Je to naše mesto. Opravme ho.

Ľudia majú často pocit, že sa ich politika netýka – a to aj na úrovni vlastného mesta. Mestská aktivistka Alessandra Orofino verí, že sa to môže zmeniť vďaka spojeniu technológií a staromódnych ľudských väzieb. Argumentujúc príkladmi zo svojho mesta Ria tvrdí: „Je na nás, aby sme rozhodli, či chceme školy alebo parkoviská, recyklačné projekty alebo staveniská, autá alebo autobusy, osamelosť alebo solidaritu.“

54 percent svetovej populácie

žije v mestách.

V rozvojových krajinách

z nich jedna tretina

žije v slumoch.

75 percent svetovej energie

spotrebúvajú mestá

a 80 percent emisií skleníkových plynov,

ktoré spôsobujú globálne otepľovanie,

vzniká v mestách.

Takže to, čo sme zvyknutí považovať

za globálne problémy,

napríklad klimatické zmeny,
energetická kríza

alebo chudoba,

sú v mnohých ohľadoch vlastne
problémami miest.

Nevyriešime ich bez toho,

aby sa ľudia z miest,

čo je väčšina z nás,

začali viac snažiť,

pretože momentálne nám to príliš nejde.

Jasne sa to ukazuje

na troch aspektoch mestského života:

Prvým je ochota občanov zapojiť sa

do chodu demokratických inštitúcií,

druhým schopnosť miest skutočne začleniť

všetkých svojich obyvateľov

a tretím je naša vlastná schopnosť

žiť naplnený a šťastný život.

Čo sa týka angažovanosti,
dáta hovoria jasne.

[Volebná účasť, 1945 – 2001]

Volebná účasť bola celosvetovo
najvyššia koncom 80. rokov

a odvtedy klesá tempom,

aké sme ešte nevideli,

a ak je to už dosť zlé
pri parlamentných voľbách,

pri komunálnych je to úplná bieda.

V posledných dvoch rokoch

prebehli v dvoch z najvyspelejších,
najstarších svetových demokracií,

v USA a vo Francúzsku,

celoštátne komunálne voľby.

Vo Francúzsku bola účasť rekordne nízka.

Skoro 40 percent voličov
sa rozhodlo nezúčastniť.

V USA to dopadlo ešte horšie.

V niektorých amerických mestách

sa volebná účasť blížila k 5 percentám.

To stojí za zamyslenie.

Hovoríme o demokratických mestách,

kde 95 percent ľudí

nepokladalo za dôležité

zvoliť si svojich predstaviteľov.

Los Angeles, štvormiliónové mesto,

si zvolilo svojho primátora
len 200-tisíc hlasmi.

Takú nízku volebnú účasť mesto nezažilo

už 100 rokov.

Tu v Riu, kde žijem,

napriek povinnej volebnej účasti

skoro 30 % voličov

buď prišlo a zrušilo svoj hlas,

alebo zostalo doma a platilo pokutu

v posledných komunálnych voľbách.

Čo sa týka sociálneho začlenenia,

ani v tom nevykazujú
naše mestá veľký úspech

a, znova, človek nemusí ísť

po dôkazy ďaleko.

V Riu je sociálna nerovnosť obrovská.

Toto je Leblon.

Najbohatšia štvrť mesta.

A toto je Complexo do Alemão.

Tam žije vyše 70-tisíc

najchudobnejších obyvateľov tohto mesta.

HDI, Index ľudského rozvoja, Leblonu

je 0,967.

To je viac ako Nórsko, Švajčiarsko

alebo Švédsko.

Complexo do Alemão má HDI 0,711.

To ho radí niekam

medzi Alžírsko a Gabon.

Takže Rio, ako mnohé
mestá globálneho Juhu,

je miestom, kde sa dostanete
zo Severnej Európy

do Subsaharskej Afriky

v priebehu 30 minút.

Teda ak idete autom.

Hromadnou dopravou sú to asi dve hodiny.

A najdôležitejšie na koniec,

mestá, umožňujúce
obrovské bohatstvo vzťahov,

by mohli byť ideálnym miestom

pre rozkvet ľudského šťastia.

Radi trávime čas s inými.

Sme spoločenské zvieratá.

Namiesto toho sa ale zdá, že v krajinách,

kde urbanizácia už dosiahla svoj vrchol,

nás už mestá nerobia šťastnejšími.

Populácia USA utrpela

všeobecný pokles pocitu šťastia

za posledných 30 rokov

a hlavným dôvodom je toto:

Americký štýl výstavby miest spôsobil,

že kvalitný verejný priestor

v podstate zmizol

z mnohých amerických miest

a v dôsledku toho

ubudlo vzťahov,

toho, čo nás robilo šťastnými.

Mnohé štúdie poukazujú

na nárast osamelosti
a pokles solidarity, čestnosti,

sociálneho a občianskeho začlenenia.

Ako začať stavať mestá,

ktoré by podporovali spolupatričnosť?

Mestá, v ktorých by sa cenilo
ich najväčšie bohatstvo:

tá úžasná rôznorodosť

ich obyvateľov?

Mestá, ktoré by nás robili šťastnejšími?

Ja myslím, že ak chceme zmeniť

tvár našich miest,

musíme zmeniť

tie rozhodovacie procesy,

ktoré priniesli dnešné výsledky.

Potrebujeme revolúciu
občianskej angažovanosti

a to rýchlo.

Myšlienka, že voľby
sú náš jediný výkon občianskej povinnosti,

už vôbec nedáva zmysel.

Ľudí už unavuje, že sa na nich hľadí

ako na držiteľov moci
len raz za pár rokov,

keď príde čas tú moc delegovať

na niekoho iného.

Ak nás protesty, ktoré otriasali Brazíliou

v júni 2013, vôbec niečo naučili,

tak to, že vždy, keď sa pokúsime

vziať rozhodovanie do vlastných rúk

mimo volieb,

bijú nás, ponižujú a zatvárajú.

To sa musí zmeniť,

lebo jedine potom

sa ľudia nielen znovu zapoja

do zastupiteľských štruktúr,

ale doplnia tieto štruktúry

priamym, účinným a kolektívnym
rozhodovacím procesom,

procesom, ktorý bude bojovať s nerovnosťou

tým, že je z podstaty začleňujúcim,

rozhodovacím procesom,

vďaka ktorému sa nám bude

v našich mestách lepšie žiť.

Je v tom samozrejme háčik.

Umožniť masám zapojiť sa do rozhodovania

a prerozdeliť moc

je logistická nočná mora,

a tam nám technológie

môžu neskutočne pomôcť,

tým, že zjednodušia organizáciu,

komunikáciu a rozhodovanie

bez toho, aby všetci museli

sedieť v jednej miestnosti.

Bohužiaľ pre nás,

čo sa týka podpory
demokratických procesov,

magistráty nevyužívajú

plný potenciál nových technológií.

Doteraz ich väčšina zastupiteľstiev
efektívne využíva tam,

kde môže obyvateľov premeniť
na ľudské senzory,

ktoré mestu poskytujú informácie

o výtlkoch, spadnutých stromoch
a pokazených lampách.

Do menšej miery

tiež umožňujú občanom zapojiť sa

do vylepšovania

výsledkov už prijatých rozhodnutí,

presne ako moja mama,

keď som mala osem rokov,
dala mi na výber:

V posteli som musela byť o ôsmej,

ale mohla som si vybrať medzi
ružovým a modrým pyžamom.

To nie je participácia

a navyše, magistráty príliš nepokročili

vo využití technológií
pri participatívnych rozhodnutiach

v zásadných veciach

ako je rozpočet,

využitie pozemkov,

správa prírodných zdrojov.

Toto sú rozhodnutia,

ktoré majú vplyv na globálne problémy

prítomné v našich mestách.

Mám pre vás jednu dobrú správu:

Nemusíme s tým čakať na magistrát.

Mám dôvod veriť,

že občania môžu sami vytvoriť

vlastné participatívne štruktúry.

Pred troma rokmi som spoluzakladala

organizáciu Meu Rio,

ktorá pomohla obyvateľom Ria

organizovať sa okolo káuz a miest,

na ktorým im v ich vlastnom meste záleží,

a získať tak vplyv na tieto kauzy a miesta

každý deň.

Za tie tri roky vyrástlo Meu Rio

v sieť 160 000 obyvateľov Ria.

Asi 40 percent z nich sú mladí ľudia,

vo veku medzi 20 a 29.

Teda každý pätnásty

dvadsiatnik v Riu.

Medzi našimi členmi
je aj toto zlaté dievčatko,

Bia, napravo,

tá mala len jedenásť,

keď pomocou jedného z našich nástrojov
spustila kampaň

za záchranu svojej školy pred demolíciou.

Štátna škola, kam chodí,

je jedna z najlepších u nás,

a mala byť zdemolovaná

vládou štátu Rio de Janeiro,

kvôli výstavbe, nežartujem,

parkoviska pre Svetový pohár,

tesne pred jeho zahájením.

Bia spustila kampaň a dokonca sme školu

nonstop sledovali pomocou webkamier

a po mnohých mesiacoch

vláda zmenila svoje stanovisko.

Biina škola zostala stáť.

A toto je Jovita.

Užasná žena, ktorej dcéra

je už 10 rokov nezvestná,

a Jovita ju odvtedy hľadá.

V tom procese zistila,

že nie je sama.

Len za minulý rok, 2013,

zmizlo v štáte Rio 6 000 ľudí.

Tiež zistila, že napriek tomu

nemá Rio centralizovaný vyšetrovací systém

na riešenie prípadov nezvestných.

V iných brazílskych mestách
pomohli takéto systémy

vyriešiť až 80 percent

prípadov nezvestných.

Spustila kampaň

a po tom, čo minister bezpečnosti
dostal od občanov 16 tisíc mailov

so žiadosťou systém zaviesť,

začal konať a založil policajný útvar,

špecializujúci sa na takéto prípady.

Ten spustil svoju činnosť
koncom minulého mesiaca,

a Jovita pri tej príležitosti

dávala rozhovory a bola v kurze.

A toto je Leandro,

skvelý chalan

z jedného slumu v Riu.

Prišiel s recyklačným projektom
pre svoj slum.

Koncom minulého roka, 16. decembra,

mu vláda štátu Rio de Janeiro

nariadila vysťahovať sa.

Mal dva týždne na to, aby opustil miesto,

kde dva roky býval.

Podľa plánu sa totiž
malo poskytnúť developerovi,

ktorý tam plánoval stavať.

Leandro na spustenie kampane
použil náš nástroj,

Tlakový hrniec,

rovnaký, aký použili aj Bia a Jovita,

a autority zmenili názor

ešte pred Vianocami.

Tieto príbehy ma tešia,

a nielen preto, že šťastne končia.

Tešia ma preto,

že sú šťastným začiatkom.

Komunita učiteľov a rodičov z Biinej školy

rozmýšľa, ako by ten priestor

ešte vylepšili.

Leandro má ambiciózny plán

na prenos svojho modelu
do ďalších nízkopríjmových komunít

a Jovita pracuje ako dobrovoľníčka

v tom policajnom útvare,
ktorý pomohla založiť.

Bia, Jovita a Leandro

sú živým príkladom toho,

čo sa občania a samosprávy po celom svete

potrebujú dozvedieť:

Sme pripravení.

Ako občania sme pripravení

rozhodovať o našom spoločnom osude,

lebo vieme, že spôsob deľby moci

veľa vypovedá o tom, ako si koho vážime

a pretože vieme,

že zapojenie sa do komunálnej politiky

je znakom toho, že nám skutočne záleží

na medziľudských vzťahoch

a sme pripravení ísť do toho

hneď a po celom svete.

Prostredníctvom siete Our Cities

sa tím organizácie Meu Rio
delí o svoje skúsenosti

s ďalšími ľuďmi, ktorí chcú

v svojich mestách
vytvoriť podobné iniciatívy.

V São Paule už na niečom takom pracujeme,

so skvelými výsledkami,

a chceme to rozšíriť
do miest po celom svete,

prostredníctvom siete organizácií

vedených obyvateľmi a pre obyvateľov.

Tieto nás budú inšpirovať, vyzývať

a pripomínať nám, aby sme požadovali

skutočnú participáciu
na živote svojho mesta.

Je na nás rozhodnúť,

či chceme školy

alebo parkoviská,

komunitné recyklačné projekty

alebo staveniská,

osamelosť alebo solidaritu,
autá alebo autobusy,

a je na našej zodpovednosti
urobiť to hneď,

pre nás samých, naše rodiny,

pre ľudí, ktorí obohacujú náš život,

a pre tú neskutočnú tvorivosť,

krásu a čaro, ktoré z našich miest robia,

napriek všetkým problémom,

najväčší vynález našej doby.

Obrigado. Ďakujem.

(potlesk)