Smskovanie zabíja jazyk. Len žartujem!!!

Zhoršuje smskovanie dobrý písomný prejav? John McWhorter predpokladá, že smsky majú väčší jazykový a kultúrny význam, ako sa môže zdať. A to sú len dobré správy.

Často počujeme ako smskovanie ničí jazyk.

Považuje ho za akúsi predzvesť úpadku a zániku

nielen schopnosti písať, ale aj gramotnosti

mladých ľudí v USA,

ako aj po celom svete.

Ľahko si možno myslieť,
že tomu tak naozaj je.

Pravda je však inde.

No aby sme mohli smkovanie vidieť z iného uhla,

vidieť, že ide o podivuhodný fenomén,

nie len silný, ale naozaj podivuhodný fenomén,

ktorého komplexnosť sa dostáva na povrch

a ktorého sme práve svedkami,

musíme sa naň pozrieť s odstupom

a zistiť, čo vlastne jazyk je.

Až vtedy uvidíme, že smskovanie

nie je ani zďaleka písaním, ako ho poznáme.

Čo tým myslím?

V podstate, ak sa pozrieme na jazyk,

existuje možno ak nie 150 000,

tak aspoň 80 000 rokov.

Vznikol z hovoreného slova. Ľudia rozprávali.

Pravdepodobne sme na rozprávanie geneticky predurčení.

Práve takýmto spôsobom jazyk využívame najviac.

Jeho písaná podoba sa objavila oveľa neskôr

a pri poslednom prejave sme videli,

že polemika, kedy sa to stalo, ešte stále pretrváva.

Podľa tradičných odhadov,

ak by ľudstvo existovalo 24 hodín,

písmo by sa objavilo až o 23:07.

Písmo sa objavilo oveľa neskôr.

Na začiatku bola reč a až potom prišlo písmo

ako akýsi vynález.

Nechápte ma zle, písanie má svoje výhody.

Pri písaní ako vedomom procese,

kde sa môžete vrátiť späť,

sa s jazykom dajú robiť také veci, ktoré by ste asi

pri hovorenej reči nerobili.

Napríklad, zoberme si úryvok z Gibbonoveho diela

„Úpadok a zánik Rímskej ríše."

„Ozbrojený konflikt trval viac ako 12 hodín,

pokým sa postupný ústup Peržanov nezvrátil

na rozvášnený boj, v ktorom nám

dali velitelia i samotný rod Surenovcov, hanebný príklad."

To je krásna veta, no priznajme si. Nikto tak nehovorí.

Alebo by tak ani nemal hovoriť, ak by jedného dňa chcel

mať potomkov.

(Smiech)

Ani jedna ľudská bytosť takto prirodzene nehovorí.

Prirodzená reč má od tohto dosť ďaleko.

Jazykovedci dokázali,

že pri prirodzenej a nekontrolovanej reči

rozprávame skôr v zhlukoch slov,

ktoré majú 7 až 10 slov.

Všimnite si to, ak budete mať možnosť nahrať sa

pri rozhovore so skupinkou ľudí.

Takáto je reč.

Reč je oveľa voľnejšia. Oveľa stručnejšia.

Je menej hĺbavá - na rozdiel od písania.

Je úplne normálne myslieť si, že jazyk je práve taký,

pretože ho často vidíme v takej forme.

V skutočnosti jazykom je reč. Sú to dve rozdielne veci.

Ako čas plynul, bolo prirodzené,

že sa hranica medzi rečou a písaním

prelínala.

Napríklad v minulosti

bolo bežné, že sa prejavy prednášali tak,

ako sa aj písali.

Ako keď v starom filme niekto prednáša prejav,

odkašle si a povie:

„Ehm, dámi a páni," a začne rozprávať spôsobom,

ktorý nemá nič spoločné s prirodzeným prejavom.

Hovorí formálne. Používa dlhé vety ako z úryvku od Gibbona.

V podstate sa rozpráva, ako sa píše.

V poslednom čase uvažujeme nad Lincolnom viac,

pretože jeho život bol nedávno sfilmovaný.

Gettysburgský príhovor nebol hlavným chodom udalosti.

Dve hodiny predtým Edward Everett prednášal

na tému, ktorá nás v súčasnosti pravdupovediac zaujať nedokáže

a sotva by zaujala vtedy.

Chceli sme si vypočuť, ako sa jeho príhovor

podobá na písanú reč.

Stáli tam obyčajní ľudia a počúvali ho dve hodiny.

Bolo to úplne prirodzené.

Ľudia v minulosti hovorili ako písali.

Vlastne ak dokážete hovoriť ako píšete,

potom z toho logicky vyplýva, že niekedy sa vám môže

zachcieť písať ako hovoríte.

Problémom bolo, že z materiálneho a

mechanického hľadiska to bolo v tom čase ťažšie,

a to z prostého dôvodu, nedostatku potrebného materiálu.

Je takmer nemožné zapísať to všetko rukou,

iba ak rýchlopisom. Vtedy je komunikácia obmedzená.

Na písacom stroji to nešlo veľmi ľahko,

dokonca ani na elektrickom,

a ani na klávesnici. Skutočnosť je taká,

že aj keď dokážete písať s ľahkosťou a viacmenej

udržiavate tempo s prejavom, prijímateľ

musí správu zvládnuť rýchlo prijať.

Keď už máte vo vrecku vecičku, ktorá dokáže prijímať správy,

máte aj podmienky, ktoré vám umožňujú

písať ako hovoríte.

A tu na scénu prichádza smskovanie.

Štruktúra smsiek je veľmi voľná.

Pri písaní nemyslíme na veľké písmená či interpunkciu.

No ale rozmýšľate nad tými vecami, keď rozprávate?

Nie. A prečo by ste to mali robiť pri smskovaní?

Smskovanie napriek tomu, že pozostáva

zo základného mechanizmu tzv. písania,

je reč prstov. Presne to smskovanie je.

Teraz už môžeme písať, ako hovoríme.

Je to zaujímavé, no napriek tomu

je ľahké vidieť v ňom istý druh úpadku.

Vidíme, že štruktúre vo všeobecnosti chýba forma,

nerobí si starosti s pravidlami, a ani so spôsobom,

ktorým sme sa v škole učili, a preto sa nám zdá,

že niekde sa stala chyba.

Je to prirodzený pocit.

No v skutočnosti vzniká

typ komplexného systému.

Vidíme ho práve v reči prstov.

A aby sme jej porozumeli, musíme vidieť

spôsob, tohto nového druhu jazyka,

vznik novej štruktúry.

Pri smskovaní často používame slovíčko

„LOL."

Vo všeobecnosti LOL znamená

„nahlas sa smejem."

Teoreticky to aj doslovne znamená,

no ak sa pozriete na staršie správy, ľudia to napísali,

lebo sa aj v skutočnosti nahlas zasmiali.

Ak to napíšete teraz a prijímateľ

rozumie smskám tak, ako sa vyvíjali,

všimnete si, že LOL

už viac neznamená nahlas sa smiať.

Význam skratky zoslabol.

Máme tu jednu reálnu správu,

ktorú nedávno napísalo dievča

okolo dvadsiatky.

„btw, pouzivas uzasny font.“

Julie: „lol diky, gmail mi ide dost pomaly.“

Keď sa nad tým zamyslíte, nie je to práve najvtipnejšie.

Nikto sa nesmeje. (Smiech)

Až teraz, asi predpokladáte,

že je v tom nejaký ten háčik.

A Susan odpovedá, „lol, viem,“

a zase sa rehoce viac ako zvyčajne,

keď rozprávame o takýchto problémoch.

Julie jej odpovedá, „prave som ti poslala email.“

Susan: „lol, uz ho vidim.“

Naozaj zábavní ľudia, ak LOL znamená to, čo predtým.

Julie hovorí, „tak co mas nove?“

Susan: „lol, musim napisat 10 stranovu pracu.“

Nebaví sa veľmi. Pozrime sa na to.

LOL sa používa v špecifických situáciach.

Je ukazovateľom empatie. Ukazovateľom kompromisu.

My jazykovedci nazývame také slovíčka pragmatickými časticami.

Nájdeme ich v každej hovorovej reči.

Ak náhodou hovoríte po japonsky, zamyslite sa

nad slovíčkom „ne“, ktoré sa používa na konci viet.

Ak sa započúvate do rozhovorov mladých černochov,

zamyslite sa nad použitím slova „jou.“

Dali by sa o ňom napísať dizertačné práce

a pravdepodobne ich aj niekto práve píše.

Z LOL sa postupne stala pragmatická častica.

Skutoční ľudia používajú jazyk presne takto.

Ďalším príkladom je slovo „slash“ - lomeno.

Slash používame rovnako, ako sme zvyknutí,

„Budeme mať oslavu slash

pracovné stretnutie.“

Na takom niečom práve pracujeme.

V súčasnosti sa slash používa pri smskovaní

medzi mladými úplne inač.

Mení sa ním téma rozhovoru.

Napríklad, ak tá Sally povie:

„Musim si najst kamosov do partie,“

a Jake jej odpovie, „Haha“ -

o slove haha by sa tiež dala napísať aj dizertačka, no na to teraz nemáme čas -

„Haha tak pojdes sama? Preco?“

Sally: „Kvoli tomu letnemu kurzu na NYU.“

Jake: „Haha. Slash. Prave pozeram video o basketbalistoch

ktori sa snazia skorovat s jednym okom zavretym."

To slovíčko slash je veľmi zvláštne.

Naozaj neviem, o čom hovorí Jake potom,

ale všimnite si, ako mení tému.

Vyzerá to dosť banálne,

no zamyslite sa, ak v reálnom živote

chceme zmeniť tému rozhovoru,

existuje viacero spôsobov, ako to spraviť slušne.

Jednodnucho ju tak rýchlo nezmeníte.

Oprášite si nohavice a túžobne sa zahľadíte do diaľky

alebo poviete niečo ako: „Hm, zaujímavé.“

Aj keď to tak nie je, ale o čo vám v skutočnosti ide -

(Smiech)

o čo vám ide, je zmeniť tému.

To sa pri smskovaní spraviť nedá.

Preto vznikajú nové spôsoby, ako by sa to dalo.

Každá hovorová reč má niečo, čo jazykovedci nazývajú

novou informačnou značkou - dvomi, alebo aj tromi.

Smskovaním sa zo slash vytvorila jedna značka.

Vzniká tak celý rad nových konštrukcií

a ľahko sa dá pomyslieť si,

že tu niečo nie je v poriadku.

Chýba mu nejaká štruktúra.

Nie je vycibrený ako jazyk

magazínu The Wall Street Journal.

Vlastne -

pozrite sa na túto osobu z roku 1956,

keď smsky ešte neexistovali a

vysielal sa ešte seriál „I Love Lucy.“

„Mnoho ľudí nevie abecedu alebo násobilku,

a určite nepíšu gramaticky správne - "

Takéto reči sme počuli aj predtým,

nielen v roku 1956, ale aj v roku 1917. Učiteľ v Connecticute.

Rok 1917. Všetci sa domnievame, že v tom čase

bolo písanie dokonalé,

lebo ľudia zo seriálu „Downton Abbey“ boli výreční,

či niečo také.

„Zo všetkých škôl v tejto krajine sa zdvíha nárek,

prváci nevedia, kde dať čiarku, kde ypsilon či mäkké i."

A tak ďalej. Môžeme sa vrátiť ešte viac do minulosti.

Autorom je rektor Harvardu. Píše sa rok 1871.

Elektrina ešte nebola objavená. Ľudia majú tri mená.

„Gramatické chyby,

nesprávnosť a neohrabanosť v písomnom prejave."

A to hovorí o ľudoch, ktorí sú dobre pripravení

na vysokoškolské štúdium.

Môžeme sa vrátiť ešte viac.

Rok 1841. Istý školský inšpektor bol rozhorčený

pretože už dlho „so smútkom v očiach pozoroval,

že sa originál takmer úplne zanedbáva," bla bla bla.

Alebo môžeme ísť ešte viac dozadu do roku 63 pred Kristom. (Smiech)

Jednému chudobnému mužovi sa nepáčilo,

ako ľudia hovorili po latinsky.

A náhodou sa z toho, na čo sa sťažoval, stala francúzština.

A tak stále nájdeme - (Smiech) (Potlesk)

stále nájdeme ľudí, ktorí si robia ťažkú hlavu z takýchto vecí

a Zem sa stále točí ďalej.

Podľa môjho názoru je súčasná forma smskovania

úplne novým spôsobom písania,

ktorý rozvíjajú mladí ľudia,

a používajú ho súčasne s bežným písomným prejavom.

Znamená to, že sú schopní robiť dve veci naraz.

Máme čoraz viac dôkazov, že bilingválni ľudia

majú istú kognitívnu výhodu.

Platí to aj pre ľudí, ktorí ovládajú iný dialekt.

A určite to platí aj pre písomný prejav.

Preto je smskovanie dôkazom rovnováhy,

ktorú mladí ľudia dosahujú, samozrejme nevedomky,

no rozširujú si ním jazykový repertoár.

Veľmi jednoduché.

Keby sa niekto z roku 1973 pozrel

na oznam na internátnej tabuli z roku 1993,

slang by bol trochu iný

od éry firmu „Love Story,“

no odkazu na nástenke by porozumeli.

Napríklad takí ľudia z roku 1993, čo nebolo až tak dávno,

ľudia zo sci-fi „Bill and Ted's Excellent Adventure“ z roku 1989.

Pozrite sa na nich. Čítajú

typický text, ktorý by dnes napísal 20 ročný človek.

Z toho často nerozumeli ani len polovici,

pretože sa vyvinul úplne nový jazyk

medzi mladými, ktorí robili niečo také všedné

ako baviť sa s ľuďmi

cez ich malé zariadenia.

Na záver poviem, že ak by som mohol cestovať v čase,

keby som mohol ísť do roku 2033,

hneď by som sa spýtal, či David Simon

urobil pokračovanie k „The Wire.“ Rád by som to vedel.

Naozaj by som sa to chcel opýtať.

A potom by som chcel vedieť, čo sa to vlastne stalo v „Downton Abbey.“

To by so sa spýtal ako druhé.

A ako tretie by som poprosil,

aby mi ukázali zopár smskiek

16 ročných dievčat,

lebo by som rád vedel, kam sa tento jazyk dostal

od našich čias.

A najradšej by som ich nám preposlal do súčasnosti,

aby sme mohli preskúmať tento jazykovedný zázrak,

ktorý sa odohráva priamo pred našimi očami.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)

Ďakujem. (Potlesk)