Odvaha rozprávať skrytý príbeh

Eman Mohammed je jednou z mála fotoreportérok v Pásme Gazy. Napriek otvorenému vyhýbaniu sa zo strany jej mnohých mužských kolegov, má bezprecedentný prístup do sfér života neprístupných pre mužov. V tejto krátkej vizuálnej prezentácii Mohammed kritizuje rodové pravidlá vo svojej komunite prostredníctvom posvietenia si na skryté príbehy.

Keď som mala 19 rokov,
odštartovala som moju kariéru

prvej ženy fotoreportérky

v Pásme Gazy v Palestíne.

Moja práca fotografky

bola považovaná za vážnu urážku

miestnych tradícií

a vytvorila pretrvávajúcu stigmu

na mne a mojej rodine.

Dominantne mužský odbor urobil
moju prítomnosť

nevítanú všetkými možnými prostriedkami.

Oni mi jasne vysvetlili,

že žena nemôže robiť mužskú prácu.

Fotoagentúry v Gaze ma odmietli školiť

kvôli môjmu pohlaviu.

Signál „Nie“ bol dosť jasný.

Traja moji kolegovia

došli až tak ďaleko, že ma odviezli
do oblasti leteckých útokov,

kde zvuky explózií

boli to jediné, čo som počula.

Prach sa vznášal vo vzduchu

a zem sa podo mnou triasla ako hojdačka.

Ja som uvedomila, že sme neprišli
zdokumentovať udalosť až vtedy,

keď moji kolegovia nasadli
naspäť do obrneného džípu

a odišli preč. Smejúc sa a kývajúc

ma opustili v oblasti leteckých útokov.

Na moment som sa cítila vydesená,

zahanbená a ľutovala som sa.

Konanie mojich kolegov nebolo

jedinou vyhrážkou smrti,
ktorú som dostala,

ale bolo tou najnebezpečnejšou.

Vnímanie života žien v Gaze

je pasívne.

Mnoho žien donedávna nemalo dovolené

pracovať alebo vzdelávať sa.

V časoch takej dvojitej vojny –

spoločenských obmedzení žien

a izraelsko-palestínskeho konfliktu,

sa svetlé aj temné príbehy žien strácali.

Muži vnímali príbehy žien

ako bezvýznamné.

Ja som začala dávať väčšiu pozornosť

životom žien v Gaze.

Vďaka môjmu pohlaviu som mala prístup

do svetov, ktoré boli
pre mojich kolegov neprístupné.

Za očividnou bolesťou a bojmi

bola aj zdravá dávka

smiechu a úspechov.

Pred areálom polície v meste Gaza

počas Prvej vojny v Gaze,

izraelský letecký útok zničil areál

a zlomili mi nos.

Na chvíľu som videla len bielu
– žiarivú bielu –

ako tieto svetlá.

Pomyslela som si, že som buď oslepla

alebo som bola v nebi.

Keď som bola schopná otvoriť oči,

zachytila som tento moment.

Mohammed Khader, palestínsky pracovník,

ktorý strávil dve desaťročia v Izraeli,

si na dôchodok

rozhodol postaviť štvorpodlažný dom.

Hneď pri prvej bojovej operácii
v jeho susedstve

bol dom zrovnaný so zemou.

Nezostalo nič, len holuby, ktoré choval

a jacuzzi, vaňa,

ktorú si kúpil v Tel Avive.

Mohammed zobral tú vaňu

na vrch trosiek

a každé ráno začal robiť

svojim deťom perličkový kúpel.

Moja práca nemá skryť jazvy vojny,

ale ukázať celú mozaiku

neviditeľných príbehov obyvateľov Gazy.

Ako palestínsku fotografku – ženu,

ma cesta bojov, prežívania
a každodenného života

inšpirovala prekonať tabu v komunite

a vidieť odlišnú stranu vojny
a jej následkov.

Stala som sa svedkom s voľbou:

utiecť alebo zostať.

Ďakujem!

(Potlesk)