že sa nemýlia?

Prečo máme veriť vede?

V skutočnosti veľa z nás vede neverí.

Verejné prieskumy neprestajne ukazujú,

že veľká časť americkej populácie neverí,

že globálne otepľovanie
je spôsobené ľudskými aktivitami,

neverí v teóriu evolúcie
prirodzeným výberom

a nie sú presvedčení o bezpečnosti vakcín.

Prečo teda máme vede veriť?

Vedci neradi hovoria o vede
v spojení s vierou.

V skutočnosti vedu a vieru
pokladajú za protichodné

a hovoria, že viera patrí výlučne
do náboženskej oblasti.

Vierovyznanie je úplne odlišné od vedy.

Hovoria, že náboženské
presvedčenie je založené na viere,

či možno na logike Pascalovej stávky.

Blaise Pascal bol matematik 17. storočia,

ktorý sa pokúsil vedecky zdôvodniť,

či v Boha veriť alebo nie.

Opísal to nasledovne:

Ak Boh neexistuje,

ale ja sa rozhodnem v neho veriť,

takmer nič nestratím.

Možno pár nedeľných hodín.

(smiech)

Ale ak existuje a ja v neho neverím,

som v poriadnej kaši.

A tak si Pascal povedal,
že sa veriť v Boha oplatí.

Alebo, ako povedal jeden
z mojich učiteľov:

„Chytil sa slamky viery.“

Rozhodol sa uveriť

bez ďalšieho vedeckého a
racionálneho zdôvodňovania.

Faktom zostáva, že väčšina z nás

verí mnohým vedeckým tvrdeniam.

Sami v mnohých prípadoch nedokážeme
posúdiť pravdivosť týchto tvrdení.

A platí to aj o väčšine vedcov

mimo ich odboru.

Ak sa nad tým zamyslíme,
geológ nám nevie povedať,

či je vakcína bezpečná.

Väčšina chemikov nie je
odborníkmi na teóriu evolúcie.

Lekár nám nedokáže povedať,

hoci mnohí z nich tvrdia že áno,

či tabak spôsobuje rakovinu alebo nie.

Takže aj samotní vedci

musia veriť tomu,

čo je mimo ich odboru.

Prečo teda akceptujú
tvrdenia iných vedcov?

Prečo veria jeden druhému?

A máme týmto tvrdeniam veriť aj my?

Som názoru, že by sme im veriť mali,

ale nie z toho dôvodu,
ako si väčšina z nás myslí.

V škole nás učili, že veda
používa vedecké metódy

a to je dôvod prečo jej máme veriť.

Učili nás, že vedci
dodržiavajú tieto metódy

a to je garancia

pravdivosti ich tvrdení.

Metóda, ktorú sa
väčšina z nás v škole učila,

môžeme ju nazvať učebnicovou metódou,

je hypoteticko-deduktívna metóda.

Podľa štandardného učebnicového modelu

vedci vyslovia hypotézy,

z týchto hypotéz vyvodia závery

a potom sa verejne pýtajú:

„Sú tieto závery pravdivé?

Dokážeme pozorovať ich výskyt v prírode?“

A ak pravdivé sú, potom vedci povedia:

„Super, teraz vieme,
že táto hypotéza je správna.“

V dejinách vedy je
mnoho známych príkladov,

kedy vedci postupovali presne takto.

Jeden z najznámejších

pochádza z práce Alberta Einsteina.

Keď Einstein vytvoril
všeobecnú teóriu relativity

jeden zo záverov tejto teórie bol,

že časopriestor nie je iba prázdne vákuum,

ale má štruktúru.

A táto štruktúra je zakrivená

v prítomnosti obrovských
objektov, ako je Slnko.

Takže ak bola jeho teória
pravdivá, malo to znamenať,

že svetlo prechádzajúce popri Slnku

sa v jeho okolí zakrivuje.

To bol zaujímavý predpoklad

a trvalo niekoľko rokov, kým ho vedci

boli schopní otestovať,

no urobili to v roku 1919

a pozrite sa, naozaj to platí.

Svetlo z hviezd sa naozaj
pri pohybe okolo Slnka zakrivuje.

Toto bolo ohromným
potvrdením tejto teórie.

Pokladalo sa to za dôkaz pravdivosti

tejto radikálnej novej myšlienky

a bolo to uverejnené v novinách

po celom svete.

Niekedy tejto teórii
alebo modelu hovoríme aj

deduktívno-nomologický model,

hlavne preto, že akademici
radi komplikujú veci.

(smiech)

Ale aj preto, že v ideálnom
prípade sa všetko riadi zákonmi.

Nomologický znamená týkajúci sa zákonov.

V ideálnom prípade hypotéza
nie je iba myšlienkou,

v ideálnom prípade je prírodným zákonom.

Prečo na tom tak záleží?

Pretože, ak ide o prírodný zákon,
nedá sa porušiť.

Vždy bude platiť,

kedykoľvek a kdekoľvek,

nezávisle na podmienkach.

Všetci z vás poznajú aspoň
jeden slávny zákon:

Einsteinovu slávnu rovnicu E=MC2,

ktorá hovorí o vzťahu

medzi energiou a hmotnosťou.

Tento vzťah platí nech sa deje čokoľvek.

No zisťujeme, že s týmto
modelom sú isté problémy.

Hlavným problémom je, že je chybný.

(smiech)

Jednoducho neplatí.

Uvediem tri dôvody, prečo je chybný.

Prvý dôvod je logický.

Problémom je mylnosť argumentácie.

Je to len ďalší akademický
spôsob ako povedať,

že z chybných teórií môžeme
vyvodiť platné predpoklady.

Takže potvrdenie platnosti predpokladu

ešte logicky nedokazuje,
že daná teória je správna.

Na toto mám tiež dobrý príklad,
znovu niečo z histórie vedy.

Toto je obrázok z ptolemaiovského
ponímania vesmíru,

kde Zem je stredom vesmíru

a Slnko a planéty okolo neho obiehajú.

Ptolemaiovskému modelu verilo

mnoho inteligentných
ľudí po mnoho storočí.

Prečo?

Pretože na jeho základe dokázali
vysvetliť mnoho platných tvrdení.

Ptolemaiovský systému umožňoval astronómom

vytvárať presné predpovede
o pohyboch planét,

spočiatku boli presnejšie než

pri Kopernikovej teórii, o ktorej
dnes vieme, že je pravdivá.

Takže toto je jeden problém
s týmto učebnicovým modelom.

Druhý problém je praktický,

je to problém pomocných hypotéz.

Pomocné hypotézy sú domnienky,

ktoré si vedci vytvárajú

a to niekedy nevedomky.

Dobrý príklad tohto

pochádza z Kopernikovho modelu,

ktorý napokon nahradil
Ptolemaiovský systém.

Keď Mikuláš Kopernik vyhlásil,

že v skutočnosti Zem nie je
stredom vesmíru,

Slnko je centrom slnečnej sústavy

a Zem okolo neho obieha,

vedci povedali:
„Dobre Mikuláš, ak je to pravda,

potom sa tento pohyb Zeme okolo Slnka

musí dať zaznamenať.“

Tento obrázok vysvetľuje koncepciu,

známu ako hviezdna paralaxa.

A astronómovia povedali,
že ak sa Zem pohybuje

a pozriete na jasnú
hviezdu, povedzme, Sírius –

tu sme na Manhattane,
takže tu hviezdy nevidno,

ale predstavte si, že ste niekde
na vidieku, že žijete na vidieku –

a pozriete na túto hviezdu
v decembri, uvidíte ju

na pozadí vzdialených hviezd.

Ak urobíte to isté o 6 mesiacov neskôr,

keď sa Zem v júni
presunie do tejto polohy,

pozriete na tú istú hviezdu
a vidíte ju na rozdielnom pozadí.

Tento rozdiel, tento rozdiel v uhloch
je hviezdna paralaxa.

Toto je domnienka vytvorená
na základe Kopernikovho modelu.

Astronómovia hľadali hviezdnu paralaxu

a nenašli nič, vôbec nič.

A mnoho ľudí tvrdilo, že to je dôkazom
toho, že Kopernikov model je nesprávny.

Takže čo sa stalo?

Ak sa pozrieme späť zistíme,
že astronómovia vytvorili

dve pomocné hypotézy, ktoré,

ako dnes vieme, boli nesprávne.

Prvá bola domnienka
o veľkosti obežnej dráhy Zeme.

Astronómovia predpokladali,
že obežná dráha Zeme je obrovská

porovnateľná so vzdialenosťou
ku hviezdam.

Dnes si to predstavujeme skôr takto:

toto pochádza od NASA,

a vidíte, že obežná dráha Zeme
je vlastne pomerne malá.

V skutočnosti je omnoho
menšia než táto tu.

Preto je hviezdna paralaxa

veľmi malá a je veľmi
ťažké ju zachytiť.

A to vedie k druhému dôvodu,

prečo sa predpoveď nepotvrdila.

Vedci totiž taktiež predpokladali,

že ich teleskopy boli dostatočne citlivé

na to, aby zachytili paralaxu.

Ukázalo sa však, že to nebola pravda.

Až do 19. storočia

vedci hviezdne paralaxy

nevedeli zachytiť.

Takže je tu aj tretí problém.

Tretí problém sa týka faktu,

že tento učebnicový model
sa nedá použiť na všetko.

Mnohé vedecké poznatky nie sú odvoditeľné,

ale indukčné.

To znamená, že vedci nezačnú

s teóriami a hypotézami,

často začnú s pozorovaním

toho, čo sa deje vo svete.

Najznámejším príkladom je jeden

z najslávnejších vedcov všetkých čias,
Charles Darwin.

Keď sa Darwin, ako mladý muž,
vydal na cestu loďou Beagle,

nemal hypotézu, ani teóriu.

Vedel len, že sa chce stať vedcom,

a začal zbierať údaje.

Hlavne vedel, že neznáša medicínu,

pretože mu pri pohľade na krv bolo zle

a tak si musel vybrať inú kariérnu cestu.

Tak začal zbierať údaje.

Zozbieral mnoho vecí,
vrátane jeho slávnych piniek.

Chytené pinky hodil do vreca

a ani netušil, aký význam budú mať.

O mnoho rokov neskôr v Londýne

sa Darwin znovu pozrel na svoje údaje

a začal pracovať na vysvetlení,

a týmto vysvetlením bola jeho
teória prirodzeného výberu.

Popri induktívnej vede

vedci často vytvárajú modely.

Jedno o čo sa v živote snažia je

vysvetľovať príčinu vecí.

A ako to robia?

Jedným spôsobom je
vytvoriť testovací model.

Toto je fotografia Henryho Cadella,

škótskeho geológa 19. storočia.

Je jasné, že je Škót,

má na sebe loveckú čiapku a gumáky.

(smiech)

Cadell chcel zodpovedať otázku,

ako vznikajú pohoria.

Všimol si,

že ak sa pozrieme
na pohoria, ako Apalačské vrchy,

zistíme, že skaly v nich

sú uložené,

a že sú uložené určitým spôsobom,

čo mu vnuklo myšlienku,

že sú akoby stláčané zo strany.

Táto myšlienka neskôr zohrala veľkú úlohu

v debatách o pohybe
kontinentálnych platní.

Takže vyrobil tento
šialene dômyselný model

s pákami a drevom.

Tu je jeho fúrik, vedrá, kladivo.

Neviem, prečo má tie gumáky.

Možno bolo práve pred dažďom.

Vytvoril tento fyzický model,

aby ukázal, že je naozaj možné

vytvoriť vzory v skalách, alebo
aspoň, ako v tomto prípade, v blate,

ktoré vyzerajú ako pohorie,

ak naň zatlačíme zo strany.

Toto bolo tvrdenie týkajúce sa
vzniku pohorí.

Dnes väčšina vedcov radšej pracuje vnútri,

takže nestavajú veľa fyzických modelov.

Skôr robia počítačové simulácie.

Ale aj počítačová simulácia
je druh modelovania.

Je to model vytvorený matematikou.

A podobne ako pri fyzických
modeloch v 19. storočí,

je veľmi dôležitý
pri premýšľaní o príčinách.

Takže pokiaľ ide o klimatické zmeny,

máme obrovské množstvo dôkazov o tom,

že Zem sa otepľuje.

Na tomto obrázku
čierna krivka znázorňuje merania,

ktoré vedci urobili

za posledných 150 rokov,

a ukazuje, že teplota Zeme

sa neustále zvyšuje.

Vidíme, že hlavne za posledných 50 rokov

nastalo dramatické zvýšenie

o takmer 1 stupeň Celzia,

čo sú takmer 2 stupne Fahrenheita.

Čo teda poháňa túto zmenu?

Ako môžeme zistiť, čim je spôsobené

toto pozorované otepľovanie?

Nuž, vedci dokážu vytvoriť model

použitím počítačovej simulácie.

Tento graf znázorňuje
počítačovú simuláciu,

ktorá zobrala do úvahy všetky faktory,

o ktorých vieme, že majú
vplyv na klímu Zeme,

teda častice síry v znečistenom ovzduší,

sopečný prach z erupcií vulkánov,

zmeny slnečného žiarenia

a samozrejme, skleníkové plyny.

A spýtali sa:

Aké premenné zadať do modelu,

aby znázorňoval to, čo vidíme
v skutočnom živote?

Takže tu je skutočný život v čiernej.

Tu je modelová situácia v bledosivej.

A výsledkom je model,

ktorý zahŕňa

všetky horeuvedené faktory.

Jediným spôsobom ako sa dopracovať

k nameraným hodnotám teploty je,

ak zoberieme do úvahy
všetky tieto faktory,

vrátane skleníkových plynov.

A tu môžete jasne vidieť, že nárast

skleníkových plynov kopíruje

tento veľmi dramatický nárast teploty

za posledných 50 rokov.

Preto klimatológovia hovoria, že

nielenže vieme, že dochádza
ku klimatickým zmenám,

ale vieme aj to, že skleníkové plyny

sú jedným z hlavných dôvodov,
prečo sa to deje.

O všetkých týchto vedeckých činnostiach

sa povestne vyjadril

filozof Paul Feyerabend, keď povedal:

„Jediný princíp vo vede,

ktorý nebrzdí pokrok, je:
Všetko je možné.“

Tento výrok sa často používa
vytrhnutý z kontextu,

pretože Feyerabend
v skutočnosti nehovoril,

že vo vede je možné všetko.

Celý jeho výrok znel takto:

„Ak by ste ma nútili povedať,

čo je metódou vedy,

musel by som povedať:

všetko je možné.“

Snažil sa tým vysvetliť,

že vedci robia množstvo rozličných vecí.

Vedci sú kreatívni.

A to nás vedie k pôvodnej otázke:

Ak vedci nepoužívajú jednotnú metódu,

ako potom rozhodnujú,

čo je pravdivé a čo nie?

A kto to posudzuje?

Odpoveďou je, že rozhodujú vedci,

a to na základe dôkazov.

Vedci zbierajú dôkazový materiál
rozličnými spôsobmi,

ale nech to už robia akokoľvek,

musia ho dôkladne preskúmať.

To viedlo sociológa Roberta Mertona

zamerať sa na otázku,

ako vedci overujú údaje a dôkazy,

a ich pracovnú metódu nazval

„organizovaným skepticizmom“.

Organizovaný pretože

je to kolektívna práca vedcov

ako skupiny

a skepticizmus pretože

začínajú z pozície nedôvery.

To znamená, že dôkazné bremeno

znáša osoba,
ktorá prišla s novým tvrdením.

Veda je v tomto zmysle
spletito konzervatívna.

Je pomerne ťažké presvedčiť
vedeckú komunitu,

aby povedala:
„Áno, toto je pravda.“

Takže napriek popularite koncepcie

zmien paradigiem,

zisťujeme, že vlastne

naozaj veľké zmeny vo vedeckom myslení

sa v histórii vedy
vyskytujú relatívne zriedkavo.

Na záver ešte jedna myšlienka:

Pretože vedci posudzujú dôkazy kolektívne,

historici sa zamerali

na otázku konsenzu

a napokon vyhlásili,

že veda,

že vedecké vedomosti,

sú zhoda názorov vedeckých odborníkov,

ktorí prostredníctvom
organizovaného skúmania,

kolektívneho skúmania,

posúdili dôkazový materiál

a dospeli k záveru:

áno alebo nie.

Takže vedecké zistenia môžeme chápať

ako názorovú zhodu odborníkov.

Vedu si môžeme predstaviť

ako nejakú porotu,

veľmi špecifickú porotu.

Nie sú to bežní ľudia,

je to porota šialencov.
(smiech)

Je to porota ľudí s titulom PhD.

A na rozdiel od bežnej poroty sudcov,

ktorá má iba dve možnosti,

a to: vinný alebo nevinný,

porota vedcov má možností niekoľko.

Vedci môžu povedať:
áno, toto je pravda.

Vedci môžu povedať:
nie, nie je to pravda.

Alebo môžu aj povedať:
nuž, môže to byť pravda,

ale musíme pokračovať v práci
a zhromaždiť viac dôkazov.

Alebo môžu povedať:
môže to byť pravda,

ale nedokážeme to rozhodnúť teraz,

takže to odložíme

a možno sa k tomu vrátime neskôr.

Vedci to nazývajú „neústupný“.

A to nás privádza k záverečnému problému:

Ak je veda to, čo tvrdia vedci,

nejde sa teda iba o dôveru v autority?

A neučili nás v škole,

že viera v autority
je logická chyba uvažovania?

Nuž, tu je paradox modernej vedy,

paradox vyvodenia záveru,
ako k tomu dospeli

historici, filozofovia a sociológovia,
ktorí povedali,

že veda je vlastne viera v autoritu.

Ale nie je to autorita jednotlivca,

bez ohľadu na to,
aký múdry ten jednotlivec je,

ako Platón, Sokrates alebo Einstein.

Je to autorita kolektívnej komunity.

Môžeme si to predstaviť
ako nejakú múdrosť davu,

ale veľmi špeciálneho davu.

Veda sa odvoláva na autoritu,

ale nie na jednotlivcov,

bez ohľadu na to, akí múdri sú.

Jej základom je kolektívna múdrosť,

kolektívne vedomosti, kolektívna práca

všetkých vedcov, ktorí pracujú

na danom probléme.

Vedci majú istú kultúru
kolektívnej nedôvery,

kultúru typu „ukážte mi to“,

čo ilustruje táto milá pani,

ktorá svojim kolegom ukazuje svoje dôkazy.

Samozrejme, títo ľudia
nevyzerajú ako vedci,

pretože sú príliš šťastní.

(smiech)

Dostávam sa k záverečnej myšlienke.

Väčšina z nás ráno vstane.

Väčšina dôveruje svojmu autu.

Tu na Manhattane

to nie je dobré prirovnanie,

ale väčšina Američanov,
ktorí nežijú na Manhattane,

ráno nasadne do auta,

otočí kľúčikom v zapaľovaní a naštartuje

a ich auto funguje veľmi dobre.

Moderné autá sa málokedy kazia.

Prečo je to tak?
Prečo autá fungujú tak dobre?

Nie je to kvôli genialite Henryho Forda,

Karla Benza alebo Elona Muska.

Je to preto, že moderné autá

sú výsledkom viac ako storočnej práce

stoviek a tisícov

a desaťtisícov ľudí.

Moderné autá sú výsledkom

kolektívnej práce, múdrosti a skúseností

každého muža a každej ženy,

ktorí kedy pracovali na aute.

A spoľahlivosť tejto technológie

je výsledkom ich spoločného úsilia.

Neťažíme iba z geniality Benza,

Forda a Muska,

ale z kolektívnej inteligencie a
dôkladnej práce

všetkých ľudí, ktorí pracujú

na moderných autách.

A to isté platí aj o vede,

ibaže veda je staršia.

Naša dôvera vo vedu je v základe rovnaká

ako naša dôvera v technológiu,

a je rovnaká ako dôvera v čokoľvek iné,

hlavne v skúsenosti.

Ale nemala by to byť slepá dôvera,

presne tak ako slepo neveríme všetkému.

Naša dôvera vo vedu ako takú,

by mala byť založená na dôkazoch.

A to znamená,

že vedci sa musia naučiť
lepšie komunikovať.

Musia nám vysvetliť nielen to, čo vedia,

ale aj ako to vedia,

a my sa musíme naučiť lepšie počúvať.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)