Keď som mala 19 rokov,
odštartovala som moju kariéru
prvej ženy fotoreportérky
v Pásme Gazy v Palestíne.
Moja práca fotografky
bola považovaná za vážnu urážku
miestnych tradícií
a vytvorila pretrvávajúcu stigmu
na mne a mojej rodine.
Dominantne mužský odbor urobil
moju prítomnosť
nevítanú všetkými možnými prostriedkami.
Oni mi jasne vysvetlili,
že žena nemôže robiť mužskú prácu.
Fotoagentúry v Gaze ma odmietli školiť
kvôli môjmu pohlaviu.
Signál „Nie“ bol dosť jasný.
Traja moji kolegovia
došli až tak ďaleko, že ma odviezli
do oblasti leteckých útokov,
kde zvuky explózií
boli to jediné, čo som počula.
Prach sa vznášal vo vzduchu
a zem sa podo mnou triasla ako hojdačka.
Ja som uvedomila, že sme neprišli
zdokumentovať udalosť až vtedy,
keď moji kolegovia nasadli
naspäť do obrneného džípu
a odišli preč. Smejúc sa a kývajúc
ma opustili v oblasti leteckých útokov.
Na moment som sa cítila vydesená,
zahanbená a ľutovala som sa.
Konanie mojich kolegov nebolo
jedinou vyhrážkou smrti,
ktorú som dostala,
ale bolo tou najnebezpečnejšou.
Vnímanie života žien v Gaze
je pasívne.
Mnoho žien donedávna nemalo dovolené
pracovať alebo vzdelávať sa.
V časoch takej dvojitej vojny –
spoločenských obmedzení žien
a izraelsko-palestínskeho konfliktu,
sa svetlé aj temné príbehy žien strácali.
Muži vnímali príbehy žien
ako bezvýznamné.
Ja som začala dávať väčšiu pozornosť
životom žien v Gaze.
Vďaka môjmu pohlaviu som mala prístup
do svetov, ktoré boli
pre mojich kolegov neprístupné.
Za očividnou bolesťou a bojmi
bola aj zdravá dávka
smiechu a úspechov.
Pred areálom polície v meste Gaza
počas Prvej vojny v Gaze,
izraelský letecký útok zničil areál
a zlomili mi nos.
Na chvíľu som videla len bielu
– žiarivú bielu –
ako tieto svetlá.
Pomyslela som si, že som buď oslepla
alebo som bola v nebi.
Keď som bola schopná otvoriť oči,
zachytila som tento moment.
Mohammed Khader, palestínsky pracovník,
ktorý strávil dve desaťročia v Izraeli,
si na dôchodok
rozhodol postaviť štvorpodlažný dom.
Hneď pri prvej bojovej operácii
v jeho susedstve
bol dom zrovnaný so zemou.
Nezostalo nič, len holuby, ktoré choval
a jacuzzi, vaňa,
ktorú si kúpil v Tel Avive.
Mohammed zobral tú vaňu
na vrch trosiek
a každé ráno začal robiť
svojim deťom perličkový kúpel.
Moja práca nemá skryť jazvy vojny,
ale ukázať celú mozaiku
neviditeľných príbehov obyvateľov Gazy.
Ako palestínsku fotografku – ženu,
ma cesta bojov, prežívania
a každodenného života
inšpirovala prekonať tabu v komunite
a vidieť odlišnú stranu vojny
a jej následkov.
Stala som sa svedkom s voľbou:
utiecť alebo zostať.
Ďakujem!
(Potlesk)