Moja krajina bude čoskoro pod vodou – ak nezačneme spoločne konať

Pre obyvateĺov Kiribati nie je zmena klímy niečím, o čom by sa dalo debatovať, popierať to alebo zakázať zákonom – je to každodenná realita. Nízko položená ostrovná krajina môže byť kvôli stúpajúcej hladine čoskoro pod vodu. V osobnom rozhovore s kurátorom TEDu Chrisom Andersonom rozoberá kiribatský prezident Anote Tong súčasnú klimatickú katastrofu vo svojej krajine a jej ohrozenú budúcnosť. „Problém klímy nevyriešime bez prinášania obetí a bez veľkého nasadenia,“ hovorí. „Musíme ľuďom povedať, že svet sa zmenil.“

Chris Anderson: Na začiatok by ste nám
mohli niečo povedať o svojej krajine.

Na mape sveta sú to tri bodky. Dosť veľké.

Myslím, že každá má
asi tak rozlohu Kalifornie.

Povedzte nám o Kiribati.

Anote Tong: Rád by som najprv
vyjadril svoju hlbokú vďačnosť

za možnosť podeliť sa o svoj príbeh
s ľuďmi, ktorí nie sú ľahostajní.

Už som ho rozprával mnohým,
ktorým na tom príliš nezáležalo.

Kiribati tvoria tri skupiny ostrovov:

Gilbertova skupina na západe,

Phoenixské ostrovy uprostred

a Líniové ostrovy na východe.

Poviem vám, že Kiribati
je asi jediná krajina,

ktorá leží v štyroch kútoch sveta,

lebo sme na severnej aj južnej pologuli

a zároveň na východ aj na západ
od dátumovej hranice.

Ostrovy pozostávajú
čisto z korálových atolov

a priemerná nadmorská výška
je asi 2 metre.

To je všetko, čo máme.

Šírka ostrovov väčšinou nepresahuje 2 km.

Často sa ma ľudia pýtajú:

„Dobre, máte problém,
prečo sa nestiahnete do vnútrozemia? “

Nechápu.
Vôbec nerozumejú situácii.

„Keď sa zvýši morská hladina,“ hovoria,
„tak choďte od mora ďalej.“

Odpovedám takto:

„Ak pôjdeme od mora, tak doň spadneme
na druhej strane ostrova. Jasné?"

Takéto veci ľudia nechápu.

CA: To vykresľuje,
aká je vaša krajina zraniteľná.

Kedy ste si vy sám uvedomili,

že krajine hrozí nebezpečenstvo?

AT: O klimatickej zmene sa predsa
hovorí už desiatky rokov.

A keď som sa stal v roku 2003 prezidentom,

začal som túto tému riešiť
na Valnom zhromaždení OSN,

ale vtedy to ešte nebolo
s takým nasadením,

pretože medzi vedcami
ešte nepanovala zhoda v tom,

či je zmena klímy spôsobená človekom,
a či vôbec prebieha.

Ale myslím, že vec sa dostatočne vyjasnila
v roku 2007

so Štvrtou hodnotiacou správou
Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC),

ktorá rezolútne tvrdí,
že zmeny sú reálne a spôsobené človekom,

a predpovedá veľmi vážne dôsledky

pre krajiny, ako je moja.

Vtedy som situáciu
začal brať skutočne vážne.

Predtým som o tom rozprával.

Mali sme obavy.

Ale keď v roku 2007 prišli tie predpovede,

začali sme to brať ako veľký problém.

CA: Predpovede hovoria o tom,
že do roku 2100

sa zdvihne hladina mora asi o meter.

Je pravda, že existujú aj horšie scenáre,

ale čo by ste odpovedali
skeptikovi na otázku:

„Čo je to jeden meter?

Veď máte priemernú
nadmorskú výšku 2 metre.

Kde je problém?“

AT: Treba si uvedomiť,

že aj malé zvýšenie hladiny
prinesie veľkú stratu pôdy,

lebo veľká časť pevniny leží nízko.

A okrem toho,
my s tým už teraz máme problémy.

Nezačne to až pri zdvihnutí o 70 cm...

Myslím, že veľa ľudí nechápe,

že zmena klímy nie je otázkou budúcnosti.

Teraz sme už na spodnom okraji spektra.

Už sa to deje.

Niektoré obce sme už museli evakuovať.

Ľudia sa museli odsťahovať

a na každej schôdzi parlamentu
dostávam sťažnosti od rôznych obcí:

Žiadajú o pomoc so stavbou hrádzí,

so záchranou zdrojov pitnej vody,
ktoré miznú.

Počas návštev rôznych ostrovov vidím,

že obce musia čeliť stratám úrody,

kontaminácii podzemných zdrojov vody,

a vidím, že ich obyvatelia
zrejme budú musieť odísť

do piatich až desiatich rokov.

CA: Navyše má vaša krajina
za sebou prvý hurikán,

a to s klimatickou zmenou súvisí, nie?
Čo sa stalo?

AT: Ležíme na rovníku

a určite mnohí z vás viete,
že rovník je pásmo tíšin.

Búrky tu nie sú obvyklé.

U nás vznikajú
a my ich posielame na sever či na juh.

(smiech)

K nám sa už nevracajú.

Ale začiatkom tohto roku
sa prvýkrát stalo, že hurikán Pam,

ktorý zničil Vanuatu,

zasiahol svojím okrajom
aj naše dva najjužnejšie ostrovy.

Pri údere tohto hurikánu
bolo Tuvalu celé pod vodou.

A vlny zaliali polovicu rozlohy
našich dvoch najjužnejších ostrovov.

To sa nikdy predtým nestalo,
je to nová skúsenosť.

Práve som sa vrátil
z môjho domovského okresu

a videl som, že tie krásne stromy,
čo tam rástli desiatky rokov,

hurikán úplne zničil.

Takže toto sa deje.

Ale keď sa bavíme
o stúpajúcej hladine mora,

myslíme si, že zmena príde postupne.

Ona prichádza s vetrom, s vlnami,

takže voda sa môže zdvihnúť nárazovo.

Sme tiež svedkami začínajúcej zmeny
meteorologických vzorcov

a to je teraz možno najväčšia hrozba,

ktorej budeme musieť čeliť
zrejme skôr než rastúcej hladine.

CA: Takže vaša krajina
už teraz znáša následky.

Keď sa pozriete do budúcnosti,

aké máte ako krajina, ako národ, možnosti?

AT: Rozprávam o tom každý rok
na rôznych...

cestujem po celom svete
a snažím sa to ľuďom vysvetľovať.

Máme plán, aspoň si to myslíme.

Raz, myslím, že to bolo v Ženeve,

so mnou robil jeden novinár
na túto tému rozhovor

a ja som povedal:
„Zaujímame sa o plávajúce ostrovy.“

Jemu to prišlo vtipné, ale niekto povedal:

„To nie je vtipné.
Títo ľudia hľadajú riešenia.“

Takže ja sa zaujímam o plávajúce ostrovy.

Japonci ich plánujú stavať.

Ako krajina sme si dali záväzok,

že čokoľvek by prišlo,
budeme sa celými silami snažiť

vytrvať a ako národ pokračovať.

Bude to vyžadovať niečo veľkého,

veľmi zásadného.

Či už budeme žiť na plávajúcich ostrovoch,

alebo budeme musieť naše ostrovy zvýšiť,
aby sme zostali nad vodou,

keď more vzrastie a búrky zosilnejú.

Ale aj v tom prípade bude veľmi náročné

získať potrebné zdroje.

CA: A posledná možnosť je
nejaká forma nútenej migrácie.

AT: Áno, aj na to myslíme,

pretože v prípade,
že nám medzinárodné spoločenstvo nepomôže

musíme sa pripraviť,

nechceme sa ocitnúť v situácii,
ktorú teraz rieši Európa.

Nechceme jedného dňa masovo migrovať.

Chceme dať dnes ľuďom na výber.

Nech odídu tí, ktorí sa tak rozhodnú.

Nechceme, aby sa stalo niečo,
čo ľudí prinúti odísť nepripravených.

Samozrejme, máme odlišnú
kultúru a spoločnosť

a keď imigrujeme do iného prostredia,
do inej kultúry,

bude treba sa veľmi prispôsobovať.

CA: Vaša krajina už v minulosti
nútenú migráciu zažila

a myslím, že tento týždeň,

len včera či predvčerom,

ste týchto ľudí navštívili.

Čo sa vtedy stalo?

AT: Áno a mrzí ma, že niekto sa pýtal,

prečo sme sa „odkradli“
navštíviť to miesto.

Mal som veľmi dobrý dôvod,

lebo v tej časti Šalamúnových ostrovov
žije kiribatská komunita.

Tí ľudia tam boli vysťahovaní
z Phoenixských ostrovov v 60. rokoch.

Prišlo veľké sucho a tí ľudia
už nemohli ďalej žiť na svojom ostrove

a tak ich presťahovali
sem na Šalamúnove ostrovy.

Včera som sa nimi stretol
a bolo to veľmi zaujímavé.

Nevedeli, kto som. Nikdy o mne nepočuli.

Niektorí ma neskôr spoznali.

Myslím, že ich moja návšteva
veľmi potešila.

Naozaj stáli o to, aby ma raz
mohli prijať oficiálne.

Ale včerajšia návšteva
bola veľmi zaujímavá tým,

že som videl našich ľudí tu u vás.

Hovoril som našou rečou
a oni mi odpovedali,

ale ten prízvuk… pomaly už nebudú schopní
hovoriť po kiribatsky poriadne.

Videl som tam pani s červenými zubami,
žuvala oriešky arekovej palmy

a to my na Kiribati nerobíme.

Nežuváme arekové oriešky.

Tiež som stretol rodinu,
ktorej členovia si vzali miestnych.

To sa deje.

Keď prídete do inej spoločnosti,
budete sa meniť.

Nutne stratíte časť svojej identity.

To nás čaká v budúcnosti,

ak a keď sa odsťahujeme.

CA: Musel to byť emóciami nabitý deň,

všetky tie otázky identity,
radosť, že vás vidia,

a možno aj zosilnený pocit straty.

Je veľmi inšpirujúce počuť,
že chcete bojovať až do konca

za udržanie vášho národa na jednom mieste.

AT: To si želáme.

Nikto predsa nechce odísť z domova.

Pre mňa to bolo veľmi ťažké rozhodnutie.

Keď je človek prezidentom,
neplánuje opustiť svoj ostrov, svoj domov.

Často sa ma ľudia pýtajú:

„Aký je to pocit?“

Dosť zlý.

Je to emotívne, skúšam s tým žiť.

Občas ma obviňujú,
že sa nesnažím ten problém riešiť,

pretože ho vyriešiť nedokážem.

Na to treba ísť kolektívne.

Zmena klímy je globálny jav,
a ako často zdôrazňujem –

keď s tým prídeme na OSN,
ostatné krajiny, žiaľ…

Bol som na stretnutí
Fóra tichomorských ostrovov,

ktorého členmi sú
aj Austrália a Nový Zéland,

a prišlo k stretu názorov.

Rozmazávalo sa to aj v novinách.

Oni tvrdili, že znížiť emisie,

to pre nich nie je možné,

lebo by to zasiahlo priemysel.

A ja som vravel:

„Áno, počujem vás,

chápem, čo hovoríte,

ale skúste aj vy porozumieť mne,

lebo ak neznížite svoje emisie,

tak naše prežitie visí na vlásku.

Takže je na vás,
zvážiť túto morálnu dilemu.

Priemysel verzus prežitie národa.“

CA: Včera som sa vás pýtal,
čo vás rozčuľuje,

a vy ste mi odpovedal
„Ja sa nerozčuľujem.“

Ale potom ste zmĺkli.
Myslím, že toto vás hnevá.

AT: Odkážem vás
k jednému môjmu prehláseniu na OSN.

Bol som veľmi rozhnevaný,
frustrovaný a deprimovaný.

Bol tam taký pocit márnosti,

že bojujeme za niečo,
čo nemáme šancu dosiahnuť.

Musel som zmeniť prístup.

Zachovať si chladnú hlavu.

Ľudia zrejme viac počujú
na racionálne argumenty.

Tak zostávam radikálne racionálny,
nech ide o čokoľvek.

(smiech)

CA: Jadrom identity vášho národa
je rybolov.

Tuším ste vraveli, že prakticky každý
je do rybolovu nejako zapojený.

AT: My jeme ryby každý deň

a povedal by som, že konzumácia rýb
je u nás asi najvyššia na svete.

Nechováme veľa dobytka,

takže sme závislí na rybách.

CA: Ste závislí na rybách
na lokálnej úrovni,

ale aj na príjmoch, ktoré vašej krajine
prináša svetový obchod s tuniakom.

Napriek tomu ste sa pred pár rokmi
odhodlali k radikálnemu kroku.

Porozprávate nám o tom?

Myslím, že niečo sa stalo
práve tu na Phoenixských ostrovoch.

AT: Skúsim vám priblížiť,
čo pre nás rybolov znamená.

Máme jednu z najväčších populácií tuniaka,
ktoré na svete zostali.

Myslím, že v rámci Pacifiku
nám prislúcha niečo ako 60 %

zostávajúcich populácií,

ktoré sú relatívne zdravé,
aspoň pri niektorých druhoch.

A Kiribati je jedným
z troch najväčších vlastníkov

tuniakových lovísk.

V súčasnosti 80 až 90 % našich príjmov

tvoria poplatky za rybolov.

CA: Myslíte štátne príjmy.

AT: Štátne príjmy,
od ktorých sa odvíja práca vlády,

nemocnice, školy a to všetko.

Ale rozhodli sme sa s tým skončiť;
bolo to veľmi ťažké rozhodnutie.

To mi verte, politicky, lokálne,
to nebolo jednoduché,

ale bol som presvedčený,
že to musíme urobiť,

aby sme zaistili udržateľnosť
rybích populácií.

Začalo sa ukazovať, že niektoré druhy,

hlavne tuniaky z čeľade Priacanthidae,
sú vážne ohrozené.

Aj tuniakov žltoplutvých
sa lovilo príliš.

Tuniak pruhovaný je na tom dobre.

Bolo treba zakročiť a ja som zakročil.

Navyše, žiadal som
medzinárodné spoločenstvo,

aby bojovalo so zmenou klímy,

čo vyžaduje veľké obete a odhodlanosť.

Takže ak my žiadame obete od
medzinárodného spoločenstva,

musíme sami niečo obetovať,
vravel som si.

A tak sme obetovali.

Stopnutie komerčného rybolovu

v Chránenej oblasti Phoenixských ostrovov

prinesie veľkú dieru v príjmoch.

Stále ešte hodnotíme,
koľko nás to bude stáť,

lebo loviská sme zavreli
len začiatkom tohto roka,

a tak pokles príjmov
budeme môcť vyčísliť až koncom roka.

CA: V hre je veľa faktorov.

Na jednej strane to ozdraví
rybie populácie.

Nakoľko ste schopní zdvihnúť poplatky
na ostatných loviskách?

AT: Jednania boli veľmi náročné,

ale podarilo sa nám
zdvihnúť poplatok za loď a deň

z šesť- až osemtisíc dolárov

na desať- až dvanásťtisíc za loď a deň.

To je dosť významný nárast.

Ale zároveň si treba uvedomiť,

že v minulosti rybárske lode

vylovili takých 10 ton denne

a dnes vylovia aj sto ton,
lebo veľmi zvýšili svoju efektivitu.

Takže musíme odpovedať podobne.

Musíme byť veľmi opatrní,
lebo technológie sa tak posunuli.

Kedysi brazílska flotila chcela preplávať
z Atlantiku do Pacifiku.

To nebolo možné.

Začali to skúšať, len tak, ako experiment.

Dnes majú na to mnoho možností
a sú veľmi efektívni.

CA: Priblížte nám,
ako to vyzerá na takých jednaniach.

Vy tam čelíte veľkým firmám,

ktoré majú v stávke
stovky miliónov dolárov.

Ako si držíte svoju pozíciu?

Môžete nejako poradiť
ďalším svetovým lídrom,

ktorí jednajú s rovnakými korporáciami,

ako získať čo najviac pre svoju krajinu,

ako získať čo najviac pre ryby?

Čo by ste im poradili?

AT: Myslím, že na to,
aby sme zvýšili výnosovú mieru

sa príliš sústreďujeme na poplatky za lov.

To, čo získame na poplatkoch,

zodpovedá asi 10 % hodnoty úlovku,

myslím v prístave, nie v maloobchode.

A my z toho máme len 10 %.

O čo sa celé roky usilujeme,

je zvýšiť našu účasť
na celom tom priemysle;

na love, spracovaní
a dúfajme aj na obchode.

Nie je ľahké sa medzi nich dostať,

ale pracujeme na tom.

Čiže odpoveďou je ísť vyššie.

Aby sme zvýšili našu výnosovú mieru,
musíme sa viac zapojiť.

S tým sme už začali

a potrebujeme reštrukturovať
celý priemysel.

Musíme tým ľuďom povedať,
že svet sa zmenil.

Teraz chceme produkovať ryby my sami.

CA: A čo vaši miestni rybári?

Stále môžu loviť,
ale ako sa im s ich remeslom darí?

Je to čoraz ťažšie? Sú vody už vylovené?

Alebo to robia na udržateľnej úrovni?

AT: Malí rybári sa nepodieľajú
na komerčnom rybolove;

zásobujú len domáci trh.

Náš tuniak je celý na vývoz,

hlavne sem do USA, Európy a Japonska.

Ja veľmi rád rybárčim

a kedysi som lovil aj žltoplutvé tuniaky.

Dnes takého ulovíte len veľmi vzácne,

lebo ich vyťahujú v sieťach
po stovkách ton.

CA: Tu vidíme malé krásavice
z vašej krajiny.

Keď myslíte na ich budúcnosť,

čo by ste im odkázali?

A čo by ste odkázali svetu?

AT: Už nejakú dobu hovorím svetu,
že naozaj treba konať

a zmierniť klimatickú zmenu;

pre nás je to o budúcnosti týchto detí.

Ja mám prinajmenšom 12 vnúčat.

Myslím, že 12, manželka by vám povedala.

(smiech)

A mysím, že detí mám osem.

Je to o ich budúcnosti.

každý deň vidím svoje vnúčatá –
sú asi vo veku týchto dievčat –

a mám v hlave otázky

a niekedy sa aj nahnevám, naozaj.

Pýtam sa, čo s nimi bude?

Je to o nich

a každému by sme mali hovoriť,

že to nie je o niečích štátnych záujmoch,

lebo klimatická zmena je, žiaľ,

mnohými štátmi vnímaná ako ich problém.
To ale nie je.

Kvôli tomu sme sa nedávno dostali do sporu
s našimi partnermi

z Austrálie a Nového Zélandu,

lebo oni tvrdili:
„Viac už znižovať nemôžeme.“

Austrálsky predstaviteľ povedal:

„My sme si svoje splnili,
znížili sme emisie.“

A ja na to: „Ale čo ten zvyšok?
Prečo si ho nenecháte?

Ak by ste si nechali zvyšok emisií
za vašimi hranicami,

nemali by sme žiadne pripomienky.

Vypúšťajte si, koľko sa vám zapáči.

Ale bohužiaľ, vy to posielate naším smerom

a ovplyvňujete budúcnosť našich detí.

Toto je podľa mňa jadro problému
s klimatickou zmenou.

Koncom roka sa stretneme v Paríži,

ale kým to nebudeme brať ako globálny jav,

ktorý sme individuálne,
ako štáty, zapríčinili,

ktorý však ovplyvňuje celý svet,

a napriek tomu ho odmietame riešiť

a vnímame ho ako svoj národný problém,

ktorým nie je – je to celosvetový problém

a treba ho riešiť kolektívne.

CA: Ľudská myseľ
veľmi slabo reaguje na grafy a čísla,

zatvárame pred nimi oči.

Z nejakého dôvodu
o trochu lepšie reagujeme na ľudí.

A je možné, že váš národ,

napriek – alebo kvôli – veľkým problémom,
ktorým čelíte,

predstavuje výstražný maják,
ktorý najsilnejšie svieti a svet ho vidí.

Chcem vám poďakovať,
určite v mene nás všetkých,

za vašu jedinečnú misiu
a za to, že ste dnes medzi nami.

Pán prezident, veľká vďaka.

AT: Ďakujem.

(potlesk)