Plynutie času zachytené v jedinej fotografii

Fotograf Stephen Wilkes tvorí nádherné fotorgafie krajiny, v momente keď sa deň mení na noc, odhaľuje tak časo-priestorové plynutie v dvojrozmernej nehybnej fotografii. Vydajte sa s ním na cestu po ikonických miestach ako Tournelle Bridge v Paríži, El Capitan v Yosemitskom národnom parku či k životodárnej studni v srdci Serengeti prostredníctvom jeho rozprávania o jeho dielach a procese tvorby.

Vedie ma čistá vášeň pre fotografie,

ktoré hovoria príbehy.

Fotografovanie môžeme opísať,
ako zaznamenávanie jednotlivých okamihov

uviaznutých v stotine sekundy.

Každý okamih alebo fotografia
reprezentuje hmatateľný kúsok

našich spomienok.

Ale čo ak by sme vedeli vo fotografii
zachytiť viac ako len jeden okamih?

Čo ak by fotografia dokázala stlačiť čas,

spojiť najlepšie okamihy dňa a noci

bezchybne do jediného obrázka?

Vytvoril som koncept
s názvom „Zo dňa do noci“

a verím, že zmení váš pohľad na svet.

Viem, že zmenil môj.

Môj proces začína odfotografovaním
ikonických miest,

ktoré sú, ako tomu ja hovorím,
súčasťou našej spoločnej pamäte.

Fotím z fixného miesta a nikdy sa nehýbem.

Zachytávam plynutie momentov
ľudskosti a svetla v čase.

Fotografujem 15 až 30 hodín

a spravím vyše 1500 fotografií,

potom vyberiem najlepšie
momenty dňa a noci.

Nechám sa viesť časom

a spojím tie najlepšie momenty
do jedinej fotografie,

a vizualizujem tak
našu vedomú cestu časom.

Môžem vás zobrať do Paríža

na vyhliadku z mosta Tournelle.

Môžem vám ukázať veslárov
v skoré ráno

na rieke Seina.

A zároveň

vám môžem ukázať Notre Dame v žiare noci.

A medzitým vám môžem ukázať
romantiku tohto mesta svetiel.

V podstate som pouličný fotograf,
vo výške 15 metrov

a každú jednú vec,
ktorú v týchto fotografiách vidíte

sa stala v jeden deň.

Zo dňa do noci je globálny projekt

a moja práca bola vždy o histórii.

Fascinuje ma koncept
návštevy miesta ako Benátky

a jeho pozorovanie
počas špecifických udalostí.

A rozhodol som sa, že chcem vidieť
historickú Regatu,

udalosť, ktorá sa odohráva
opakovane od roku 1498.

Lode a kostýmy vyzerajú
presne tak ako kedysi.

A jeden dôležitý fakt,
ktorý chcem aby ste pochopili:

toto nie je časová komprimácia,

toto som ja ako fotografujem
počas dňa a noci.

Som neúnavný zberateľ magických momentov.

A čo ma poháňa je strach,
že čo len jeden z nich zmeškám.

Celý koncept sa zrodil okolo roku 1996.

Časopis LIFE si u mňa
objednal panoramatickú fotografiu

hercov a celého tímu filmu Rómeo a Júlia
od Baza Luhrmanna.

Prišiel som na scénu a zistil,
že je to námestie.

A jediný spôsob ako spraviť
panoramatický snímok

bolo spraviť 250 samostatných obrázkov.

Takže som mal DiCapria a
Claire Danes v objatí.

A ako som posunul kameru doprava,

zbadal som na stene zrkadlo,

v ktorom sa odrážali.

A v tom momente som sa ich opýtal:

„Mohli by ste sa,
pre tento jeden obrázok pobozkať?“

A potom som sa vrátil
do môjho študia v New Yorku,

a ručne zlepil tých 250 obrázkov dokopy

a keď som odstúpil, povedal som si
„Wow, toto je skvelé!

Mením vo fotografii čas.“

A tento koncept so mnou ostal
ďalších 13 rokov

až kým konečne technológia
dohnala moje sny.

Toto je obrázok móla v Santa Monike,
zo dňa do noci.

A ukážem vám krátke video,

ktoré vám odhalí aké to je byť so mnou

keď tieto obrázky tvorím.

Na začiatok musíte pochopiť,
že získať takéto pohľady vyžaduje,

aby som väčšinu času strávil hore
a tak som väčšinou na zdvíhacej plošine

alebo žeriave.

Takže toto, je typický deň,
12 - 18 hodín, nonstop

zachytávam ako sa odvíja celý deň.

Jedna z úžasných vecí je,
že milujem pozorovať ľudí.

A môžete mi veriť, ak vám poviem,

že toto je na pozorovanie
to najlepšie miesto, aké môžete mať.

Takto v skutočnosti
tvorím tieto fotografie.

Keď sa rozhodnem pre výhľad a miesto,

musím si určiť, kde sa
začína deň a končí noc.

Toto nazývam časový vektor.

Einstein opísal čas ako látku, tkaninu.

Predstavte si povrch trampolíny,

korá sa napína a sťahuje s gravitáciou.

Ja si čas tiež predstavujem ako látku,

až na to, že ja ju vezmem a vyrovnám,
stlačím ju do jedinej úrovne.

Jedným z jedinečných aspektov
tejto práce je to,

že ak sa pozriete na všetky moje obrazy,
časový vektro sa mení:

niekedy idem z ľava doprava,

niekedy spredu dozadu,
zhora dole alebo diagonálne.

Skúmam časopriestorové kontinuum

v dvojrozmernej fotografii.

Keď vytváram tieto obrázky

je to akoby som v hlave skladal
práve prebiehajúce puzzle.

Skladám fotografiu na základe času

a toto je to, čo nazývam
majstrovským dielom.

Môže trvať aj niekoľko mesiacov,
kým ho dokončím.

Zábavne na tom je,

že nemám žiadnu kontrolu
keď výjdem hore a fotím.

Takže nikdy neviem,
kto bude na fotografii,

či to bude úžasný východ
alebo západ slnka.

Až na konci procesu,

ak som mal ozaj fantastický deň
a všetko ostalo nezmenené

sa rozhodnem kto ostane
na fotke a kto nie

a závisí to len na čase.

Vezmem tie najlepšie momenty,
ktoré som vybral počas mesiaca editovania

a oni sa bezproblémov spoje do
tohto majstrovského diela.

Stláčam deň a noc

tak ako som ich videl

a vytváram unikátnu harmóniu medzi
týmito dvomi veľmi protichodnými svetmi.

Maľovanie malo na moju prácu
vždy veľký vplyv

a vždy som bol veľkým obdivovateľom
Alberta Bierstadta,

veľkého maliara Hudson River School.

On inšpiroval nedávnu sériu prác,
ktorú som robil v národných parkoch.

Toto je Bierstadtovo Yosemitské údolie.

A toto je fotografia Yosemitu,
ktorú som vytvoril.

Je to tiež titulka januárového čísla

časopisu National Geografic.

Tento obrázok som fotografoval
viac ako 30 hodín.

Bol som na úplnom okraji útesu,

fotil hviezdy a mesiac ako sa menili

a svit mesiaca osvetľoval El Capitan.

Zachytil som aj prechod času krajinou.

Najlepšie je samozrejme zachytenie
magických ľudských momentov

keď sa menil čas --

zo dňa do noci.

A pre mňa osobne:

mal som fotokópiu Bierstadtovej
maľby vo vrecku.

A keď začalo v údolí svitať,

začal som sa naozaj triasť vzrušením,

pretože som sa pozrel
na maľbu a uvedomil si,

„Ó bože, budem mať presne to isté svetlo
ako Bierstadt pred 100 rokmi.“

Projekt zo dňa do noci
je o mnohých veciach,

je kompiláciou všetkých vecí,
ktoré mám rád

na fotografovaní.

Je o krajine,

o pouličnej fotografii,

je o farbe, o architektúre,

perspektíve, škále --
a obzvlášť o histórii.

Jeden z najznámejších historíckých
momentov, ktoré som bol schopný zachytiť,

je inaugurácia prezidenta
Baraka Obamu v roku 2013.

A ak sa pozriete bližšie,

môžete vidieť zmenu času

v tých veľkých televíznych obrazovkách.

Vidíte Michelle čakať s deťmi,

prezident zdraví ľudí,

skladá sľub,

a teraz hovorí k ľuďom.

Keď vytváram fotografie ako táto,
je tam množstvo náročných aspektov.

Kvôli tejto konkrétnej fotografii

som bol v 15-metrovej výške

na nie veľmi stabilnej plošine.

Takže vždy keď som sa ja
alebo môj asistent pohol,

pohol sa aj horizont.

Takže pre každú fotku ktorú vidíte,

a bolo ich okolo 1800,

sme museli dať
nohy na tie isté pozície,

zakaždým keď som stlačil spúšť.

(potlesk)

Počas tejto práce som sa naučil
množsvto výnimočných vecí.

Myslím, že tie najdôležitejšie sú

trpezlivosť a schopnosť pozorovať.

Ak fotografujete mesto ako New York
z vtáčej perspektívy,

uvedomíte si, že ľudia v autách,

s ktorými som denne žil,

už nevyzerajú ako ľudia v autách.

Vyzerajú ako húf rýb

s neočakávaným správaním.

Ľudia často opisujú energiu New Yorku,

myslím, že táto fotografia ju vystihuje.

Ak sa pozriete na moje diela bližšie

vidíte v nich príbehy.

Uvedomíte si, že Time Square je kaňon,

jeho tieň a jeho slnečná časť.

Takže táto fotografa je ako šachovnica.

Všade kde je tieň je noc

a všade kde je slnko je deň.

Čas je výnimočný v tom,

že ho vlastne nikdy celkom nepochopíme.

Ale veľmi výnimočným a špeciálnym spôsobom

verím, že ho tieto fotografie objasňujú.

Stelesňujú novú metafyzickú
virtuálnu realitu.

Ak sa na nejaké miesto pozeráte 15 hodín,

začnete veci vidieť inak,

než ako by som ich vnímal ja alebo vy

ak by sme len prišli,
spravili fotku a odišli.

Toto je perfektným príkladom.

Volám ju „Sacré-Coeur Selfie“.

Viac ako 15 hodín som pozoroval

všetkých tých ľudí, ktorí sa takmer
nepozreli na Sacré-Coeur.

Viac ich zaujímalo mať ju na pozadí.

Prišli, spravili fotku

a odišli.

A to je skvelým príkladom

silného rozpoltenia medzi tým, čo si
o ľudskej skúsenosti myslíme

verzus to, na čo sa ľudská skúsenosť mení.

Zdieľanie sa stalo oveľa dôležitejším

ako samotné prežívanie.

(potlesk)

A nakoniec, môj posledný obraz,

ktorý má pre mňa osobne
výnimočný význam:

toto je národný park Serengeti v Tanzánii.

A toto je odfotené uprostred Seronera,

toto nie je rezervácia.

Išiel som tam v čase migrácie dúfajúc,

že zachytím čo možno najväčšie
množstvo rôznych zvierat.

Bohužiaľ, keď sme tam prišli

bolo počas migrácie sucho,

päť týždňov sucha.

Takže všetky zvieratá to ťahalo k vode.

Našiel som toto jedno napájadlo

a cítil, že ak by všetko ostalo
také ako bolo

mal som veľkú šancu
zachytiť niečo jedinečné.

Strávili sme tam tri dni štúdiom

ale nič ma nemohlo pripraviť

na to, čo som zažil počas fotenia.

Fotil som 26 hodín

vo výške asi 3 metrov.

Čo som videl je nepredstaviteľné.

Úprimne, bolo to biblické.

Počas 26 hodín sme videli

všetky tie zvieratá deliť sa o zdroj vody.

O ten istý zdroj, o ktorý
budeme viesť vojny

v nasledujúcich 50tich rokoch.

A tieto zvieratá na seba
ani raz nezavrčali.

Zdá sa, že pochopili niečo,
čo my ľudia nechápeme.

Že neoceniteľná surovina s názvom voda,

je niečo o čo sa musíme deliť.

Keď som vytvoril tento obraz

uvdomil som si, že projekt zo dňa do noci,
je skutočne nový spôsob videnia,

stlačenia času,

skúmania časopriestorového
kontinua vo fotografii.

Ako sa popri fotografii vyvíja technológia

časom fotografie nebudú len sprostredkúvať
hlbší zmysel času a spomienok

ale budú novým rozprávačom
nevypovedaných príbehov,

vytvárajúc nadčasové okno do nášho sveta.

Ďakujem.

(potlesk)