Kresby, ktoré ukazujú krásu a krehkosť zeme.

Veľkoformátová kompozícia topiaceho sa ľadu, ľadovcov plávajúcich na vode a spenených vĺn od autorky Zaria Forman skúma momenty zmeny, turbulencie a pokoja. Pridajte sa k nej počas jej rozprávania o meditatívnom procese umeleckej tvorby a motivácii pre jej prácu. „Moje maľby oslavujú krásu toho, čomu hrozí, že to stratíme“, hovorí. „Dúfam, že môžu slúžiť ako záznam meniacej sa krajiny.“

Za svoju životnú misiu
považujem poukazovanie

na naliehavosť klimatických zmien
prostredníctvom mojich diel.

Cestovala som na sever, do Arktídy,
aby som zachytila odvíjajúci sa príbeh

topiacich sa pólov,

a na juh až na rovník, zdokumentovať
postupný nárast hladiny oceánov.

Nedávno som navštívila
ľadové pobrežie Grónska

a nízko položené ostrovy Maledivy,

aby som prepojila dva zjavne
nezlúčiteľné, ale obe rovnako ohrozené

časti našej planéty.

Moje maľby ukazujú okamihy
premeny, turbulencie

a pokoja v krajine,

čím divákom umožňujú emočne sa prepojiť

s miestom, ktoré možno nikdy
nebudú mať šancu navštíviť.

Rozhodla som sa zobraziť krásu,
a nie spúšť.

Ak dokážete pocítiť
vznešenosť týchto krajín,

možno budete inšpirovaní
viac ich ochraňovať a zachovávať.

Behaviorálna psychológia hovorí,
že konáme a rozhodujeme sa

hlavne na základe našich emócií.

A štúdie dokazujú, že umenie má
na naše emócie vplyv viac

ako hrôzostrašné televízne správy.

Experti predpokladajú, že už v roku 2020

nebude na Arktíde v lete ľad.

A hladiny oceánov môžu do konca storočia

stúpnuť o 60 cm až 3 metre.

Vo svojej kariére sa venujem
poukazovaniu na tieto predikcie

prostredníctvom dostupného média,

takého, ktoré nami
hýbe viac ako štatistiky.

Začínam cestou na miesta,

ktoré sú ako jedny z prvých
ovplyvnené klimatickými zmenami.

Tam spravím tisícky fotografií.

A naspäť v štúdiu

využívam zapamätané
skúsenosti a fotografie,

na vytvorenie veľkoformátovej, niekedy
viac ako 3 metre širokej, kompozície.

Kreslím s jemnými pastelovými farbami,
ktoré sú suché ako uhlík, ale farebné.

Považujem moje práce za kresby,
ale iní ich považujú za maľby.

Striasa ma, ak o mne hovoria,
že „maľuje prstami“.

(smiech)

Ale je pravda, že nepoužívam nástroje

a vždy som používala prsty a dlane

na nanášanie farieb na papier.

Pre mňa je kreslenie formou meditácie.

Upokojuje moju myseľ.

Nevnímam to, čo kreslím

ako ľad alebo vodu.

Naopak, obraz je pre mňa obnažený

na jeho najzákladnejšiu formu,
farby a tvary.

Keď je dielo dokončené,

môžem naplno precítiť kompozíciu ako celok

ako ľadovec vznášajúci sa na vode,

alebo ako vlnu zdobenú penou.

V priemere mi obraz
o tejto veľkosti zaberie asi,

ako môžete vidieť, 10 sekúnd.

(smiech)

(potlesk)

V skutočnosti, okolo 200 až 250 hodín.

Ale maľovala som odkedy som
vedela chytiť farbičku.

Moja mama bola umelkyňa
a ako som vyrastala

mali sme vždy všade v dome
umelecké potreby.

Láska mojej mamy k fotografii

ju hnala na najodľahlejšie miesta zeme,

a moja rodina mala toľko šťastia,

že sme ju mohli doprevádzať.

Jazdili sme na ťavách v Severnej Afrike

a jazdili na psích záprahoch
blízko Severného pólu.

V auguste 2012 som viedla
svoju prvú expedíciu,

vzala som skupinu umelcov a vedcov
hore severozápadným pobrežím Grónska.

Pôvodne mala tento výlet
viesť moja mama.

Boli sme v začiatkoch plánovania,

keďže sme plánovali ísť spolu,

keď zistila, že má nádor na mozgu.

Rakovina veľmi rýchlo ovládla
jej telo a myseľ

a moja mama zomrela o 6 mesiacov neskôr.

Počas jej choroby však

jej odovzdanie sa expedícii nepoľavilo
a ja som jej sľúbila,

že jej poslednú cestu povediem.

Vášeň mojej mamy pre Arktídu

sa ozývala počas mojej výpravy v Grónsku,

a ja som cítila silu

a krehkosť kajiny.

Neuveriteľná veľkosť ľadovcov

vzbudzuje pokoru.

Ľadové polia sú živé,
a ich pohyb a zvuky

by som nikdy nečakala.

Rozšírila som veľkosť svojich kompozícií,

aby som vám umožnila zažiť
ten úžas, čo som zažila ja.

Zároveň, ako je zjavná majestátnosť ľadu,

je tiež zjavná jeho zraniteľnosť.

Z našej lode

som videla ako sa ľad pod
netypicky teplým slnkom topí.

Mali sme možnosť v Grónsku
navštíviť mnohé komunity Inuitov,

ktoré čelia veľkým výzvam.

Domáci so mnou hovorili
o obrovských oblastiach morského ľadu,

ktorý znova nezamŕza ako kedysi.

A bez ľadu sa ich poľovný revír
a úrodná pôda

veľmi zmenšujú

a ohrozujú tak ich
spôsob života a prežitie.

Topiace sa ľadovce v Grónsku

sú jedným z najväčších prispievateľov
k zvyšujúcim sa hladinám oceánov,

ktoré postupne zaplavujú

niektoré z najnižšie položených ostrovov.

Rok po mojej návšteve Grónska
som navštívila Maledivy,

najnižšie položenú a
najrovnatejšiu krajinu sveta.

Počas môjho pobytu som zozbierala
obrázky a inšpiráciu

na novú sériu diel:

kresby vĺn udierajúcich
na pobrežie národa,

ktorý už na konci storočia
môže byť úplne zaplavený.

Každý deň sa dejú zničujúce udalosti

na osobnej aj globálnej úrovni.

Keď som bola v Grónsku,

vysypala som popol mojej mamy
na topiace sa ľadovce.

Takto navždy ostane súčasťou krajiny,
ktorú tak veľmi milovala,

hoci aj tá sa mení.

Jedným z mnohých darov,
ktoré mi moja mama dala,

bola schopnosť sústrediť sa
viac na to pozitívne

ako na to negatívne.

Moje kresby oslavujú krásu,
ktorú môžeme onedlho stratiť.

Dúfam, že môžu slúžiť ako záznamy
vznešenej krajiny v pohybe,

dokumentovať premenu
a do budúcnosti inšpirovať

našu globálnu komunitu k činom.

Ďakujem.

(potlesk)