Tvorba slobody: Raoul Martinez at TEDxWhitechapel

Mnohé z toho kým sme je dané výsledkom lotérie nášho narodenia. Zdedíme gény o ktoré sme nežiadali a čelíme svetu pri ktorého tvorbe sme nezohrali žiadnu úlohu. Stručne povedané, sme formovaní silami, ktoré nemáme vôbec pod kontrolou. Raoul Martinez sa zaoberá dôsledkami, ktoré tento fakt má na našu osobnú a politickú slobodu a zároveň upriamuje našu pozornosť na to, ako vnímame otázky zodpovednosti, viny, trestu a napokon aj identity. Núti nás kriticky preskúmať sily, náboženské, kultúrne, ekonomické a politické, ktoré nás všetkých sformovali.
Raoul je umelec, spisovateľ, a ocenený dokumentarista. Jeho portréty (www.raoul.martinez.com) boli vybrané pre výstavu v Národnej galérii portrétov, ktoré vyhotovil pre významné osobnosti z oblasti umenia a akadémie. V umeleckej tvorbe sa venuje tiež abstraktnému umeniu – spracovaniu symbolov. V súčasnosti pracuje spolu s Joshuom Praagom na prvej sérii dokumentárnych filmov pod názvom Tvorba slobody. V rámci práce na tejto sérii ako spisovateľ, režisér a producent cestoval po celom svete a viedol rozhovory s významnými osobnosťami intelektuálneho života, novinármi a aktivistami: Noam Chomsky, Tony Benn, Howard Zinn, Vandana Shiva, Amy Goodman, Steven Pinker, Bill Mckibben, a Christopher Hedges.
Film Tvorba slobody skúma podstatu slobody, ovládania a moci v modernej spoločnosti. Dlhé roky výskumu a rozhovorov Raoul zachytáva tiež v knihe s rovnakým názvom, ktorá tento film ďalej rozvíja a dopĺňa. Raoul dnes žije a pracuje vo svojom štúdiu v Londýne.

Nerozhodujeme sa o tom,
či sa narodíme

a nevyberáme si ani prostredie
v ktorom vyrastáme.

To aký ľudia sa z nás stanú,
ako vedieme svoje životy,

presvedčenia a hodnoty,
ktoré prijmeme a akceptujeme za svoje

záležia hlavne
na výsledku lotérie nášho narodenia.

Pomyselná štartovacia čiara
v živote človeka je predurčená

genetickými faktormi a vplyvom prostredia,

ktoré nemáme pod kontrolou.

Tieto sily prostredia a génov nás môžu
formovať mnohými spôsobmi.

V skutočnosti história ľudstva dosvedčuje,

že neexistuje abnormálne presvedčenie

alebo dostatočne hrozné konanie,

ktoré by ľudia pod vplyvom kultúry

neboli schopní aplikovať a prijať za svoje.

Táto jednoduchá myšlienka

má vážne dôsledky
pre našu osobnú a politickú slobodu.

Predstavme si dvoch nepriateľov na bojovom poli,

napríklad Izraelčan a Palestínčan.

Predpokladajme, žeby bolo možné ísť späť v čase

a vymeniť ich pri narodení,

takže každý z nich by bol vychovaný
v kultúre a prostredí toho druhého.

Neskončil by nakoniec každý z nich
bojovať za druhú stranu?

Za inú zástavu, za iné náboženstvo a inú ideológiu.

Tento výsledok by určite nikoho neprekvapil,

pretože to vyzerá
ako výsledok uvažovania zdravého rozumu,

ale dôsledky tejto úvahy sú mimoriadne významné.

Ochotne priznávame,

že tie najhlbšie osobné presvedčenia
týchto dvoch jedincov

sú v podstate náhodné a len doplnkové.

Choďte naspäť v čase
do momentu vášho vlastného narodenia.

Aký typ človeka a osobnosti by ste mohli dnes byť,

keby ste vo vašom živote
začali na inej štartovacej čiare?

Jednoznačne si nevyberáme
kedy, kde a komu sa narodíme.

Nevyberáme si či sa narodíme
ako muslim alebo kresťan,

bohatý alebo chudobný,

do vojnovej zóny
alebo v pokojnom a prosperujúcom predmestí.

Zamyslite sa teda nad všetkými ľudskými kultúrami,

ktoré kedy existovali a v ktorých ste sa mohli narodiť.

Napríklad v kmeni Masajov,

stredovekom Anglicku

alebo vo fašistickom Nemecku.

A v každej z nich,

čomu by ste nakoniec verili

a za aké hodnoty by ste boli schopní bojovať?

V dnešnej dobe spravidla odsudzujeme

krutosť a nespravodlivosť kultúr z minulosti,

v ktorých boli rasizmus, sexizmus a otroctvo
akceptovanou spoločenskou normou.

Avšak keby ktokoľvek z nás vyrastal v niektorej z týchto kultúr,

tak neexistuje žiadny dôvod si myslieť,

žeby sme neuznávali rovnaké hodnoty
a neobhajovali ich tradície.

Pravdou zostáva, že ktokoľvek z nás

by si mohol vytvoriť lojálnosť

k akejkoľvek skupine, národu, náboženstvu, ideológii,

naučiť sa ktorýkoľvek jazyk,

praktizovať akékoľvek spoločenské zvyky

alebo participovať na akomkoľvek
barbarskom či altruistickom čine.

Všetky tieto myšlienky poukazujú na jednoduchú pravdu:

My si našu identitu nevyberáme, my ju dedíme.

Pozrime sa bližšie na moju argumentáciu.

Ako novorodenci nie sme zodpovední
za svoju podstatu a charakter.

Sme obdarení génmi, o ktoré sme nežiadali

a musíme čeliť svetu,
pri ktorého tvorbe sme nezohrali žiadnu úlohu.

Takže v ktorom momente sa teda stávame
zodpovednými za to kým sme?

A odpoveď znie, že nie sme,

pretože v čase, keď sme konečne schopní
uvažovať o našej vlastnej identite

tak už jednu máme.

Spôsob akým vnímame a chápeme svet,

je determinovaný a limitovaný
našou predchádzajúcou životnou skúsenosťou.

Táto skúsenosť ovplyvňuje každé rozhodnutie,
ktoré neskôr prijmeme.

A to dokonca aj tie, ktoré by sa chceli
našej zdedenej identite vzoprieť.

Stručne povedané,

dávno predtým než môžeme formovať svet,

tak svet pevne sformoval nás.

Ľudia obyčajne zvyknú byť
v tomto momente celkom znepokojení.

Jedna z vecí ktorá ich trápi je,
že tieto myšlienky naznačujú,

že zlých ľudí nemôžeme brať
k morálnej zodpovednosti za ich činy.

Zoberme teda jasný príklad
zlého človeka - sériového vraha.

Je morálne zodpovedný za svoje hrozné činy?

Nepríjemnou pravdou v tomto prípade je fakt,

že aby to dávalo zmysel
vidieť ho ako morálne zodpovedného

tak je potrebné veriť aj tomu,

že si vyberá svoju vlastnú identitu

v zmysle svojich vlastných génov a životných podmienok.

Avšak samozrejme je logicky nemožné
vybrať si osobnú identitu

predtým ako jednu získame.

A ak si ju ani on sám nevybral,

tak pravdupovediac nemôže byť
ani úplne zodpovedný za činy,

ktoré z nej neskôr vyplynú.

Zamyslite sa nad týmto skutočným príbehom:

Ženatý muž v strednom veku

si vytvoril premáhajúcu závisloť
na detskej pornografii.

Toto napokon viedlo k jeho usvedčeniu a odsúdeniu.

Ale noc pred vyhlásením rozsudku

je kvôli extrémnym bolestiam hlavy

urgentne prevezený do nemocnice.

Vyšetrenie odhalilo veľký nádor na mozgu.

Následne je operovaný a po odstránení nádoru
sa jeho správanie vráti k normálu.

O šesť mesiacov neskôr

sa jeho pedofilné tendencie vrátili naspäť.

Po návšteve svojho lekára vyšlo najavo,

že časť odstráneného nádoru dorástla naspäť.

Lekári sa rozhodnú operovať znova

a jeho správanie sa opäť vráti k normálu.

V momente, kedy je tento nádor na mozgu
po prvý krát spomenutý,

tak prístup ľudí k tomuto človeku sa dramaticky zmenil.

Namiesto obviňovania tohto muža za jeho činy,

teraz obviňujú nádor na mozgu,

ktorého existenciu si samozrejme nevybral.

Ale čo by bolo v situácii keby tento nádor nemal?

Čo ak jeho činy sú jednoducho výsledok

kombinácie jeho génov a prostredia?

Urobilo by ho to viac zodpovedným a hodným odsúdenia?

Opäť aj v tomto prípade je odpoveď nie,

pretože tak, ako si nikto nevyberá
svoje gény a životné podmienky,

tak si nikto nevyberá ani nádor na mozgu.

Tu je moja kľúčová myšlienka:

Áno, všetci robíme rozhodnutia.

Všetci ste sa dnes rozhodli čo si oblečiete,

ale o našej voľbe rozhoduje mozog,
ktorý sme si nevybrali.

Mozog, ktorého fungovaniu ešte stále dobre nerozumieme.

Tak ako počítač neprogramuje sám seba,

tak ani my nevytvárame spojenia
v našom vlastnom mozgu.

Tie sú vytvorené na základe interakcie
medzi našimi génmi a prostredím.

Tento spôsob rozmýšľania
sa javí byť v rozpore s našou intuíciou.

My totiž pociťujeme silné nutkanie

vzájomne sa robiť
morálne zodpovednými za to čo robíme.

Obviňovať a trestať jeden druhého
za naše previnenia.

Prekvapujúcou pravdou však je,

že zločinec si nezasluhuje viac svoj trest a odsúdenie

ako sudca, ktorý o tom rozhoduje.

Ako hovorí príslovie:
Z božej milosti choď odtiaľto preč bez trestu.

V tomto momente musím jasne povedať,

že to neznamená,
žeby sme nikdy nemali zavrieť

alebo potrestať určitých ľudí.

Niekedy sú preto veľmi dobré a pragmatické dôvody.

Na druhej strane,

položiť celú zodpovednosť na ramená tohto jedinca

nám nedovolí vidieť sily prostredia ktoré ho sformovali.

Predstavte si zúboženú rastlinu

bez dostatku potrebných živín, svetla a vody.

Obviňovanie tejto rastliny
za jej vlastnú zúboženosť a nedostatky

by nám nedovolilo vidieť ochudobnené prostredie,

v ktorom sa márne usiluje rásť a prosperovať.

A rovnaké je to aj s ľuďmi.

Ak berieme k priamej zodpovednosti
osobu alebo skupinu za ich činy,

tak nás to zaslepuje pred hlbším
pochopením príčin týchto činov.

Ide predovšetkým o kombináciu

ekonomických, politických a kultúrnych síl v spoločnosti,

ktoré umožnili tomuto typu správania sa prejaviť.

Akonáhle pochopíme fakt,

že nie sme autormi svojej vlastnej identity,

tak je prirodzené položiť si nasledovnú otázku:

Tak kto potom je?

Vstup do tohto sveta môže byť
bez možnosti voľby a náhodný,

ale svet, ktorý nás privíta rozhodne nie je.

Nespočetné množstvo síl
sa neustále snaží získať našu pozornosť a loajalitu.

Naša myseľ je bojovým poľom konkurenčných síl.

A výsledok tohto boja rozhoduje o tom,

kým sa staneme a aký typ spoločnosti vytvoríme.

Nanešťastie, sily ktoré vyhrávajú
sú málokedy tie najžiadanejšie.

Naprieč históriou môžeme vidieť,

že ľudia boli bežne navedení
veriť v despotické ideológie,

podporovať deštruktívne systémy
alebo veriť v naprosté klamstvá.

Ak sa chceme vyslobodiť z vlastnej podmienenosti,

tak musíme odhaliť a spytovať sily,
ktoré boli za formovaním našej identity.

Potrebujeme sa spýtať:
Prečo verím tomu, čomu verím?

Prečo udržujem zvyky, ktoré udržujem?

A predovšetkým, koho záujmom slúžia?

V minulosti slúžili vladárom a kráľom,

ktorí potrebovali presvedčiť poddaných

o ich božskom práve na vládu a svoje postavenie.

Neskôr imperialistom,

ktorí potrebovali obhájiť
svoju rasovú a spoločenskú nadradenosť.

Dnes to tiež slúži určitým záujmom,

ktoré minú 2 miliardy dolárov ročne na to,
aby spropagovali fast-food deťom.

V čase, keď detská obezita
je vážny zdravotný problém v spoločnosti.

Po celom svete sa, myslím, minie na reklamu
až 500 miliárd dolárov ročne.

A samozrejme to nie je pre náš prospech.

Výskum ukazuje, že materialistické hodnoty,
ktoré zapĺňajú reklamu,

majú toxický vplyv na ľudské šťastie.

Je to tiež sprevádzané vyšším výskytom psychických chorôb,

depresie a pocitov opustenosti.

Jasný príklad tohto vplyvu bolo možné vidieť
vo Fidži na začiatku 90-tych rokov.

V tom čase tam nepoznali problémy s bulímiou,

ale v roku 1995 bolo spustené televízne vysielanie,

hlavne z USA a samozrejme preplnené reklamou.

Do troch rokov viac ako 12 percent
dospievajúcich dievčat podľahlo bulímii.

Keď skúmame vlastnú identitu,

tak musíme preverovať
nielen informácie ktoré získavame z prostredia,

ale tiež potrebujeme pátrať po informáciách,

ktoré pred nami náhodne
alebo zámerne zostali utajené.

V školských triedach
po celých Spojených Štátoch Amerických

sú deti nútené opakovať sľub vernosti
(Pledge of allegiance),

ktorý spája spravodlivosť a slobodu
s americkou vlajkou.

To čo ich však nikto neučí je fakt,

že medzi rokom 1945 a 2005
sa USA pokúsilo zvrhnúť

viac ako 50 vlád po celom svete

a mnohé z nich boli demokracie.

A vo Veľkej Británii ... Koľkí z nás sa učili,

že za to isté obdobie Británia nesie spoluvinu

za smrť viac ako 10 miliónov ľudí
po celom svete?

Tieto príklady a mnohé iné naznačujú,

že osobná identita
bežného člena spoločnosti

je častokrát formovaná tak,

aby zohľadňovala záujmy tých,

ktorí majú moc a príležitosť
rozhodovať o spôsobe takéhoto formovania.

Patriotizmus, konzumerizmus a materializmus,

podriadenosť a náboženská oddanosť

nie sú nevyhnutné, ale naučené.

My sme pôdou, do ktorej naša vlastná kultúra

zasadí semená presvedčení a viery,

loajálnosti a vzorcov správania.

Toto je hlavná príčina prečo sa

viac ako 90 percent ľudí
narodených v Sudáne stane muslimami,

narodených v Thajsku zasa budhistami

a narodených v Taliansku katolíkmi.

Ak máme šťastie,

tak naša kultúra v nás zasadí,

spolu so zdravou mierou pochybností,

aj semená rozumnej a logickej úvahy.

Tie nám umožnia rozvinúť
zručnosti potrebné k úspešnej konfrontácii

so zdedenou osobnou identitou
a so svetom v ktorom žijeme.

Toto je najďalej ako sa môžeme dostať

v snahe uniknúť svojej
náhodnej a podmienenej osobnosti,

pretože keď už máme byť niečím sformovaní,

tak je lepšie ak to je realita.

A na to, aby sme vedeli zostať v kontakte s realitou,

potrebujeme nástroje a zručnosti,
ktoré nám pomôžu

dosiahnuť vlastné poznanie
a schopnosť formulovať zmysluplné otázky.

Potrebujeme skúmať agendu
uplatňovanú vo vzdelávacom systéme,

médiách, kultúre, náboženských inštitúciách,

ekonomických a politických ideológiách,

ktoré vytvárajú základ
pre obsahovú náplň našich životov.

Toto aktívne skúmanie je mimoriadne dôležité,

pretože formovať osobné identity ľudí v spoločnosti

znamená zároveň formovať aj jej budúcnosť.

Ale akú budúcnosť teraz vytvárame?

Náš svet je poznačený vojnami,
extrémnou nerovnosťou

a devastáciou životného prostredia.

Ak chceme vytvoriť alternatívnu budúcnosť,

tak nemôžeme napodobňovať spôsoby myslenia,

ktoré formovali našu minulosť.

Myslenie, ktoré riadi a udržuje dnešný

demokratický systém
charakterizovaný prirovnaním 1$ = 1hlas

Myslenie, ktoré stavia krátkodobý zisk

pred dobré životné podmienky
a životné prostredie na ktorom všetci závisíme.

Všetky tieto myšlienky odhaľujú
náhodný a menejcenný charakter

používaných etikiet a skupinových príslušností,

ktoré nás navzájom oddeľujú
jedného od druhého a od reality.

Tieto myšlienky ďalej poskytujú silný protiliek

proti dogmatickým svetonázorom,

ktoré nás nútia zabiť a zomrieť

za zástavy, symboly, bohov a vlády,

aj napriek tomu, že ich priamy vzťah k nám
je nie viac ako náhodný.

Mal som možnosť adresovať len niekoľko oblastí

vzťahujúcich sa k tejto téme

a rozhodne je toho viac
čo by sa o nej dalo povedať,

ale už teraz je jasné,

že táto perspektíva
vnímania slobody a zodpovednosti

vyžaduje revolúciu v našom myslení.

Táto revolúcia je podporovaná desaťročiami výskumu

v psychológii a takisto aj výskumom ľudského mozgu.

Pokiaľ viem, tak neexistuje žiadne vedecké zistenie,

ktoré by podporovalo iný záver,

ale prevládajúci názor
v dnešnom svete stále pretrváva.

Tým názorom je presvedčenie,

že každý človek je skutočne
a úplne zodpovedný za svoje rozhodnutia.

Najvyspelešie právne systémy na svete

sú založené na tomto predpoklade.

A tiež je to základom tzv. amerického snu,

ktorý tvrdí, že každý sa môže stať bohatým

a tí čo sa stanú si to zaslúžia a tí čo nie
môžu za svoj neúspech viniť len samých seba.

Tento spôsob nekorektného myslenia
vytvára základ

pre jednoduchšie zdôvodnenie
a obhájenie príjmovej nerovnosti,

nedostupnosti príležitostí
a prerozdelenia moci v spoločnosti.

Niektoré z mocných záujmov
môžu profitovať z udržovania týchto názorov,

ale v skutočnosti nemajú žiadny faktický základ.

Namiesto toho, pochopenie faktu,

že nie sme úplne zodpovední
za naše správanie a podmienky nášho života

zaručuje vhodnosť
a primeranosť použitia nášho súcitu

ako odpovede ku všetkému utrpeniu.

Z uvedeného vyplýva,

že žiadny človek si nezaslúži šťastie
alebo utrpenie viac ako ktokoľvek druhý

a vôbec nezáleží na tom o koho ide alebo čo vykonal.

Všetky tieto myšlienky sú vnímané ako samozrejmosť,

keď sa rozprávame o čomkoľvek inom
v rámci prírodnej ríše,

ale keď sa dostaneme k ľuďom, tak to vyzerá,

že to už taká samozrejomosť nie je.

Možno to uráža naše egá,

pretože ide o pokorujúci záver,

ale na druhej strane ide takisto
o posiľnenie či povzbudenie.

Priznať to, že nie sme
za všetko osobne zodpovední

je paradoxne najbližšie k tomu

ako sa k osobnej zodpovednosti môžeme dostať.

Čím viac totiž rozumieme tomu
aký vply mal svet na nás,

tým viac môžeme kontrolovať vplyv,
ktorý máme na svet my.

Čím viac rozumieme obmedzeniam
našej osobnej slobody,

tým sa nachádzame v lepšej pozícii k tomu,

aby sme ich boli schopní prekonať.

Práve prostredníctvom vlastného skúmania
a porozumenia svetu okolo nás

a nie prostredníctvom nevedomosti
dosiahneme potrebnú silu

pre vytvorenie spravodlivejšieho,
šťastnejšieho a viac súcitného sveta.

Ďakujem.