Keď navrhujeme pre osoby so zdravotným postihnutím, máme z toho všetci výhodu

„Verím, že strata sluchu bola jedným z najväčších darov, ktoré som dostala,“ hovorí Elise Roy. Ako advokátka obhajujúca osoby so zdravotným postihnutím a „dizajnová mysliteľka“ vie, že byť nepočujúcou jej poskytuje jedinečné vnímanie a koncepciu sveta. Perspektívu, ktorá by mohla vyriešiť niektoré z našich najväčších problémov. Ako hovorí: „Navrhovanie pre osoby so zdravotným postihnutím nás často náhodou privedie k lepším riešeniam, ako keby sme navrhovali pre väčšinovú spoločnosť.“

Nikdy nezabudnem, ako znel

náš smiech s kamarátmi.

Nikdy nezabudnem, ako znel

mamin hlas, keď som zaspávala.

Navždy si budem pamätať ten utešujúci zvuk

tečúceho potoka.

Predstavte si môj strach, rýdzi strach,

keď som, vo veku 10 rokov,

zistila, že strácam sluch.

V priebehu nasledujúcich piatich rokov

to pokračovalo, až kým mi diagnostikovali
ťažkú stratu sluchu.

Verím, že strata sluchu

bola jedným z najväčších darov,
ktoré som dostala.

Viete, zažívam svet jedinečným spôsobom.

Verím, že práve jedinečné skúsenosti

ľudí so zdravotným postihnutím

nám pomôžu vytvoriť lepší svet

pre všetkých – pre ľudí s postihnutím
alebo bez neho.

Bola som advokátkou
zdravotne postihnutých.

Strávila som veľa času presadzovaním práva

a zabezpečovaním vzájomných dohôd.

Potom som sa musela rýchlo vzdelať
v oblasti medzinárodnej politiky,

pretože ma požiadali
o spoluprácu na Dohovore OSN

o ochrane ľudí so zdravotným postihnutím.

Ako vedúca neziskovej organizácie

som strávila väčšinu svojej energie
snahou presvedčiť ľudí

o schopnostiach osôb
so zdravotným postihnutím.

Ale niekde počas cesty,

po mnohých kariérnych postupoch,

ktoré mojich rodičov vôbec nepotešili –

(smiech)

som dospela k riešeniu,

ktoré je omnoho účinnejším nástrojom

zvládania dôležitých problémov sveta

týkajúcich sa postihnutia alebo nie.

Ten nástroj sa volá „dizajnové myslenie“.

Dizajnové myslenie je proces
inovácie a riešenia problémov.

Má päť krokov.

Prvým je definovanie problému

a pochopenie zábran.

Druhým je sledovanie ľudí
v situáciách reálneho života

a vcítenie sa do nich.

Tretím krokom je veľa nápadov –
čím viac, tým lepšie.

Čím divokejších, tým lepšie.

Štvrtým krokom je navrhovanie prototypov:
zhromažďovanie všetkého, čo sa dá.

Všetkého, čo nájdete.

Aby ste mohli imitovať vaše riešenie,
otestovať ho

a zdokonaliť.

A nakoniec, uskutočnenie:

uistenie sa, že vaše riešenie,
je udržateľné.

Warren Berger tvrdí, že dizajnové myslenie
nás učí dívať sa okolo,

prepracovávať, zdokonalovať,
experimentovať

a možno to najhlavnejšie,

klásť tie hlúpe otázky.

Dizajnoví myslitelia veria,
že každý človek je kreatívny.

Veria v spájanie ľudí
z rôznych odborov,

pretože chcú zdielať rôzne uhly pohľadov,

prepojiť ich

a vytvoriť tak niečo nové.

Dizajnové myslenie je tak užitočný
a tvárny nástroj,

že ho môžeme použiť takmer
vo všetkých odvetviach.

Videla som, aký má potenciál
v otázkach, ktorým som čelila.

Tak som sa rozhodla vrátiť späť do školy

a vyštudovať magisterský program
sociálny dizajn.

Ten sa zaoberá využitím dizajnu
na pozitívne zmeny vo svete.

Keď som tam bola,

zamilovala som sa do práce s drevom.

Ale rýchlo som si uvedomila,

že mi niečo chýba.

Keď pracujete s náradím,

pred vrátením úderu –

keď nástroj odskočí späť na vás –

vydá zvuk.

A ja som ten zvuk nepočula.

Tak som si povedala:

„Prečo to neskúsiť vyriešiť?“

Mojím riešením boli
bezpečnostné okuliare,

ktoré boli navrhnuté tak,
aby vizuálne upozornili používateľa

na zmenu v nástroji

ešte predtým,
ako to môže zaznamenať ľudské ucho.

Prečo nad tým návrhári nástrojov
nepremýšľali už predtým?

(smiech)

Z dvoch dôvodov.
Po prvé som bola začiatočník.

Nebola som zaťažená odbornosťou
a konvečnou múdrosťou.

Po druhé, bola som nepočujúca.

Moje jedinečné zažívanie sveta
mi pomohlo nájsť riešenie.

A tak som pokračovala,
narážala som na stále viac riešení,

ktoré pôvodne vznikli
pre ľudí s postihnutím

a boli následne prevzaté,

prijaté a obľúbené väčšinou ľudí.

S postihnutím alebo bez.

Toto je OXO škrabka na zemiaky.

Pôvodne bola navrhnutá
pre ľudí trpiacich artritídou,

ale je tak pohodlná,
že si ju obľúbili všetci.

Textové správy
boli pôvodne navrhnuté pre nepočujúcich.

A ako viete, všetci ich majú radi.

(smiech)

Začala som premýšľať:

Čo keby sme zmenili náš spôsob myslenia?

Čo keby sme začali najskôr navrhovať
s ohľadom na postihnutie –

a nie na normu?

Ako vidíte, keď navrhujeme
pre zdravotne postihnutých,

často prídeme na riešenia,
ktoré neslúžia len na ich začlenenie,

ale sú ešte lepšie ako tie,
navrhnuté pre bežných používateľov.

A to ma vzrušuje,

pretože to znamená,
že energiu použitú na začlenenie niekoho

s postihnutím

môžme preniesť,
modelovať ju a hrať sa s ňou

ako so kreatívnou a inovačnou silou.

To nás posúva od myslenia
snažiaceho sa o zmenu v srdciach

a viac tolerancie,

k stávaniu sa alchymistami.

Druhom kúzelníkov,
ktorých tento svet zúfalo potrebuje,

na riešenie veľkých problémov.

Verím tiež,

že ľudia s postihnutím
majú veľký potenciál zapojiť sa

do procesu dizajnového myslenia.

Bez toho, aby som o tom vedela,
som bola od útleho veku

dizajnovou mysliteľkou
dolaďujúcou svoje schopnosti.

Dizajnoví myslitelia sú od prírody
riešiteľmi problémov.

Predstavte si, že počúvate rozhovor

a rozumiete len 50 percentám toho,
čo hovoria.

Nemôžete žiadať ľudí,
aby opakovali každé jedno slovo.

Len by ste ich frustrovali.

Podvedome

bolo mojím riešením vziať pridusený zvuk,
ktorý som počula,

to bol bít,

vytvoriť z neho rytmus
a zosúladiť ho s pohybom pier.

Po rokoch niekto poznamenal,
že aj môj písomný prejav má rytmus.

To preto,
že vnímam konverzáciu ako rytmus.

A tiež som sa stala
veľmi dobrou v zlyhávaní.

(smiech)

Celkom doslovne.

V prvom semestri španielčiny
som dostala D.

Ale naučila som sa, že keď sa dám dokopy

a zmením pár vecí,

nakoniec uspejem.

Dizajnové myslenie povzbudzuje ľudí,
aby sa nebáli opakovaného

neúspechu,

pretože aj tak to raz skončí úspechom.

Veľmi málo inovácii v tomto svete

sa zrodilo z úspechu na prvý pokus.

To som sa naučila aj pri športe.

Nikdy nezabudnem,
keď môj tréner povedal mame:

„Keby nebolo tej straty sluchu,

mohla byť v národnom družstve.“

Ale to, čo v tej dobe nebolo známe
ani môjmu trénerovi ani mne,

bolo, že práve strata sluchu
mi pomohla vyniknúť v športe.

Keď stratíte sluch,
prispôsobíte nielen svoje správanie,

ale aj všetky ostatné zmysly.

Napríklad

sa zvýši vaša vizuálna pozornosť.

Predstavte si futbalového hráča
blížiaceho sa po ľavej strane ihriska.

Predstavte si, že ste brankár,
ako som bola ja,

a lopta sa blíži po ľavej strane.

Počujúca osoba by to videla.

Ja som mala výhodu takto širokého spektra.

Takže som zaznamenala hráčov niekde tu,

ktorí sa pohybovali a približovali.

Zaznamenala som ich rýchlejšie.

Keď prihrali, mohla som sa premiestniť
a byť pripravená na strelu.

Ako ste si mohli všimnúť,

skoro celý život som bola
dizajnovou mysliteľkou.

Moje pozorovacie schopnosti sú
vybrúsené tak, že si všímam veci,

ktoré by ostatní nikdy nespozorovali.

Moja neustála potreba adaptácie
sa stala ohromným zdrojom nápadov

a riešenia problémov.

Často som musela konať v rámci
prekážok a obmedzení.

To je niečo, čím sa aj dizajnéri
musia často zaoberať.

Nedávno som bola pracovne na Haiti.

Dizajnoví myslitelia často vyhľadávajú
extrémne situácie,

pretože sú zdrojom
ich najlepších dizajnov.

A Haiti bolo ako perfektná búrka.

Žila som a pracovala
s 300 nepočujúcimi osobami,

ktoré boli presídlené
po zemetrasení v 2010.

Po päť a pol roku

stále nemali elektrinu,

pitnú vodu,

pracovné príležitosti.

Bol tam ešte stále rozbujnený zločin,
ktorý zostával nepotrestaný.

Medzinárodné dobročinné organizácie
prichádzali jedna po druhej.

Ale prichádzali

s vopred stanovenými riešeniami.

Neprišli pripravení
pozorovať a adaptovať sa

vzhľadom na potreby komunity.

Jedna organizácia im darovala
kozy a sliepky.

Ale neuvedomili si,

že v tej komunite sa trpelo hladom tak,

že keď nepočujúci v noci spali,

ľudia vnikli na ich pozemky,
vlámali sa im do domov

a ukradli tie kozy a sliepky.

Nakoniec zmizli všetky.

Keby si tá organizácia
bola bývala určila čas

na pozorovanie nepočujúcich
a ich komunity,

uvedomili by si ich problém

a možno by prišli s riešením.

Niečo ako solárne osvetlená

bezpečnostná ohrada na noc,

ktorá by ich ochránila.

Nemusíte byť dizajnový mysliteľ,

aby ste mohli integrovať myšlienky,
o ktoré som sa s vami dnes podelila.

Ste kreatívni.

Ste dizajnérom –

každý ním je.

Dovoľte ľuďom ako ja, aby vám pomohli.

Dovoľte ľuďom s postihnutím,
aby vám pomohli dívať sa na veci inak,

a pritom

vyriešte niektoré z najväčších problémov.

To je všetko. Ďakujem.

(potlesk)