Ako pomocou umenia odvrávať špiónom NSA

V roku 2013 sa svet dozvedel, že NSA a jej britský ekvivalent GCHQ odpočúvajú nemeckú vládu. Vo vlne pobúrenia si umelci Mathias Jud a Christoph Wachte povedali: „Keď už počúvajú… tak im niečo povedzme." Na strechu švajčiarskeho veľvyslanectva v berlínskej vládnej štvrti namontovali antény a vytvorili otvorenú sieť, prostredníctvom ktorej mohol svet posielať správy americkým a britským agentom načúvajúcim obďaleč. To je jeden z troch odvážnych, často vtipných a úprimne podvratných projektov, o ktorých bude reč. Prednáška odzrkadľuje rastúcu celosvetovú nespokojnosť so sledovaním a zatvorenými sieťami.

Švajčiarske veľvyslanectvo v Berlíne
nás pred rokom pozvalo

predstaviť naše umelecké projekty.

Na také pozvania sme zvyknutí,
ale tentokrát nás to nadchlo.

Švajčiarska ambasáda v Berlíne
je totiž špecialita.

Je to jediná budova
v berlínskej vládnej štvrti,

ktorá prežila druhú svetovú,

a stojí hneď vedľa
Úradu spolkového kancelára.

Nikto nie je ku kancelárke Merkelovej
bližšie než švajčiarski diplomati.

(smiech)

Vo vládnej štvrti stojí aj Reichstag –
nemecký parlament

a Brandenburská brána,
vedľa ktorej nájdete ďalšie ambasády –

americkú a britskú.

Hoci je Nemecko vyspelou demokraciou,

vo vládnej štvrti obmedzuje
niektoré ústavné práva občanov.

Napríklad právo zhromažďovať sa
a protestovať.

To je z pohľadu umelca zaujímavé.

Možnosti sebavyjadrenia
vždy podliehajú určitému poriadku,

určitým pravidlám.

Keď si uvedomíme svoju závislosť
na týcho pravidlách,

získame nový pohľad.

Dané podmienky ovplyvňujú
naše vnímanie, naše činy

a naše životy.

A to je zásadné v ďalšej súvislosti:

V posledných pár rokoch sa ukázalo,

že zo strechy americkej
a britskej ambasády

odpočúvajú tajné služby celú štvrť,

vrátane mobilu Angely Merkelovej.

Antény britskej rozviedky GCHQ
sú ukryté v bielom valcovom radóme

a odpočúvacie stanovisko
americkej NSA

je pokryté rádio-transparentnými stenami.

Ako osloviť tieto skryté a maskované sily?

S kolegom Christophom Wachterom

sme prijali pozvanie
švajčiarskej ambasády

a využili sme túto špeciálnu príležitosť.

Keď nás niekto sleduje,

bude asi nútený počúvať, čo hovoríme.

(smiech)

Na strechu švajčiarskej ambasády
sme nainštalovali niekoľko antén.

Neboli také dokonalé
ako tie americké či britské.

(smiech)

Boli to provizórne antény z plechoviek,

bez maskovania, úplne viditeľné.

Akadémia umenia sa k projektu pridala,

a tak sme na jej streche
postavili ďalši veľkú anténu,

presne medzi odpočúvacími stanoviskami
NSA a GCHQ.

(smiech)

Pri stavbe žiadnej umeleckej inštalácie
sme ešte neboli tak pozorne sledovaní.

Nad hlavami nám krúžila helikoptéra

natáčajúca každý náš pohyb

a na streche americkej ambasády
hliadkovala ochranka.

Hoci vládna štvrť podlieha
prísnemu policajnému poriadku,

pre digitálnu komunikáciu neplatia
žiadne špeciálne obmedzenia.

Naša inštalácia bola teda úplne legálna

a švajčiarsky veľvyslanec
o tom informoval aj kancelárku Merkelovú.

Projekt sme nazvali „Počujete ma?“

(smiech)

Antény vytvárali otvorenú
voľne prístupnú Wi-Fi sieť,

na ktorú sa mohol každý, kto chcel,

bez prekážky pripojiť
pomocou akéhokoľvek prístroja s Wi-Fi

a posielať tak správy tým,

ktorí dané frekvencie odpočúvali.

Textové či hlasové správy, súbory,

všetko anonymne.

A ľudia komunikovali.

Poslali vyše 15-tisíc správ.

Tu je pár príkladov:

„Ahoj svet, ahoj Berlín,
ahoj NSA, ahoj GCHQ.“

„Agenti NSA, spravte, čo je treba:
buďte whistle-bloweri!“

„Tu je NSA. V Boha veríme.
Ostatných sledujeme!!!“

(smiech)

„#@nonymous sleduje #NSA #GCHQ –
sme vašou súčasťou.

Čakajte nás. Skončíme to.“

„Toto je Achillova päta NSA.
Otvorené siete.“

„Agenti, akú prekrútenú pravdu o sebe
budete rozprávať vnúčatám?“

„NSA, mám hlučných susedov,
pošlite na nich dróny, prosím.“

(smiech)

„Lásku, nie kybervojnu.“

Prizvali sme do našej otvorenej siete
aj vládne úrady a ambasády

a na naše prekvapenie sa zapojili.

Na sieti sa objavili dokumenty –
vrátane tajných, –

ktoré unikli z parlamentnej
vyšetrovacej komisie

ako upozornenie na fakt,
že výmena dôležitých informácií

začína byť problematická
aj pre členov parlamentu.

Organizovali sme aj exkurzie,

aby si ľudia mohli pozrieť
situáciu na mieste.

Zaviedli sme ich
do strážených zón okolo ambasád

a debatovali sme o možnostiach
a problémoch komunikácie.

Ak si túto konšteláciu,
pravidlá komunikácie, uvedomíme,

nielenže to rozšíri naše obzory,

umožní nám to vidieť poza obmedzenia
nášho svetonázoru,

poza naše osobné,
sociálne, politické a estetické predsudky.

Pozrime sa na jeden aktuálny prípad.

Osud ľudí žijúcich
v provizórnych príbytkoch

na predmestiach Paríža,

je skrytý pred naším zrakom.

Je to diabolský kruh.

Chudoba, rasizmus a vylúčenie
nie sú ničím novým.

Novinkou je spôsob,
ktorý robí týchto ľudí neviditeľnými

aj v dnešnej globálnej ére komunikácie.

Provizórne príbytky sú nezákonné,

a preto hlas ich obyvateľov
nikto nepočuje.

Naopak, vždy keď sa ozvú,
riskujú, že na seba upozornia;

je z toho len dôvod k ďalšiemu stíhaniu,

vyháňaniu a potláčaniu.

Rozmýšľali sme, ako by sme mohli
spoznať túto odvrátenú stránku.

Hľadali sme vhodné rozhranie
a našli sme ho.

Nie je to digitálne,
ale fyzické rozhranie: hotel.

Projekt sme nazvali „Hotel Gelem“.

Spolu s rómskymi rodinami sme po Európe
vytvorili niekoľko hotelov Gelem,

napríklad v nemeckom Freiburgu,
v Montreuil pri Paríži

a tiež na Balkáne.

Sú to skutočné hotely.

Ľudia sa tam môžu ubytovať.

Ale nie sú to komerčné podniky.

Slúžia ako symbol.

Cez internet môžete požiadať
o osobné pozvanie

a stráviť pár dní v hoteli Gelem,
u nich doma,

– jesť, pracovať a žiť v rómskej rodine.

Tu nekočujú Rómovia,

kočujú návštevníci.

Tu nie sú menšinou Rómovia,

tou sú návštevníci.

Ide o to nesúdiť,

ale radšej poodhaliť súvislosti,

ktoré vedú k týmto
zdanlivo neprekonateľným rozporom.

Vo svete globalizácie

sa kontinenty k sebe približujú.

Prebieha neustála
kultúrna a obchodná výmena,

zároveň sa však prehlbuje priepasť
medzi svetom tých privilegovaných

a svetom tých vylúčených.

Nedávno sme boli v Austrálii.

Vstup do krajiny
nebol pre nás žiadny problém.

Máme európske pasy, víza a letenky.

Ale žiadateľov o azyl,
ktorí sa na člnoch doplavia do Austrálie,

deportujú alebo zavrú do väzenia.

Austrálske úrady zastierajú
zachytávanie týchto lodí

a zatváranie ľudí do väzníc.

Označujú tieto praktiky
ako tajné vojenské operácie.

Po dramatickom úteku
z krízových a vojnových oblastí

sú muži, ženy a deti
v Austrálii väznení bez súdu,

niekedy celé roky.

Nám sa ale počas pobytu

podarilo väznených žiadateľov o azyl
kontaktovať a pracovať s nimi,

napriek prísnemu dohľadu a izolácii.

Zrodila sa z toho umelecká inštalácia

na Queenslandskej technickej univerzite
v Brisbane.

Inštalácia bola naoko veľmi jednoduchá.

Štylizovaný kompas na podlahe

udával smer a vzdialenosť ku každej
z väzobných staníc pre imigrantov.

Ale zmysel výstavy bol v konektivite.

Nad každým smerovníkom visel headset.

Návštevníci mohli
priamo hovoriť s utečencom,

ktorý bol práve alebo v minulosti
na danej stanici väznený;

mohli nadviazať osobný rozhovor.

Výstava poskytovala bezpečný kontext

a žiadatelia o azyl
mohli slobodne rozprávať

o sebe, svojom príbehu a situácii,
bez obáv z následkov.

Návštevníci sa ponárali
do dlhých rozhovorov

o roztrhnutých rodinách,
dramatických útekoch z vojnových zón,

o samovražedných pokusoch,

o osude detí vo väzbe.

Boli tam silné emócie. Mnohí plakali.

Viacerí prišli na výstavu znovu.

Bol to silný zážitok.

Dnes čelí prúdom migrantov Európa.

Situáciu žiadateľov o azyl
sťažujú protichodné politické kroky

a lákadlo vojenského zásahu.

Zriadili sme komunikačné systémy

v izolovaných utečeneckých táboroch
vo Švajčiarsku a v Grécku.

Poskytujú len základné informácie –

zdravotné náklady, právnu poradňu, rady.

Ale sú dôležité.

Informácie zásadné pre prežitie
na nebezpečných trasách

sú na internete cenzurované.

Poskytovanie týchto informácií
sa čoraz častejšie trestne stíha.

Tým sa vraciame k našej sieti,

k anténam na streche švajčiarskej ambasády

a k projektu „Počujete ma?“

Nemôžeme sa spoliehať
na neobmedzované pripojenie.

Treba budovať vlastné prepojenia,

bojovať za rovnoprávny
a globálne prepojený svet.

Len tak prekonáme
svoju neschopnosť prehovoriť

a oddelenie spôsobené
súperením mocností.

Len ak sa skutočne vystavíme

transformačnej sile tejto skúsenosti,

môžeme prekonať predsudky a vylúčenie.

Ďakujem.

(potlesk)

Bruno Giussani: Ďakujeme, Mathias.

Druhá polovica
vášho umeleckého dua je tu tiež.

Christopher Wachter, poďte na javisko.

(potlesk)

Začnem jedným detailom:

Názov toho hotelu nie je náhodný.

„Gelem“ v rómčine niečo znamená.

Mathias Jud: Áno, „Gelem, Gelem“
je názov oficiálnej rómskej hymny;

znamená to „Šiel som, šiel som.“

BG: To len na doplnenie.

Ale pred pár dňami ste sa vy dvaja
vrátili z gréckeho ostrova Lesbos,

kam už mesiace prúdia tisícky utečencov.

Čo ste tam videli a čo ste tam robili?

Christoph Wachter:
Grécky ostrov Lesbos leží blízko Turecka

a počas nášho pobytu

sa na preplnených lodiach
priplavilo množstvo utečencov;

po vylodení boli nechaní napospas osudu.

Mnohé služby im odmietli poskytnúť.

Napríklad si nesmú kúpiť lístok na autobus

či prenajať hotelovú izbu,

takže mnohé rodiny spia doslova na ulici.

Zriadili sme tam siete
na základnú komunikáciu,

pretože si myslím, že potrebujeme
nielen hovoriť o utečencoch;

my potrebujeme začať hovoriť s nimi.

Potom si uvedomíme,
že je to o ľudských bytostiach,

o ich životoch, o ich boji o prežitie.

BG: A treba, aby aj oni mohli prehovoriť.

Christoph, ďakujeme, že ste prišli.

Mathias, ďakujeme, že ste prišli
a podelili sa o svoj príbeh.

(potlesk)