Existuje vaše skutočné ja?

Čo z vás robí vás? Je to tým, ako o sebe uvažujete, ako o vás uvažujú iní alebo niečo úplne iné? V tejto prednáške s využitím filozofie a neurovedy vám Julian Baggini prinesie prekvapivú odpoveď.

(Natočené na podujatí TEDxYouth@Manchester.)

Existuje vaše skutočné ja?

Toto sa vám môže zdať ako veľmi
zvláštna otázka.

Pretože sa možno pýtate,

ako nájdeme vaše skutočné ja,

ako viete, čo je skutočné ja?

A tak ďalej.

Ale predstava, že vaše skutočné ja
musí existovať,

tá je samozrejme pochopiteľná.

Ak je vo svete niečo skutočné, ste to vy.

Nuž, nie som si celkom istý.

Minimálne musíme lepšie pochopiť,
čo to znamená.

Myslím, že v našej kultúre
je okolo nás mnoho vecí,

ktoré upevňujú predstavu,

že každý z nás má určité jadro, podstatu.

To je niečo, čo znamená,
že vy ste vy, čo vás definuje

a je to istým spôsobom trvalé a nemenné.

Najjednoduchšia forma, v akej to poznáme,

sú veci ako horoskopy.

Viete, ľudia sa dnes na ne veľmi upínajú.

Dávajú si ich na svoj facebookový profil,

akoby boli významné,

dokonca poznáte aj váš čínsky horoskop.

Existujú aj vedeckejšie verzie,

všetky druhy analýzy typu osobnosti,

ako sú napríklad testy podľa
Myersovej a Briggsovej.

Neviem, či ste si ich robili.

Mnoho spoločností ich využíva
pri náboroch.

Odpoviete na množstvo otázok

a to by malo odhaliť niečo
o jadre vašej osobnosti.

A samozrejme, všeobecné
nadšenie je obrovské.

V časopisoch ako je tento zbadáte,

v ľavom dolnom rohu, propagujú doslova
v každom čísle

niečo spojené s osobnosťou.

A keď si vyberiete jeden z tých časopisov,

je ťažké odolať, však?

Urobiť si test, aby ste zistili,
aký je váš štýl učenia sa,

aký je váš štýl milovania,
alebo aký je váš štýl práce?

Ste takýto druh človeka alebo taký?

Myslím si, že máme všeobecnú predstavu,

že existuje typ jadra alebo podstata
nás samých,

ktorú máme objaviť.

A že to je taká trvalá pravda o nás,

niečo, čo je po celý život rovnaké.

A toto je predstava,
ktorú chcem spochybniť.

A musím to povedať teraz,
poviem to aj trochu neskôr,

ale nespochybňujem ju len preto,
že som čudný,

táto pochybnosť má v skutočnosti
veľmi dlhú a významnú minulosť.

Tu je všeobecná predstava.

Existujete vy.

Ste tými jedincami, ktorými ste,
a máte takýto typ jadra.

Vo vašom živote, samozrejme,

zbierate rôzne zážitky a tak podobne.

Takže máte spomienky,

a tieto spomienky sú pomôckami
na tvorbu toho, kým ste.

Máte túžby, možno po sladkostiach,

možno po niečom, o čom nechceme hovoriť

o jedenástej doobeda v škole.

Máte presvedčenia.

Toto je poznávacia značka
niekoho v Amerike.

Neviem, či táto značka,
na ktorej stojí „mesiáš1“

chce povedať, že vodič verí v mesiáša,

alebo, že on sám je mesiáš.

Každopádne, má vieru v mesiáša.

Máme vedomosti.

Takisto máme pocity a skúsenosti.

Nie sú to len intelektuálne veci.

Toto je taký všeobecný model,
podľa mňa,

čo je to osoba.

Toto je osoba, ktorá má všetko,
čo tvorí našu životnú skúsenosť.

Ale návrh, ktorý vám chcem
dnes predstaviť,

znie, že na tomto modeli je niečo
od základu nesprávne.

A môžem vám ukázať, čo je zlé,
jediným kliknutím.

V skutočnosti totiž nie je žiadne „vy“,
v strede týchto zážitkov.

Zvláštna myšlienka?
Nuž, možno nie.

Čo je tam teda?

Nuž, určite sú tam spomienky,
túžby, úmysly, pocity

a tak podobne.

Ale deje sa to, že tieto veci existujú,

a sú svojím spôsobom zjednotené,

prekrývajú sa, sú prepojené
rôznymi spôsobmi.

Sú spojené čiastočne
a možno dokonca úplne,

pretože všetky patria k jednému telu
a jednému mozgu.

Ale existuje tiež príbeh,
ktorý o sebe hovoríme,

zážitky, ktoré máme, keď si spomíname
na veci z minulosti.

Niečo robíme kvôli niečomu inému.

Takže to, po čom túžime,
je čiastočne výsledkom toho, čomu veríme,

a to, čo si pamätáme,
nám tiež hovorí, čo poznáme.

Takže v skutočnosti, sú tu
všetky tieto veci

ako presvedčenia, túžby,
pocity, skúsenosti,

všetky sú navzájom prepojené,

a to ste práve vy.

Z jedného pohľadu je tu len malý rozdiel
oproti všeobecnému modelu.

Z iného pohľadu je ten rozdiel obrovský.

Je to posun od uvažovania o sebe

ako o veci, ktorá má
všetky životné skúsenosti,

k uvažovaniu o sebe jednoducho ako

o súbore týchto životných skúseností.

Ste súhrnom vašich častí.

Tieto časti sú samozrejme
aj fyzické časti,

mozog, telo a nohy a ďalšie veci,

ale v skutočnosti nie sú také dôležité.

Ak máte transplantované srdce,
ste stále tá istá osoba.

Ak máte transplantovanú pamäť,
ste tá istá osoba?

Ak by ste mali transplantovanú vieru,
boli by ste tá istá osoba?

Táto predstava čím sme,
spôsob chápať samých seba,

nie ako nejakú trvalú bytosť
so skúsenosťami,

ale ako súbor skúseností,

vám môže pripadať čudná.

Ale nemyslím si, že by mala byť čudná.

Istým spôsobom je to bežné.

Navrhujem, aby ste sa, pre porovnanie,

zamysleli o takpovediac
čomkoľvek inom vo vesmíre,

možno okrem úplne
najzákladnejších síl a energií.

Vezmime si takú vodu.

Nie som veľmi dobrý vo vede.

Môžeme povedať že voda
má dve časti z vodíka

a jednu časť z kyslíka, však?

Všetci to vieme.

Dúfam, že v tejto miestnosti nie je
nikto, kto si myslí, že to znamená,

že existuje vec zvaná voda,

k nej sú pridané atómy vodíka a kyslíka

a to je voda.

Samozrejme, že nie.

Veľmi ľahko a jednoznačne pochopíme,

že voda nie je nič viac,

než vhodne usporiadané
molekuly vodíka a kyslíka.

Všetko ostatné vo vesmíre je rovnaké.

Napríklad, na mojich hodinkách
nie je nič záhadné.

Hovoríme, že hodinky
majú ciferník, ručičky

a mechanizmus a baterku.

Ale to vlastne znamená,

že si nemyslíme,
že je vec zvaná hodinky,

ku ktorej potom pridáme
všetky tieto kúsky.

Veľmi dobre chápeme,
že dostanete časti hodiniek,

zložíte ich dokopy a vytvoríte hodinky.

Takže, ak všetko ostatné vo vesmíre
funguje takto,

prečo sme my iní?

Prečo o sebe uvažujeme

nie ako o súbore našich častí,

ale ako o oddelenej, trvalej bytosti,
ktorá má tieto časti?

V skutočnosti tento pohľad
nie je až taký nový.

Má dosť dlhý rodokmeň.

Nájdete ho v budhizme,

nájdete ho vo filozofii
17. a 18. storočia,

odkiaľ prešiel až do súčasnosti,
vďaka ľuďom ako Locke a Hume.

Je zaujímavé, že tento pohľad,

je stále viac podporovaný neurovedou.

Toto je Paul Broks,
je klinický neuropsychológ

a tvrdí:

„Máme hlboké tušenie, že existuje jadro,

podstata, a je ťažké sa ho zbaviť,

predpokladám, že pravdepodobne nemožné.

Je však pravda, že neuroveda potvrdzuje,
že v mozgu nie je žiadne centrum,

kde sa všetky veci spájajú.“

Takže keď sa pozriete na mozog

a na to, ako mozog umožňuje
vnímanie samého seba,

zistíte, že v mozgu nie je
centrálny kontrolný bod.

Nie je tam nič také ako
centrum všetkého diania.

V mozgu je množstvo rôznych procesov,

z ktorých každý prebieha
svojím spôsobom celkom nezávisle.

Ale vďaka spôsobu, ktorým sa spájajú,

získavame vedomie o samom sebe.

V knihe na to používam termín ego trik.

Je to taký automatický trik.

Nie je to tak, že by sme neexistovali,

trik je v tom, že v nás navodzuje pocit,

že v našom vnútri je niečo jednotnejšie
ako tam naozaj je.

Môžete si myslieť, že táto predstava
je znepokojujúca.

Môžete si myslieť, že ak je to pravda,

potom pre nikoho z nás neexistuje
žiadne nepominuteľné jadro,

žiadna trvalá podstata,

znamená to, že vlastné ja je ilúzia?

Znamená to, že vlastne neexistujeme?

Nie je žiadne skutočné vy.

Ale mnoho ľudí stále verí týmto
rečiam o ilúzii a podobne.

Toto sú traja psychológovia,
Thomas Metzinger, Bruce Hood,

Susan Blackmoreová,

veľa týchto ľudí hovorí o ilúzii,

vlastné ja je ilúzia, je to fikcia.

Ale nemyslím si, že toto je veľmi
nápomocný uhol pohľadu na vec.

Späť k hodinkám.

Hodinky nie sú ilúzia,
pretože nie sú ničím iným

ako súborom ich častí.

Rovnakým spôsobom ani my nie sme ilúzia.

Fakt, že sme v istom ohľade
veľmi, veľmi komplexným súborom,

organizovaným súborom častí,

neznamená, že nie sme skutoční.

Môžem vám na to povedať
veľmi kostrbatú metaforu.

Zoberme si taký vodopád.

V Argentíne sú vodopády Iguazú.

Ak sa zamyslíte nad niečím takýmto,

uznáte, že v mnohých ohľadoch,

na tomto nie je nič trvalé.

Už len tým, že sa to stále mení.

Voda si stále hĺbi nové kanály,

vplyvom zmien, prúdov a počasia,

niektoré sa vysušia, iné vytvoria.

Samozrejme, voda, ktorá
prechádza vodopádom,

je iná v každom okamihu.

Ale to neznamená,
že vodopády Iguazú sú ilúzia.

To neznamená, že nie sú skutočné.

Znamená to, že ich musíme chápať

ako niečo, čo má minulosť,

čo má určité prvky,
ktoré to držia pohromade,

ale je to proces, je to plynulé
a stále sa meniace.

Myslím si, že to je model,
ako chápať nás samých,

a je to oslobodzujúci model.

Pretože ak si myslíte, že máte
pevnú trvalú podstatu,

ktorá je stále rovnaká počas vášho života,
za každých okolností,

ste istým spôsobom uväznení.

Narodíte sa s podstatou,

tou ste, až pokým nezomriete,

ak veríte v posmrtný život,
možno aj potom.

Ale ak o sebe uvažujete ako o bytosti,

nie o veci ako takej,
ale ako o type procesu,

o niečom, čo sa mení,

je to celkom oslobodzujúce.

Pretože na rozdiel od vodopádov,

máme schopnosť do určitej miery

nasmerovať náš rozvoj.

Musíme však byť opatrní, že?

Ak príliš veľa pozeráte X-Factor,
môžete podľahnúť predstave,

že my všetci môžeme byť čímkoľvek,
čím chceme byť.

To nie je pravda.

Dnes ráno som počul výborných muzikantov,

a plne si uvedomujem, že v žiadnom prípade
nemôžem byť taký dobrý ako oni.

Mohol by som tvrdo trénovať
a možno byť dobrý,

ale nemám tú skutočnú
prirodzenú schopnosť.

V tom, čo môžeme dosiahnuť, sú limity.

Limity sú aj v tom, čo môžeme urobiť
z nás samých.

Napriek tomu, máme túto schopnosť,

v istom zmysle sa formovať.

Pravé ja teda, takpovediac,

nie je niečo, čo by ste mali objaviť,

nepozriete sa do svojej duše a
nenájdete svoje pravé ja.

Čo čiastočne robíte, je, prinajmenšom,

že vlastne vytvárate vaše pravé ja.

A toto si myslím, že je veľmi významné,

hlavne v tejto fáze života, v ktorej ste.

Budete si vedomí skutočnosti,

koľko sa na vás zmenilo za posledné roky.

Ak máte nejaké vaše videá spred
troch alebo štyroch rokov,

cítite sa pravdepodobne trápne,
pretože sa na nich nespoznávate.

Preto chcem rozšíriť správu,
že to, čo potrebujeme robiť,

je uvažovať o nás ako o veciach,
ktoré môžeme tvarovať,

smerovať a meniť.

Toto je Budhov citát:

„Kopáči studní vedú vodu,

výrobcovia šípov ohýbajú šípy,

tesári ohýbajú drevené poleno,

múdri ľudia upravujú samých seba.“

A to je myšlienka, ktorou končím,

vaše pravé ja nie je niečo,
po čom musíte pátrať,

ako po tajomstve,
a možno vôbec nič nezistíte.

Pokiaľ máte vaše pravé ja,

je to niečo, čo sčasti odhalíte,

ale sčasti vytvoríte,

a to je podľa mňa,
oslobodzujúca a vzrušujúca vyhliadka.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(potlesk)