4 príbehy, ktoré si hovoríme o smrti

Filozof Stephen Cave začína ťažkou, ale presvedčivou otázkou: Kedy ste zistili, že raz zomriete? A ešte zaujímavejšia otázka je: Prečo my ľudia tak často odolávame nevyhnutnosti smrti? Vo fascinujúcej prednáške Cave skúma štyri príbehy – spoločné naprieč civilizáciami – ktoré si hovoríme, aby sme zvládli hrôzu zo smrti.

Mám otázku:

Kto z vás si pamätá, kedy ste si
prvý raz uvedomili,

že zomriete?

Ja áno. Bol som mladý chlapec

a môj starý otec práve zomrel.

Pamätám si, že pár dní potom
som v noci ležal v posteli

a snažil som sa nájsť zmysel
v tom, čo sa stalo.

Čo to vlastne znamenalo, že bol mŕtvy?

Kam sa podel?

Bolo to, ako keby sa otvorila
diera v realite

a zhltla ho.

Potom mi však napadla
skutočne šokujúca otázka:

Keď mohol zomrieť on,
môže sa to stať aj mne?

Môže sa tá diera v realite otvoriť
a zhltnúť mňa?

Otvorí sa pod mojou posteľou

a zhltne ma, keď budem spať?

V istom momente sa deti dozvedia o smrti.

Môže sa to stať rôznymi spôsobmi,

ale väčšinou sa to stane postupne.

Naše uvedomenie rastie počas toho,
ako dospievame.

Ak sa ponoríte do tmavých zákutí

svojej mysle,

možno tam nájdete pocit podobný tomu,
ktorý som cítil ja,

keď môj starý otec zomrel
a keď som si uvedomil,

že sa to môže stať aj mne.

Ten pocit, že za týmto všetkým

je prázdnota, ktorá na nás čaká.

Tento vývin v detstve sa odráža

vo vývine nášho druhu.

Presne tak, ako bod
vo vašom vývine v detstve,

keď sa vaše vnímanie seba a času

stalo dosť sofistikovaným na to,

aby ste si uvedomili, že ste smrteľní.

Takže ten bod v evolúcii nášho druhu,

keď vnímanie prvých ľudí ich samých a času

sa stalo sofistikovaným natoľko,

aby boli prvými, ktorí si uvedomili:

„Ja zomriem.“

Môžeme to nazvať našim prekliatím.

Je to cena, ktorú platíme za to,
že sme takí inteligentní.

Musíme žiť naše životy s vedomím,

že najhoršia vec, ktorá sa nám môže stať,

sa jedného dňa určite stane.

Koniec našich projektov,

našich nádejí, snov,
našich jednotlivých svetov.

Každý z nás žije v tieni našej súkromnej

apokalypsy.

A to je strašidelné.

Je to desivé, a tak hľadáme cestu von.

V mojom prípade, keď som mal asi 5 rokov,

to znamenalo spýtať sa mamy.

Keď som sa začal pýtať:

„Čo sa stane, keď zomrieme?“

dospeláci v mojom okolí

odpovedali s typickou anglickou
zmesou trápnosti

a neúprimného kresťanstva.

Fráza, ktorú som počúval najčastejšie,

znela, že starý otec

„je teraz tam hore a pozerá sa na nás“.

A keby som zomrel ja,
čo sa samozrejme nestane,

tiež by som šiel tam hore.

Vďaka tomu smrť znela ako

existenčný výťah.

A to sa nezdalo veľmi uveriteľné.

V tom čase som zvykol sledovať
detský spravodajský program,

bola to doba objavovania vesmíru.

Ukazovali rakety vystreľované do oblohy,

do vesmíru, smerom „tam hore“.

Ale ani jeden z astronautov,
keď sa vrátil,

nikdy nespomenul stretnutie
s mojím starým otcom.

Alebo inými mŕtvymi ľuďmi.

Ale ja som bol vystrašený.

A vidina nastúpenia
do existenčného výťahu,

aby som mohol vidieť svojho starého otca,

znela oveľa lepšie,
než byť zhltnutý prázdnotou,

kým som spal.

Takže som tomu veril,

aj keď to nedávalo zmysel.

Tento myšlienkový proces,
ktorým som prešiel ako dieťa

a ktorým som prešiel veľakrát aj potom,

čo som sa stal dospelým,

je vecou, ktorú psychológovia nazývajú

skreslenie.

Skreslenie je postup,
pri ktorom nám systematicky

niečo uniká.

Pri ktorom zle odhadujeme, zle súdime,

ohýbame realitu, alebo vidíme,
čo chceme vidieť.

A skreslenie, o ktorom hovorím ja,

funguje takto:

Konfrontujte niekoho s faktom,

že zomrie,

a uverí každému príbehu,

ktorý mu bude tvrdiť, že to nie je pravda

a že môže žiť večne.

Aj keď to bude znamenať
nastúpenie do existenčného výťahu.

Toto môžeme chápať ako najväčšie
skreslenie zo všetkých.

Bolo dokázané vo viac ako 400

empirických štúdiách.

Tieto štúdie sú dômyselné,
ale pritom jednoduché.

Fungujú asi takto:

Zoberiete si dve skupiny ľudí,

ktorí sa navzájom podobajú
vo všetkých dôležitých aspektoch

a jednu skupinu upozorníte na to,
že zomrú,

ale tú druhú skupinu nie
a následne pozorujete ich správanie.

Takže teraz sledujete
ako skresľuje správanie to,

keď ľuďom pripomeniete ich smrteľnosť.

A vždy dostanete rovnaký výsledok:

ľudia, ktorým pripomenuli ich smrteľnosť,

skôr uveria príbehom,

ktoré im tvrdia, že môžu uniknúť smrti

a žiť večne.

Dám vám príklad: v jednom výskume

boli vybrané dve skupiny agnostikov,

to sú ľudia, ktorí sú nerozhodní

ohľadom svojho náboženského presvedčenia.

Jednu skupinu sme požiadali,
aby premýšľali o svojej smrti.

Druhú skupinu sme požiadali,

aby premýšľali o osamelosti.

Potom sme im znova položili otázku
o ich náboženskom presvedčení.

Tí, ktorí mali premýšľať o smrti,

boli potom dvakrát ochotnejší
priznať vieru

v Boha a Ježiša.

Dvakrát viac.

Aj keď predtým boli rovnako agnostickí.

Vnuknite ľuďom strach zo smrti

a utečú k Ježišovi.

To poukazuje na to, že pripomenutím smrti

si ľudia skreslia smrť aj bez dôkazov.

Toto funguje nielen v náboženstve,

ale aj v rôznych iných systémoch viery,

ktoré sľubujú nesmrteľnosť
v akejkoľvek podobe.

Či už je to stanie sa slávnym,

či byť rodičom

alebo aj nacionalistom,

keď máte prisľúbenú spoluúčasť
vo väčšom celku.

Toto je skreslenie,

ktoré udalo tvar ľudskej histórii.

Teória za týmto skreslením

vo viac ako 400 štúdiách

je nazývaná teóriou riadenej hrôzy.

A jej myšlienka je jednoduchá:

Rozvíjame naše pohľady na svet,

to sú tie príbehy, ktoré si nahovárame

o svete a našom mieste v ňom,

aby sme si pomohli zvládnuť

hrôzu zo smrti.

Tieto príbehy o nesmrteľnosti

majú tisíce rôznych prejavov.

No ja verím, že za touto
zjavnou rozmanitosťou

sa skrývajú len 4 základné druhy,

ktoré tieto príbehy o nesmrteľnosť
môžu mať.

A my môžeme sledovať, ako sa opakujú

počas celých dejín, len s malými úpravami,

aby odrážali svoju dobu.

Teraz vám trochu priblížim tieto

4 základné druhy príbehov o nesmrteľnosti.

Chcem sa pokúsiť demonštrovať spôsob,

akým sú prerozprávané v každej kultúre

alebo generácii

s použitím slovníka ich doby.

Prvý príbeh je najjednoduchší:

chceme sa vyhnúť smrti.

Sen ostať v našom tele,

na tomto svete, už navždy,

je tým prvým a najjednoduchším
druhom príbehu o nesmrteľnosti.

Spočiatku sa to môže zdať nepravdepodobné,

ale popravde, skoro každá
kultúra v histórii ľudstva,

má nejaký mýtus alebo legendu

o elixíre života, fontáne mladosti

alebo hocičom inom, čo nám sľubuje

večný život.

Staroveký Egypt mal také mýty,

staroveký Babylon, staroveká India.

V európskej histórii ich nájdeme
v práci alchymistov.

A dodnes tomu veríme,

akurát dnes používame

jazyk vedy.

Pred 100 rokmi,

keď boli práve objavené hormóny,

ľudia verili, že hormonálna liečba

vylieči starnutie a rôzne choroby.

Dnes zas vkladáme našu vieru
do kmeňových buniek,

genetického inžinierstva
a nanotechnológií.

Ale idea, že veda môže vyliečiť smrť,

je len ďalšou kapitolou v príbehu

o nájdení kúzelného elixíru,

v príbehu starom ako ľudstvo samo.

Ale vsádzanie všetkého
na myšlienku nájdenia elixíru

a následného večného života,

je riskantnou stratégiou.

Keď sa pozrieme späť,

na všetkých tých, ktorí hľadali elixír,

jediná vec, ktorú majú spoločnú,

je, že sú všetci mŕtvi.

Takže potrebujeme záložný plán.

A presne tento druh plánu B,
je druhým príbehom o nesmrteľnosti,

a tým je vzkriesenie.

Zastáva ideu, že ja som toto telo,

ja som tento fyzický organizmus.

Akceptuje to, že musím zomrieť,

ale napriek tomu tvrdí,

že môžem vstať a znovu žiť.

Inak povedané, môžem urobiť to, čo Ježiš.

Ježiš zomrel, bol tri dni v hrobke,

potom vstal a opäť žil.

Táto idea, že môžeme byť všetci
vzkriesení a žiť znova

je ortodoxnou vierou nielen pre kresťanov,

ale aj židov a moslimov.

Ale naša túžba veriť v tento príbeh

je v nás tak hlboko zakorenená,

že to znovu a znovu objavujeme

aj vo vedeckej dobe.

Napríklad idea o kryokomorách.

Je to myšlienka, že keď zomriete,

môžete sa dať zmraziť.

A potom, keď na to bude technológia

dosť pokročilá,

budete rozmrazení, opravení a oživení,

takže vzkriesení.

Niektorí ľudia veria vo všemohúceho Boha,

ktorý ich vzkriesi, aby mohli znova žiť,

a iní veria vo všemohúceho vedca,
ktorý to urobí.

Pre niektorých je celá idea vzkriesenia,

vyskočenia z hrobu,

len niečo ako zlý zombie film.

Telo sa im zdá príliš špinavé,
príliš nespoľahlivé

na to, aby zabezpečilo večný život.

Takže vsádzajú svoje nádeje na tretí,

viac spirituálny príbeh o nesmrteľnosti.

Myšlienka, že môžeme
nechať naše telo za nami

a žiť ďalej ako duša.

Väčšina ľudí na Zemi verí,

že majú dušu

a to je centrálnou ideou
mnohých náboženstiev.

Napriek tomu,
že vo svojej terajšej podobe,

vo svojej tradičnej forme,

je idea o duši veľmi populárna,

aj tak ju stále pretvárame

pre náš digitálny vek.

Napríklad,

že môžete opustiť vaše telo

nahratím vašej mysle, vašej podstaty,

vášho ozajstného ja do počítača,

a tak žiť ďalej ako avatar v éteri.

Samozrejme, existujú skeptici,

ktorí hovoria, že ak sa pozrieme

na dôkazy vedy, najmä neurovedy,

naznačuje to, že vaša myseľ,

vaša esencia, vaše skutočné ja,

je veľmi závislé na určitej časti

vášho tela, a to na vašom mozgu.

A práve títo skeptici nachádzajú pokoj

v štvrtom druhu príbehu o nesmrteľnosti

a tým je dedičstvo.

Idea, že môžete žiť ďalej

v ozvene, ktorú tu zanecháte.

Ako veľký grécky bojovník Achilles,

ktorý obetoval svoj život
v boji proti Tróji,

aby mohol získať nesmrteľnú slávu.

Snaha nadobudnúť slávu je rozšírená teraz,

ako bola aj v minulosti.

A v našom digitálnom veku

je oveľa jednoduchšie ju získať.

Nemusíte byť veľkým bojovníkom,
akým bol Achilles,

ani veľkým kráľom alebo hrdinom.

Potrebujete len internetové pripojenie
a smiešnu mačku.

(smiech)

Niektorí ľudia však preferujú
viac hmatateľné,

biologické dedičstvo, napríklad deti.

Alebo by chceli, dúfajú, že budú žiť

ako súčasť väčšieho celku –

národa, rodiny, kmeňa

alebo genofondu.

Ale znovu sú tu skeptici,

ktorí pochybujú, že dedičstvo

znamená nesmrteľnosť.

Woody Allen, napríklad povedal:

„Nechcem žiť v srdciach
mojich spoluobčanov.

Chcem žiť vo svojom byte.“

Takže toto boli

4 základné druhy príbehov o nesmrteľnosti

a snažil som len trochu objasniť,

ako sú prerozprávané každou generáciou,

len s malými odchýlkami,

aby pasovali do danej doby.

Fakt, že sa vynárajú takýmto spôsobom,

v tak veľmi podobnej forme,
ale tak veľmi odlišných systémoch viery,

myslím, naznačuje,

že by sme mali byť skeptickí
voči pravdivosti

ktorejkoľvek verzie týchto príbehov.

Fakt, že niektorí ľudia veria,

že všemocný Boh ich vzkriesi
a budú žiť znova

a iní veria, že to zas
dokáže všemocný vedec,

nasvedčuje, že tomu neveria

na základe sily dôkazov.

Skôr týmto príbehom veríme,

pretože sme im naučení veriť.

A naučení sme tomu preto,

lebo sa tak veľmi bojíme smrti.

Takže otázka znie,

sme odkázaní viesť jeden život,

ktorý je tvorený strachom a popieraním?

Alebo môžeme prekonať toto skreslenie?

Grécky filozof Epikuros

si myslel, že môžeme.

Tvrdil, že strach zo smrti je prirodzený,

ale nie racionálny.

Povedal: „Smrť pre nás nič neznamená,

pretože keď sme tu, smrť nie je,

a keď je tu smrť, my sme preč.“

Táto idea je veľmi často citovaná,

ale je veľmi zložité
pochopiť a osvojiť si ju,

pretože práve myšlienka na to,
že sme preč,

sa tak ťažko predstavuje.

Takže o 2000 rokov to ďalší filozof,

Ludwig Wittgenstein, predniesol takto:

„Smrť nie je udalosťou v živote,

nežijeme, aby sme zažili smrť.“

A dodal:

„V tomto zmysle, život nemá konca.“

Takže pre mňa ako dieťa bolo prirodzené

báť sa zhltnutia prázdnotou,

ale nebolo to racionálne,

pretože byť zhltnutý prázdnotou

nie je niečo,

čo niekto z nás zažije.

Prekonanie tohto skreslenia
nie je jednoduché,

pretože strach zo smrti
je v nás hlboko zakorenený.

Ale práve keď si uvedomíme,
že samotný strach nie je racionálny

a keď si priznáme spôsoby,

ktorými nás to nevedome ovplyvňuje,

potom môžeme aspoň skúsiť

minimalizovať vplyv,

ktorý to má na naše životy.

Myslím, že pomôže, ak si predstavíme

život ako knihu:

Presne ako kniha je zviazaná obalom

na začiatku a konci,

aj naše životy sú ohraničené
narodením a smrťou.

A aj keď je kniha ohraničená
začiatkom a koncom,

môže obsahovať vzdialené krajiny,

exotické postavy,
fantastické dobrodružstvá.

A aj keď je kniha ohraničená
začiatkom a koncom,

postavy v nej

nepoznajú hranice.

Poznajú len momenty,
ktoré tvoria ich príbeh,

aj keď je kniha zatvorená.

Takže postavy v knihe

sa neboja dosiahnuť poslednú stranu.

Long John Silver sa nebojí,

že dočítate Ostrov pokladov.

A tak isto by sme to mali vnímať aj my.

Predstavte si knihu vášho života,

jej obal, jej začiatok a koniec
sú vaše narodenie a smrť.

Môžete poznať len momenty medzi nimi,

momenty, ktoré tvoria váš život.

Nedáva zmysel, aby ste sa báli toho,

čo je mimo obalu,

či už pred vaším narodením

alebo po vašej smrti.

A taktiež, by ste sa nemali zaoberať tým,

aká dlhá je vaša kniha,
alebo či je to komiks alebo epos.

Jediné, na čom záleží,

je, že vy z nej urobíte dobrý príbeh.

Ďakujem.

(potlesk)