Pochovávanie, ktoré vyživuje planétu

Je tu otázka, ktorú musíme zodpovedať skôr či neskôr. Čo chcete, aby sa po smrti stalo s vaším telom? Majiteľka pohrebného ústavu Caitlin Doughty skúma nové spôsoby, ako nás pripraviť na nevyhnutnú smrteľnosť. V tomto hĺbavom prejave sa dozviete viac o spôsoboch pochovávania ako sú „rekompostovanie“ a „ochranárske pochovávanie“, ktoré navracajú naše telá späť do zeme ekologicky šetrným, pokorným a vedomým spôsobom.

Keď umriem, želám si,

aby moje telo bolo pochované tak,
aby ho mohli zjesť zvieratá.

Nechať svoje telo pochovať tak, aby ho
mohli zjesť zvieratá, nie je pre každého.

(smiech)

Možno ste sa už rozprávali
o konci života so svojou rodinou

a rozhodli sa, dajme tomu, pre kremáciu.

V záujme poskytnutia všetkých informácií,

to, čo navrhujem pre svoje mŕtve telo,
nie je zatiaľ úplne legálne,

ale nie je to bezprecedentné.

Pochovávali sme týmto spôsobom
počas celej ľudskej histórie;

nazýva sa to odhalený pohreb.

Je pravdepodobné, že sa to deje
aj teraz, keď o tom hovoríme.

V horských oblastiach Tibetu

praktizujú „nebeský pohreb“,

rituál, kde telo ponechajú,
aby ho zožrali supy.

V Bombaji v Indii stúpenci pársizmu

ukladajú svojich mŕtvych na stavby,
ktoré sa volajú „Veže ticha“.

Toto sú zaujímavé kultúrne pikošky,

ale nie sú veľmi populárne
v západnom svete,

nie je to to, čo by ste očakávali.

V Amerike naše posmrtné tradície
prešli k chemickému balzamovaniu,

nasledované pochovaním na
miestnom cintoríne,

alebo najnovšie, kremáciou.

Ja som sa nedávno stala vegetariánkou,

čo znamená, že som strávila približne
30 rokov svojho života

horúčkovitým konzumovaním zvierat,

tak často, ako sa mi dostali pod ruku.

Prečo, keď umriem ja, by nemal
prísť rad na mňa?

(smiech)

Nie som tiež živočích?

Biologický vzaté, nie sme všetci
v tejto miestnosti živočíchy?

Prijatie skutočnosti, že sme zvieratá,

môže mať teoreticky desivé následky.

Znamená to akceptovanie skutočnosti,
že sme odsúdení na rozklad a smrť,

presne tak, ako hociktorý iný tvor
na tejto planéte.

Posledných deväť rokov
som pracovala v pohrebnom priemysle,

najprv ako kremačný operátor,

neskôr ako zamestnanec pohrebného ústavu

a najnovšie ako majiteľka pohrebníctva.

A mám pre vás dobrú správu:

ak sme snažíte vyhnúť celej záležitosti
„odsúdený na rozklad a smrť“:

pohrebný priemysel vám v tom pomôže,

ako sa len bude dať.

Je to multimiliardový priemysel,

ktorého ekonomický model
je založený na princípe

ochrany, sanitácie a skrášľovania mŕtvoly.

Či už je to úmyselné alebo nie,

pohrebný priemysel propaguje myšlienku
ľudskej výnimočnosti.

Nezáleží na tom, čo to obnáša,

koľko to stojí,

aký dopad to má na životné prostredie,

robíme to, pretože
ako ľudia za to stojíme!

Nedbáme na skutočnosť,

že smrť môže byť emočne chaotickou
a komplikovanou záležitosťou,

a že aj v úpadku je krása,

krása v prirodzenom návrate do zeme,
z ktorej sme vzišli.

Nechápte ma zle,

úplne rozumiem dôležitosti rituálu,

najmä pokiaľ ide o ľudí, ktorých milujeme.

Ale musíme byť schopní vytvoriť
a praktizovať tento rituál

bez poškodzovania životného prostredia,

a preto potrebujeme nové možnosti.

Takže vráťme sa k myšlienke
ochrany, sanitácie a skrášľovania.

Začneme s mŕtvym telom.

Pohrebný ústav ochráni vaše mŕtve telo

tým, že ponúkne vašej rodine rakvu
z dreva alebo kovu

s umelým tesniacim materiálom.

Na cintoríne, v deň pohrebu, rakvu uložia

do veľkej betónovej alebo kovovej hrobky.

Plytváme všetkými týmito zdrojmi:
betón, kov, drevo

a schovávame ich v obrovských
podzemných pevnostiach.

Keď si zvolíte pohreb na cintoríne,

vaše telo nepríde do kontaktu so žiadnou
zemou, ktorá ho obklopuje.

Potrava pre červíkov –

to teda nie ste.

Po ďalšie, vaše telo bude
sanitizované balzamovaním:

chemickou konzerváciou mŕtvych.

Pri tomto postupe vám odvedú z tela krv

a nahradia ju toxickým,
rakovinotvorným formaldehydom.

Tvrdia, že sa to robí
v mene verejného zdravia,

pretože mŕtve telo môže byť nebezpečné,

ale lekári v tejto miestnosti vám povedia,

že toto tvrdenie by platilo

iba vtedy, ak osoba umrela na vysoko
nákazlivé ochorenie ako ebola.

Dokonca aj ľudský rozklad,
ktorý, buďme úprimní,

trochu zapácha a je nepríjemný,

je úplne bezpečný.

Baktérie, ktoré zapríčiňujú choroby,
nie sú tie isté baktérie,

ktoré spôsobujú rozklad.

A nakoniec pohrebný ústav skrášli mŕtvolu.

Povedia vám, že mŕtve telo
vašej matky alebo otca

nevyzerá dosť dobre.

Nalíčia ho.

Oblečú do obleku.

Vstreknú do tela farby,
aby osoba vyzerala „živšie“,

akoby len odpočívala.

Balzamovanie je podvod,

poskytuje ilúziu, že smrť a rozklad
nie sú prirodzeným koncom

všetkého živého na tejto planéte.

Ak sa vám tento systém skrášľovania,
sanitácie, ochrany

nepozdáva, nie ste sami.

Existuje celé hnutie ľudí –

majiteľov pohrebných ústavov,
dizajnérov, environmentalistov –

ktorí sa pokúšajú nájsť
ekologickejší spôsob smrti.

Pre týchto ľudí smrť nie je nevyhnutne

dokonale čistá, nalíčená
a odetá do smokingu.

Niet pochýb o tom,

že naše súčasné metódy
pochovávania nie sú udržateľné,

najmä plytvanie zdrojmi
a naše spoliehanie sa na chemikálie.

Aj kremácia,

ktorá sa zvyčajne považuje
za ekologickejšiu voľbu,

spotrebuje na jednu kremáciu

toľko zemného plynu, ktorý je potrebný
na 500-míľovú jazdu autom.

Takže, ako ďalej?

Minulé leto som trávila
v horách Severnej Karolíny

nosením vedier drevnej štiepky
po letnom slnku.

Bola som Univerzite Západnej Karolíny,
na ich „Farme tiel“,

presnejšie nazvanej
„zariadenie na ľudský rozklad“.

Telá, venované vede, sa prinášajú sem

a ich rozklad študujú
v prospech budúcich kriminológov.

Práve v tento deň

sa študovalo 12 tiel
v rôznych štádiách rozkladu.

Z niektorých boli už len kostry,

jedno malo oblečené fialové pyžamo,

ďalšie malo stále viditeľné svetlé fúzy.

Forenzné hľadisko je skutočne fascinujúce,

ale nebola som tam kvôli nemu.

Som tu preto, že moja kolegyňa,
ktorá sa volá Katrina Spade,

sa pokúša vytvoriť systém
nie kremácie mŕtvych,

ale kompostovania mŕtvych.

Nazýva to „Rekompostovanie“,

robíme to už roky s dobytkom
a inými hospodárskymi zvieratami.

Predstavuje si zariadenie,

kde rodiny budú
môcť prísť pochovať svojich blízkych

do zmesi bohatej na živiny,
ktorá za 4 až 6 týždňov

rozloží ich telo – kosti
a všetko ostatné – na pôdu.

Počas týchto štyroch až šiestich týždňov

sa vaše molekuly stanú inými molekulami,

doslovne sa pretransformujete.

Ako sa toto hodí k súčasnej túžbe,

ktorú, zdá sa, má veľa ľudí,

dať sa pochovať pod strom,

alebo stať po smrti stromom?

Pri tradičnej kremácii popol,
ktorý zostane,

anorganické čiastočky kostí,

vytvoria hrubú, kriedovú vrstvu,

ktorá, ak sa nerozmiestni v pôde
správnym spôsobom,

môže v skutočnosti stromu
ublížiť alebo ho zahubiť.

Ale ak vás skompostujú,
ak sa stanete pôdou,

môžete stromu poskytnúť živiny,

a stať sa tak posmrtným prispievateľom,
ktorým ste vždy chceli byť –

a ktorým si zaslúžite byť.

Čiže to je jedna možnosť
pre budúcnosť kremácie.

Ale čo budúcnosť cintorínov?

Je veľa ľudí, ktorí si myslia,
že by sme ich nemali mať,

pretože nám dochádza zem.

Ale čo keby sme to poňali inak

a telo by nebolo pre pôdu nepriateľom,

ale jej potencionálnym záchrancom?

Mám na mysli pochovávanie
v chránenej oblasti,

kde veľké časti zeme sú
skupované pozemným spolkom.

Tá krása spočíva v tom, že ak pochováte
na tomto území niekoľko tiel,

nemožno sa ho už dotknúť,
nemôže sa na ňom stavať,

preto ten výraz
„ochranárske pochovávanie“.

Je to akoby ste sa posmrtne
pripútali reťazou k stromu:

„Dočerta, nie, nejdem!

Nie, fakt, nemôžem. Rozkladám sa tu.“

(smiech)

Všetky peniaze, ktoré dá rodina cintorínu,

idú späť na ochranu a údržbu zeme.

Nie sú tam náhrobné kamene
ani hroby v tradičnom zmysle.

Hroby sú roztrúsené po pozemku

pod elegantnými mohylami,

označené iba skalou alebo
malým kovovým diskom

alebo niekedy sa dajú lokalizovať
iba pomocou GPS.

Nie je tu žiadne balzamovanie,

žiadne ťažké, kovové rakvy.

V mojom pohrebníctve predávame
niekoľko rakiev

vyrobených z pletenej vŕby alebo bambusu,

ale popravde, väčšina rodín si vyberie
iba jednoduché rubáše.

Nie sú tam žiadne veľké krypty,
ktoré vyžaduje väčšina cintorínov

iba preto, že im to uľahčuje údržbu.

Rodiny sem môžu prísť,
pokochať sa prírodou,

dokonca môžu zasadiť strom alebo krík,

i keď sú povolené iba pôvodné druhy.

Mŕtvi môžu bez problémov
splynúť s krajinou.

V ochranárskych cintorínoch je nádej.

Ponúkajú špecializované miesta zelene
v mestských aj vidieckych oblastiach.

Ponúkajú šancu znovu zaviesť
do regiónu pôvodné rastliny a živočíchy.

Ponúkajú turistické chodníky,

miesta pre duchovnú podporu,

miesta pre kurzy a spoločenské udalosti,

miesta, kde sa príroda
a smútok stretávajú.

A čo je najdôležitejšie,
ponúkajú nám, opäť,

šancu rozkladať sa v jame v zemi.

Zemi,

dovoľte mi vám povedať,

sme už chýbali.

Myslím si, že veľa ľudí

začína chápať,

že súčasný stav pochovávanie nefunguje.

Pre mnohých z nás

byť vydezinfikovaný a skrášlený
jednoducho neodráža nás.

Neodráža to, čomu sme verili počas života.

Vyrieši zmena spôsobu pochovávania
mŕtvych klimatické zmeny?

Nie.

Ale urobí odvážny krok

k tomu, ako vidíme seba ako
občanov tejto planéty.

Ak dokážeme umrieť spôsobom,
ktorý je skromnejší a vedomejší,

verím, že máme stále šancu.

Ďakujem.

(potlesk)